marian liscakKysuce dlhý čas neboli jednotným územným celkom. O tom, kedy Kysučania získali svoju regionálnu identitu a potrebe poznať minulosť regiónu rozpráva historik Marián Liščák.

S historikom Mariánom Liščákom sa poznáme dlho. Na rozhovor s ním som sa tešil, pretože sa vždy dozviem o histórii Kysúc niečo nové. Jeho články majú vždy ohlas. Keďže aj tentoraz sú odpovede zaujímavé a rozsah je trochu dlhší, rozhodli sme sa ho uverejniť na dve časti. Prečítajte si teda prvú časť rozhovoru o našej minulosti.

Pamätáš si na svoj prvý príspevok o histórii? Aký si mal z toho pocit?

marian liscak vMôj prvý príspevok o histórii som publikoval ešte niekedy počas štúdia. Súvisel s rozsiahlym výskumom, ktorý som vtedy robil k svojej rigoróznej práci. Prechádzal som stovky dokumentov v archíve niekdajšieho Tepličianskeho panstva, pod ktoré spadala Bystrická dolina vrátane obce, v ktorej som vyrástol, Novej Bystrice. Fascinovalo ma, keď som mohol postupne začať zisťovať čoraz viac informácii o tom, čo sa v miestach, kde som ja prežil celý svoj krátky život dialo stovky rokov v minulosti. Bolo úžasné prostredníctvom archívnych dokumentov nahliadnuť do života obyvateľov Bystrickej doliny stáročia dozadu.

Otvoril sa mi tak neskutočne zaujímavý, nepoznaný svet plný života. My ľudia vieme vďaka rozprávaniu našich otcov, starých otcov nahliadnuť tri možno štyri generácie späť. Ale ja som sa vďaka týmto materiálom presunul na začiatok 19. storočia, čiže zhruba 7-8 generácií späť.

Okrem toho bolo veľkým šťastím, že fond Tepličianskeho panstva sa zachoval pomerne bohatý, čím sa dalo o živote v danom období zistiť naozaj veľmi veľa. Vo viacerých prípadoch až na úroveň konkrétnych osôb a ich životných osudov.

Čo ti toto štúdium dalo?

Uvedomil som si dve dôležité veci. Prvou vecou bol fakt, že na toto všetko, čo sa vtedy dialo, ako sa žilo, kto tu žil, kto tvoril lokálne dejiny pred nami sa už žiaľ úplne zabudlo. Prekryli to udalosti a vrstvy neskoršieho diania. A potom s tým súvisiaci záväzok pre mňa, že všetky tieto zabudnuté lokálne dejiny, veci, udalosti, ľudí, treba vrátiť naspäť do povedomia ich potomkov, nás. Títo ľudia tu na Kysuciach zápasili s neúrodou, hladomormi, chorobami, vojnami, či inými ťažkými situáciami, ale bez ohľadu na to tu aj oni prežili svoje životy tak, ako najlepšie vedeli. A zostalo tu toho po nich veľa, len sme si to možno doteraz až tak veľmi nevšímali.

Kde si zverejňoval svoje prvé príspevky?

Tieto „zabudnuté dejiny“ som najskôr začal už počas spracovávania svojej rigoróznej práce postupne zverejňovať v lokálnom periodiku Novobystrický hlásnik. Niektoré postupne aj v týždenníku Kysuce. V tomto som potom pokračoval, keďže neskôr som si počas štúdia podstatne rozšíril okruh výskumu z pôvodného Tepličianského panstva na celkovo viacero feudálnych panstiev, ktoré svojimi časťami zasahovali do územia Kysúc ako ich dnes poznáme. Potom už prišli aj ucelenejšie odborné práce vo forme vedeckých štúdií a následne aj prvá monografia.

Ako prišlo rozhodnutie stať sa historikom?

marian liscak v2K histórii som inklinoval od malička. Vždy ma fascinovalo všetko s ňou súvisiace. Preto som ju chcel aj študovať. Pôvodne ma síce pod vplyvom prác Vojtecha Zamarovského fascinovali skôr staroveké dejiny.

Ale ako som už spomenul, tak ma lákalo spoznať aj lokálne dejiny. Dozvedieť sa viac o histórii svojho okolia. A potom, keď som sa všetky tieto zaujímavé informácie dozvedel ja, tak prečo s nimi neoboznámiť aj ostatných. A to je predsa prácou historika. Sprostredkovať ľuďom výsledky svojho výskumu. Toto je síce veľmi zjednodušene povedané. Ale mňa jednoducho motivuje neustála snaha zistiť viac o histórii tohto regiónu.

Vadí mi, že niekde v archívoch zapadajú prachom informácie o histórii, ľuďoch, ktorí tu žili. Sú tak blízko a pritom ich tak málo poznáme. To treba meniť. Spracovávať lokálnu históriu čo najpodrobnejšie, aby sme všetci poznali a vedeli, čo sa pred stáročiami odohrávalo v miestach, kde dnes žijeme. O to sa budem snažiť aj naďalej.

Toto však prirodzene nie je úloha pre jedného historika. Každý sa totiž špecializuje na svoje obdobie, ktorému sa podrobnejšie venuje, porozumie mu a snaží sa ho čo najkomplexnejšie spracovať.

Ktoré obdobie histórie Kysúc je pre teba najzaujímavejšie?

Ja sa venujem dejinám Kysúc predovšetkým v poslednej etape feudalizmu. Teda zhruba od polovice 18. storočia do polovice 19. storočia. Pri množstve naštudovaného materiálu už síce momentálne tieto svoje hranice občas prekračujem a miestami načriem aj do tém prvej polovice 18. storočia, či dokonca záveru 17. storočia. Prípadne zasa na druhej strane naopak do druhej polovice 19. storočia. Medzi historikmi sa pre toto obdobie zaužívajú pojmy ako neskorý feudalizmus, prah modernej doby, či dokonca koniec novoveku.

V tomto zastávam názor, že historici by sa mali venovať predovšetkým obdobiam, na ktoré sa špecializujú. Ja sám sa nerád podieľam na témach moderných dejín v 20. storočí, čí nebodaj naopak starších stredovekých, prípadne ranno novovekých dejín.

Dnes už máme aj na Kysuciach množstvo historikov, ktorí sa takýmto témam rozumejú lepšie a dokážu ich veľmi kvalitne spracovať. Treba si uvedomiť, že je samo o sebe skvelé, že Kysuce majú v tomto období pomerne silnú generáciu historikov, ktorá posúva hranice poznania tohto regiónu o výrazný kus vpred. V tomto máme veľké šťastie. Mnohé regióny na Slovensku to takto nemajú. A pevne verím, že naša generácia bude silnou motiváciu pre ešte lepšiu, ktorá príde po nás. Navyše už nám pri výskume výrazne pomáhajú moderné technológie a je prirodzené, že toto sa bude naďalej len zlepšovať.

kysucky salasVyobrazenie kysuckého salaša na Nigriniho mape oblasti Tešína z roku 1724, archív Kysucké múzeum v Čadca

Kedy sme my Kysučania získali túto regionálnu identitu?

Táto otázka by sa mohla zdať veľmi jednoduchá a pritom je práve naopak veľmi komplikovaná. V minulosti totiž Kysuce dlhý čas neboli jednotným územným celkom. Ako som už spomenul, tak do tohto priestoru zasahovali viaceré feudálne panstvá. Tie sa v priebehu času vyvíjali, zväčšovali, rozpadali na menšie. Toto všetko malo vplyv na to ako sa vnímali obyvatelia tohto regiónu. A to nehovoriac o osídlení, kde v oblasti dolných Kysúc prebehlo skôr a inak ako v oblasti horných Kysúc. Na túto otázku máme my historici preto neraz rozličné názory. Trošku v tom hrá bezpochyby úlohu aj fakt, že každý to trochu vnímame prizmou obdobia, ktorému najlepšie rozumieme.

Na konci feudalizmu napríklad z môjho pohľadu ľudia vnímali svoju príslušnosť k feudálnemu panstvu veľmi výrazne. To znamená, že pre nich bolo najdôležitejšie k akému feudálnemu panstvu patria, keďže to malo najvýraznejší vplyv na ich bežný život. Navyše písomné dokumenty nasvedčujú tomu, že napríklad ľudia z Bystrickej doliny hovoria o Kysuciach ako o území mimo nich, keď popisujú svoje práce mimo územia Tepličianskeho panstva. To znamená, že oni sami sa za Kysučanov vtedy ešte zrejme nepokladali. Druhou stranou mince je však to, ako obyvateľov tohto územia vnímalo širšie okolie.

cadca stara fara1Stará čadčianska fara na začiatku 20. storočia. (Fotoarchív Kysuckého múzea)

Svoju úlohu pri určení, čo možno považovať za jeden celok zohrávala asi aj rieka Kysuca...

Rieka Kysuca bola bezpochyby spájajúcim prvkom - tomuto územiu v globále dávala aj spoločný názov. Podobne v staršom období fungovalo aj Kysucké Nové Mesto, ktoré pre odlíšenie od Nového Mesta nad Váhom preberalo práve prívlastok Kysucké. Tu bol dôležitý fakt, že toto mesto bolo pôvodne centrom obchodu pre celé toto územie, ako to popisujú aj dotazníky k Tereziánskemu urbáru.

V globále by sa teda dalo povedať, že územie Kysúc sa pôvodne vzťahovalo predovšetkým na územie, ktorým pretekala rieka Kysuca a postupne, keď stratili feudálne panstvá svoj význam a keď prím v druhej polovici 19. storočia získalo územné členenie na okresy, sa s týmto územím začali výraznejšie spájať aj zvyšné časti, ktoré dnes nazývame Kysucami. Aj preto toto územie nemá jednotné nárečie, zvyky či tradície, ale sú tu prítomné rozličné variácie.

Okrem iného je to práve aj odkaz pôvodných kompaktnejších územných celkov, ktoré mali každé napojenie na iné správne centrum, vyvíjali sa teda s miernymi odchýlkami. Čadca a okolie na Strečnianske panstvo, Kysucké Nové Mesto a okolie na Budatínske panstvo, Bystrická dolina na Tepličianske panstvo a Turzovka a okolie na Bytčianske panstvo. Stáročia rozličného vývoja sa jednoducho nejak prejaviť museli.

Touto odpoveďou končí prvá časť nášho rozhovoru. Druhú časť si môžete prečítať o niekoľko dní.

zhováral sa Peter Kolembus

Prečítajte si články Mariána Liščáka:

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: