V pohraničnej obci Skalité sa v prvej polovici 19. storočia finančné dávky vyberali podľa zárubkov, ktorých tu bolo v tom čase tridsaťjeden. Väčšina vybraných peňazí sa odvádzala do kráľovskej a stoličnej pokladnice. Časť sa použila na nákup naturálií pre vojsko a zvyšok na obecné potreby. V roku 1839 napríklad obec vybrala spolu 2992,30 zlatých. Z toho do kráľovskej pokladnice odviedla 1609,48 zlatých, do stoličnej 963,35 zlatých a za naturálie zaplatila 102,15 zlatých. Zvyšok sa minul pre obecné potreby, teda všetky potrebné výdaje obce v danom roku. Richtár bol povinný spravovať financie tak, aby bol rozpočet čo najvyrovnanejší. Pri chýbajúcich, či prebývajúcich peniazoch sa tento príjem, či strata previedli do nasledujúceho roka.

Skalité na mape druhého vojenského mapovania (1819 – 1869) (https://maps.arcanum.com/)

Richtári

Richtársky post so sebou teda okrem prestíže niesol aj veľkú zodpovednosť, čo kládlo zvýšené požiadavky na osobnosť richtára. Ten musel oplývať dostatočnými predpokladmi, aby takúto funkciu dokázal zastať. Od urbárskej regulácie Márie Terézie z počiatku sedemdesiatych rokov 18. storočia boli richtári, tak ako aj ostatné obecné predstavenstvo, volení každoročne koncom roka. Volení boli z troch panstvom predložených kandidátov, čím sa zachovala kontrola nad vhodnosťou kandidátov na tento post. Po zvolení chodili spolu s ostatným obecným predstavenstvom skladať prísahu k provizorovi panstva do Čadce. Z dochovaných dokumentov sa dá zostaviť rámcový zoznam richtárov Skalitého od konca 17. storočia do polovice 19. storočia.

Boli nimi napríklad Juraj Čanecký (1699), Ján Serafín (1720, 1724), Ján Chromiak (1755), Jakub Chromiak (1771, 1781, 1788), Juraj Pazdera (1791-92), Juraj Chovaniak (1795), Jozef Chromiak (1802), Pavel Časnocha (1807), Ján Šimaliak (1808), Jozef Chromiak (1812), Juraj Petrák (1813-14), Michal Rokyčák (1819, 1821), Juraj Petrák (1822-27), Juraj Časnocha (1828-32) Juraj Martiniak (1833), Pavel Časnocha (1834-35), Ján Franek (1836, 1838) , Ján Martiniak (1839-40), Michal Pastorek (1842), Ondrej Laš (1842, 1844-45), Ján Franek (1846) a Pavel Časnocha (1847-48). Zo starších dokumentov je známe i meno miestneho vojvodu Juraja Madaja, ktorého pôsobenie v tejto oblasti (označovanej v listine z roku 1699 ako „Horny process Kysucky“) je podložené v rokoch 1699-1724.

Dôležité postavenie v obci mal tak ako aj v iných dedinách notár. Ten zostavoval prakticky všetky obecné písomnosti a tvoril dôležitý prvok pri komunikácii s vrchnosťou. Notári často okrem svojej pozície zastávali v obciach i funkciu učiteľov. V Skalitom boli počas prvej polovice 19. storočia notármi napríklad Pavol Butha (1814), František Matoňaj (1821-28), Jozef Mituch (1829-33), Juraj Padušický (1835-40), Juraj Zemaník (1842) a Jozef Špaček (1844-48). Plat richtára predstavoval popri iných výhodách sumu 25 zlatých ročne a notára 20 zlatých ročne. V roku 1839 bol richtár s prísažnými a dedinskou mládežou privítať knieža Pavla III. Antona Esterházyho, ktorý do týchto končín v tom čase zavítal ako majiteľ panstva Strečno. Z hľadiska počtu obyvateľstva malo v  roku 1785 Skalité 1734 obyvateľov. Tento počet následne výraznejšie narástol a v roku 1828 ich už bolo 2169 a následne roku 1840 tu žilo 2205 obyvateľov. Podľa archívnych dokladov v apríli roku 1835 obec v rámci vysťahovaleckej vlny do Banátu opustilo štrnásť rodín.

Hospodárstvo

Na území Skalitého malo panstvo Strečno niekoľko svojich hospodárskych budov. V obci bola pôvodne stará krčma, ktorú mal do roku 1794 v prenájme František Vyskoč. Ten si potom na tri roky prenajal hostinec a mýto v Čadci a krčmu v Skalitom po ňom na niekoľko rokov prevzal Joachim Altmann. Stará krčma svojmu účelu doslúžila okolo roku 1800. Novú krčmu tu panstvo postavilo v roku 1803. Ponúkali sa v nej nápoje ako víno, pivo, rosoliš (likérovitý druh alkoholu) a pálenka. V rokoch 1803-1808 si ju spoločne s právom výseku mäsa prenajímal Jozef Vyskoč. Neskôr si v rokoch 1821 až 1826 krčmu prenajal Ephraim Cziffer. V druhej dekáde 19. storočia si už právo výseku mäsa prenajímala celá obec Skalité, pričom tento nájom sa pravdepodobne pravidelne opakoval, nakoľko táto položka je prítomná ešte i v účtovných knihách obce z prelomu tridsiatych a štyridsiatych rokov. Toto právo patrilo medzi menšie regálne práva zemepána a bez jeho prenájmu nesmel nikto na území obce bez súhlasu zabiť svoj dobytok a už vonkoncom nie predávať mäsové výrobky.

Obyvatelia mohli svoj dobytok zabiť len v prípade ak bol preukázateľne ranený či inak postihnutý a aj to len v prípade, ak o jeho odkúpenie neprejavil záujem nájomca práva výseku mäsa. Práve kvôli možnosti predaja mäsa sa tento nájom veľmi často spájal s prenájmom krčiem, v ktorých sa mäsové výrobky ponúkali. Okrem krčmy sa kvôli rozľahlosti obce prenajímalo aj právo predaja alkoholu. To si napríklad v roku 1843 prenajal Mojžiš Guttmann. Mimo práva výseku mäsa si Skalité v dvadsiatych rokoch 19. storočia prenajímalo aj právo lovu rýb na svojom území.

Obytný drevený dom v usadlosti Skalité – Sojkov (Fotoarchív Kysuckého múzea)

V chotári obce Skalité malo panstvo šesť mlynov a jednu pílu. Uvedené mlyny si napríklad v roku 1831 prenajímali Michal Papík, Jozef Vojčiniak, Ján Čanecký, Michal Rovnian a Ján Kultán. Píly v tom istom roku Juraj Stenchlák a Juraj Chovaniak. Okrem toho sa tu nachádzala aj valcha, ktorú mal v roku 1781 v prenájme Ondrej Garoda. V prvej polovici 19. storočia si ju potom prenajímal Ján Gerát, čo dokladá nájomná zmluva z roku 1831. Z remeselníkov v rokoch 1781 a 1791 v obci pôsobili aj traja tkáči a jeden kováč.

Kostol sv. Jána Krstiteľa

Kostol sv. Jána Krstiteľa po dokončení v deväťdesiatych rokoch 18. storočia bolo treba vyzdobiť. Problémom boli hlavne oltáre prinesené zo starého kostola, ktoré do nového nepasovali. V roku 1801 sa teda pristúpilo k ich renovácii. Táto dôležitá úloha bola zverená vtedajšiemu významnému maliarovi zo Žiliny Alexandrovi Lužinskému, ktorý stál napríklad aj za rozsiahlymi maliarskymi úpravami Budatínskeho hradu. Výmaľba hlavného oltára stála obec 140 zlatých. Niektoré časti veľkého oltára mali byť kvôli úpravám na základe povolenia nitrianskeho biskupa prevezené do dielne majstra Lužinského v Žiline. Menší oltár a kazateľnica stáli obec ďalších 140 zlatých, podobne ako druhý menší oltár. Okrem toho bol vyzdobený ešte aj organ, čo stálo ďalších 70 zlatých. Celková suma renovácie vybavenia kostola tak vyšla na 490 zlatých. Alexander Lužinský sa zaviazal, že renováciu hlavného oltára stihne uskutočniť do Veľkej noci roku 1802. Zvyšnú prácu mal dokončiť následne bez prestávok a odchádzania k iným zákazkám.

Skalité v medzivojnovom období (Fotoarchív Kysuckého múzea)

Zaujímavým je aj dokument z roku 1771 súvisiaci s opätovným osamostatnením farnosti Skalité od Čadce, v ktorom je zachytená i existencia školy v Skalitom v danom čase:

„My niže podepsany do fary Skalickej prinaležici richtári a sprisahaní boženíci na rozkaz jej jasnosti kráľovskej a jeho excelencie pána biskupa nitrianskeho, který nam spovinosti svej pan velký dekan novomeský zebravše nás všetkých pred seba zretelne a k vyrozumeni našemu byl oznamil slubujeme, i menom celej obci našej, že jakakoľvek chyba pri fare a škole našej skalickej straniva stavania všetkého a ohrázania však dvorana tak tež i záhrady sa nacházajici aneb budúce kedykoľvek nacházati bude, čo najspejšej a ze všetkým usiluwanim chceme popravit, ano znovu jestly tak potreba donašaty bude, zmilostivu a láskavu Slávneho panstvy vkterej v čas úzkosti a nedostatku našeho ponížene pohledavat budeme pomocu, kedykolvek vystaviti a vybuduvati, a vždy prvnu na všetko opatrnosť miti se zavazujeme, kterej veci a dokonáni tehoto našeho pre lepši istotu a stálosť my list tento križikamy potvrzeny ze sebe vydawame, vdome farskem čatčanském dne 9. mája 1771 Jacobus Chromjak Judex, Joannes Ramsak Juratus Szkalitensis, Joannes Prochaly Judex, Joannes Splha Juratus Csernensis, Michael Kucharcsik Judex, Joannes Kupačska Juratus Oscsadniczensis, Coram me Joanne Borcsiczky S. Dominis Strecsen Provisore, Antonius Zigismundy Parochus Vice Archidiaconus Kiszuca Ujhelyiensis.“

V prvej polovici 19. storočia je v Skalitom písomne doložená aj tridsiatková stanica. Pre tieto účely bol v obci prenajímaný dom, ktorý vlastnili Ján Jurga, Jozef Pazdera a Marek Kocúrek. Býval v ňom tridsiatny, ktorým bol v tom čase Jozef Laška. Budova bola 21. apríla roku 1823 vykradnutá a značne poškodená. Náklady na jej opravu predstavovali spolu takmer 46 zlatých. Krádeže sa tu však zopakovali ešte aj v tridsiatych rokoch.

Čo sa týka poddanských povinností, tak aj v prípade tejto obce dochádzalo k častému nahrádzaniu týchto plnení finančnou kompenzáciou. Nahrádzali sa tu takto robotné povinnosti, dlhé fúry, ale aj odvody naturálií. Vďaka bohatým lesným zásobám často miestni obyvatelia odrábali svoje povinnosti ťažbou dreva. Túto prácu preferovali, nakoľko k panským majerom to mali ďaleko a museli k nim vycestovať na niekoľko dní. Práce pre farské potreby v obci na základe dohody odrábali do roku 1838 želiari a podželiari, výmenou za to, že ostatní obyvatelia za nich odrábali ich robotné povinnosti.

Prečítajte si aj:

• Pozrite si najstaršie fotografie Čadce (a Kysúc)
• Zborov na prelome 18. a 19. storočia
• Zákopčie na prelome 18. a 19. storočia
• Kysucká obec Raková v 19. storočí

autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.