zbojniciViete, kto boli portáši a akú zohrávali rolu? Prečítajte si ďalšiu časť seriálu, tentokrát o portášstve.

Prirodzeným právom valachov, ktoré priamo súviselo s ich pastierskym spôsobom života bolo právo nosenie zbrane. Toto právo im nechávali aj zemepáni na území severnej časti Trenčianskej stolice, keďže ich následne využívali ako strážcov pohraničného územia, čím aj v Trenčianskej stolici prebrali staršie kompetencie zemských strážcov, ktorí boli pôvodne rekrutovaní z radov Kumánov.100


Kto boli portáši?

Stávali sa tak takzvanými portášmi.101 Mali strážiť hranicu pred vpádmi zo zahraničia i dbať na dodržiavanie poriadku vo svojich sídlach. Mali však aj dbať na bezpečnosť obchodníkov, pocestných a v prípade potreby vo voľnom čase opravovať mostné prepojenia v pohraničnom pásme.102 Popisovaná zbraň, ktorú mali právo nosiť prirodzene súvisela s ich obživou, takže sa zväčša jednalo o valašky, sekery, nože, či kyjaky. S týmito si potom neraz pri vzájomných roztržkách spôsobovali nepekné zranenia, ktoré sú popisované v dobových dokumentoch (sečné a bodné poranenia, avšak i amputácie končatín, či dokonca dekapitácie).103

Na druhej strane sa mohlo niekedy právo nosiť zbraň pre valachov panstvám niekedy aj vymknúť z rúk. Títo sa totiž mohli dať na zbojnícke chodníčky. Jedným z prvých historicky zachytených zbojníkov v oblasti severnej časti Trenčianskej stolice bol Tomáš Sčotka,104 ktorého skupina pôsobila v pohraničnom pásme v rokoch 1623 a 1624.105 Komisia trenčianskych stoličných úradníkov zistila v roku 1681, že v horách v okolí Čadce v tom čase operovali zbojníci Vojtek Vozni (Vožný) alias Kopušek (pôvodom zo Svrčinovca), Martin Šimostek, Michal Mlynar alias Splza a Simon Jurašek.106

zbojniciZbojnici, Wladyslaw Skoczylas, derovryt, Slovenská národná galéria, zdroj: webumenia.sk

Zbojník Martin Portaš

Ďalším významným zbojníkom, ktorý v roku 1688 so svojou 25 člennou skupinou107 začal drancovať dediny a mestečká v Uhorsku, Rakúsku, Sliezsku a južnom Poľsku, bol Martin Portaš108 alias „Dzigosik.“ Jeho družina venovala osobitnú pozornosť šľachtickým dvorom a kúriám.109 Podľa dobových záznamov pochádzal z pohraničnej obce Bystrica, teda buď zo Starej alebo Novej Bystrice110 na Kysuciach. Zajali ho v Živci, kde mu začiatkom roka 1689 najskôr vytrhli dva pásy kože z chrbta, odťali ruky, a potom ho popravili zavesením na hák pred zrakom takmer dvoch tisícok ľudí.111

puskyV prípade Martina Portáša je podľa mena evidentné, že pochádzal z valašského prostredia. V jeho prípade sa však núka aj otázka, či vzhľadom na zameranie jeho zbojníckej aktivity nešlo o vydanie sa na zboj na znak odporu voči udalostiam, ktoré sa odohrali v jeho rodnom Strečnianskom panstve. Práve v tom období bolo toto panstvo totiž skonfiškované pôvodnému majiteľovi Ladislavovi Vešelénimu ako trest za účasť na sprisahaní jeho otca palatína Františka Vešeléniho. Podľa dochovaných dokumentov boli vtedy panstvo rozdelené na niekoľko častí medzi viacerých majiteľov, čo sa akiste u poddaných nestretlo s príliš pozitívnou reakciou (podľa súpisu z roku 1691 boli časti panstva podelené medzi kráľovskú komoru, Tomáša Schmideka z Kremnice, Juraja Stráňaja z Tepličky nad Váhom a Jezuitský rád v Žiline).112

Portáši z radov pôvodných valachov tak mohli aj takouto formou vyjadriť nesúhlas s prebiehajúcimi udalosťami. Na druhej strane sa však mohli vzniknuté nové pomery na panstve javiť ako dobré obdobie pre začatie kriminálnej aktivity. Tak či onak popravou panského úradníka z Wiegerskej Gorky sa Martin Portáš a jeho družina negatívnym spôsobom zapísali do dejín a vrhli tak temný tieň na svoju činnosť.113


Osud portášov v 18. a 19. storočí

Čo sa týka portášov, tak ich funkcia ani v priebehu 18. a 19. storočia nezanikla. Postupne však nabrala iný rozmer. Portášmi začali v obciach volať stoličných hajdúchov, ktorí do nich chodili odovzdávať správy, rozdávať príkazy, či zisťovať stav plnenia finančných a naturálnych poddanských výberov. Zaužívaným zvykom bolo tohto sluhu počastovať pálenkou a v prípade príchodu v neskorú hodinu alebo z väčšej vzdialenosti ho pohostiť aj večerou, raňajkami a samozrejme ubytovať. Ubytovávali sa prevažne u richtára a podrichtára, výnimočne v krčme na obecné trovy. Portáš potom neraz asistoval aj pri samotných výberoch.114

autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
publikované v knihe Salašníctvo pod Rozsutcom - Dedičstvo valaskej kolonizácie v Malej Fatre a Kysuckej vrchovine.
zdroje
foto: pixabay.com

Článok je piaty v sérii o valachoch na Kysuciach. Predchádzajúce časti:

  • Ak vás táto téma zaujíma, objednajte si knihu s názvom Ovčiari na Slovensku, v ktorej Iveta Zuskinová dokumentuje život, prácu a kultúry pastierov oviec v našej krajine.

objednat knihu

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: