Kysuce sa za posledných niekoľko desaťročí výrazne modernizovali. Jednou z mála tradičných vecí, ktoré na nich však zostali, podobne ako v minulosti, je rozsiahla ťažba drevnej hmoty. Tú s Kysucami možno spájať už od čias osídľovania ich severných oblastí valašským obyvateľstvom počas 16. a 17. storočia.

Valasi prichádzajúci do oblasti získali od panstva zväčša zalesnené územie, ktoré vyrúbaním, klčovaním a následnou kultiváciou prispôsobili svojim potrebám, teda paseniu ovčích stád. Svedčí o tom viacero zmluvných pozemkových listín zachovaných napríklad z panstva Strečno, ktoré pochádzajú z agendy jeho vtedajších majiteľov najskôr Františka Vešelényho, neskôr nevesty jeho syna Zuzany Bakošovej a potom bratov Jána a Jakuba Löwenburgovcov „jako podle prísahy svej uznaly že Juro Janušek na Surovej hore to výrobysko vyrobel a vyklčoval, naproti lúkam richtárov Klubinských a pretože jemu oddaly na spúsob deliberácie a práva panského, ušacujíce na desať Toliarov aby slobodne on a potom aj jeho potomci užívali podle zákresov skrze vojvodu.“

Panstvá tak usadením valachov v týchto zalesnených oblastiach nezískali len poddaných, z ktorých profitovali prostredníctvom poddanských povinností a ktorí dokázali efektívne skultivovať i menej úrodné oblasti vo vyššej nadmorskej výške. Získali zároveň i zdroj pracovnej sily pre širší rozvoj obchodu s bohatými lesnými zdrojmi, ktorými Kysuce oplývali. Popri svojich vlastných potrebách súvisiacich hlavne so zimným vykurovaním a stavbou obydlí tak začali valasi ťažiť drevo i pre panstvo „aby slobodne a bez všetkej prekážky drevo jak pre svú tak tiež i panskú potrebu rúbali.“

Okrem zdokonaľovania sa v samotnom rúbaní dreva miestni valasi rozvíjali i zručnosti potrebné pre jeho transport, ktorý v danom čase bol najrýchlejší a najefektívnejší prostredníctvom riečnych tokov. Zdokonaľovali sa teda v pltníctve. Zlepšením poddanských pomerov pod vplyvom osvietenských reforiem Márie Terézie a Jozefa II., ale i príchodom nových zložiek obyvateľstva, hlavne židovského pôvodu, ale i rôznych remeselníkov, sa začali i tieto zapájať do ťažby a obchodu s drevom, čí už v službách panstva, prípadne súkromne. V období prelomu 18. a 19. storočia bol tak obchod s drevom na Kysuciach už široko rozvinutým hospodárskym odvetvím s komplexným systémom ťažby, transportu a predaja.

Ťažba dreva

O spôsobe ťažby dreva najpodrobnejšie vypovedajú zmluvy na jeho výrub, ktoré boli s bývalými poddanými spisované po zrušení poddanstva počiatkom päťdesiatych rokov 19. storočia. Pôvodné panstvá, ktoré už nemohli v tak rozsiahlej miere využívať pre tento účel poddanskú prácu, boli takýmto spôsobom nútené získavať potrebnú pracovnú silu. Tieto kontrakty tak podrobne rozoberajú povinnosti zmluvných stránok, a tým vlastne i popisujú charakteristické znaky ťažby a transportu dreva nielen počas obdobia, v ktorom boli spísané, ale prirodzene sa rovnakým spôsobom ťažilo drevo i v predchádzajúcom období, aj keď za iných pracovno-právnych vzťahov.

Ťažba sa začínala vždy podobne ako dnes vytýčením a vyznačením stromov, ktoré sa mali zoťať. Stromy značil zväčša zodpovedný panský úradník a následne sa vytýčil časový termín, kedy má byť drevo vyrúbané a pripravené na transport.

Plte pri Žiline

Zložitejšie je objasňovanie zmluvných vzťahov medzi bežnými kupcami a partiami drevorubačov. Napriek tomu, že drevorubačstvo ako doplnkové zamestnanie poddaných v prvej polovici 19. storočia je ťažko doložiteľné, nakoľko vo fondoch panstiev sa nachádza iba panská agenda a chýbajú práve zmluvy medzi drevorubačmi a obchodníkmi s drevom, je možné ho odvodiť zo súdnych sporov, v ktorých sporné stránky popisujú svoje obchodné vzťahy a dohody.
Ťažba dreva vo všeobecnosti pozostávala z troch hlavných fáz. Teda zo samotnej ťažby, z prepravy dreva k vodnému toku a jeho následnej prípravy a transportu na dohodnuté miesto. Od toho sa odvíjalo samozrejme i zloženie partií drevorubačov a pltníkov, z ktorých každý sa síce pravdepodobne zúčastňoval všetkých spomenutých fáz, avšak každý bol zručnejší len v niektorej z nich a podľa toho si rozdeľovali úlohy. Všestrannosť však musela byť silnou charakterovou vlastnosťou každého z nich.

Najskôr bolo potrebné vyznačené drevo zrúbať, respektíve spíliť. Používali sa na to zväčša ručné sekery a pomenej dvojručné píly tzv. bruchatky. Keďže však v lese pracovalo často i viacero partií, bolo potrebné pri smerovaní padajúceho dreva dodržiavať „všetku možnú merkovnosť,“ aby si navzájom nekomplikovali prácu, nezavadzali a nekládli prekážky. Keby sa však takáto vec predsa len prihodila, tak zodpovedný človek bol povinný uhradiť náklady spojené za stratu času osôb, ktoré obmedzil a tiež náklady na odstránenie prekážky. Z dreva bola hneď po jeho zrúbaní okrem konárov odstránená aj kôra, čo síce zjednodušovalo jeho presun k rieke a chránilo ho pred znehodnocovaním prostredníctvom drevokazného hmyzu, ale zároveň urýchľovalo jeho prípadné vysychanie. Následne malo byť drevo dopravené k riečnemu toku.

Drevo sa k rieke zvážalo na vozoch v čo najkratšom čase. Pri väčších kusoch, ktoré bolo treba pre prevoz ešte sekundárne pripraviť a priečne lesom ležiacich kusoch v ťažko dostupnom teréne, panstvo drevorubačom dalo na transport viac času. Drevo teda bolo najčastejšie z lesa stiahnuté koňmi do údolia, kde bolo skrátené, naložené na vozy a transportované k rieke.

Väčšie kusy, ktoré nemohli byť naložené na voz boli pri kratších vzdialenostiach ťahané koňmi a pri dlhších pravdepodobne presúvané zväčša v zimnom období po snehu. V dobe keď ešte reťaze a laná boli vyrábané zväčša remeselníkmi (povrazníkmi a kováčmi), bola ich cena vysoká, čím sa pre väčšinu Kysučanov stávali príliš vzácnymi. Navyše vtedy nebolo tak ako dnes zaužívané pri ťažbe poničiť cesty, role a lúky, keďže by okamžite nasledoval zásah panstva, či súdnej sťažnosti od poškodeného poddaného.

Pltníctvo

Dnes si už možno málo kto uvedomuje, že pltníctvo spoločne s furmanstvom patrili v minulosti na Kysuciach k najvýznamnejším doplnkovým zamestnaniam. Spomína sa totiž už v dotazníkoch k tereziánskemu urbáru v šesťdesiatych rokoch 18. storočia „Máme vodu po kterej plte vozíme a kupectvo s drevom vyvádzame.“ A pravdepodobne je tiež veľmi málo známy fakt, že vzhľadom na plytkosť dvoch hlavných kysuckých riek Kysuce a Bystrice, musela byť forma pltníctva v tejto oblasti iná, ako pri pltníctve na rieke Váh. Vplyvom plytkosti spomenutých tokov sa dali tieto splavovať len v prípade ich výdatnejšieho zavodnenia. Ich splavovanie bolo teda obmedzené čakaním na jarné topenie snehu, prípadne výdatnejšie zrážky „Contrakent bez všeckého meškanja hned do pltí rychtovať a viazať a síce preto aby čim skorej jak náhle by na honenie voda súca sa stala vyhotovené plte na Vážne brehy vyhnaté byť mohli.“ Okrem plytkosti bolo dno týchto riek navyše veľmi kamenisté, preto sa na Kysuciach pltníčilo na tzv. polopltiach, teda len zľahka spojených pltiach.

Poloplť bola plavidlom pozostávajúcim z kmeňov rôznej dĺžky, ktoré boli všetky vpredu zviazané tzv. „prednou latou.“ Zadná časť plte bola však zviazaná len pri krajoch, teda boli spojené len okrajové brvná tvz. „zadnou latou.“ Kysucké a Oravské plte sa okrem toho vyznačovali tým, že do prednej laty sa ešte vyvŕtali tri, resp. štyri diery, do ktorých sa vtĺkli kolíky. Na tie sa vo výške približne 70 centimetrov navlieklo ešte brvno tvz. praslica, na ktorom sa umiestnilo veslo. Celý tento systém sa volal tzv. „jarmo.“ V iných oblastiach bola jeho konštrukcia jednoduchšia. Pri dlhších cestách si pltníci na plti robili tzv. „koliby“, teda prístrešky, v ktorých často i prespávali.

Pltníci vo Vrútkach

V spojitosti so splavovaním pltí na dažďami zvýšenej hladine spomínaných riek kysucké pltníctvo nabralo svoj špecifický charakter, preto ho možno označiť ako nárazovité. Plte boli pripravené na brehu a keď sa počas dažďa zdvihla rieka, plte sa rýchlo strhli na vodu a nechali sa unášať jej dravým prúdom. Netreba určite rozoberať aká nebezpečná takáto činnosť bola a aké boli vyhliadky človeka na záchranu, keď by spadol do rozvodnenej rieky. Postrachom v týchto tokoch boli veľké balvany, ktoré sa pravidelne z riek v rámci poddanských povinností odstraňovali. Na pltiach sa podľa možnosti pri vhodnejších podmienkach zvážal aj všakovaký iný tovar ako napríklad narezané dosky. Bežná plť bola schopná uviesť v priemere 100 dosiek.

Závislosť kysuckých pltníkov na poveternostných podmienkach neumožnila ani vytvorenie komplexnejšieho obradného rituálu pri ich vyprevádzaní na plavbu vlastnými rodinami. Čas, ktorý ich súril k urýchlenému odchodu pri zvýšení hladiny rieky im umožnil nanajvýš tak rýchlu modlitbu s manželkou a deťmi.

Kysuckí pltníci plte dopravili podľa dohody zväčša k (Považskému) Chlmcu, teda ku rieke Váh k takzvaným „Vážnym brehom,“ prípadne niekedy až ku kupcom do centrálnych a južnejších oblastí Uhorska. V Žiline, prípadne Považskom Chlmci si panstvá prenajímali vždy časť brehu, kde mohli tovar uskladniť, či už priamo na brehu alebo na vode pri ňom: „Ja niže podpísaný Robinson Josef slobodu úplnú dávam, že Panstvo Teplické svoje plte na moj breh který ja od panstva Čákyckého (Budatínskeho) w Áredne držím všetky svoje plte a jestli by sa trafilo aj jiný Materiál jaký kolvek rezaný aneb kresaný na títo brehy pribíjať, vyložiť a tam do bezpečnosti ochrániť slobodu máti bude.“

Za týmto účelom majiteľ pozemkov na náklady nájomcu na brehu umiestnil a zakopal tzv. „príboje,“ teda drevené koly na ukotvenie pltí. Plť sa potom natočila zväčša zadnou stranou k brehu, kde bola ukotvená prostredníctvom pripravených záchytných bodov „svorov.“ Tie boli vyhotovené z tzv. „húžiev,“ teda skrútených konárov. Týmito sa zväzovali, teda spájali i samotné plte. Boli totiž jediným bežne dostupným pevným spojovacím materiálom, ktorý si mohli pltníci zabezpečiť svojpomocne. Húžve si pltníci chystali už vopred. Konáre nadhrievali nad ohňom a potom zväčša upevnením v kmeni stromu stáčali do húžiev.

Prenajímatelia odstavnej plochy pre plte tvorili jednu zo zložiek podnikavcov pri obchode s drevom, keď sa živili tým, že si prenajali určité úseky brehov riek od tamojších panstiev a potom sa živili ich prenájmom či už kupcom, prípadne celým panstvám. Prenajatím tohto priestoru však ich práca nekončila. Okrem toho priamo dohliadali na zachytávanie a priväzovanie pltí, výklad a uskladnenie ďalšieho materiálu. Všetky prichádzajúce i odchádzajúce plte pre nájomcov a panstvá zaznamenávali do pre ten účel slúžiacich dokumentov, ktoré každú nedeľu vyhodnocovali a informovali nájomcov o počtoch naskladnených a vyskladnených pltí i ďalších komodít. Pltníkom pritom dávali potvrdenky o prevzatí nimi prihnaných pltí, čím si títo mohli ísť uplatňovať k zadávateľom nárok na mzdu.

Prenajímatelia boli tak prirodzene zodpovední i za bezpečnosť dreva počas jeho uskladnenia v ich správe. Museli sa snažiť ho ochrániť hlavne v čase veľkej rozvodnenosti Kysuce a Váhu. V prípade vzniknutia kritickej situácie boli povinní ihneď informovať nájomcov o takomto stave, aby títo mohli vyslať potrebnú pomoc k ochráneniu svojho tovaru. Niekedy hlavne panstvá, ktoré obchodovali s najväčším množstvom dreva, pre jeho lepšie zabezpečenie dali priamo na prenajatom mieste postaviť objekt, slúžiaci na dohľad nad bezpečnosťou ich tovaru, v ktorom pôsobil buďto priamo prenajímateľ („riaditel plti“), prípadne hlavný pltník („faktor“).

Plte sa splavovali často hromadne. Zväčša v počte okolo 10 kusov. Každú plť riadili dvaja pltníci. Vpredu „predník“ a vzadu „zadný pltník.“ Pltník vpredu musel byť omnoho skúsenejší, keďže de facto plť riadil „kermenoval.“ Preto boli tieto funkcie i hierarchicky rozdelené, takže zadný pltník bol podriadený prednému. „Predníkom“ sa zadný pltník mohol stať až po získaní patričných skúseností a absolvovaní niekoľkých ciest dolu Váhom. Na niektorej z týchto ciest ho potom po uvážení mohol hlavný pltník, ktorý zodpovedal za všetky plte v konvoji, „pokrstiť“ na „predníka“ k čomu mu pri tej príležitosti vydal potvrdenie s jeho odporučením. Toto sa zväčša odohralo na spiatočnej ceste v niektorej z krčiem, ktoré pltníci využívali pre nocľah.

Nový „predník“ preto prirodzene potom zaplatil v danej krčme útratu za oslavu jeho krstu. Celú početnú skupinu pltníkov organizoval hlavný pltník. Ten si chlapov na cestu zjednával už niekoľko týždňov vopred. Pri dlhšej ceste sa pri pokojnejšej plavbe už niekde na strednom Váhu plte zhlukovali po dvoch, prípadne troch do „zväzkov.“ Na Dunaji potom už do „cúg,“ čo boli zväčša dva spojené „zväzky.“ To znižovalo požiadavky na početnosť pltníkov a teda i celkové náklady na plavbu, avšak naopak zvyšovalo nároky na skúsenosť pokračujúcich pltníkov.

„Vážne brehy“ však neboli jediným skladiskom, kde sa plte uskladňovali pred ich ďalším splavovaním. Panstvá mali i svoje vlastné skladiská, ktoré boli sústredené v centrálnom správnom bode relevantných kysuckých dištriktov, čiže pre panstvo Strečno v Čadci a pre panstvo Teplička v Starej Bystrici. Boli tu priamo skládky tzv. depá na drevo. Okrem toho tu však bol vybudovaný aj systém záchytných bodov, tzv. „hatí,“ kde sa zachytávalo a priebežne skladovalo prepravované drevo. Navyše menšie hate boli prakticky v každej obci. Systém hatí umožňoval umelo zvyšovať hladinu riek prostredníctvom kaskád, čím bolo ľahšie aj vo veľmi plytkých miestach a pri menej výdatnej zrážkovej činnosti splavovanie menších pltí. Problematické skôr bývalo ich časté zničenie rozvodnenou riekou, takže sa prakticky permanentne opravovali.

Ďalšie väčšie systémy hatí boli potom na rieke Kysuci v oblasti Budatínskeho panstva. Konkrétne hlavne v (Kysuckom) Lieskovci a (Kysuckom) Novom Meste, Povine a Radoli. Hate boli budované zväčša z dreva v kombinácii s kameňom pre spevnenie a hlinou ako výplňou. Prostredníctvom výstavby hatí sa niekedy zámerne menil i tok riek. V okolí koryta rieky sa vysádzali vŕby kvôli jeho spevneniu, ale i zabraňovaniu vymývania brehov a meneniu smeru jej toku. Vŕbové prúty sa navyše ukázali byť vhodné i ako výplet do hatí a krajníc ciest. Aj napriek uvedeným opatreniam pri výdatnejších zrážkach rieky Kysuca a Bystrica menili často svoj tok, takže sa pltníci museli často prispôsobovať novým podmienkam. Navyše pri ceste k Váhu bolo na sútoku riek Kysuce a Váhu pri rozvodnenosti rieky Kysuce potrebné prekonať vzniknutý stupeň, pričom sa nejedna plť prevrátila a nejeden pltník prišiel o život.

Súdne spory alebo viac o obchodných vzťahoch s drevom

Práve prostredníctvom súdnych sporov sa možno mnoho dozvedieť či už o pltníkoch samotných, ale i o obchodníkoch a celkovo o obchode s drevom v danom období. V roku 1840 zadal obchodník s drevom z Bytče istý pán Keblušek zákazku židovskému obchodníkovi z Čierneho na 42 pltí dreva, ktoré mali byť privezené do Čadce, tam prevzané jeho agentami a ďalej prepravené už v ich réžii. Jozef Babuliak a Juraj Krasňan v službe spomenutého pána Keblušeka, ktorí okrem toho v Čadci často zastávali i posty prísažných, tieto plte priebežne odoberali od pltníkov z Čierneho a ako bolo bežne zaužívané na každú plť pltníkom vystavili potvrdenku („quitanciu“) ako doklad o jej odobraní. Okrem toho ešte na prednej časti každej plte urobili značku vo forme červenou kriedou napísaného písmena A.

Záber zo Zborova nad BystricouKaždá odobraná plť bola pritom prirodzene zaznamenávaná i v evidencii, ktorú si Kublušekovi správcovia viedli. Nemenovaný židovský obchodník však prišiel za nimi a prosil ich o vydanie jednej potvrdenky na všetky plte, keďže mu vraj pltníci niektoré potratili. Keď spočítali všetky prijaté plte dostali podľa záznamov číslo 42, avšak toto číslo podľa obchodníka z Čierneho nebolo správne, lebo vraj on poslal 43 pltí, takže Keblušek bude mať určite odobrané v evidencii v Bytči 43 pltí a oni budú mať v spisoch chybu. Jozef Babuliak mu potvrdenie dal, čím si sám narobil problémy, lebo daný židovský obchodník chcel potom túto fiktívnu plť samozrejme aj zaplatiť.

Funkcia tzv. agentov, ktorú zastávali Jozef Babuliak a Juraj Krasňan, bola v celom obchode s drevom veľmi dôležitou, nakoľko boli určitými prostredníkmi medzi nákupcami a dodávateľmi. Keďže nákupcovia boli často zo vzdialenejších častí krajiny, potrebovali osoby, ktoré na ich tovar dohliadnu priamo na mieste zákazky, navyše ak títo tovar dokázali aj dodať prostredníctvom svojich pltníkov, bolo to pre nich ešte výhodnejšie. Obchodníkom prakticky z celých severozápadných Kysúc tak stačilo len zabezpečiť dopravu dreva do Čadce, kde sa už o jeho následnú expedíciu postarali najatí sprostredkovatelia.

Podobne mal agenta aj obchodník s drevom Izák Spitzer z Čadce. Ten v roku 1834 nakupoval panské drevo od Jozefa Ordodyho z chotára obce Višňové. Na Izákove záujmy tu dohliadal jeho agent Marek Spitzer „Agenta ale který má iste drevo pozor dať a iste do predaji odevzdal som mal Marka Spitzera.“ Za držanie svojho agenta vyplácal Spitzer hájnikovi vo Višňovom každoročnú odmenu vo výške 20 zlatých dohodnutú na dva roky. Spitzer však po roku svojho agenta pre zlú finančnú situáciu odvolal a ten sa následne stiahol „a pri Váhu s ostatnima mojimi ludmi živnosť sám sebe pripravoval.“ Napriek tomu však spomenutý hájnik z Višňového od Mareka Spitzera požadoval dohodnutú sumu financií za celé dva roky, čím sa celý prípad skončil na súde.

Pri obchodovaní s drevom sa často zväčša obchodovalo s už v pltiach pri brehu pripraveným drevom. To znamená, že drevo sa vyrúbalo, pripravilo do pltí k brehu a často až potom sa zháňali kupci, ktorých nikdy nebol nedostatok. Podobne to bolo aj pri ďalšom súdnom spore z roku 1841, keď si obchodníci Jakub Fischer z Hliníka a Adolf Fridler z Bytče kúpili v apríli od Jána Greguša zo Skalitého 34 pltí dreva, z ktorých 28 už bolo hotových na brehu a len 6 malo byť ešte dodatočne pripravených. Greguš sa však s dodaním pltí príliš neponáhľal a pri zvýšení hladiny rieky v mesiaci máj, keď bývali každoročne najvhodnejšie podmienky k preprave, „dostavil“ až na naliehanie len jednu plť. Následne pri ďalších vhodných podmienkach v júli prepravil len 8 pltí a v auguste opäť len jednu. V závere roka v decembri, keď už obchod s drevom na Kysuciach začínal mať každoročnú zimnú prestávku: „V decembri keď sa zima obyčajne začína, kupectvo a špekulácia tovaru dreveného sa končí,“ snažiac sa dodržať zmluvné podmienky narýchlo ešte dodal 11 pltí. Tieto plte však vo vode na Váhu zamrzli, preto ich museli kupci na svoje náklady, prostredníctvom prenajatého dobytka a ľudí, z vody vytiahnuť a na jar znovu na vodu stiahnuť. Zvyšok zákazky, ktorú chcel Greguš v decembri ešte narýchlo dodať mu už spustiť zakázali. Okresané drevo však počas zimy vplyvom dažďa a snehu samozrejme sčernalo čím významne stratilo na hodnote. Prirodzene tak títo žalobcovia žiadali od Jána Greguša patričnú finančnú kompenzáciu za spôsobenú škodu.

Z uvedeného obchodu je pekne vidieť aké riskantné bolo podnikanie s drevom hlavne v prípade ak obchodník príliš nepoznal predajcu, čo bolo vzhľadom na veľký záujem o drevo v Uhorsku až príliš častým javom. Bezpečnejšie bývalo prirodzene nakupovať drevo priamo u panstiev, avšak tu bola okrem kvality drevnej hmoty prirodzene vyššia i jeho cena. Priekupníkom a špekulantom preto často nevadil ani risk, ktorý však umožňoval pri vhodnom predaji i výraznejší zisk.

Prostredníctvom ďalšieho súdneho sporu môžeme bližšie načrtnúť pltníctvo a obchod s drevom vo vzťahu k vzdialenejším nákupným strediskám. Jedným z najväčším stredísk pre obchod s drevom splavovaným po rieke Váh bolo Komárno. V roku 1842 tu bolo 80 obchodníkov s plťami, ktorí boli združení v 32 obchodných spoločnostiach. S jedným z takýchto obchodníkov menom Karol Pirk mal v roku 1820 obchodné vzťahy aj Ján Šporík z obce Raková. Pirk dal v jeseni predchádzajúceho roku Šporíkovi zálohu vo výške 500 zlatých potvrdených prostredníctvom tzv. obligátora (dlžobného úpisu) s tým, že on mu na jar nasledujúceho roka dopraví drevo. Ten mu ešte pred sviatkom sv. Jozefa (19. marca) dopravil na pltiach 1200 dosiek, pričom za jednu plť so 100 doskami požadoval 120 zlatých. Pirk mu však ponúkal za jednu plť len 60 zlatých. Po dlhšom jednaní sa dohodli, že keď príde Šporík do Komárna s nasledujúcou várkou pltí, tak mu doplatí aj predchádzajúci obchod. Mal mu doplatiť približne toľko, ako dostali jeho spolupltníci Ján Pastorek (85 zlatých za plť ) a Ján Zemaník (95 zlatých za plť). Keď však dotyčný prišiel druhý krát peniaze už z Karola Pirka vymôcť nemohol, preto sa chcel ísť sťažovať na mestský dom, avšak ďalší kupci z mesta mu radili, že je to zbytočné, nakoľko nemá žiadny doklad o tom, že by mu niečo také Pirk sľúbil. Radili mu radšej nech s ním skúsi ďalej obchodovať, pričom vraj časom „že može S. Duch stúpiť doňho, že mi ich po dobrotky dá keď budem ďalej kupčiť s ním“ a v prípade, že nie tak mu radili nech si od neho pri jednom z ďalších obchodov požadovanú sumu zadrží. Ten na koniec využil druhú možnosť čo ho samozrejme priviedlo pred súdnu stolicu.

Obchodné vzťahy so vzdialenými oblasťami boli teda dosť komplikované. Ak nemali obchodníci priamo v oblasti svojich sprostredkovateľov, boli nútení k obchodovaniu priamo s pltníkmi. Aj pltnícky život však bolo dosť zložitý. Jednou vecou bolo napríklad dopraviť plť s nákladom do Komárna, avšak druhou bolo vrátiť sa naspäť na Kysuce. Väčšinou sa samozrejme chodilo pešo, ale často sa využívala i pomoc druhého významného doplnkového zamestnania Kysučanov a to furmanov. Furmani z Kysúc, ktorí z Komárna vozili všakovaký tovar, zároveň často plnili aj funkciu akejsi dobovej siete hromadnej dopravy. Za určitý finančný obnos vozili pocestných, ktorými boli často práve pltníci. Okrem toho plnili funkciu dobových poštárov, keď vozili listy, odkazy a finančné obnosy rozličným ľudom či už na Kysuciach, prípadne v obchodných strediskách po celom Uhorsku.

Píla v Povine

Nie vždy išla plavba na plti podľa predstáv. Neraz sa prihodila nehoda, keď pltník prišiel o niekoľko, či dokonca o všetky plte „poneváč som veľmi nešťastlivý bol na Váhu čo sem pre nich mal tovar voda mi rozniesla a preto kde som našol po desať drev a trochu desek tam som musel to predat, nemohol som to zhromaždiť.“ Často tak z očakávaného zisku vznikla akurát strata, čo opätovne radilo tento obchod k značne rizikovým. Ak sa niekomu darilo a osud mu bol naklonený mohol prostredníctvom pltníctva a obchodu s drevom celkom výrazne zvýšiť svoj majetkový status, avšak niekedy stačila jedna, niekedy viac nešťastných náhod a človek sa mohol ocitnúť razom na mizine.

Ďalší príbeh vypovedá o zložitých vzťahoch medzi obchodníkmi s drevom a pltníkmi. V roku 1842 sa dohodli obchodník s drevom Izák Altman a pltník Šimon Mariak z Čadce na spolupráci pri výrube a predaji dreva. Altman do tohto obchodu vstúpil prostredníctvom finančného kapitálu vo výške viac ako 113 zlatých. Problémom v tomto prípade bol transport dreva k rieke Kysuci, ktorý bol veľmi zložitý a nákladný, čo spôsobilo, že plte boli vypravené až v roku 1843. Izák Altman podľa obvinení Šimona Mariaka prenechal všetky náklady spojené s ich prepravou na ňom. Keď sa tomu nakoniec podarilo plte dopraviť k rieke Kysuci, tak ho narýchlo Altman nahradil na plavbu iným pltníkom Jozefom Čarneckým z Horelice. Dôvodom sporu bola prirodzene finančná kompenzácia Šimona Mariaka v celom tomto obchode.

Odlišne vnímal celú udalosť Izák Altman, ktorý tvrdil, že celý obchod bol dohodnutý tak, že do obchodu vložil 150 zlatých s tým, že po predaji spomenutých troch pltí mu táto suma bude v plnej miere vrátená a zisk, ktorý bude nad stanovenú sumu si spoločne rozdelia. Plte sa nakoniec úspešne predali v Trenčíne a vo „Fraistaku“ (Hlohovci). Pri predaji pltí vraj ale Mariak, ktorý nasledoval pltníkov, so svojím synom fyzicky napadol pltníka Čarneckého, vzal mu peniaze za jednu už predanú plť a zvyšné dve plte, ktoré následne sám predal. Dokopy bolo za všetky tri plte utŕžené 225 zlatých, ktoré si ale Šimon Mariak nechal pre seba a Izákovi Altmanovi sa podarilo od neho dostať 100 zlatých až po sťažnostiach a následnom predvolaní Mariaka k richtárovi mestečka Čadce.

Niekedy bola príčinou súdneho sporu i krádež medzi pltníkmi. V júni 1843 mal Ján Greguš podľa slov Jána Zemaníka z Rakovej ukradnúť niekoľko kusov jeho dreva, ktoré bolo na vode a vbiť ho do svojej plte. Drevo bolo pritom označené (ocajchované) jeho značkou a farbou, čo bol hlavný znak, podľa ktorého si v množstve brvien na skládkach obchodníci a pltníci poznali svoj majetok. Drevo sa toho času malo stále nachádzať v skládke dreva v Čadci „které drevo moje na stratenej varte v chotári čačanském sa vynachádzajíce.“

Následky ťažby a obchodu s drevom

Rozsiahla ťažba zvyšovala rozsah kultivovanej pôdy na úkor lesa, čo hlavne v oblasti Kysúc vyvolávalo sekundárny efekt. Vzhľadom na hornatý terén, ktorý tvoria zväčša flyšové horninové pásma, ktoré výraznejšie neabsorbujú dažďovú vodu, pohybovala sa vodnatosť riek v rozmedzí dvoch extrémov. Pri zvyšujúcom sa nedostatku stromov, ktorých korene by zachytávali značnú časť zrážok, voda veľmi rýchlo stiekla dolu úbočiami a naplnila korytá, ktoré sa tak z malých vyprahnutých jarkov rýchlo zmenili na rozvodnené potoky.

Tie, keď sa vliali do Kysuce a Bystrice, spôsobovali v nich nielen enormnú akumuláciu pretekajúcej vody, ale dané rieky sa často vyliali z vlastných korýt a pustošili poľnohospodárske polia a často i ľudské obydlia. K tomu sa postupne začali pripájať vzhľadom na geologické podložie i častejšie zosuvy pôdy. Meniaci sa každoročný cyklus zavodňovania toku Kysuce a Bystrice sa nepriaznivo odrazil i na vodnom režime Váhu a celého stredného a dolného Považia.

Koniec pltníctva na Kysuciach

Pltníctvo začalo už počas 19. storočia zastarávať a čoraz viac ustupovať modernejším spôsobom dopravy. Zánik pltníctva začala predznamenávať už výstavba Košicko-Bohumínskej železnice v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia. Navyše táto železničná sieť sa čoraz viac rozširovala. Počiatkom 20. storočia boli vybudované železničné spojnice umožňujúce spoľahlivejší zvoz dreva železnicou z Makova, ale i z Oravskej Lesnej cez Bystrickú dolinu. Už preto nebolo potrebné čakať na vhodné poveternostné podmienky pre splavenie pltí, dodávky sa stali omnoho pravidelnejšími a výrub lesných plôch ešte rýchlejší.

Nakoľko však začalo i zvyšovanie spätného zalesňovania prostredníctvom sadenia smreka obyčajného, tak vplyv na rozvodnenosť riek nebol až tak enormný ako predtým. Značná časť mužskej populácie z Kysúc sa navyše na prelome 19. a 20. storočia začala presúvať za lepším zárobkom do zámoria, čím opúšťali i svoje pôvodné spôsoby obživy.

Koniec pltníctva začali predznamenávať i čoraz diskriminujúcejšie zákony Rakúsko-Uhorskej monarchie, ktoré vyžadovali ručenie vlastným majetkom za možné spôsobené škody na regulačných a vodných stavbách, čím odstavovali od tohto podnikania čoraz väčší počet dovtedajších podnikateľov. Poslednými ranami pre pltníctvo bola výstavba hydrocentrál na Váhu v období prvej Československej republiky a veľkých vodných diel po roku 1945.

Tieto fragmentovali pltnícky priestor do podoby krátkych lokálnych úsekov slúžiacich pre presun drevnej hmoty na malom území. I keď mnoho pltníkov sa ťažko vzdávalo svojho remesla, ktoré po stáročia z generácie na generáciu dedili, hmotná núdza ich prinútila hľadať si uplatnenie v iných hospodárskych sférach a svoj pôvodný spôsob obživy nechať upadnúť do zabudnutia. Takýmto spôsobom tak z Kysúc zmizlo jedno z jeho tradičných a charakteristických doplnkových zamestnaní.

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci

Zdroj obrázkov: Hungaricana.hu