salasnictvoV prvej časti o histórii valachov na Kysuciach sa dozviete o ich príchode.

Príchod valachov do severnej časti Trenčianskej stolice

Na územie dnešného Slovenska začalo valašské obyvateľstvo prichádzať v prvej polovici 14. storočia. Podľa doktora Petra Ratkoša mala valašská kolonizácia Slovenska tri hlavné etapy. V prvej sa kolonizácia obmedzovala výhradne na územie východného Slovenska, v druhej v priebehu 14. storočia potom začali na naše územie prenikať valasi z Poľska a v tretej sa podľa neho od 15. storočia do kolonizácie aktívne zapájalo už aj pôvodom slovenské obyvateľstvo.1

prichod valasiPríchod valachov do severnej časti Trenčianskej stolice.  Hrad Strečno, Ferdiš Duša, drevoryt, Galéria umenia Ernesta Zmetáka, zdroj: webumenia.sk. Do severnej časti Trenčianskej stolice postupovali valasi dvoma hlavnými prúdmi. Jedna vetva, ktorá v sebe obsahovala pomerne veľké percento pôvodného obyvateľstva z východného Slovenska smerovala horskými oblasťami popod Vysoké Tatry. Druhá vetva valachov smerovala územím Haliče a južného Poľska2 teda pohraničnou oblasťou ponad Vysoké Tatry. Prenikla do oblasti Oravy, severnej Moravy a Sliezska a severozápadných Kysúc. Nie je úplne zrejmé, ktorá z nich do severnej časti Trenčianskej stolice dorazila prvá, keďže panstvá pri ich usádzaní neuvádzali odkiaľ prichádzali, len možno z dokumentov z konca 15. a počiatku 16. storočia badať ich prítomnosť.3

V oblasti severozápadného Slovenska sa valasi po prvý krát spomínajú v dokumente z roku 1474 v oravskej a liptovskej stolici, kde panovník Matej Korvín udelil privilégia trom valašským osadám (Kňažji, Medzibrodu na Orave a Dobovému na Liptove).4 Najdôležitejšou správou pre severnú časť Trenčianskej stolice je listina Vladislava II. z roku 1496, ktorou potvrdil listinu kráľa Mateja (vydanú po roku 1475) a v nej udelené slobody pre „Volachis“ v Belej a na iných miestach a v lesoch patriacich k hradu Strečno. Na základe tohto dokumentu sa dá predpokladať, že v období prelomu 15. a 16. storočia boli valasi prítomní na viacerých miestach Strečnianského panstva.5 Valachov v Trenčianskej stolici však už spomínajú aj staršie dokumenty z rokov 1491 a 1492.6

V roku 1548 sa spomínajú valasi v osade Nesluši a o rok neskôr aj v Tižine.7 Valasi z druhej spomenutej obce tak popri valachoch z Belej začali obsadzovať koncové oblasti Varínskej doliny z presahom do Bystrickej doliny. V tomto priestore tak začali hraničné rozbroje medzi Starohradským a Strečnianským panstvom. Strečnianske panstvo oplývajúce v tom čase už omnoho väčším územím, si tak mohlo dovoliť poskytnúť územia výrazne väčšiemu počtu valachov, ktorí takto postupne obsadili aj územie Bystrickej doliny.

Postupovali až k Veľkej Rači, kde narazili v oblasti Čadce na už skôr usadených valachov zo severnej vetvy, ktorí sa v okolí Veľkej Rače usadili už dávnejšie, ešte koncom 15. storočia.8 Čadca samotná bola založená v roku 1534.9

Tižina je pre valašské osídlenie tejto oblasti veľmi dôležitým pojmom. Poskytovala totiž istý administratívny rámec osídľovaniu Bystrickej doliny i koncových častí Terchovskej doliny. Celé toto územie totiž zrejme pôvodne administratívne spadalo pod ňu a až neskôr sa tam vytvorili samostatné obce. Toto potvrdzuje napríklad dokument z 18. storočia, kde sa uvádza, že územie neskoršej Riečnice bolo v 17. storočí Tižinským. V Tižine tak zrejme sídlil pôvodný vojvoda, ktorý spravoval rozsiahle územie od dnešnej Terchovej až po Veľkú Raču.

„Dosvedčuje, že Oselnice na pašu dedine Lutiši volanej od starodávna boli dané a to vie odtiaľ, keď bol mal ešte šestnásť rokov nejaký Novosad v koncových častiach Tížinských sa usadil, kde teraz už Riečnica nová dedina sporadana je. Spomenutý Novosad svedka a ešte niekoľko paholkov iných Tížinských najal, aby mu chrastie rúbali, keď pridúc na tú stranu od Oselníc ukázal im a rozkázal chrastie alebo horu rúbať, hovoriac svedkovi a ostatným, že preto im tam dáva rúbať, aby Lutišania, ktorí majú v Oselnici svoje pasienky, do jeho pozemkov sa netisli.“ 10

S južnou vetvou valachov, ktorá medzičasom obsadila väčšinu východných Kysúc, sa severná vetva stretla v oblasti stredných Kysúc, v okolí Krásna nad Kysucou. Aj keď i toto možno brať skôr za pomyselnú hranicu, keďže valasi žijúci v tom čase nomádskym spôsobom života prenikali aj hlbšie do spomenutých území (napríklad valasi z Belej pasúci svoje stáda na území neskoršej Rakovej).11 Jedným z pekných dokladov osídlenia Bystrickej doliny na Kysuciach valachmi z južnej vetvy je aj dnes úplná absencia goralského nárečia v Bystrickej doline ako jedinej pohraničnej oblasti dnešného severozápadného Slovenska. Schopnosť valachov zmysluplne využívať aj dovtedy z poľnohospodárskeho hľadiska neobývateľné oblasti vzbudzovala záujem u zemepánov o podriadenie valachov a presnejšie ohraničenie svojich majetkov najmä v horských oblastiach, ktoré dovtedy neboli pre nikoho príliš zaujímavé. Z toho potom vznikali stáročia trvajúce majetkovo-chotárne spory medzi majiteľmi jednotlivých panstiev.12

spory 1540Mikuláš Kostka vo veci hraničného sporu medzi Starohradským a Strečnianskym pan-stvom z roku 1540, kde spomína aj valašského vojvodu a valachov, foto Marián Liščák


Pohnútky a dôvody pre prizývanie a usádzanie valachov

Najskôr treba uviesť na pravú mieru fakt, že v prípade valašskej kolonizácie vonkoncom nešlo o kontrolovaný prísun valachov a ich usádzanie na jednotlivých panstvách. Tí sa totiž častokrát premiestňovali živelne usádzajúc sa v pásmach, ktoré dovtedy pre bežné poddané obyvateľstvo boli z poľnohospodárskeho hľadiska málo atraktívne. V takomto prípade sa teda dohody so zemepánmi, ktorým dané územie patrilo uzatvárali často až dodatočne.13 Toto prirodzene platilo hlavne pre počiatočné fázy valašskej kolonizácie. Neskôr, keď si už aj zemepáni boli dobre vedomí výhod, ktoré im usádzanie valachov na území svojich panstiev môže priniesť, začali ich sami pozývať. Sami ich potom smerovali k odľahlejším lokalitám. Tak postupovali Suňogovci v Budatínskom panstve, Deršfiovci v Strečnianskom,14 no nepochybne i Pongrácovci v Starohradskom panstve.


Priebeh valašskej kolonizácie v severnej časti Trenčianskej stolice

Významnejšou sa valašská kolonizácia v severnej časti Trenčianskej stolice stala v prvej polovici 16. storočia, kedy sú pramenne valasi doložení zo Strečnianského, Budatínskeho, Hričovského, Starohradského, Lietavského, Bytčianského i Považskobystrického panstva.15 Išlo síce stále o pomerne málo správ, ktoré nasvedčujú tomu, že podiel valachov v tejto oblasti ešte nebol veľký,16 avšak pomerene rýchlo vzrastajúci. Toto obdobie bolo totiž stále len prvou fázou valašskej kolonizácie,17 kedy početnosť prichádzajúcich kolonistov ešte nedosahoval veľké hodnoty, rovnakým problémom bol z počiatku opatrný a podozrievavý záujem zemepánov o ich usádzanie na území svojich panstiev. Valasi pôsobiaci pod rozličnými panstvami sa však už v tom čase dostávali do konfliktov (často ozbrojených) kvôli pastvinám, v čom ich zemepáni podporovali. Navyše k rozporom valachov pasúcich svoje stáda medzi jednotlivými panstvami severnej časti Trenčianskej stolice začali od druhej polovice 16. storočia pribúdať aj konflikty s valachmi žijúcimi na Morave a Sliezsku, ktorí v tom čase začali prenikať cez pohraničie na územie dnešného Slovenska.18

Dokumenty mapujúce hraničné spory medzi Starohradským a Strečnianskym panstvom z roku 1584. Obsahujú veľa informácií k valašskej kolonizácii.

O skutočnej rozsiahlej valašskej kolonizácii tejto oblasti možno hovoriť od druhej polovice 16. storočia, kedy počet valachov vzrástol až do takých rozmerov, že začali vznikať osady, ktoré sa neskôr stali základom pre vznik ďalších obcí v ich okolí (napríklad Bystrica).19 Zatiaľ čo v prvej polovici 16. storočia v prípade valachov v severnej časti Trenčianskej stolice prevládal ešte skôr kočovný spôsob života a neustále posúvanie sa za novými pastvinami, tak približne od jeho polovice začali pasenie dopĺňať o poľnohospodársku činnosť.20 K tomu ich bezpochyby viedlo i prezimovávanie statku, pre ktoré si museli pripraviť vhodné podmienky v údoliach. Keď sa potom takto naviazali na určité miesto, už sa od neho ani v letnom období príliš nevzďaľovali. Navyše oblasť sa začala čoraz viac zaľudňovať, preto nových, nikým nevyužitých pastvín bolo čoraz menej. Výraznejšie preto začali poľnohospodársky kultivovať okolie svojich príbytkov, čo viedlo k prvej vlne rozsiahleho odlesňovania tejto oblasti.

Dokumenty z roku 1540 obsahujúci informácie o valachoch a pastvinách na území Bystrickej doliny


Zakladanie nových obcí na valašskom práve

V prvej polovici 17. storočia pod vplyvom výrazného prílevu obyvateľstva pokračuje zakladanie nových obcí na valašskom práve. Špecifickým javom tohto obdobia sa stal fakt, že mnohí valasi sa začali trvalo usádzať, pasenie sa u mnohých stávalo okrajovou záležitosťou, redukovali počet svojho dobytka, mnohí postupne trvalo prechádzali na poľnohospodársku rastlinnú produkciu. V tomto období umožňovala početnosť valašskej populácie v okolí starších osád (Čadca, Bystrica) vznik nových obcí, ktoré sa od nich odtrhávali (Nová Bystrica, Klubina, Radôstka), respektíve sa profilovali samostatne v ich okolí (Čierne, Skalité, Oščadnica atď.).21 Ich spájajúcim prvkom zostali však naďalej valašské vojvodstvá, pod ktoré spadali a vojvoda tak zostal v pozícii nadradenej richtárom.

Záujmom zemepánov bolo čo najvýznamnejšie zaľudnenie svojich majetkov, kvôli následnému profitu, preto začali podporovať aj novú formu kolonizovania koncových časí údolí formou vnútornej kolonizácie, keď obyvateľstvu z už existujúcich dedín ponúkali možnosť získať rozsiahlejšie pozemky (zárubky) oslobodené na určitý čas od poddanských povinností, avšak v nehostinnejšom prostredí. Zárubky získavali osadníci v jednom kuse, ktorý zväčša zaberal pás zeme ohraničený hranicou chotára, prípadne prírodnými prvkami (vrchmi, potokom atď.).22 Od takto stanovených zárubkov boli potom vytýčené aj poddanské plnenia. Rozdelenie takýchto obcí podľa zárubkov potom zväčša pretrvalo až do 19. storočia.23

Valašská kolonizácia, ktorá tak v priebehu 17. storočia v tejto oblasti vyčerpala svoje možnosti, sa takto začala prekrývať s kolonizáciu kopaničiarskou a nakoniec s ňou splynula. V nižšie položených lokalitách pritom kopaničiarska kolonizácia prebiehala v podstate súbežne s valašskou už aj v 16. storočí.24 Údolia boli osídlené aj starším roztrúseným obyvateľstvom, ktoré postupne splývalo s valašským a navzájom od seba preberali poznatky. Z archívnych dokumentov je navyše zrejmé, že aj pri zakladaní obcí na kopaničiarskom práve v 17. storočí, sa ich obyvateľstvo aj tak stále riadilo časťami práva valašského, ako napríklad v podriadenosti valašskému vojvodovi ako tomu bolo v oblasti Bystrickej doliny.25


Z archívnych dokumentov

Valašskí osadníci a bežné obyvateľstvo boli v počiatkoch kolonizácie oblasti severnej časti Trenčianskej stolice pomerne výrazne rozdelení, a to aj v dokumentoch. Napríklad v dokumente z roku 1543 od Mikuláša Kostku sa uvádza okrem iných mien aj richtár Belej Matej Belský aj s celou dedinou, avšak samostatne aj (nemenovaný) vojvoda so všetkou valašskou obcou.26 V ďalšom dokumente z roku 1577 sa spomínajú valasi v oblasti Vrátnej doliny.27 V roku 1584 sa sťažoval Ján Kalyar z Lysice, že mu valasi patriaci k Tižine vojvoda Ján Číž a Ján Kačina rozsekali sane a vzali reťaz i sekeru. Obyvateľmi Tižiny mali byť vykované aj ďalšie škody na majetku Starohradského panstva, ktoré však v tom čase stoličná komisia pre veľký sneh nevidela.28 V dokumente z roku 1540 sa uvádza, že valasi v tom čase pásli svoje stáda aj v lesoch Radicze, Klubina, Zbora, Blasovicz a Diedova, teda z veľkej časti na území dnešnej Bystrickej doliny.29

V Čadci mali v prvej polovici 16. storočia koliby, košariská a svoje ovce istý Boďa z Dolnej Tižiny a Lokina Slanina volaný aj Lokňa, ktorý tam choval údajne až 400 oviec.30 Salaše sa spomínajú v oblasti dnešnej obce Oščadnica v roku 1582, ktorá sa tam uvádza pod názvom Podjavorská Oščadnica, pričom stoličných úradníkov tam sprevádzal richtár Kysuckého Nového Mesta Juraj Sumida. Uvádzajú sa tam škody, ktoré na dvoch tamojších salašoch napáchali valasi Mikuláša Deršfiho. Na jednom z nich poničili dva kotly a ukradli štyri ďalšie kotlíky, štyri sekery, štyri klobúky a ďalšie veci.31 V piatok (18. 11.) pred dňom svätej Alžbety v roku 1583 začala byť vo vzťahu feudálnych panstiev Strečno a Budatín problematickou lúka Bystrica, ktorá podľa valachov nikdy predtým nebola sporným územím. Jánovi Suňogovi z Budatína začali prekážať tamojšie aktivity strečnianských valachov, na čo sa sťažoval u stoličného slúžneho Rafaela Maršovského.32

V roku 1584 pri hraničnom spore Lysice a Tižiny sa spomína Tižinský vojvoda Ján Číž, ktorý spolu s Jánom Kaczinom rozlámali sane a vzali sekeru s reťazou obyvateľovi Lysice Jánovi Kaliarovi. Títo sa proti obvineniam bránili tvrdením, že takýmto spôsobom iba hájili hranice panstva ich pána Františka Deršfiho. Ďalší konflikt riešili lúke obyvateľa Gabriela Strážskeho zo Stráže, ktorý údajne pásol svoj dobytok aj mimo svojho až za vrch Vojenné, kde mu za daný priestupok zajali strečnianski valasi Juraj Leluha, Jakub Slezák, Ján Hvyzdák a Peťko Mikunda dvanásť oviec, z ktorých mu potom jedenásť vrátili avšak dvanástu zabili.33 Na týchto menách je zaujímavý fakt, že oni sami, respektíve niektorí z ich potomkov mali veľký vplyv pri osídľovaní Bystrickej doliny. Ján Číž sa niekoľko desaťročí neskôr spomína ako zákupný richtár obce Bystrica34 a Slezák ako valašský obyvateľ obhospodarujúci v Bystrickej doline rozsiahle územia a neskôr aj valašský vojvoda.35

V roku 1591 priviedol majiteľ Starohradského panstva Daniel Pongrác stoličného slúžneho Juraja Záturského na vrch Veľhora (993 m. n. m.), kde mu ukázal rozváľaný a posekaný košiar pre ovce, pričom mu hovoril, že dané miesto vždy využíval on, jeho bratia a predkovia, avšak od daného roka sa tam začali tlačiť valasi Mikuláša Deršfiho z obcí Terchová a Tižina na čele s Tižinským vojvodom.36 Títo nielenže zničili salaš s košiarom, ale ozbrojení aj dobili Pongrácových valachov, ktorí tam pásli jeho ovce, čo poukazuje na fakt, že už i v tej dobe sa miestni zemania aktívne zapájali do valašského hospodárstva tým, že si zriaďovali vlastné salaše, kde im ovce a kozy pásli najatí valasi.37

Potom vzal Daniel Pongrác slúžneho vyššie k vrcholu Veľhory, kde stála stará drevená koliba, ktorá mala byť postavená ešte za časov jeho otca. Našli v nej manželku obyvateľa Tižiny Jána Kražniho Dorotu, ktorá tam mala aj niekoľko kráv. Daniel Pongrác sa jej pred stoličným úradníkom pýtal na to čo tam robí a prečo pasie na jeho pozemkoch. Z jej odpovede vyplynulo, že ich tam poslali pásť panskí úradníci a Tižinský vojvoda. Potom sa pobrali z vrchu Veľhora smerom na vrch Vojenné (901 m. n. m.), kde mal mať svoje pasienky poddaný z Belej Ladislav Rojik. Danú lúku dal vtedajší strečniansky provízor Ondrej Ivaniš s tižinským vojvodom spásť svojmu dobytku.

V podobnom stave boli aj neďaleko ležiace lúky richtára z Lysice Imricha, richtára z Belej Mikuláša a tamojšieho poddaného Gašpara Jánošíka, či panského frumentára Jána Strážskeho. Juraj Záturský tam našiel viditeľné stopy táborenia strečnianskych valachov i miesto kde dávali ovciam soľ. Podobne zdevastované lúky našli potom aj keď prišli na Hlboké, kde sa nachádzali lúky Juraja Marušku, Martina Nábrušného a Martina Šípku z Belej. Odtiaľ potom prešli k Hlbokému potoku, ktorý oddeľoval chotár Belej a Terchovej, pričom potok bol v jednej časti s pomocou drevených kolov úmyselne prehradený tak, aby tiekol viac na stratu Starohradského panstva a tým zväčšil rozlohu územia Strečnianskeho domínia.38

Podľa výpovede Gašpara Kapustu z Nededze z neskoršieho obdobia (1639) užívali vtedajší páni zo Strečna aj Veľkú Bránicu, kde mávali aj svoj salaš.39 K tomuto sa vyjadril aj Ján Kluka z Horného Vadičova, ktorý uviedol, že si miesta na pasenie pod Príslopom prenajímal od Františka Vešeléniho, ale vo Veľkej Bránici v smere od vrchu Hole si pasienky prenajímal od Tižinskeho vojvodu.40 Ďalší valach Ján Gombaty z Čadce poddaný Mojžiša Suňoga sa vyjadril, že pre Vešeléniho v minulosti pásaval na Veľkej Veľhore, kde mal tento postavený aj košiar.41

V roku 1614 prišiel k Veľkej Rači prešetriť sťažnosť Mojžiša Suňoga vtedajší stoličný slúžny, ktorým bol jeho bratranec z druhého kolena Daniel Suňog spolu so stoličným prísažným Gašparom Maršovským. Na mieste zvanom vrch Zborova pod Veľkou Račou našli poničený salaš, to isté našli na salaši pod Grúňom pod Panskou Hoľou.42 V dokumente z roku 1614 sa spomína v prípade valachov v okolí Čadce a Krásna výraz ovčenie, čím sa v tom čase zrejme označovalo pasenie valašských stád.43

V roku 1626 stoliční úradníci boli riešiť v mene Mikuláša Esterházyho a Barbory vdovy po Mojžišovi Suňogovi spor, keď valašský osadník Suňogovcov Martin Klužny svojimi aktivitami zasahoval do chotára Krásna. Na základe ich príkazu tam nemal naďalej bačovať, nič stavať a ani klčovať, či robiť nové pasienky alebo kopanice.44

Zaujímavým je i vypočúvanie zajatých valachov v roku 1650 z okolia Čadce v Jablunkove pred valašským súdom, kde sa okrem iných spomína aj Jakub Jendriščák z Čierneho, ktorý uviedol, že len predchádzajúci rok sa tam prisťahoval z Poľska. Obdobne sa medzi zajatými spomína Karkoščok Križek, ktorý pochádzal z Piosku pri Jablunkove, avšak usadil sa na Čiernom, kde mu bol pridelený zárubok.45 Toto jednak poukazuje na postupné prelínanie sa valašskej kolonizácie s kopaničiarskou, avšak aj naznačuje pôvodné oblasti, z ktorých prichádzajúci kolonisti v čadčianskej oblasti pochádzali.

V urbári Budatínskeho panstva sa ešte i v roku 1690 uvádza pri obciach Horelica, Raková, Povina i Lodno slovné spojenie „poczet walachov“ odkazujúce na charakter ich osídlenia, ale ešte stále zrejme i spôsob života tamojšieho obyvateľstva.46 Označenie obyvateľov venujúcich sa paseniu oviec pojmom valach sa v oblasti severnej časti Trenčianskej stolice používalo ešte aj v polovici 18. storočia („tak tes y po Lukach Lytyskych w Oselnycy sucych walach Ondrej Pettko z Bystryc takowe owce od Tydna kwaltowne pasel“ a „w hromade Walachom pry owcam sucym Walasky pobraly a potom owce Salaske nedaleko trychsta na Bystryce zajaly“ ).47

autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
publikované v knihe Salašníctvo pod Rozsutcom - Dedičstvo valaskej kolonizácie v Malej Fatre a Kysuckej vrchovine.
zdroje
foto: PhDr. Marián Liščák, PhD., Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči

Článok je prvý v sérii o valachoch na Kysuciach. Pokračovanie zverejníme v najbližších dňoch.

  • Ak vás táto téma zaujíma, objednajte si knihu s názvom Ovčiari na Slovensku, v ktorej Iveta Zuskinová dokumentuje život, prácu a kultúry pastierov oviec v našej krajine.

objednat knihu

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: