Sirotské záležitosti z pohľadu panstva

Sirotské záležitosti, podobne ako aj ďalšiu právnu agendu, mal na každom feudálnom panstve na starosti spravidla fiškál (právnik). Samotnú agendu správy sirotského majetku však často a predovšetkým od konca 18. storočia viedli panskí pokladníci. Priamymi zástupcami panstva vo vzťahu k sirotám na území jednotlivých obcí boli richtári a obecní prísažní. Tí boli vykonávateľmi panskej vôle. Oni spisovali pozostalosti po nebohých, boli prítomní ako svedkovia pri spisovaní testamentov. Okrem toho už v prísahe, ktorú skladali po zvolení do úradu, sa okrem iného zaväzovali chrániť siroty a vdovy. Na siroty mysleli obce i v rámci svojich rozpočtov, ktorým z času na čas pomohli či už materiálnou, prípadne finančnou formou.

Hneď v úvode treba poznamenať k pozostalostiam, že predmetom dedenia boli predovšetkým hnuteľné a nehnuteľné veci nachádzajúce sa na urbárskej pôde. Samotná urbárska usadlosť (pôda) bola výhradným vlastníctvom zemepána a v prípade jej dedenia išlo skôr o zabezpečenie kontinuity jej obhospodárenia, teda plnenia odvodových a robotných povinností z nej plynúcich. Prirodzene sa vyvíjalo úsilie, aby toto bolo možné zabezpečiť prostredníctvom potomkov či príbuzenstva zosnulého, avšak nebolo to prioritou, tou bola snaha o zabránenie výpadku príjmov z danej sedliackej usadlosti (či jej časti) pre panstvo.

Pomerne zložité je zodpovedanie otázky, podľa akých právnych úprav sa pri sirotských záležitostiach vlastne postupovalo. Podkladom pri právnom riešení zaopatrenia detí po ich rodičoch bývalo Tripartitum. Poručnícky systém zaopatrovania osirelých detí však bol omnoho starším. Do významnej miery bol zachytený v systéme rímskeho práva, ktoré samostatne operovalo s pojmom tutela impuberum, teda poručníctvom nad nedospelými. Základným podkladom pri riešení dedičného práva v Uhorsku bola v prvej polovici 19. storočia zbierka rozhodnutí uhorskej kráľovskej kúrie z rokov 1723 až 1769, ktorú dala zozbierať a vydať Mária Terézia pod názvom Planum tabulare sive Decisiones Curiales. Tento dokument potom slúžil ako podklad pri riešení otázok zákonnej dedičnej postupnosti, indignity (dedičskej nehodnosti) a podobne. K ďalším zmenám potom došlo až v prvej polovici 19. storočia, kedy sa dedičné práva poddaných rozšírili. Problémom bývali hlavne pozostalostné možnosti testamentov. Tieto zlepšil § 9. zák. čl. IX/1836, ktorý rozšíril právo testamentom poručiť svoj majetok, v prípade nezanechania potomkov, na všetko hnuteľné a nehnuteľné vlastníctvo. Tento zákon potom ešte rozšíril zák. čl. VIII/1840, ktorý v § 2 dané právo rozšíril aj na testamenty v prípade zanechania oprávnených dedičov. Testamentárne dedenie sa takto dostalo pred zákonné dedenie.

Jednou z povinností zemepánov bol dozor nad tútormi sirôt. Tereziánsky urbár v snahe zmeniť zaužívanú prax, podľa ktorej väčšinou majetok sirôt skončil speňažený v rukách panstva a poručníkov, zakázal týmto prijímať akékoľvek taxy a platy z danej činnosti. Výnimku mali tvoriť len financie potrebné na náhradu strateného času a námahy úradníka spravujúceho sirotské záležitosti, a práve táto položka sa odvtedy začala využívať k čerpaniu financií z predmetných majetkov. Keďže majetky boli panstvami a tútormi spravované i naďalej až do dosiahnutia dospelosti sirôt, dochádzalo tak k neustálemu zneužívaniu takéhoto majetku k ich vlastnému prospechu.

Nakladanie s majetkom po zosnulom

Otázka dedičného práva poddaných k usadlosti v poslednej etape feudalizmu je pomerne zložitá, nakoľko nebola podrobnejšie právne vysvetlená ani v období kedy sa používala. Popisovalo ju síce Tripartitum, avšak interpretácia jeho zákonných článkov 29 a 30 tretej časti, v ktorých sa o týchto veciach pojednávalo, mohla byť rozmanitá. Nie je totiž úplne zrejmé, čo presne v ňom je myslené pod pojmom nehnuteľnosť, či priamo sedliacka usadlosť, všetky užívané pozemky, prípadne len iné pozemky mimo sedliackej usadlosti, ktoré poddaný počas života nadobudol a užíval. Tereziánsky urbár sa dedičnému právu poddaných venoval len okrajovo v časti VI, § 1., kde sa pojednáva len o odúmrti v prospech zemepána a zákaze vyberania dedičských táx a poplatkov. Konkrétne v nasledujúcich článkoch:

„Poneváč pak tam, kde siroty zústanu, gruntovný pán v imaní po smrti poddaného pozustalém nemúže částku míti, rovným spúsobem takové imani, které nekomu na rozdíl prišlo (ačkolvek i tento by byl brez potomkuv zemrel) víc rozdilnych priteluv by se dotykalo, protož aby príhoditelna krivda byla vzdálená, v imani brez potomkuv pozustalych poddaných pansky oficíri sami od sebe budúcne žádneho v rozdílu spúsobu nech nedelajú, než títo všecky veci pri panskej stolici práve, slušne a jak na to záleži, nech se predkladajú a podle z vrchu doloženého Tit. 30. dokonávajú, potom pak k súdu stoličného práva nech se donášaju.“
„Poneváč gruntovnému pánu, jakšto ubohých sirôt ochránci a po smrti poddaných, pozústalých potomkúv zástupci krom teho starosť míti prináleží, protož prohledajíce na to od popisováni zanechaného po smrti poddaných jejich potomkum imani a statku, aneb mezi sirotami deleni žádneho platu a taxy nebude dovolené bráti.“

Keď však poddaný zomrel bolo vždy potrebné spísať jeho majetok, hlavne kvôli jeho ďalšiemu dedeniu a oddlženiu. Takto spísaný majetok sa mal stať podkladom pri dedičskom konaní, ktoré mal prerokovať panský súd a výsledok sa mal následne predostrieť stoličnej sedrii. Boli dva spôsoby spisovania pozostalostí. Buďto človek pred smrťou stihol spísať závet, alebo v prípade predčasnej smrti jeho pozostalosť chodili spisovať (šacovať) úradníci z obce. V oboch prípadoch sa pri tomto zúčastňovali obecní prísažní (boženíci), ktorí dodávali tomuto aktu právnu vierohodnosť a boli zároveň svedkami.

Záznamy zo spisovania pozostalého majetku umožňujú nahliadnutie do sociálnych pomerov obyvateľstva v Strečnianskom i Tepličianskom panstve na konci 18. a v prvej polovici 19. storočia. Takto sa dá porovnať sociálna diferenciácia obyvateľov v mestskom i vidieckom prostredí, avšak porovnať aj rozdiely medzi menej úrodnými oblasťami týchto panstiev nachádzajúcimi sa na Kysuciach a úrodnejšími časťami v okolí Žiliny. Po pozostalom sa vždy spisovali aktíva a pasíva, čiže súpis hmotných speňažiteľných vecí a naopak dlhov väčšinou vo forme záväzkov, ktoré boli zachytené v tzv. obligátoroch, ktoré dlžník vystavil veriteľovi ako potvrdenie o pôžičke. Bolo to dôležité najmä pre také situácie, kedy sa dlžník chcel plateniu vyhnúť a na základe tohto dokumentu sa dali tieto peniaze od neho vymáhať. Okrem toho boli dôležité aj v situácii kedy dlžník či veriteľ zomreli, keďže sa na základe nich dali získať peniaze aj od pozostalých, respektíve pre nich.

Aj v prípade ak sa stihol spísať závet, tak jeho súčasťou často býval zoznam pohnuteľného a nepohnuteľného majetku. Do tohto súpisu sa prirodzene nerátala pôda, keďže tá patrila zemepánovi a v jej prípade sa presúvalo iba užívacie právo. V prípade nepohnuteľného majetku boli v tomto prípade myslené hlavne domy, stodoly, humná, chlievy, pivnice a podobne. Tieto sa taktiež mohli odpredať, či už za účelom rozobratia a prenesenia, prípadne ďalšieho využitia materiálu, z ktorého boli postavené. Aj preto bol veľký cenový rozdiel medzi staršími budovami a novšími. Napríklad pri popisovaní v mestečku Čadca v roku 1800 bol dom s dvoma komorami a jednou maštaľou prikrytý jednou strechou ohodnotený na 40 zlatých, keďže strecha bola „zla a otrhana“, naopak pri podobnom spisovaní v mestečku v roku 1806 bol podpivničený dom s dvoma komorami a dvoma izbami ohodnotený na 130 zlatých.

Pohnuteľný majetok, by sa dal rozdeliť na niekoľko základných skupín: zásoby poľnohospodárskych plodín, dobytok, nábytok, náradie a šatstvo. Za hnuteľný majetok sa prirodzene pokladali i finančné prostriedky v hotovosti. Charakter pozostalostných dokumentov je veľmi variabilný, keďže zatiaľ čo u zámožnejších sedliakov mohol mať takýto popis aj niekoľko strán, tak naopak u chudobných nebolo takmer čo spisovať. Niekde sa spisovalo podrobne, inde sa zasa spísali iba drahšie veci. V prípade potreby vyrovnania dlhov sa v čase popisu tieto veci priamo aj predávali. Tu vznikal zrejme trochu priestor na určité machinácie s časťami majetku, keďže sa dochovalo viacero dokumentov, kde sa uvádza, že dom prípadne nejaké hospodárske zviera sa odpredalo za nižšiu sumu, akou bola ich reálna hodnota, keď sa vraj nenašiel nikto, kto by za uvedenú vec dal viac peňazí. Tu prirodzene nechcem tvrdiť, že k niečomu takému často dochádzalo, len tu podľa mňa na takéto konanie vznikal priestor.

Zásoby poľnohospodárskych plodín ponúkajú nahliadnutie do lokálne preferovaných poľnohospodárskych plodín a vďaka objemom, ktoré sú v súpisoch zachytené, je možné kvantifikovať rozličné sekundárne parametre, ako napríklad približný denný nutričný podiel na jedného poddaného, úrodnosť pôdy pri porovnaní rozsahu užívanej pôdy a skladovaných zásob, či stravovacie preferencie obyvateľstva pri porovnaní objemu jednotlivých zásob. Napríklad po zámožnom Ondrejovi Špaldoňovi z mestečka Čadce v roku 1806 zostali dve merice jarného žita, tri merice raži siatej, tri a pol merice jačmeňa, 26 meríc ovsa, 60 meríc zemiakov a dva sudy kapusty. Po Ondrejovi Romaníkovi z Novej Bystrice v Tepličianskom panstve v roku 1832 zostalo 50 meríc zemiakov, 10 a pol merice ovsa, 6 meríc polovny, 2 a pol merice jačmeňa a 7 okovov kapusty. Okrem toho sa tu ešte uviedlo aj 18 centov slamy a 7 centov sena. V jednom aj druhom prípade ide o zámožnejších sedliakov z oboch panstiev. U chudobných z poľnohospodárskych produktov boli dominantnými zemiaky, ovos a jačmeň. Často sa v týchto vrstvách preferovala aj už spomenutá „polovna,“ kedy sa ovos pestoval spoločne s jačmeňom. Poľnohospodárske plodiny bývali spravidla aj jednou z najhodnotnejších častí celej pozostalosti.

Dobytok možno potom označiť za druhú najhodnotnejšiu časť hospodárstva. Toto bolo dané predovšetkým závislosťou vtedajšieho obyvateľstva na vlastnej poľnohospodárskej produkcii, s čím sekundárne súvisela v týchto severných oblastiach i pomerne vysoká cena potravín v porovnaní s inými produktami. Najvyššiu hodnotu mávali kone (cca 50 zlatých kus) a kravy (variabilne cca 10 – 30 zlatých kus). Okrem toho sa v súpisoch spomínajú aj býky, voly, ošípané, či ovce. Predovšetkým v horských oblastiach s nižšou úrodnosťou pôdy bol statok dôležitou súčasťou každej domácnosti, ktorý významne vypomáhal pri jej vyživovaní, keďže neúrodná pôda a jej malá držba toto spravidla nedokázali pokryť.

Nábytok a vybavenie domácnosti nebývali vždy spisovanými položkami. Tieto veci sa väčšinou spisovali pri zámožnejších zosnulých, kedy ich súčet dokázal významne navýšiť výslednú hodnotu aktív. Je otázne, či tieto drobnejšie veci bývali v prípade chudobnejších ľudí zahrnuté v cene budov, keďže cena týchto bývala už aj bez toho dosť nízka. Chudobnejších ľudí prirodzene počas života obklopovalo omnoho menej hmotných vecí ako zámožnejších, pričom kontrast medzi množstvom vecí zámožnejšieho obyvateľstva a chudobného býval podľa súpisov veľmi významný. Navyše u chudobnejších chýbajú v sumároch veci každodennej potreby, ktorými museli disponovať. Druhou vecou je, že to čo sa spisovalo záviselo do značnej miery od zapisovateľov (obecných predstaviteľov). Teda oni rozhodovali o tom, čo zahrnúť do súpisu a čo sa rozhodli opomenúť. Pri už spomenutom Ondrejovi Špaldonovi z Čadce v roku 1806 sú zachytené dva štrichy (truhlice na obilie), dve korytá, tri truhlice, sedem menších korýtok, menší a väčší sud, dva ďalšie okované sudy na kapustu, dve korytá na miesenie chleba, krosná, dve dieže na slaninu, mangel na šaty, dva nože na kapustu, starý kotol, ďalší medený kotol, dva kuchynské nože, sedem menších nožov, železná tyč, medená panvica, pílka, lipový stôl, starý jedľový stôl, štyri stoličky, dve postele, štyri obrázky, truhlica na múku, stolica na riad, nádoby na meranie pol a štvrť merice, plechová nádoba na meranie holby.

Náradie bývalo spravidla niekoľko položkovou záležitosťou. Často bolo spájané s popisom vybavenia domácnosti. Zachytili sa väčšinou napríklad motyky, sekery, kosy, pluhy, brány, reťaze, teda základné poľnohospodárske vybavenie, ktorému sa spravidla venovala väčšia pozornosť. Ak však bola dotknutá osoba remeselníkom, vtedy sa zvyklo zachádzať do väčších podrobností. Občas sa však aj pri remeselníkoch použila zhrňujúca formulka, ako tomu bolo napríklad v roku 1811 u kováča zo Zákopčia Ondreja Hlobika, kde sa v súpise uviedol iba „riad kováčsky“ v hodnote 100 zlatých. Rovnako pri bohatších zosnulých bol popis obsiahlejší.

Šatstvo sa potom v drvivej väčšine prípadov spisovalo predovšetkým u bohatších sedliakov. Častejšie sa spisovali látky, respektíve priadza. Teda produkty, z ktorých sa oblečenie ešte len mohlo vyrobiť, keďže tieto mali z hľadiska predaja vyššiu hodnotu ako obnosené odevy. Cenenou časťou vybavenia domácnosti bývali periny, ktoré sa dávali nevestám ako veno pri vydaji.

Medzi nehmotný majetok a aktíva spadali aj pohľadávky, ktoré mal zosnulý podložené dlžobnými úpismi (obligátormi). Tieto peniaze boli dlžníci aj napriek smrti veriteľa povinní splatiť, keďže právo na dlžobu prechádzalo na dedičov. Napríklad vo Svrčinovci sa v roku 1802 spisovala pozostalosť po Pavlovi Kulja, ktorému zostalo dlžných osem osôb hotovosť v celkovej výške 117 a pol zlatého. Tieto peniaze mal od dlžníkov vyberať ustanovený tútor, ktorým sa stal dedo sirôt. Tento mal peniaze pre siroty zbierať aj s úrokmi a priebežne tieto s aktuálnou vyzbieranou sumou oboznamovať. Keďže išlo o dve malé dievčatá, tak urbárska roľa sa postúpila bratovi zosnulého, ktorý za ňu dedovi sirôt dal ďalších 60 zlatých. Neskôr im z celej sumy mal podľa ich potrieb časti vyplácať, avšak toto až po uplynutí troch rokov, keďže v čase popisu boli siroty príliš malé.

Dlhy boli dôležitou súčasťou spisovania pozostalosti, keďže už podľa Tripartita bolo jednou z priorít pri nakladaní s pozostalosťou vyrovnať dlhy po zomrelom. Toto sa dodržiavalo aj koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia. Zadlženosť urbárskej čiastky do veľkej miery vplývala aj na záujem o ňu. Pre siroty bolo teda všeobecne lepšie ak takáto čiastka nebola zaťažená dlhom, keďže tak mali väčšiu šancu, že si rýchlo nájdu pestúnov z okruhu rodiny. Naopak, keď urbárska čiastka bola zaťažená dlhmi do takej miery, že ani po rozpredaní všetkého ostatného majetku neboli dlhy splatené, zostali tieto naďalej jej súčasťou a ten, kto ju nadobudol do užívania ich musel vyrovnať alebo aspoň postupne splácať. Motiváciou takéhoto človeka bol prístup k urbárskej pôde, ktorú mohol obhospodarovať počas obdobia, kedy sa staral o siroty. Toto sa mu niekedy, ak bolo pôdy dostatok, oplatilo aj napriek potrebe vyplácania dlhov, ktorými bola zaťažená. Navyše siroty mu ním vyrovnané dlhy po svojich rodičoch po vyrastení museli splatiť, čo však bývalo pri vtedajšej vysokej úmrtnosti detí značné riziko. Dlh sa však viazal na urbárske pozemky, keďže po vymretí rodu, či opustení usadlosti sa prenášal na nového nadobúdateľa, ktorý sa väčšinou aj zaviazal dlhy vyplatiť. Niekedy sa však stalo, že boli dlhy zamlčané, no i v takom prípade bol dlh povinný splatiť nadobúdateľ, ktorý za možnosť užívania uprázdnenej urbárskej pôdy zaplatil.

Po odrátaní pasív od aktív sa zistila suma hodnoty pozostalosti, ktorá sa potom stala predmetom dedenia pre siroty. Napriek tomu, že v prípade aktív a pasív išlo o veci mimo urbárskej čiastky, ktorou zosnulý disponoval, tak sa táto často v súpisoch a hlavne vo formuláciách venujúcich sa priamo zaopatreniu sirôt spomína. Jednou z hlavných úloh totiž bolo okrem zaopatrenia sirôt aj zabezpečiť kontinuitu užívania urbárskej pôdy, ktorá mala prioritne prechádzať na mužských dedičov, respektíve zostať rodine, ktorá ju mala pôvodne. Preto bývali v prípade opatrovníctva uprednostňovaní často bratia otca sirôt a to niekedy aj v prípade ak matka sirôt žila a vydala sa za iného muža. Paradoxne tak deti so žijúcou matkou mohli byť tejto odobraté a o ich výchovu sa starali ich strýkovia, aj keď sa to príliš často nestávalo.

Tútori

Systém tútorstva pochádza už z rímskeho obdobia, od čoho je odvodené aj pomenovanie tútor (poručník). V systéme rímskeho práva mal tútor predovšetkým úlohu spravovania poručenej pozostalosti. Deti tak zvyčajne naďalej vychovávala matka, pričom tútor do času dosiahnutia ich dospelosti pre ne spravoval ich zdedený majetok a urbársku pôdu. Už v rímskom práve sa stanovili pravidlá, kto sa nesmel stať poručníkom. Nesmeli sa nimi stať veritelia zosnulých, neplnoleté osoby, márnotratníci, hluchí, nemí a hlúpi ľudia, ženy, vojaci, mnísi či biskupi.

Patronát nad sirotami mali v 19. storočí mať samotní zemepáni, ktorí pôvodne aj vyberali pestnúnov. Stávalo sa však, že jedna i druhá skupina sa zvykla na úkor sirôt obohacovať, s čím súviseli už spomenuté snahy o zamedzenie takéhoto konania, aj keď sa to podarilo len čiastočne.

Po úmrtí otca, držiteľa urbárskej usadlosti, sa spravidla po spísaní majetku najskôr vyhodnocovalo, či je manželka zosnulého schopná samostatne hospodáriť na danej usadlosti. Ďalej koľko zostalo sirôt a aké sú ich vyhliadky na obhospodarovanie danej usadlosti. Za siroty sa pokladali vždy aj deti, ktorých matka žila, keďže siroty, predovšetkým mužského pohlavia boli z pohľadu panstva zviazané s urbárskou čiastkou, ktorú mali po svojom otcovi prevziať. Manželka a matka detí mohla zostať na urbárskej pôde do jej smrti v prípade ak sa nevydala. Ak sa však vydala automaticky strácala nárok na urbársku pôdu svojho pôvodného manžela. Toto spomenul aj tereziánsky urbár, ktorý opakoval staré nariadenie z čias Vladislava, že vdovy mohli urbársku čiastku opustiť iba s povolením zemepána, lebo ak by sa vydali a opustili ju bez jeho vedomia, mal tento právo s takýmito pozemkami ľubovoľne nakladať. Manželka však mala právo jednak na majetok, ktorý priniesla do manželstva (veno), ale taktiež polovicu majetku, ktorý nadobudli spoločným hospodárením.

Druhé uvedené sa pomerne ťažko preukazovalo, takže sa nie vždy dodržiavalo. Mohlo dôjsť aj k situácii, že umierajúci človek určil opatrovníka pre svoje deti už za svojho života, čo potom bývalo zachytené v testamente. Bolo to kvôli tomu, že od urbárskej usadlosti bolo nutné odvádzať všetky platby a plniť poddanské povinnosti bez ohľadu na to, kto aktuálne dané pozemky užíval. Čiže ak by ju zdedili neplnoleté deti, tak by boli z pohľadu zemepána povinné plniť všetky poddanské ťarchy a povinnosti, ktoré boli vrchnosťou od danej urbárskej pôdy vyžadované. Preto ak sa v okruhu rodiny podarilo zomierajúcemu dohodnúť s niekým, kto bol toto ochotný ich plniť pokiaľ právoplatní dediči nedospeli, tak to mohlo byť zachytené priamo v testamente. Toto však mohol pri náhlom úmrtí poddaného zabezpečiť aj zemepán. Pre tútora to bolo náročné hlavne vtedy, ak mal popri tom spravovať aj svoju urbársku pôdu, popri ktorej mal plniť povinnosti ešte z ďalšej. Síce sa mu významne mohol zvýšiť výnos hospodárstva, avšak často za cenu razantného zvýšenia urbárskeho zaťaženia. Niekedy mohlo panstvo postupovať aj tak, že do dovŕšenia dospelosti dedičov ich urbársku pôdu prenajalo. V najhoršom prípade, ak panstvo nenašlo iné riešenie, tak mohlo s urbárskou pôdou naložiť svojvoľne, bez ohľadu na nároky dedičov. Odmenou pre opatrovníka bol zvyčajne už spomenutý výnos z danej usadlosti, plus všetko ďalšie, čo sa mu podarilo zveľadením usadlosti získať.

Sirotám mal totiž po ich vychovaní odovzdať usadlosť v takom stave, v akom ju prevzal.

Opatrovníka panstvo v zastúpení obecných predstaviteľov hľadalo predovšetkým z okruhu rodiny. Uprednostňovaní boli hlavne osoby mužského pohlavia z blízkej rodiny zosnulého. Najčastejšie sa tak tútormi stávali strýkovia či dedovia sirôt.

Siroty

Nedospelými boli v starovekom Ríme myslené siroty do 25 roku života, keďže tieto kvôli nízkemu veku, neskúsenosti často údajne jednali spôsobom, ktorý im škodil a v nejednom prípade sa tak stávali terčom podvodu či klamstva. Podľa súpisov sirôt, ktoré obce v prvej polovice 19. storočia spisovali to vyzerá, že obdobná veková hranica zostala zachovaná do tých čias. Za iný sa bral vek, od ktorého boli maloleté osoby oprávnené dediť, ktorý sa v Tripartite zakotvil na 12 rokov. Tu sa však zároveň uviedlo, že sa má v tomto dodržiavať miesta zákonná obyčaj, vychádzajúca zo starobylej praxe. Čiže v otázke veku dedičov sa mohlo vychádzať naďalej z obyčajového práva.

Právo dediť užívacie právo k urbárskej pôde mali prioritne synovia. Dcéry mohli na danej pôde zostať do času, kým sa nevydali a malo im byť okrem vystrojenia samotnej svadby vyplatené veno. Dediť urbársku usadlosť spravidla nemali väčšinou právo ani ak nezostal žiaden mužský potomok. V takom prípade sa pôda zväčša posúvala mužským príbuzným zosnulého. Od 18. storočia sa v tomto však začali robiť výnimky a zemepáni v prípade, ak by hrozilo, že urbárska pôda zostane bez hospodára, mohli pôdu nechať spravovať aj priženeným zaťom, kde títo spravidla získavali polovicu a druhú museli zemepánovi vyplatiť ako odúmrť.

V prípade ak boli siroty väčšie, bez majetku a o ich výchovu neprejavil nikto záujem, tak ich mohli predstavitelia obcí umiestniť aj do služby k zámožnejším sedliakom. Tam si odrábali svoje vyživenie a za prácu dostávali aj skromnú odmenu, ktorá im po odrastení mohla pomôcť nájsť si svoje miesto v komunite.

Život sirôt – príklady zo života

V jeseni roku 1802 zomrel v obci Svrčinovec obyvateľ Ján Macášek, ktorý po sebe okrem vdovy zanechal aj päť detí (dvoch chlapcov a tri dievčatá). Keďže však zostalo hospodárstvo zaťažené dlžobou vo výške 49 zlatých, bolo potrebné túto najskôr vyrovnať. Za tým účelom boli teda z hospodárstva odpredané kôň za 30 zlatých, rozličné železo za 5 zlatých a päť oviec za 14 zlatých. Po vyrovnaní dlžoby sa nezadlžená urbárska čiastka o rozsahu 1/9 celej sedliackej usadlosti postúpila vrátane budov (ohodnotených spolu na 20 zlatých) na bratrancov zosnulého Juraja a Jána Macaškovcov. Dalo sa im k tomu aj päť meríc ovsa, dve merice polovny, jedna a pol merice jačmeňa, pol merice jariny, pol merice žita, pol merice ľanového semena a štyri merice zemiakov. Toto všetko sa títo zaviazali sirotám vrátiť, keď deti dosiahnu dospelosti. Okrem toho sa zaviazali siroty opatrovať. Matke sirôt mal byť v hospodárstve vyčlenený jeden záhon, každoročne pol merice ovsa a sloboda na urbárskej čiastke pásť jeden akýkoľvek dobytok až do jej smrti alebo do času, kým by sa znovu nevydala. Na hospodárstve zostali štyri kravy a štyri ošípané, z ktorých po tri sa mali držať dievčatám (ako veno) a štvrtú kravu a ošípané dostala vdova.

V obci Čierne na Strečnianskom panstve začiatkom roka 1806 zomrel Juraj Benčík a krátko na to aj jeho manželka Katarína. Ich majetok bol ohodnotený spolu na 333,90 zlatých a dlžoba bola 102 zlatých. Zostal po nich malý chlapec Jozef, ktorý bol daný do opatery strýkovi Pavlovi Benčíkovi spoločne s urbárskou časťou o rozsahu 1/6 celej sedliackej usadlosti. Strýko sa zaviazal, že majetok a pôdu po dosiahnutí dospelosti odovzdá chlapcovi. Ak by chlapec predčasne zomrel, tak urbárska časť zostala v jeho držbe natrvalo. Okrem spomenutého maloletého Jozefa sa zosnulí Juraj a Katarína Benčíkovci starali aj o osirelé dievča po Jurajovej sestre. Aj o to sa mal podľa možnosti Pavol Benčík postarať a po dosiahnutí dospelosti ju náležite vyvenovať. Ohľadom takéhoto naloženia s dievčaťom sa čelní predstavitelia Čierneho radili s úradníkmi panstva, keďže nešlo o obvyklú záležitosť.

Keď v Zborove nad Bystricou v Strečnianskom panstve koncom roka 1811 zomrel Ján Jánošík, nikto netušil, že o niekoľko mesiacov ho bude nasledovať aj jeho manželka. Zanechali po sebe štyri dcéry, z ktorých dve už boli vydaté. Anna za Juraja Jurinu v Zborove nad Bystricou a Dorota vydatá za Ondreja Mišku v Krásne nad Kysucou. Dve dcéry boli však brané ako siroty, dvadsaťročná Katarína, ktorá bola nemá a sedemročná Eva. V tomto prípade sa pri rozdelení dedičstva v hodnote 2947,62 zlatých postupovalo tak, že sa dalo do správy spomenutým zaťom, ktorí ho mali sirotám rozdeliť, keď ho budú potrebovať (vydajú sa). Pri hodnote majetku, ktorý by sa mohol zdať veľkým, treba brať do úvahy štátny bankrot, ktorý v roku 1811 postihol monarchiu.

Ak urbársku časť nebolo v príbuzenstve zosnulého komu odovzdať, tak sa mohla dať do správy aj priženenému otčimovi. Pôdu v tých časoch nebolo možné nechať neobrobenú, aby bolo možné splácať poddanské ťarchy. Preto bývalo veľmi častým javom, že vdovy sa v pomerne krátkom čase opätovne vydali. Ak nebol na relevantnej urbárskej časti žiaden záujemca z radov rodiny zosnulého, tak panstvo nemalo problém pôdu posunúť na nového užívateľa. Išlo predovšetkým o to, aby boli z nej plnené povinnosti a dávky pre panstvo a stolicu. Podobná situáciu nastala v obci Čierne v roku 1807, kedy sa k Eve Najdekovej, vdove po Jurajovi Najdekovi, priženil Matej Gomola. Ten sa zaviazal, že po odrastení sirôt, ktorými boli dvaja chlapci a jedno dievča, týmto odovzdá všetok majetok a siroty vychová.

V prípade ak siroty nemali v príbuzenstve nikoho, kto by prejavil záujem o ich výchovu, tak sa hľadal poručník v okruhu susedov a potom ďalších ľudí z obce. Podobná situácia sa stala v obci Svrčinovec roku 1818. Zomrel tam obyvateľ Pavol Miša. Jeho manželka Katarína bola za neuvedený zločin (uvedené iba bezbožnosť) uvrhnutá do väzenia a onedlho zomrela. O ich urbársku čiastku o rozsahu 1/9 a výchovu troch sirôt neprejavil zrejme aj s ohľadom na Kataríninu trestnú činnosť z rodiny nikto záujem. Sirotami boli osemnásťročný Jozef, šesťročný Michal a trojročný Pavol. Vyšší vek Jozefa mohol byť tiež dôvodom malého záujmu o ich poručníctvo. Obec musela preto opatrovníka hľadať. Nakoniec sa podarilo presvedčiť Jána Strýčka, ktorý mal za manželku sesternicu zosnulého. Pozemky mali byť rozdelené na tri časti pre troch chlapcov, avšak maloletý Pavol onedlho zomrel. Medzitým už dospel Jozef, ktorému Ján Strýček vydelil jeho časť. Musel mu k nej teda ešte dodatočne vydeliť polovicu časti po Pavlovi a v správe mu zostal zvyšok pre Michala, ktorého ďalej vychovával.

O siroty bolo potrebné sa postarať aj v prípade, ak sa ešte nenarodili. Takýto prípad nastal v mestečku Čadca v roku 1818, kedy náhle ochorel Ján Sihelník Michalinák. Na smrteľnej posteli narýchlo spísal testament, do ktorého dal uviesť, že po sebe zanecháva tehotnú manželku a pán boh rozhodne, či sa im narodí syn alebo dcéra. Ak by sa narodil syn, tak mu malo pripadnúť celé hospodárstvo, ak dcéra, tak sa jej malo dať obvyklé veno. Manželku zaviazal, pokiaľ nezmení svoj stav a znova sa nevydá, zotrvať na urbárskej časti. Ak by dieťa zomrelo, tak zaviazal nového držiteľa urbárskej časti, aby z nej dal na veno jeho sestrám a veno vydať aj jeho manželke, ak by sa znova vydala.

K zaujímavej situácii došlo v druhej dekáde 19. storočia v Čadci v rodine iného Jána Sihelníka. Ten náhle zomrel a majetok a pôdu mal prevziať jeho už dospelý syn Jozef. Ten však taktiež po dlhej chorobe zomrel. Problémom bolo, že po sebe obaja zanechali vdovy, teda matku a nevestu. Jozef po sebe zanechal dvojročného syna, čiže naňho malo prejsť po jeho odrastení hospodárstvo. Obe vdovy sa zakrátko kvôli zabezpečeniu hospodárstva vydali. Matka Dorota mala okrem spomenutého syna Jozefa ešte tri dcéry, z ktorých dve už boli v tom čase vydaté. Žila s ňou len najmladšia trinásťročná. Jej nevesta Anna sa vydala za Juraja Sihelníka a z titulu matky dvojročného chlapca zaujala celé hospodárstvo. K tomuto ju mal oprávňovať testament, ktorý jej zosnulý manžel Jozef stihol spísať pred smrťou. V ňom mal svoju matku z urbárskych pozemkov vylúčiť a nechať jej v užívaní len malú časť. Napriek tomu, že jeho matka Dorota, proti tomuto protestovala a poukazovala na to, koľko do hospodárstva priniesla, tak takýto postup bol z hľadiska vtedajšieho práva bežnou praxou. Dorota žiadala o prispenie na výživu pre svoju dcéru a zabezpečenie dedičstva pre svojho vnuka. Obávala sa, že priženený Juraj Sihelník, ktorý bol stanovený poručiteľom maloletého chlapca (keďže zosnulí nemali mužských príbuzných), si bude chcieť urbárske pozemky ponechať v užívaní. Situácia zašla tak ďaleko, že si nevestu aj so svokrou dal pred seba prostredníctvom richtára Čadce predvolať na 25. októbra 1820 panský fiškál (právnik) Maršovský.

V Zborove nad Bystricou v roku 1819 zomrel Ondrej Jantoš, po ktorom zostala 28 ročná vdova Anna s dvoma dcérami (šesťročnou Annou a päťročnou Dorotou). Anna sa onedlho znova vydala za Šimona Rovňana a odsťahovala sa na Skalité a neskôr do Oščadnice, pričom so sebou zobrala aj jednu dcéru. O druhú dcéru sa mal postarať Annin otec Jozef Droščák, ktorý bol ako dedo určený za tútora oboch sirôt. Urbárska časť, ktorú Ondrej Jantoš užíval bola v rozsahu 1/12 celej sedliackej usadlosti. Táto bola rozdelená na štyri časti medzi jeho bratov Michala, Jána, Adama a štvrtú časť dostal do správy spomenutý tútor Jozef Droščák. Z nej mal potom zrejme zabezpečiť pre dcéry Ondreja Jantoša adekvátne veno.

V obci Turie pri Žiline patriacej taktiež pod Strečnianske panstvo zomrel v roku 1832 želiar Juraj Pudik, po ktorom zostala osemnásťročná dcéra. Keďže však bola hluchá a hovoriť kvôli tomu vedela veľmi zle, tak ju do opatery prijal jej bratranec Michal Marček, ktorý sa zaviazal ju opatrovať až do smrti. Zosnulý Juraj Pudik po sebe zanechal len želiarsky dom, ktorý bol odpredaný za 14 zlatých. O tieto peniaze žiadal Michal Marček, aby za ne mohol dievčaťu zakúpiť jalovicu, pre jej lepšie vyživenie.

V čase cholerovej epidémie jesene roku 1831 na Kysuciach zomrelo množstvo ľudí. Choroba zabíjala rodiny a vyhladila celé osady, keďže ľudia sa v nich nakazili navzájom. Takáto situácia sa stala na čadčianskej roli Sedlákova, kde vymreli všetci ľudia a prežili len dve deti (chlapec a dievča). Nikto sa však v tom čase (zrejme aj zo strachu) nechcel takýchto sirôt ujať. Po dlhom hľadaní sa napokon obci podarilo presvedčiť Jána Ščuryho, aby sa o tieto postaral. Za to, že na to pristal, mal právo na plnohodnotné užívanie celej tejto urbárskej časti až do svojej smrti. Dievča mal náležite vyvenovať a na chlapca malo prejsť po jeho smrti užívacie právo k urbárskej časti. Cholerová epidémia a množstvo sirôt, ktoré po nej zostali motivovali nitrianskeho biskupa Jozefa Vuruma k založeniu sirotinca v Žiline v roku 1833. Kapacitne bol stavaný pre Žilinu i keď tam boli prijímané aj deti vo veku 4 – 10 rokov z jej okolia.

K zaujímavému prípadu došlo v obci Raková v roku 1821. Tu sa nám totiž zachoval závet, ktorý písala Katarína Čísecká. Táto sa evidentne spísaním závetu snažila predísť prevzatiu majetku bratmi jej zosnulého manžela Jána Číseckého. Po jeho smrti sa k nej totiž priženil Šimon Surovka alias Haluška, s ktorým mala dcéru. Po nebohom manželovi vychovávala dvoch synov. Dcére odkázala pekné veno v podobe kravy a mladej jalovičky. Okrem toho akékoľvek šaty, ktoré by potrebovala a koľko by potrebovala ľanu. Navyše aj posteľ s perinami. Jej dvaja synovia mali potom prevziať celú užívanú urbársku časť so zvyškom majetku. Svojho manžela Šimona zaviazala, aby sa o tieto deti do jeho smrti staral a bol vždy pri nich. Proti tomuto sa protestom postavili Jánovi bratia Šimon, Ondrej a Adam Číseckí, ktorí apelovali na fakt, že jednala protiprávne. Strýkovia sa odvolávali na svoju rodinnú príslušnosť k sirotám, ktorým chceli majetok po dosiahnutí dospelosti predať v stave, v akom by ho prevzali oni. Napriek tomu, že rozhodnutie panstva v tejto veci sa nám nedochovalo, dá sa predpokladať, že v zmysle vtedajšej právnej praxe rozhodlo v prospech strýkov.

V prípade ak rodičia sirôt boli tak chudobní, že po nich nič nezostalo a vek sirôt to umožňoval, tak sa často dávali na službu. Tak sa stalo aj v Rosine v roku 1833, kedy ešte v roku 1829 zomrel Ján Holienka s manželkou zanechajúc po sebe štyri siroty. Z nich v roku 1833 žili už len dvaja synovia, z ktorých starší Ján (15) slúžil v tom čase u Štefana Fujanského a mladší Štefan (12) u Martina Knapca, obaja v Rosine. Napriek tomu, že po smrti rodičov sa kvôli dlhom celá urbárska časť odpredala, tak toto nestačilo a zvyšné dlhy po rodičoch museli chlapci po dosiahnutí dospelosti splatiť.

K zaujímavej situácii došlo v Tepličianskom panstve v obci Stará Bystrica v druhej dekáde 19. storočia. Nedlho po náhlej smrti tamojšieho obyvateľa Bonča (bez uvedenia krstného mena) tohto nasledovala aj jeho manželka. Zanechali po sebe tri dievčatá a jedného malého chlapca. Keďže ich majetok bol veľmi malý, tak sa v obci nenašiel nikto, kto by mal záujem tieto siroty vychovávať. Obec na čele s richtárom Jánom Kuňušiakom tak musela za účelom výchovy sirôt požiadať panstvo o prepustenie ich strýka Štefana Bonča, ktorý bol v tom čase vo väzení.

Rovnako v Starej Bystrici nastala zaujímavá situácia, kedy sa na inú uprázdnenú urbársku čiastku priženil Ondrej Ziatek k dcére pôvodného užívateľa Adama Matejčíka. Po týchto zostali traja synovia, ktorí ju prevzali. Ich však odtiaľ vyhnal Matej Matejčík, ktorý si ju nárokoval z titulu príbuzenstva s pôvodným užívateľom Adamom. Panstvo mu v tomto vyšlo v ústrety, avšak synovia Ondreja Ziateka Ján a Štefan sa dožadovali, aby im Matej Matejčík vyplatil aspoň všetky veci, ktoré nadobudli v hospodárstve ich otec s matkou, ktoré im on nechcel vydať.

V roku 1812 zomrel v Starej Bystrici obyvateľ Adam Taraba a po roku aj jeho manželka Anna. Zostali po nich siroty Matej, Štefan a Žofia. Richtár s prísažnými im na základe poverenia od Tepličianskeho panstva našli najvhodnejšieho tútora, ktorým bol ich strýko Matej Taraba. Tohto zaviazali okrem starostlivosti o siroty aj povinnosťou obhospodarovania pozemkov po ich rodičoch. Mal ich pravidelne hnojiť, aby sa neznehodnotili. Chalupu, chliev, dobytok mal tak, ako bolo vtedy bežné, opatrovať pre siroty kým dorastú. Pozoruhodným je však fakt, že ostatné, tzv. drobné veci z hospodárstva (v hodnote 20 zlatých), si mal ponechať ako odmenu za ich opatrovanie. K tomu prirodzene celý výnos z obhospodarovaných pozemkov.

K nezvyčajnej situácii došlo v obci Nová Bystrica druhej dekáde 19. storočia. Tamojší obyvateľ Matej Bisaha mal so svojou manželkou iba jednu dcéru Annu. Tá sa vydala za Jána Dikoša, ktorého Bisaha prijal za svojho pod podmienkou, že ho doopatruje do smrti (s nárokom na prevzatie hospodárstva). Nedlho potom však zomrela Bisahova prvá manželka a ten sa druhý krát oženil s Evou Lašutkovou. S tou splodil dvoch synov, ktorých si však príliš neužil, nakoľko zakrátko zomrel. Eva Lašutková sa onedlho opäť vydala za Martina Holienku z Klubiny, ktorý sa prisťahoval k nim na urbársku čiastku. Matej Holienka sa zaviazal postarať o obe siroty. Dokonca sa uvádza, že v prípade ich predčasnej smrti, má im prislúchajúca polovica urbárskej čiastky pripadnúť jemu. Druhá polovica zostala naďalej Jánovi Dikošovi. S týmto súhlasili všetci susedia a rodinní príslušníci Mateja Bisahu, ktorí sa zaviazali, že si nebudú tieto pozemky nárokovať. Takto sa dohodli navzájom a panstvo zrejme ich dohodu akceptovalo. Aj takýto postup zaopatrenia sirôt mohol teda nastať. Čiže prostredníctvom priženených osôb, navyše bez zásahu panstva, ktoré toto malo iba odobriť.

V Starej Bystrici sa v rovnakom období stala vdovou manželka mlynára Jána Ondráška. Jeho otec však po synovej smrti nevestu aj so sirotami vyhnal z domu. Hospodárstvo údajne plánoval zanechať deťom svojej druhej ženy. Jánova manželka, ktorej krstné meno nie je v celom dokumente spomenuté, sa dala na službu a žila veľmi biedne. Pozoruhodným je fakt, že sa onedlho vydala za obyvateľa židovského pôvodu Jána Schlesingera. Od svojho svokra potom žiadala prostredníctvom panského súdu prinavrátenie svojho vena vo výške 108 zlatých, prispenie na vychovanie sirôt a časť gazdovstva pre svoje siroty ako dedičstvo po svojom prvom manželovi.

K ešte zaujímavejšej situácii došlo v Novej Bystrici začiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia. Tamojšiu vdovu Katarínu Macvoňovú ponechal úrad žiť na manželovom majetku a pôde päť rokov po jeho smrti. Až potom prišli robiť zástupcovia obce súpis jeho urbárskej čiastky. Starostlivosť o siroty ponúkli bratovi zosnulého Jánovi, ktorý starostlivosť o deti a urbársku čiastku prijal. Katarínu nechal istý čas v dome žiť, avšak potom ju aj s deťmi vyhnal.

Vyprázdnený dom potom prenajal nemenovanému židovskému nájomcovi a vdova so sirotami musela chodiť po žobraní. Táto sa preto v tejto ťažkej situácii obrátila na panský súd, no napriek tomu, že sa rozhodnutie v tejto veci nedochovalo, sa dá predpokladať, že jej vyhovel, keďže poručník Ján Macvoň jednal v evidentnom rozpore so zavedenou praxou a záujmom sirôt. Uvedený príklad je však okrem toho aj pekným svedectvom o oneskorenom riešení pozostalostných záležitostí zo strany obcí, ktoré sa často mohli vliecť aj niekoľko rokov.

Popisy sirôt

Čelní predstavitelia obcí mali povinnosť z času na čas vykonať popis sirôt v obci. Na toto zrejme nebol zavedený žiaden unifikovaný systém, súdiac podľa rozdielnosti týchto súpisov. Niekde sa totiž spisovali všetky siroty, niekde len tie, ktoré boli zaopatrené aj s popisom, inde zasa naopak len tie, ktoré zaopatrené neboli. V prípade obsiahlejšieho kompletného zoznamu sú zachytené okrem zaopatrených detí aj siroty, pre ktoré zrejme kvôli chudobe ich rodičov ani nebolo obcou vykonané ich zabezpečenie, keďže nebol majetok, s ktorým by mohla obec v ich prospech nakladať. Pochádzali teda zväčša z tej najchudobnejšej vrstvy obyvateľstva v obci. Ich rodičia zväčša žili sami ako sluhovia bez hospodárstva a po ich smrti ich deti v lepšom prípade boli niekde prijaté do služby i v mladom veku, alebo ak boli maličké postarali sa o ne dobrí ľudia. Takéto deti boli potom po odrastení platnou súčasťou hospodárstva, kde mohli vypomáhať, ale už i v mladom veku mohli plniť niektoré menej náročné pracovné úlohy ako napríklad pasenie, upratovanie, či výpomoc pri varení.

Niekedy však deti podľa súpisov zostali žobrákmi, často v prípade ak trpeli nejakou formou telesného, či duševného postihnutia. Napríklad podľa súpisu z 30. marca roku 1812 vykonanom v obci Čierne žilo 36 sirôt. Z nich žilo 7 detí vo veku 3 – 10 rokov pri rodine, ďalších 18 vo veku 2 – 22 rokov bolo vychovávaných a žilo u dobrých ľudí a zvyšných 11 chodilo po žobraní. Pri 8 deťoch chodiacich po žobraní vo veku 8 – 17 rokov nie je uvedený žiaden telesný ani duševní deficit. U zvyšných troch išlo o jednu duševne postihnutú (25 rokov) a dve zrakovo postihnuté deti (10 a 16 rokov). Dobrými ľuďmi sú myslení zrejme najmä ľudia zo susedstva sirôt, prípadne ľudia, u ktorých boli ich rodičia v službe, ktorí však nemali nijaký príbuzenských vzťah so sirotami. Súpis zaopatrených sirôt sa nám dochoval z obce Oščadnica z roku 1812. V ňom je zachytených 25 sirôt, z ktorých 20 vo veku 2 – 18 rokov žilo pri matke a zvyšných 5 vo veku 10 – 16 rokov žilo u iných rodinných príslušníkov. Iné siroty v danom súpise zachytené neboli. Telesné prípadne mentálne vady u detí v danom období mohli úzko súvisieť s konzumáciou alkoholických nápojov u žien aj počas tehotenstva.

Z roku 1812 sa zachoval súpis, respektíve skôr veľmi stručný popis sirôt z obce Svrčinovec. V tomto sú zachytené iba bezmajetné siroty, ktorých urbárske pozemky boli natoľko zadlžené, že sa z nich stali žobráci. V súpise je spolu 11 sirôt a je tam aj niekoľko zaujímavých prípadov, napríklad Adam Michálek, ktorý svojvoľne predal urbársku čiastku po svojom otcovi Ondrejovi Michálkovi a onedlho skončil ako žobrák. Ďalej je v súpise uvedený zaujímavý prípad Jozefa Franeka, ktorý natoľko zadlžil svoju urbársku usadlosť, že ju bol nútený odpredať a nechať sa naverbovať ako vojak. Mal syna, ktorý sa ako je uvedené v dokumente stal sirotou len na základe odvedenia svojho otca k vojsku. Nemenej zaujímavé sú v tomto dokumente siroty Anna Kufová a nemenovaná dcéra Jakuba Odreščáka, ktoré sú tu uvedené ako temné, čo zrejme znamenalo slabomyseľnosť (oligofréniu), respektíve nejakú inú formu duševného postihnutia.

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci

Foto: www.galeriasavaria.hu