Historický výskum so sebou pomerne často prináša rôzne zaujímavé zistenia. Jedno také na mňa čakalo, keď som pátral po starých fotografiách mestečka Čadce z prelomu 19. a 20. storočia. Na jednom z týchto záberov bola totiž zachytená busta muža stojaca v blízkosti železničnej stanice. Bolo mi známe, že na dnešnej Palárikovej ulici v tom čase stála busta cisára Františka Jozefa, avšak informácia o prítomnosti ďalšej busty v meste ma veľmi zaujala.

Ako prvé človeka napadnú otázky, kto bol ten muž a čím si vyslúžil poctu mať v Čadci popri cisárovi svoju bustu? Následným pátraním po informáciách o ňom sa odhalili viaceré dôležité informácie, ktoré aspoň čiastočne umožňujú priblížiť túto dnes už málo známu osobnosť z dejín Čadce z čias, keď bola ešte malým mestečkom na okraji monarchie.

Peter Ráth

Muž z busty sa volal Peter Ráth a v roku 1895 k svojmu menu získal od panovníka Františka Jozefa spolu so šľachtickým titulom aj právo používať prídomok Rutkai. Narodil sa 4. augusta 1842 v Budíne, keď bola ešte Budapešť rozdelená na tri samostatné mestá Starý Budín, Budín a Pešť. Jeho otec Peter Ráth starší bol v meste známou osobnosťou, mal tam svoju lekáreň, bol predsedom kráľovskej rady farmácie a istý čas zastával funkciu poslanca v Uhorskom sneme. Aktívnym bol aj počas revolučných rokov 1848/49, avšak najmä v 60. rokoch, keď došlo k Rakúsko-Uhorskému vyrovnaniu (poslanec v rokoch 1865 – 1868). Jeho matka Juliana bola sestrou svetovo uznávaného priekopníka zavádzania hygienických postupov do lekárskej praxe doktora Ignáca Semmelweisa. Jeho strýko Karol sa stal prvým starostom spojenej Budapešti a ďalší strýko Adolf bol plukovníkom v armáde.

Mladý Peter Ráth získal inžiniersky titul na Technickej univerzite v Budapešti a svoju kariéru odštartoval v 60. rokoch 19. storočia ako inžinier pri výstavbe železnice z Pešti do Lučenca, ktorá bola súčasťou trate budovanej až do Banskej Bystrice na tzv. Uhorskej severnej železnici. Jeho najväčším dielom, ktorému zasvätil aj celý svoj život, však bola Košicko-bohumínska železnica. Na jej budovaní sa podieľal od počiatku. Ako inžinier bol pridelený už do budovania jej prvej časti z Bohumína do Tešína a neskôr pracoval aj na časti Český Tešín - Žilina. Počas tohto pôsobenia zrejme dlhší čas prebýval v mestečku Čadca, v ktorom si zvykol a vytvoril si k nemu špecifický vzťah. Stal sa vedúcim oddelenia inžinierskych kancelárií na celom projekte Košicko-bohumínskej trate. Jeho nadanie, inteligencia a šikovnosť mu veľmi rýchlo priniesli uznanie v radoch jeho kolegov na trati.

Na Petra Rátha a jeho prínos pre vybudovanie Košicko-bohumínskej železnice sa nezabudlo ani po jej dokončení

Jeho kvalít si nemohol nepovšimnúť aj zo slovenskej Pružiny pri Trenčíne pochádzajúci minister dopravy a komunikácií Gabriel Baroš. Ten bol volaný aj „železný minister,“ nakoľko sa mu podarilo dobudovať a zjednotiť v Uhorsku železničnú sieť, dobudovať a zjednotiť telegrafnú a poštovú sieť, splavniť dolný tok Dunaja a zmodernizovať prístav v Rijeke. I keď bol zemianskeho pôvodu a zemania sa v tom čase snažili skôr pomaďarčovať, tak Baroš nemal problém komunikovať slovenčinou, ktorú vynikajúco ovládal. Vďaka svojej vysokej postave a opálenej tvári si v Uhorskom parlamente vyslúžil prezývku „slovenský černoch.“ Práve on založil a redigoval v druhej polovici 19. storočia v severnej časti Trenčianskej stolice veľmi známe periodikum Považský list (Vágvölgyi lap), kde uverejňoval svoje články aj v slovenčine.

Barošovi mohlo byť okrem kvalít na Ráthovi zrejme sympatické aj jeho dlhodobejšie pôsobenie v Trenčianskej stolici, avšak hlavne účasť na celom budovaní Košicko-bohumínskej trate. Petra Rátha, ktorý bol vtedy už dlhší čas zamestnancom ministerstva, totiž v roku 1888 vymenoval za generálneho riaditeľa Košicko-bohumínskej železnice a ten na tomto poste následne zotrval až do roku 1910. Peter Ráth sa vo funkcii osvedčil. Bol obľúbený a vážený medzi zamestnancami. Vďaka nemu sa v Spišskej Novej Vsi postavil internát pre železničiarov a vozňové depo vo Vrútkach. Veľmi si obľúbil okolie Popradu, kde spolu s priateľmi v Kvetnici postavil v rokoch 1909 – 1910 kostolík. Tam si už v roku 1896 dal pre svoj oddych postaviť vilu Ráth, ktorá bola neskôr prebudovaná na zámoček a stojí dodnes.

Finančne podporil aj výstavbu katolíckeho a aj evanjelického kostola vo Vrútkach. Za svoju prácu získal celý rad rozličných ocenení, z ktorých jedno v roku 1894 priamo od panovníka Františka Jozefa. Trvalý pobyt mal v Budapešti na ulici Jánoša Nagyho v dome číslo 21, avšak počas svojich aktívnych rokov prebýval aj v Žiline, Čadci, Ružomberku, Vrútkach a Poprade. Zhruba dvadsať rokov pôsobil ako člen mestského výboru Budapešti.

Mestečko Čadca ho zvolilo za svojho zástupcu do Uhorského snemu

Mestečko Čadca, ktoré sa vďaka výstavbe železničnej trate mohlo začať významne rozvíjať, si Petra Rátha uctilo tým, že si ho na prelome 19. a 20. storočia zvolilo za svojho zástupcu do Uhorského snemu. Ešte ako inžinier sa totiž pričinil aj o to, že sa stala železničným uzlom. Ráth sa tak stal poslancom Uhorského snemu za mestečko Čadca, ktorého záujmy v ňom hájil v rokoch 1896 – 1901. Tým, že Peter Ráth sa významne podieľal na výstavbe Košicko-bohumínskej trate a niekoľko rokov zastupoval Čadcu na Uhorskom sneme, si v mestečku vyslúžil významný spoločenský status. Okolnosti jeho voľby sú však poznačené kontroverzným konaním predstaviteľov vtedajšej liberálnej strany v Čadci, na čo poukázal vo svojich článkoch Anton Bielek. Z týchto dôvodov sa potom Peter Ráth o tento mandát už nechcel uchádzať. Napriek tomu si Čadčania jeho prínos pre mestečko vážili a snažili si ho uctiť a odvďačiť sa mu postavením jeho busty na verejnom priestranstve pred budovou železničnej stanice.

Koniec prvej svetovej vojny a vznik nového Československého štátneho útvaru

Koniec prvej svetovej vojny a vznik nového Československého štátneho útvaru so sebou v jeho počiatku priniesli mnoho zmätku a chaosu. Ľud v eufórii zo získanej slobody od utrpenia, ktoré snahou pomaďarčiť slovenské obyvateľstvo vyvolali maďarské úrady hlavne v niekoľkých uplynulých desaťročiach, urobil mnohé unáhlené kroky, ktoré už neskôr nebolo možné zvrátiť. Napríklad prebehli rabovky na židovských majetkoch, v ktorých ľud videl príčinu svojej chudoby a nešťastia. Po obciach sa pálili obecné truhlice, ktoré v niektorých prípadoch uchovávali cenné dokumenty už od čias ich osídlenia. Bez uváženia sa ničili symboly monarchie, medzi ktoré spadali aj sochy a busty po uliciach a námestiach na celom Slovensku. Takto sa napríklad zničila veľká socha Márie Terézie v Bratislave aj napriek tomu, že táto panovníčka vykonala mnohé opatrenia, ktoré zlepšili postavenie poddanského obyvateľstva. Podobne sa aj v Čadci zničili tam stojace busty cisára Františka Jozefa a niekdajšieho poslanca Petra Rátha.

Petrovi Ráthovi v tom čase už tiahlo na 80 rokov a už takmer dekádu si užíval svoju zaslúženú penziu v Budapešti. Svoje celoživotné dielo Košicko-bohumínsku železničnú trať, tak od roku 1918 sledoval už len spoza hraníc. Penzie si pritom užil pomerne dosť, nakoľko skonal vo veľmi vysokom veku. Zažil totiž nielen vznik Československej republiky, ale aj začiatok jej zániku. Zomrel v úctyhodnom veku 97 rokov dňa 12. januára roku 1939.

Na muža, ktorý pre mestečko Čadca svojho času pomerne veľa urobil a znamenal, stojaceho na štarte jeho priemyselného rozvoja, sa za uplynulé storočie už takmer zabudlo.

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci

Viac o Košicko-bohumínskej železnici:

• Výstava vo Vlastivednom múzeu v Krásne pripomína 150. rokov Košicko-bohumínskej železnice
• Železnica, ktorá zmenila Kysuce (1. časť)
• Prínosy Košicko-bohumínskej železnice pre Kysuce (2. časť)
• Pozrite si najstaršie fotografie Čadce (a Kysúc)
• Čadca ako stredisko „drevokupectva“
• Veľká vlaková lúpež na Kysuciach (ktorá sa odohrala pred 106 rokmi)