Ťažba dreva a pltníctvo ako dôsledky valašskej kolonizácie

Valasi v severnej časti Trenčianskej stolice začali s výraznejšou ťažbou dreva, sprvoti hlavne pre získanie pastvín pre svoje stáda. Zapájali sa však aj do jeho transportu, čím postupne rozvíjali jedno z neskorších významných doplnkových zamestnaní – pltníctvo. Pasienky valasi získavali klčovaním alebo žiarením (vypaľovaním lesných porastov).

Šindliar z Kysúc, Pavol Socháň, svetlotlač, Slovenská národná galéria, zdroj: webumenia.skNajčastejším spôsobom získavania novej pôdy bolo klčovanie. Les sa najskôr vyrúbal a drevo sa odviezlo. Na kmeňoch, ktoré na poli zostali, sa oddelili vyčnievajúce korene, čím peň rýchlejšie vyschol. Z pôdy sa odstránilo kamenie a prekopala sa špeciálnou motykou na klčovanie. Pôda sa následne istý čas využívala zväčša ako pasienok. Po troch až štyroch rokoch sa vyschnuté pne odstránili a použili sa ako palivové drevo. Zvyšok sa na mieste spálil, čím sa pôda viac skultivovala.¹¹⁵

Už v dokumente z roku 1614 sa spomína, že pri Kysuci boli na splavenie pripravené brvná.¹¹⁶ V roku 1637 podal jablunkovský vojvoda Jurek z Kluzu správu tešínskemu hejtmanovi o tom, že valasi Suňogovcov si znovu postavili nimi poničené chalupy, aj čadčiansky mlyn sa opravil a bol znovu v prevádzke. Okrem toho však vraj rúbali v tamojších lesoch veľa dreva, z ktorého potom stavali plte a púšťali ich dolu Kysucou.¹¹⁷

V tomto prípade tak ide zrejme o prvý záznam o pltníctve v oblasti Kysúc, ktorý sa navyše priamo spája s pôvodným valašským obyvateľstvom Čadce a okolia.

Odkaz a význam valašskej kolonizácie pre oblasti Malej Fatry, Kysuckej Vrchoviny a Kysuckých Beskýd

Napriek tomu, že dnes mnoho ľudí žijúcich na územiach, ktoré boli pôvodne osídľované valašským obyvateľstvom o nich ani nič nevie, tak odkazy valašskej kolonizácie nás obklopujú dodnes vo forme názvov chotárnych častí, lokalít, vrchov, avšak aj vo forme tradícií, zvykov, či charakteristických produktov živočíšnej výroby.

Salaš u Cnúry, 1980Pozostatky valašskej kolonizácie boli naprieč oblasťou severnej časti Trenčianskej stolice rôzne. Niektoré panstvá sa evidentne v priebehu 18. storočia usilovali o to, aby dostali valachov z vrchov do obcí a títo sa tam zaradili medzi bežných poddaných. Pôvodné pasienky sa potom snažili spätne zalesniť kvôli vzrastajúcim ziskom z obchodu s drevom. Takto sa napríklad správali Tepličianske, Strečnianske aj Budatínske panstvo.¹¹⁸ Všetky tieto panstvá však zvykli zriadzovať panské salaše, kde najatý bača so svojimi valachm¹¹⁹ (pastiermi) pásli panské ovce. K týmto si poddaní z obcí mohli za poplatok dávať pásť aj svoje.

Ovce z týchto salašov sa potom často predávali, čo sa zvyčajne robilo na sv. Gála (16. októbra): „Za Udu a zyncsiczu platit bude f. 10 opatrowat tito Owce budu dotud pokud se nepredaju cso se Najwic okolo S. Gale konawa“¹²⁰

Naproti tomu napríklad v Gbelianskom panstve sa zrejme do valašskej pastierskej tradície nijak výraznejšie nezasahovalo (pri stretoch valachov Tepličianského a Gbelianského panstva v spornej oblasti Oselnica v Bystrickej doline v polovici 18. storočia boli ovce jedným z hlavných dôvodov sporov),¹²¹ panstvo ju nielen tolerovalo, ale sa do nej naďalej aj aktívne zapájalo: „Mezy owscsamy panskimy w Salassy Panskem zamisane mne welicse ubijaly a wipasaly, kterich owsjecs Sedlacskich timato troma Roky pominuli w Salassy panskem we Vratnej nachazalo se N 250 a panskich jedine N 60“¹²²

Chov oviec sa tak v tomto panstve zachoval v omnoho významnejšej miere, čo možno bezpochyby pripísať aj vysokému horskému terénu Malej Fatry, ktorý z poľnohospodárskeho i ťažobného hľadiska mal len slabé využitie. Toto potom potvrdzujú aj informácie z prvej polovice 19. storočia, kde sa v obci Terchová v roku 1833 chovalo až 1186 valašských oviec na salašoch a len 80 bolo chovaných domácim spôsobom.¹²³

Je preto logické, že z celej oblasti severnej časti Trenčianskej stolice mali práve horské úbočia Malej Fatry najlepšie podmienky pre uchovanie pastierskeho spôsobu života a tak do istej miery uchovali artefakty pôvodného valašského elementu, ktorý v priebehu 16. a 17. storočia pomohol tieto hornaté kraje kolonizovať.

autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
publikované v knihe Salašníctvo pod Rozsutcom - Dedičstvo valaskej kolonizácie v Malej Fatre a Kysuckej vrchovine.
zdroje
foto: Kysucké múzeum

Článok je posledný v sérii o valachoch na Kysuciach. Predchádzajúce časti:

• Valasi na Kysuciach - Príchod valachov (1. časť)
• Valasi na Kysuciach - Valašské právo (2. časť)
• Valasi na Kysuciach - Valašské vojvodstvá (3. časť)
• Valasi na Kysuciach - Hospodársky prínos valašskej kolonizácie (4. časť)
• Valasi na Kysuciach - Portáši, zbojníci... (5. časť)

• Ak vás táto téma zaujíma, objednajte si knihu s názvom Ovčiari na Slovensku, v ktorej Iveta Zuskinová dokumentuje život, prácu a kultúry pastierov oviec v našej krajine.