Pred niekoľkými dňami sme priniesli prvú časť rozhovoru s kysuckým historikom Mariánom Liščákom. Naše rozprávanie pokračuje druhou už záverečnou časťou.

Kysučania sú aj jazykovo rôznorodí. Dám trochu provokatívnu otázku: nakoľko sú Kysučania pôvodom Slováci? Valasi totiž rýchlo prebrali našu reč. Bolo to už počas ich migrácie, alebo sme ju "naučili" až tu na Kysuciach?

Dnes máme celkom prirodzenú tendenciu všetko posudzovať našim vnímaním sveta. Toto sa týka aj pohľadu na národnú príslušnosť. Tá napríklad v časoch príchodu valachov do tejto oblasti až taká dôležitá nebola. Vo všeobecnosti však valasi do tejto oblasti neprišli naraz, ale prichádzali sem postupne v priebehu zhruba dvoch storočí. Valasi, ktorí sem prúdili neboli žiadnym jednoliatym etnikom. Pri storočiami trvajúcom posúvaní Karpatami sa ich životný štýl zapáčil aj mnohým obyvateľom území, cez ktoré prechádzali. Mnohí z nich sa k nim pridali, začali žiť podobným spôsobom. Bola to teda z dnešného etnického hľadiska veľmi rôznorodá zmes národností a kultúr, ktorých spájal spôsob života valachov a valašské právo.

Bolo tak medzi nimi bezpochyby počuť aj veľa slovenčiny. Navyše, keď tu prišli, tak toto územie nebolo nijak pusté. Oni obhospodarovali predovšetkým územia vo vyšších polohách, dovtedy poľnohospodársky nevyužiteľné. To však neznamená, že úrodnejšie údolia boli neobývané. A keď sa zakladali obce, tak v nich nežili len valasi. Z dolných Kysúc, okolia Žiliny prichádzali osadníci, ktorí sa v týchto oblastiach z rozličných dôvodov usádzali taktiež.

Navyše valašskú kolonizáciu vystriedala neskôr kopaničiarska, kedy sa dosídľovali koncové časti údolí. Tu kvôli pôde a dočasnému oslobodeniu od poddanských dávok prišli opäť ďalší osadníci rozličného pôvodu. Bavíme sa tu o stáročia trvajúcom vývoji a na tvoju otázku je teda odpoveď, že toto územie bolo bezpochyby vždy slovensky hovoriace a cudzojazyční jedinci, ktorí sem v priebehu času prichádzali boli postupne vždy asimilovaní prevládajúcim obyvateľstvom slovenského pôvodu. To však neznamená, že tu po nich nezostali fragmenty ich kultúry.

Načrtol si, že život na Kysuciach bol tvrdý a ťažký. Čo si pod týmto máme predstaviť?

Tak toto je ďalšia pomerne zložitá otázka. Popísať celý život našich predkov pár vetami nie je možné. Na to prečo bol ich život ťažký vplývalo množstvo vecí. A opäť to záviselo aj od obdobia, o ktorom sa bavíme. Ak sa zameriame na poľnohospodárstvo, tak ľudia tu vždy museli vyžiť z toho, čo si dopestovali na tejto nie príliš úrodnej pôde.

Nemohli vyraziť na nákup ako my dnes. Preto sa nám možno ťažšie chápe ako bytostne závislí boli oni na úrode. Zlá úroda proste znamenala ťažkosti, žiadna úroda veľké existenčné problémy. Každý jeden hladný krk v domácnosti bol záťažou a každý sa musel spolupodieľať na dopestovaní obživy. Popri tom museli stíhať odrábať povinnosti pre feudálne panstvo, ktoré ich neraz vyžadovalo najviac práve v čase, keď aj oni potrebovali pracovať na svojich políčkach. Veľký význam mala samotná úroveň poľnohospodárstva, ktorá sa taktiež vyvíjala postupne.

Bolo obdobie, kedy prišli aj pozitívne zmeny?

Mnoho pozitívnych zmien priniesli osvietenské reformy v 18. storočí. Napríklad obrovský význam pre Kysuce malo presadenie pestovania zemiakov. A nešlo to vôbec ľahko. Ani sa však nie je čomu čudovať. Skúste si predstaviť, že by Vás niekto presviedčal, aby ste namiesto obilnín, vďaka ktorým každoročne vy aj vaša rodina vyslovene prežívate, vyskúšali zasadiť poľnohospodársku plodinu, ktorú nepoznáte, neviete koľko sa jej urodí a ani poriadne netušíte ako ju využiť.

Navyše ich pestovanie dosť vyťažovalo pôdu a bolo ju nutné výdatnejšie hnojiť. Dnes to vyznie možno úsmevne, ale aj také veci ako hnoj mali v tých časoch v očiach poddaných obrovskú hodnotu.

Presadeniu pestovania zemiakov výrazne pomohol paradoxne hladomor počiatkom 70. rokov 18. storočia, ktorý ukázal, že závislosť na pestovaní obilnín sa môže vypomstiť. Ľudia preto začali postupne sadiť aj zemiaky. Na Kysuciach to malo významný efekt. V tejto inak slabo úrodnej pôde sa im darilo pomerne dobre, takže sa tu do začiatku 19. storočia stali dominantnými a pre tento kraj postupne až charakteristickými. Toto sa potom Kysuciam tragicky vypomstilo koncom 40. rokov 19. storočia, kedy zemiaky postihla niekoľkoročná veľká neúroda. Na Kysuciach kvôli tomu vtedy zomrelo obrovské množstvo ľudí. Len pre predstavu možno ako smutný príklad uviesť Čadcu, ktorá stratila 20 percent populácie, keď tam zomrelo viac ako 1000 obyvateľov.

S akými ranami sa ešte museli Kysuce popasovať?

Ďalšie hladomory Kysuce postihli aj v rokoch 1816-1818, či 1834-35. Obrovskými ranami boli pre ľudí epidémie. Dnes sami vidíme aké strašné rozmery niečo také môže mať. Veľkou ranou bola epidémia cholery, ktorá prvýkrát vypukla v roku 1831 a táto desivá choroba sa potom opakovane vracala v rokoch 1849, 1855, 1866-67, 1873 a 1884. Populáciu trápili aj ďalšie opakujúce sa epidémie akými boli kiahne, dyzentéria, či rôzne iné infekčné ochorenia.

Ťažký život tu bol určite aj kvôli všadeprítomnej chudobe...

Len o jej podobe v tomto priestore by sa dala napísať celá kniha. Na tak malom území akými sú Kysuce žilo v 19. storočí už veľké množstvo obyvateľstva. Držba pôdy tu bola veľmi rozdrobená a tá neraz nedokázala všetkých uživiť. Preto Kysuce začali zažívať čoraz častejšie vlny vysťahovalectva, kedy ľudia odchádzali za lepšími životnými podmienkami do úrodnejších oblastí. Na konci 19. storočia potom za prácou do Ameriky, ale mnohí sa taktiež po návrate presťahovali. Bolo teda množstvo oblastí, ktoré robili život na Kysuciach v minulosti našim predkom tvrdším a ťažším v porovnaní s inými oblasťami vtedajšieho Uhorska. Kysuce sú krásne, naši predkovia tu však boli často tvrdo skúšaní a museli ťažko pracovať, aby tu vyžili.

Dá sa objaviť v našom regióne ešte niečo nové a "veľké"?

Ja myslím, že určite áno. Dá sa predpokladať, že nám v budúcnosti môže priniesť viaceré prekvapenia archeológia. Avšak aj z historických tém, je ešte mnoho období a udalostí, ktoré nie sú spracované, prípadne len torzovito. Tam nás môžu čakať taktiež viaceré prekvapivé zistenia.

Okrem toho, aj napriek tomu, že hlavné zdrojové archívne fondy k dejinám Kysúc v podstate poznáme, je takmer isté, že čiastkové, neraz i prekvapivé informácie môžu obsahovať rozličné fondy vzťahujúce sa na iné lokality, osoby, inštitúcie, či problematiku. Je teda zrejmé, že nové informácie budú neustále pribúdať a aj vďaka nim sa bude postupne dotvárať čo možno najvernejší obraz histórie Kysúc.

Ďakujem za rozhovor.

zhováral sa Peter Kolembus
foto: obce Olešná, Raková

Prečítajte si články Mariána Liščáka:

• Veľká vlaková lúpež na Kysuciach (ktorá sa odohrala pred 106 rokmi)
• Zabudnutá história Čadce: busta cisára Františka Jozefa I.
• Pivovarníctvo na Kysuciach do konca 19. storočia
• Siroty na Kysuciach na konci feudalizmu
• Drevený chlieb - o pltníctve a drevorubačstve v Bystrickej doline