Rytierske vyznamenanie mu udelil rumunský prezident za výskum nálezu v Čičmanoch.
Archeológ Tomáš Kopták zo Žiliny a štátny radca ministerstva vnútra Martin Drobňák si na rumunskom veľvyslanectve v Bratislave prevzali vysoké štátne vyznamenania. Rumunský prezident Nicușor Dan im udelil Národný rád za zásluhy v hodnosti rytiera za prínos pri zachovaní pamiatky rumunských vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní Slovenska počas druhej svetovej vojny. Vyznamenania im odovzdal veľvyslanec Rumunska v SR Călina Fabian.
Tomáš vo svojom príhovore uviedol: „Dovoľte mi parafrázovať vášho veľkého básnika Vasileho Alecsandriho: skutočný priateľ je ako skala, ktorá čelí zúrivosti mora i víchrici na obzore. Som veľmi rád, že Slovensko a Rumunsko sú priateľmi v Európskej únii a v NATO.“
S Tomášom sme sa porozprávali o výskume nálezu v Čičmanoch, za ktorý získal titul rytier, aj o najnovších archeologických nálezoch na Kysuciach.
Ako si sa dostal k pamiatkam a histórii? Bol to už detský sen?
Bol to detský sen, ale ešte na gymnáziu som sa rozhodoval medzi archeológiou a paleontológiou. Paleontológia sa však vtedy na Slovensku neotvárala, chémia mi veľmi nešla, tak bol výber nakoniec jasný.
Pracuješ v Krajskom pamiatkovom úrade Žilina. Čo je náplňou tvojej práce?
Je to rozmanité, ale gro spočíva v archeológii. Momentálne mám na starosti Kysuce a severnú časť okresu Žilina. Archeológia je aj o administratíve, tu ide zvlášť o dohľad nad stavbami, a potom je tam odborná a výskumná časť.
Sú prípady, keď ťa "bolí" to, čo majitelia dokážu urobiť so starou architektúrou? Napadá mi nešťastná budova pri autobusovej stanici v Čadci. Ale iste máš veľa iných príbehov.
Áno, také veci nesiem ťažko. Ľudia si neuvedomujú, že na našu pohodu a tým i zdravie nevplýva len príroda, ale celkovo kultúrna krajina i výzor našich dedín a miest.
Architektúra a urbanizmus vplývajú napríklad na to, ako v meste pôsobí vietor a ako sú mu ľudia vystavení. Ak to nie je dobre riešené, sú vystavení intenzívnejšiemu pôsobeniu. Ak sa dnes hovorí o otepľovaní a nevypočítateľných zrážkach, aj toto sa dá architektúrou pozitívne ovplyvniť.
Archeológia je skvelá v tom, že nám na tieto problémy pomáha nachádzať odpovede. Takže archeológia má aj presahy k moderným problémom a ich možným riešeniam. Je to dôležitá súčasť skladačky ľudského poznania.
Dokážu ťa Kysuce prekvapiť z archeologického hľadiska? Myslíš si, že sa môže niečo objaviť, čo zmení pohľad na našu históriu?
Samozrejme, dokážu a má to tri roviny. Po prvé, výskum prináša nové zistenia. Po druhé, vývoj prináša výskum nielen novými technológiami, ale aj nových vecí, ktoré sa predtým neskúmali. A po tretie, každá generácia prehodnocuje skoršie poznatky, díva sa na ne skrz vlastnú skúsenosť a to tiež posúva poznanie dopredu.
Ktoré lokality a zistenia boli v poslednom čase pre teba zaujímavé?
Pre odborníkov sú často zaujímavé veci, ktoré verejnosť nudia. Ak mám byť konkrétny, tak ma značne zaujalo, že pri výstavbe diaľnice D3 bol pri Kysuckom Novom Meste bol odhalený pilier po zaniknutom moste. Mal zachovanú aj vozovku. Napriek výstavbe koncom 19. storočia už bola z asfaltu a bola dobre zachovaná, t. j. i kvalitne urobená. Nebola tam staršia vrstva, takže je to pôvodné. Skúsime teraz zistiť, či asfalt nepochádza z prírodného lomu z Nezbudzkej Lúčky. Zaujal ma aj nález historickej cesty na pomedzí Kysuckého Nového Mesta a Rudiny, taktiež v priestore budúcej D3. Našla sa tam pre Slovensko vzácna minca z 18. storočia a viaceré zaujímavé plomby z prepravovaných tovarov, čo je výborný prameň pre hospodárske dejiny. To sú teraz najčerstvejšie nálezy.
Nedávno si získal významné ocenenie. Teraz si vlastne rytier. Ako sa to celé stalo a ako prebiehal samotný akt ocenenia?
Na jar roku 2020 nám bol na Krajský pamiatkový úrad Žilina oznámený kostrový nález v Čičmanoch s tým, že sú pri ňom vojenské veci. Keďže išlo o podozrenie na hrob vojaka, koordinovali sme sa s ministerstvom vnútra. Bol covid, obmedzenia, takže s exhumáciou sme chvíľu čakali. Exhumácia a detailný prieskum blízkeho okolia potvrdili, že pôjde o neznámeho vojaka a chceli sme sa dopátrať, o akého. Následný výskum aj za pomoci Vojenského historického ústavu a Múzea SNP i súdneho lekárstva v Martine nám pomohol určiť, že išlo o príslušníka Rumunskej kráľovskej armády, ktorý padol na konci apríla 1945 pri oslobodzovaní nášho územia. Výskum sa ukončil minulý rok a odvtedy sa riešilo pochovanie, čo sa úspešne zavŕšilo tento rok 29. apríla vo Zvolene. Mám nádej, že sa raz rumunskej strane podarí vojaka stotožniť aj po mene.
Čo sa týka ocenenia, to bolo udelené na rumunskej ambasáde v Bratislave. Bola to milá komorná udalosť za účasti rumunských predstaviteľov, niekoľkých zahraničných diplomatov a aj slovenských zástupcov napríklad z Ministerstva zahraničných vecí.
Takéto ocenenie isto poteší. Mal si v poslednej dobe v práci ešte nejaký ďalší "prípad", ktorý je pozitívny? Pýtam sa na to aj v kontexte, že niekto môže pamiatkárov brať ako tých, ktorí veci "komplikujú"…
Áno, žiaľ, sme braní negatívne, ale zo skúsenosti viem, že ľudia si medzi sebou o nás posúvajú rôzne mýty a nepravdy. K tomu by sa dal napísať román. Pozitívnych príkladov je však veľa, od toho, že človek sa aj úplne nečakane stretne s pozitívnymi reakciami až po prácu v teréne. Najnovšie ma čaká dokumentácia jedného mlyna v Povine. Veľká radosť býva napríklad z toho, že niečo vyzerá až beznádejne a podarí sa to zachrániť, alebo keď vlastník pamiatky spočiatku na nás reaguje značne negatívne a nakoniec nájdeme spoločnú reč a vo výsledku je rád, že má krásne obnovenú nehnuteľnosť a celý proces stál za tu námahu.
Veľká radosť je zo samotnej práce, ktorá je takmer vždy tímová a človek sa musí stále učiť. Je to teda značne aj ľudsky obohacujúce.
Autor: redakcia
foto archív T. Kopták
