Najstarším vyobrazením jeho prípravy je Monument bleu (4. tisícročie pred Kristom), ktorý sa dnes nachádza v parížskom Louvri. V tých časoch sa však ešte pri jeho príprave nepoužíval chmeľ. Zavedenie jeho používania do prípravy sa pripisuje predovšetkým Slovanom, ktorí ho údajne k ochucovaniu a konzervovaniu piva používali už v staroveku. Písomne podložené je jeho používanie Slovanmi až z 8. a 9. storočia. Veľkú zásluhu na rozšírení výroby a celkovo aj pitia piva v stredoveku mali mnísi. Dôvod bol celkom jednoduchý. Podobne ako ryby aj pivo sa pokladalo za nápoj, ktorý sa môže piť v období pôstu, čo spôsobilo, že mnísi sa začali intenzívne zaoberať jeho výrobou. Tak tomu bolo i v kláštoroch na našom území. V novoveku bolo právo na výrobu piva zaradené do sústavy menších regálnych práv zemepánov. Títo pri zakladaní obcí na svojich panstvách dané právo často posúvali na zákupných richtárov.

Po zavedení urbárskej regulácie Márie Terézie v 18. storočí si mnohé panstvá začali viac uvedomovať potencionálny benefit, ktorý im regálne práva mohli priniesť bez zbytočných nákladov na prevádzku. Začali preto meniť svoj postoj k pôvodným hospodárskym jednotkám na území svojich domínií. Takže napríklad mnohé hospodárske budovy (okrem pivovarov aj mlyny, krčmy, výseky mäsa) dovtedy užívané dedičnými richtármi sa snažili dostať pod svoju kontrolu. Omnoho efektívnejším spôsobom využitia týchto budov sa totiž stalo ich prenajímanie či už vyučeným remeselníkom, prípadne narastajúcej židovskej komunite prichádzajúcej z Moravy a poľskej Haliče. Do panskej pokladnice tak prúdili čisté peniaze z prenájmu. Aspoň jeden pivovar tak stál prakticky v každom feudálnom panstve. Panské pivovary a pálenice zásobovali alkoholom všetky obce na ich území, keďže predaj cudzieho alkoholu sa prísne zakazoval.

Pivovary na území Kysúc

Plán pivovaru v Čadci v prvej polovici 19.storočia (Štátny archív v Žilineso sídlom v Bytči)Dominantné postavenie na území Kysúc mali štyri feudálne panstvá, a to Budatínske, Bytčianske, Strečnianske a v neskoršom období aj Tepličianske. Za najstarší pivovar na Kysuciach možno označiť ten, ktorý sa spomína v súpise Budatínskeho panstva z roku 1598 a mal sa nachádzať v chotári Kysuckého Nového Mesta. Potom sa spomína pivovar aj pri majeri v Radoli v urbári z roku 1658. Navyše už vtedy tam tieto pivovary boli bezpochyby dlhšiu dobu, čiže toto miesto je možné z hľadiska produkcie piva pokladať za najstaršie na území Kysúc. Ďalší pivovar sa spomína v urbári Strečnianského panstva z roku 1662. Nachádzal sa v Čadci. Z najstarších zmienok o pivovaroch na území Kysúc treba ešte spomenúť ten, ktorý sa spomína v Klubine v roku 1669. Stál v dodnes veľmi riedko obývanej časti Klubinskej doliny zrejme predovšetkým kvôli veľmi kvalitnému prameňu vody.

Pivovar v Radoli

V Budatínskom panstve pivovar stojaci v Radoli sa spomína aj v roku 1701 v inštrukcii pre provízora Jána Michalca. Ten mal dbať na to, aby pivo z neho nechýbalo v domácnosti Suňogovcov, Budatínskom hrade, či krčmách na panstve. Malo sa ho vyrobiť také množstvo, aby ho nebolo potrebné dokupovať. Ďalšie zaujímavé informácie ponúka inštrukcia Budatínskeho panstva pre špána v Radoli z 20. októbra 1714. V nej sa uvádza,že má špán dať rozobrať lešenie na novom pivovare a odniesť ho do priestorov starého pivovaru. Uvádzaný dosluhujúci starý pivovar tak svojmu účelu bezosporu slúžil po značnú časť 17. storočia. Pivovary v Kysuckom Novom Meste a pri majeri v Radoli potom kontinuálne fungovali počas celého 18. a prvej polovice 19. storočia.

Pivovar v Zákopčí

V Strečnianskom panstve istý čas v 18. storočí stál pivovar v obci Zákopčie. O jeho existencii sa nám zmieňuje dokument z roku 1748, kde sa konkrétne uvádza „Zeznáva že jako na Zakopčí Slávne Panstvo pivovar vystaviť dalo v ten čas i pálenica se vystavela, která majerovi Zakopeckému do Árendi datá jest.“ Neskôr sa pivovar postavil v Oščadnici a nakoniec koncom 18. storočia znovu v Čadci. S týmto však istý čas súbežne fungoval aj pôvodný oščadnický pivovar.

Oščadnica, Čadca...

Neskôr bol pivovar v Oščadnici zrušený a v jeho priestoroch bola potom počas prvej polovice 19. storočia prevádzkovaná krčma. V Čadci pivovar vydržal až do druhej polovice 19. storočia, keď okolo roku 1866vyhorel. Je zaujímavé, že v prípade Strečnianskeho panstva poznáme na Kysuciach hneď tri lokality, kde v rozpätí sto rokov stáli pivovary, a teda Zákopčie, Oščadnicu a Čadcu. Bolo to bezpochyby ovplyvnené tým, že v Zákopčí a Oščadnici sa nachádzali panské majere, pri ktorých boli tieto hospodárske podniky postavené.

Pivovary v Klubibe a Starej Bystrici

V Tepličianskom panstve pôvodný pivovar v Klubine slúžil svojmu účelu až do 18. storočia. Vtedy začala byť viac problematickou jeho lokalizácia najmä kvôli jeho odľahlosti od ostatných dedín Bystrickej doliny. Preto panstvo pristúpilo k výstavbe nového pivovaru v centrálnej obci doliny, teda Starej Bystrici. Stál v časti Hámor, kde boli aj správcovské budovy panstva. Svojmu účelu tu preukázateľne slúžil okrem 18. storočia aj počas celej prvej polovice 19. storočia a zanikol až v jeho druhej polovici.

Turzovský pivovar

Posledným miestom výroby piva na Kysuciach,ktoré nemožno opomenúť je Turzovka. O pivovare, ktorý sa tam nachádzal sa sekundárne dozvedáme z prenájomnej zmluvy medzi Bytčianskym panstvom a Jánom Schaberschullom na prenájom mlyna z roku 1809. Mlyn sa mal nachádzať za Kysucou práve oproti panskému pivovaru a valche.

Spôsob a objem výroby piva

Pivo sa v minulosti pripravovalo tradičnou metódou vrchného kvasenia. Väčšinou sa počas zimy vyrábalo tzv. „biele pivo“ z pšenice a po zvyšok roka „staré pivo“ z jačmeňa. Toto členenie pritom malo pôvod ešte v období stredoveku. V kontrakte Strečnianského panstva z roku 1795 sú zachytené suroviny potrebné k výrobe jednej várky piva. Na jej výrobu boli potrebné štyri merice chmeľu (213,33 litra) a štyridsaťpäť meríc jačmeňa (2399,95 litra). Z tohto malo byť do predaja vyprodukovaných 106 okovov piva (5 653,25 litra), plus ďalších 5 (266,66 litra) na „dolievku“.Na výrobu jednej várky piva bola pre potreby sušenia panstvom stanovená maximálna spotreba tvrdého dreva jedna siaha (1,9 metra). V spilke (priestor, kde prebieha kvasenie piva), mal kvôli tuhším zimám na Kysuciach pivovarník k dispozícii kachle a osem siah tvrdého dreva. Nesmel dopustiť, aby pivo zamrzlo. Od výroby každej jednej takto stanovenej celej várky piva, mal dostať od panstva odmenu 6 a pol zlatých.

Pečať provizora Strečnianske hopanstva Ignáca Brichtu, 1806 (Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči)Pri výrobe piva vznikali ako sekundárny produkt kvasnice, ktoré sa ďalej používali. Na právo s nimi nakladať panstvo zvyklo rovnako uzatvárať kontrakt, väčšinou priamo s pivovarníkmi, ktorí pracovali v panskom pivovare. Napríklad v roku1825 Strečnianske panstvo takto uzatvorilo kontrakt s pivovarníkom Ignácom Liptákom a jeho manželkou Annou Kučákovou. Na základe neho mali nárok na všetky kvasnice z produkcie pivovaru, pre ktoré nemalo panstvo vlastné využitie. Za každú jednu bratislavskú mericu mali v letných mesiacoch jún, júl, august a september zaplatiť 10 grajciarov a po zvyšok roka potom platili 20 grajciarov. Časť takýchto pivných kvasníc sa používala v panskej pálenici k výrobe páleného. Pre výrobu pálenky z časti slúžil aj ďalší sekundárny produkt varenia piva a to bol kal. Ten sa delil na vrchný a spodný, pričom za hodnotnejší sa pokladal vrchný. Zberal sa väčšinou ponad, respektíve popod mláto, teda precedených zvyškov zo sladu.

Aj mláto bývalo potom veľmi častým predmetom obchodovania panstva. V roku 1823 si spoločne kal a mláto z pivovaru v mestečku Čadca prenajali Juraj Oravec s manželkou Teréziou Babuliakovou. Nájomca si bol povinný z panského pivovaru neodkladne po oznámení, vždy keď sa dokončila nová várka piva, ísť odobrať zvyškový kal a mláto. Niekedy sa dokonca predmetom prenájmu stávali i tzv. patoky, teda posledná voda, ktorá sa použila k vysladeniu mláta. Naostatok ešte treba dodať,že nazvyš nezostal ani popol pochádzajúci z varenia piva, ktorý panstvo taktiež ponúkalo záujemcom. Z kontraktov presne nevyplýva na čo sa mal tento popol následne používať, iba sa v nich uvádza, že pochádzal z jedľového dreva, ktoré sa preferovalo pri varení piva. Vysoko pravdepodobné však je, že sa následne využíval ako hnojivo.

Pivovarníci – sládkovia

Prípravu piva v pivovaroch mali pod svojím patronátom pivovarníci, označovaní aj ako sládkovia. Najkvalitnejšie zachovanú evidenciu, predovšetkým vďaka zmluvám, má fond Strečnianskeho panstva. Vďaka nemu poznáme aj mená pivovarníkov z Čadce a okolia v druhej polovici 18.a prvej polovici 19. storočia. Na Kysuciach v tom čase pôsobila celé storočie (a možno aj viac) pivovarnícka rodina Liptákovcov.

Prvým známym je Juraj Lipták, ktorý bol sládkom na panskom pivovare v Oščadnici ešte pred rokom 1779. Práve v tom období ho v remesle nahradil jeho syn Ignác Lipták. Tento z celej rodiny dosiahol najvýznamnejšie postavenie a stal sa do značnej miery až ikonickou postavičkou Čadce a okolia na konci 18.a začiatkom 19. storočia. O vtedajšej zámožnosti Ignáca Liptáka svedčí aj fakt, že okrem pivovaru bol v Oščadnici aj nájomcom valchy, ktorú aj postavil, vodnej píly a rozsiahlych pozemkov medzi Oščadnicou a Krásnom označovaných ako „vyšné Kaluže.“

Počas jeho pôsobenia ako sládka v oščadnickom pivovare došlo aj k vybudovaniu nového pivovaru v Čadci koncom osemdesiatych rokov18. storočia. V ňom bol za sládka v roku 1789 prijatý istý Jozef Matejovič, ktorý okrem pivovaru dostal na starosti aj panskú pálenicu. Keďže však mal byť pivovar v Oščadnici zrušený, tak Ignácovi Liptákovi hrozilo, že príde o hlavný zdroj svojej obživy. Vhod mu však prišlo, že panstvo nebolo so službou Jozefa Matejoviča spokojné a v zmysle zmluvne zakotvenej možnosti v roku 1790 vypovedalo s ním uzatvorený prenájom čadčianskeho pivovaru i pálenice. Pivovar a spočiatku i pálenicu celkom ochotne prebral 9. septembra 1790 práve Ignác Lipták. O štyri mesiace neskôr však už pálenicu prenechal židovským nájomcom Abrahámovi Šlesingerovi a Jakubovi Neuvirthovi. On sám si v prenájme ponechal iba čadčiansky pivovar.V pozícii nájomcu pivovaru ho však v roku 1795 nahradil Ján Jančura, niekedy uvádzaný aj ako Jančo.

V tom období pôsobil zrejme Ignác istý čas ako pivovarník v Žiline, kde ho ako sládka zachytil dokument z roku 1801. Do pivovaru v Čadci sa však neskôr opätovne vrátil, keďže ho tam máme ako nájomcu doloženého ešte aj v roku 1823. Vo funkcii ho však krátko potom nahradil Juraj Oravec, ktorý je uvedený ako sládok v prenájomnej zmluve z roku 1825. O niekoľko rokov neskôr sa stal čadčianskym pivovarníkom František Lipták, ktorý bol Ignácovým potomkom. Bol v Čadci pivovarníkom počas tridsiatych rokov 19. storočia,avšak na začiatku štyridsiatych ho nahradil Anton Blažkovič z Oravy. Aj pre Františka bola strata živobytia ťažko znesiteľnou, aj keď dostal aspoň prenájom predaja pivovarských kvasníc.

Medzi ním a Antonom Blažkovičom totiž dochádzalo k častým sporom a vzájomným príkoriam. Situáciu nakoniec vyriešil odchod Blažkoviča a opätovný prenájom pivovaru pre Františka Liptáka,ktorý od panstva naspäť získal koncom roka 1846. Aj keď to bolo z časti Pyrrhovo víťazstvo, keďže severné stolice Uhorska vtedy začínal zachvacovať hladomor, ktorý si v Čadci v nasledujúcich dvoch rokoch vyžiadal zhruba 1000 obetí, teda 20 % populácie mestečka. Zásobovanie pivovaru obilninami bolo v tom čase prinajmenšom problematické.

V susednom Budatínskom panstve sú záznamy o pivovarníkoch zachované strohejšie. Archív panstva totiž vyhorel počas revolúcie 1848/49 a nedochovali sa preto prenájomné zmluvy. Informácie o pivovarníkoch tak môžeme čerpať len zo zachovanej sekundárnej evidencie. Vďaka nej vieme, že v roku 1761 bol v pivovare pri Radolskom majeri sládkom Michal Zadubrasky. Po ňom nám dokumenty v roku 1782 dokladajú v tejto pozícii Imricha Lanaja. A v neskoršom období potom túto pozíciu zastávali Juraj Mesárošv rokoch 1800‐1801 a následne Štefan Paštrnák 1811‐1816.

Foto, zdroj: Kysucký múzejník, Pixabay

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.