Pôsobil ako šéfredaktor týždenníka Kysuce, v súčasnosti sa venuje písaniu kníh. Prinášame zaujímavý rozhovor s Lacom Paštrnákom.
Laco, v roku 1979 si vyštudoval žurnalistiku. Prečo si sa rozhodol, že chceš byť žurnalistom?
To boli také mladícke sny a bolo to vtedy populárne po strednej škole. Už na strednej škole, na gymnáziu v Turzovke, som začal dopisovať do novín. Mal som nejakú tému a vravím si, že toto by bolo dobré napísať. Prekvapivé bolo, že mi to aj uverejnili. Začal som písať do Kysúc také poznámky, čo som videl okolo seba. Potom triedny profesor v Turzovke vymyslel študentský časopis. Volal sa Slovo mladých. Keď som bol asi tretiak až štvrták, zišiel sa tam krúžok záujemcov a vydávali sme školský časopis. Ak sa dobre pamätám, tak dva roky. No a potom už tak logicky nasledovala prihláška na odbor žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Brali tam myslím okolo 30 ľudí z celého Slovenska a aj nejakí zahraniční študenti, jeden alebo dvaja.
Počas štúdia som praxoval v okresných novinách – myslím, že po prvom ročníku, a cez prázdniny. Potom v 2. alebo 3. ročníku som praxoval v Bratislave. Ja som sa venoval práve tlači. Štúdium bolo vtedy rozdelené na odbory tlač, rozhlas, televízia – nič iné v tých rokoch neexistovalo, to bolo to na štyri roky. Logicky po ukončení moja cesta viedla do Kysúc. Tu mali zhodou okolností voľné miesto, tak som nastúpil. No a keď som išiel v 2019 do dôchodku, tak mi to vyšlo, že v jedných novinách som prežil 40 rokov. Ale aj za rôznych režimov.
Čiže Kysuce boli pre teba prvá voľba, alebo si aj zvažoval, že by si, povedzme, zostal niekde v Bratislave?
O Bratislave som neuvažoval. Ja som aj dosť často chodil domov. V podstate bol som taký regionálny typ. Mňa Bratislava veľmi nelákala. Ja som mal zázemie tu na Kysuciach, rodičov a súrodencov. Neskôr prišla rodina, tak som chcel mať taký kľudnejší život, dalo by sa povedať, že v regióne.
Videl som, ako noviny vyzerajú, tak som si myslel, že mojou povinnosťou je – takou srdcovou – že keď mi naša spoločnosť umožnila vyštudovať, tak to je ako v úvodzovkách, že im mám niečo aj vrátiť, preto som sa vrátil do regiónu.
Boli to zaujímavé časy, lebo okres sa rozvíjal, všetko to, čo režim nasľuboval, sa snažil plniť. Vyrastali tu nové fabriky, nové pracovné príležitosti. Mne pridelilo vedenie redakcie, že sa budem venovať ekonomike, keďže som bol nestraníkom.
Začínali sme tam štyria redaktori, potom ešte pribudli ďalší. Neskôr pribudlo týždenné vysielanie drôtového rozhlasu, ktoré už teraz neexistuje. Snažili sme sa, aby sa každý venoval jednej oblasti.
Kysuce sa stali počas socializmu z úplne zaostalého regiónu priemyselným. Stavali sa priehrady, ale robili sa isto aj rôzne chyby. Búrali sa hodnotné budovy, buldozéry zryli medze, vykorenili ľudí. Tých problémov bolo celkom dosť. Ale vo vtedajšej optike to bola daň za pokrok. Bol aj priestor na nejakú kritiku?
Ja si myslím, že bol, ale takú kritiku, ako sa tomu hovorí: kritizuj, ale zároveň musíš načrtnúť aj riešenie. No a to bola taká zaujímavá filozofia, že keď kritizuješ, tak povedz, ako by sa to dalo riešiť.
Čo je taký zvláštny pohľad na novinárčinu. Noviny by mali informovať...
Je to taký zvláštny pohľad. Napríklad strana to presadzovala, že áno, keď kritizuješ, tak povedz, ako to treba napraviť. A ja som sa nad tým – nie len ja, ale aj ostatní – zamýšľal. Prečo by som ja mal ukazovať, obyčajný redaktor, návrh na riešenie, keď tie chyby urobil riaditeľ nejakej fabriky? On je za to platený, on je tam dosadený, on to má v náplni práce, má sa rozumieť do riadenia nejakej fabriky, a nie obyčajný redaktor. Možnože mohol reprodukovať nejaké vyjadrenia, ale samozrejme nie svoje, ale nejakého zodpovedného pracovníka z tej fabriky.
Ako si na túto dobu spomínaš?
Bola to taká zaujímavá doba. Dalo by sa povedať, že boli sme hodení do vody a skúste v nej plávať, keď dovtedy ste sa prakticky nič o tom neučili. Ja som síce mal na vysokej škole nejaké predmety, že Médiá za socializmu, Médiá v kapitalizme...
Prišiel rok 1989 a po ňom sa zmenilo mnoho. Ako vzniklo zo štátneho média súkromné?
Bola to doba neistoty. Tiež sme rozmýšľali, čo ďalej. Nastala totiž taká situácia, že iný vývoj médií, respektíve týchto regionálnych novín nastal v Čechách a iný vývoj bol na Slovensku z hľadiska zákonov. Myslím, že to bola vláda Čarnogurského, 1991 – 1992, ktorá prijala zákon alebo nejaké vládne nariadenie, že štát už ďalej nebude podporovať regionálne noviny. Česi si to urobili inak, ale to je český problém. No ale na Slovensku to bolo tak, že bolo prijaté vládne nariadenie alebo zákon, neviem presne. že k určitému dátumu sa tieto okresné noviny mali prestať financovať. To znamená hlavne platy redaktorov a tlač. To boli najväčšie položky.
Tam bol určený nejaký dátum a redaktori sa majú rozhodnúť, že čo ďalej s novinami. Uvažovali sme nad tým aj my, no a potom sme sa dohodli, že keďže Kysuce mali pomerne vysoký náklad aj v rámci Slovenska – bolo to vyše 15-tisíc výtlačkov, to mal málokto, my sme boli asi na 2. alebo 3. mieste na Slovensku. Najviac mal vtedy Žilinský večerník a potom neviem, či Trnava alebo Nitra, a my sme boli asi tretí. Vravíme si, že treba to skúsiť, že keď máme nejakú prax a nejaké skúsenosti, tak uvidíme, či to prežije. Či je to životaschopné. Tak potom sme sa rozhodli, že kto to skúsi a kto do toho pôjde.
Zhruba polovička súhlasila, že idú do toho rizika, vyskúšajú to, čo to dá a zaregistrovali sme si známku Tlačové konzorcium Kysuce. Po dohode s ONV, ktorý bol dovtedy vydavateľom a bol registrovaný aj s týmto názvom, že to združenie môže používať tento názov. V podstate to bolo dosť jednoduché. V tých začiatkoch to nikto nevidel, ako to dopadne. Bol to taký projekt na skúšku – buď to vyjde, alebo to nevyjde.
krst knihy Raková, 2019
Tomu rozumiem, ale bol taký zlatý vek tlače. Noviny sa kupovali, internet nebol. Vznikali nové firmy na Kysuciach. Inzercia mala vždy zastúpenie niekoľko strán. Dnes už je to všetko iné. Takže ste nejakým spôsobom prežili a Kysuciam sa naďalej dobre darilo.
My sme sa stretli prvýkrát okolo roku 2002. A to zase ja môžem o sebe povedať, že to bol zrod internetu na Kysuciach. Pamätám, že keď sme si chceli pozrieť webovú stránku, tak sme sa museli pripájať na uzol Žilina. Čiže sa v zásade platilo za prístup k internetu, ako keby som telefonoval medzimesto, čo bolo príliš drahé. A ja a vtedajší kolega sme prišili s takým nápadom, že poďme skúsiť vydávať tie Kysuce aj online. Vtedy to bolo úplne neslýchané. A tak vznikol projekt e-kysuce.sk. Boli ste pre nás jeden z prvých zákazníkov a hneď online noviny. Na to si ako spomínaš?
Tak trochu matne, lebo už je to vyše 20 rokov. Pamätám si, že ty si prišiel ako nový, neznámy, aj s kolegom Bednárikom. No a išli ste do toho s takou veľkou chuťou. My sme to brali tak opatrne, že čo to bude a či nám to treba. Ale zas na druhej strane sme trochu tušili, že to bude treba, že v tom je asi tá budúcnosť.
Hoci tam bol taký paradox, že jednak to boli výdavky navyše, ale tieto naše regionálne správy budú rozšírené aj tam, kde by predtým neboli. Myslím si, že to bola asi taká nevyhnutnosť doby, lebo dá sa tomu len ťažko vzdorovať alebo brániť.
My sme sa naozaj snažili, aby to nebol len výdavok, ale silno som tlačil, aby to bolo aj pre nás samozrejme, ale aj pre Týždenník Kysuce aspoň trochu zisková záležitosť. Ale poďme aj k takej tej možno negatívnej stránke dnešného internetu. Internet nám dosť ako spoločnosti veľa dal, ale tú skutočnú žurnalistiku tak trochu zároveň zabíja. Hlavne to vidíme teraz s nástupom sociálnych sietí. Jednoducho na kvalitnú robotu nie je čas a peniaze. Vnímaš to aj ty tak?
Pravdu povediac, ja to ani až tak nesledujem. Ale vidím tam asi dosť povrchnosti. Myslím si, že obsah je rozhodujúci, že forma je druhoradá. A ja som kedysi povedal, že čo je kvalitné, to by sa malo presadiť, nehľadiac na to, v akej je to forme. Síce tieto médiá aj teraz sledujem v rámci možností, ale nie je moja šálka kávy. Človek chce byť informovaný, hlavne čo sa týka regiónu, samozrejme aj ostatných udalostí.
krst knihy Raková, 2019
Ja to vidím tak, že noviny boli kedysi iné. Na sociálne siete ľudia píšu bez zábran, vrátane politikov. Prispievatelia aj čitatelia akoby zvlčili. Pamätám si, že komentáre bývali rozumné a k veci, no dnes je to úplne inak. Hovoril si, že to nie je tvoja šálka kávy, ale vnímaš to?
Ja to ani necítim, lebo to ani veľmi nesledujem. Mám obyčajný tlačidlový telefón a to je všetko. A keď si potrebujem s niekým pohovoriť, tak preferujem osobne alebo telefonicky.
Všetko tak nejako „skorporátnelo“ – internetové obchody a vlastne čokoľvek na internete a celkovo aj noviny preberajú veľkí hráči, malému podnikaniu doba nepraje. Myslím si, že si odišiel v pravý čas. Teraz, už ako dôchodca, si sa začal venovať písaniu na voľnej nohe. Tvojím veľkým dielom bola napríklad knižka Na cudzích frontoch, čo bola naozaj veľká kniha. A píšeš ďalej. Povedz o tvojej ďalšej etape viac.
Píšem ďalej. Čo sa človek naučí, tak to vie. Čo som robil celý život, alebo väčšinu života, tak pokračujem v tom, ale inou formou. Momentálne sa venujem písaniu kníh. Väčšinou sú to faktografie alebo história. Je tu dosť veľa na Kysuciach takých, dalo by sa povedať, bielych miest alebo neprebádaných tém, čo ešte bude treba napísať a čo je asi len otázka času.
Koľko titulov mám napísaných, neviem presne, ale určite to bude vyše dvadsať, do ktorých som prispel. Sú to väčšinou monografie obcí na horných Kysuciach, napríklad Raková, Staškov, Korňa, Čierne, mestá Turzovka, Čadca, Krásno nad Kysucou a ďalšie. Naposledy som sa dopátral k mojim jedenástim vlastným autorským knižným titulom.
krst knihy Na cudzich frontoch, 2018
Nedávno si oslávil životné jubileum 70 rokov. Čiže máš za sebou úspešnú novinársku prácu, pokračujúcu časť života ako autor kníh. Ale ja keď som čítal tvoje veci, tak podľa mňa máš aj veľmi dobrý rozprávačský talent. Nezvažoval si napísať aj niečo ako novelu alebo román?
S románmi je to tak. Zamýšľam sa nad tým niekedy, že či to, čo napíšem pri tom množstve kníh si to ešte niekto prečíta. Lebo keď čítam nejaké ponuky kníh, aké knihy vyšli, či to tí čitatelia stihnú prečítať, či tí autori nepíšu len preto, aby niečo napísali a aby tam bolo ich meno.
Nad románom určite neuvažujem. Myslím si, že skutočnosť alebo realita života a histórie ponúka ešte dostatočné množstvo takých tém, ktoré treba objaviť, vypátrať. Preto si myslím, že netreba vymýšľať nejaký príbeh a namáhať si mozog, keď sa stalo kopu reálnych vecí, len ešte neboli objavené, zdokumentované...
Ako sa to hovorí v Biblii, že nič neostane skryté, čo by sa nenašlo, a tak ďalej. Možno je to otázka času, lebo keď si zoberiem tie svoje veci, ktoré som napísal, tak všetko bolo na základe nejakej skutočnosti. Najčastejšie je napríklad priebeh vojny alebo nejaká história, alebo história hasičského spolku. To boli veci, ktoré boli reálne. O mnohých sa nevedelo. Napríklad teraz som v Rakovej objavil, že hasiči neboli založení 1926, ale už boli v Rakovej za Rakúsko-Uhorska v roku 1890. Len o tejto myšlienke sa v Rakovej hovorilo jednou vetou, že to nie je najstarší zbor, ale nikto nevedel, čo bolo predtým. No a tak som sa do toho pustil a za pomoci archívu v Čadci sa podarilo vypátrať takéto fakty. A myslím si, že sa nehovorí len o Rakovej, ale určite, keď hovoríme o hasičoch, tak určite to boli hasiči aj na iných miestach.
Kniha Kysuc 2019 - Raková, viťazná kniha
Vrátim sa k tej dobe, ako som zažil váš nezávislý Týždenník Kysuce. Keď som k vám prišiel do redakcie, mal som taký pocit pohody. Každý tam robil svoju robotu a vám to tak nejako jednoducho fungovalo. Bolo to naozaj tak?
Ja si myslím, že to bolo tak. Každý vedel, čo má robiť. Tie strany a celý ten obsah, tú koncepciu sme mali rozdelenú, dalo by sa povedať, tematicky. Napríklad boli sme rozdelení nie len tematicky, ale aj teritoriálne – že Horné Kysuce, Dolné Kysuce, ty máš tam tú oblasť, alebo ty máš len takú tému. Proste tie noviny sa vždy tak nejako logicky vyskladali. Mali sme tam určité rubriky, ktoré boli v podstate na 99 % pevne dané, čo sa týka športu, čo sa týka vnútorných vecí, alebo ekonomiky, alebo zaujímavostí, alebo obcí – to bola jedna vec. Druhá vec, ako som už povedal, to boli zaujímavosti a reportáže. Myslím si, že sme dokázali odhadnúť, čo čitateľov zaujíma.
Pamätám si Dušana Devána, ktorý tam potom vstúpil. Pre neho bola obrovská záhada, že vy ako Týždenník Kysuce ste nikdy nešli do nejakých bombastických odhalení, ani do nejakého bulváru, ale tá čítanosť a predajnosť boli obrovské. Ľudia si týždenník kupovali a bola to taká súčasť fungovania ľudí v regióne. Jednoducho Kysuce boli automaticky na stoloch v každej domácnosti. Čím to bolo?
To bolo tým, že Kysuce písali o Kysuciach. To je celá záhada. A tým je povedané všetko.
Jasné. Pamätám si Rasťa Hajnoša, ktorý vždy hovoril: musí tam byť veľa mien, aby sa tam každý našiel…
Máš pravdu. A veľa mien z Kysúc. Preto sa aj volali regionálne noviny. Čitatelia ich poznali.
Čo teda chystáš v najbližšej budúcnosti? Čím nás chceš prekvapiť autorsky?
V týchto dňoch vyšla taká útla knižka – trošku neznáma história alebo, dá sa povedať, také zabŕdnutie do politiky a do tých 50. rokov – o odbojárovi Tomášovi Šimekovi z Vysokej nad Kysucou, ktorý bol partizánom v skupine Garnického. Skupina pôsobila v Javorníkoch v okolí Vysokej nad Kysucou, Makova a okolia. Pri písaní tejto knižky vyšli najavo zaujímavé dokumenty o tom, čo v tých 50. rokoch vlastne bolo. Knižka vyšla v malom náklade, ale je na svete. Uvidíme, aký bude na ňu ohlas...
Ako som spomínal, v jeseni budú mať výročie hasiči z Rakovej – 100 rokov. Zbor bol založený 1926, ale staval na základe ešte rakúsko-uhorského hasičského zboru. Ten zbor sa volal Slobodný hasičský spolok a bol založený v Rakovej v roku 1890.
Ešte v jeseni by mala byť vydaná knižka o prvej a druhej svetovej vojne na území obce Klokočov. Asi by bolo dobré povedať – nie všetci to vedia – že súčasný Klokočov bol do roku 1953 súčasťou obce Turzovka. Čiže starosta aj zastupiteľstvo súčasnej obce si uvedomili taký, by sa dalo povedať, trošku deficit, že o prvej a druhej vojne na území Klokočova sa doteraz písalo alebo píše tak, že vždy to bola Turzovka. Pomerne veľa času som navštevoval obyvateľov obce Klokočov a pátral po životopisoch a po starých odbojároch a partizánoch a hlavne bojovníkoch SNP. Čo som sa dopátral, tak väčšina z nich bola v nemeckom zajatí. Ich potomkovia a príbuzní boli radi, že konečne sa informácie o nich dostanú na svetlo sveta. Knižka by mala slúžiť ako podklad a sprievodca k vybudovaniu pamätníka tým, čo bojovali a padli - rodákom z Klokočova.
Laco, nech sa darí, prajem pevné zdravie a veľa tvorivých síl. Ďakujem za rozhovor.
Peter Kolembus
foto Vydavateľstvo Magma
