Údolie hlbšie ako Grand Canyon

Nasledujúci deň sme stúpali vyššie do hôr. Ubytovali sme sa v mestečku Yanque v údolí Colca v malom hotelíku u miestnej rodiny v nadmorskej výške 3800 m n. m.

Pred odchodom z Arequipy sme sa však ešte zastavili v múzeu múmie. Je to múzeum, v ktorom nájdete zachovanú múmiu dvanásťročného dievčatka. Pomenovali ho Chuanita. Chuanita je jednou z obetí, ktorú venovali Inkovia bohom. Objavená bola náhodne v roku 1995 pri erupcii jednej zo sopiek. Pri erupcii sa totiž roztopil ľad, v ktorom bola celé storočia zakonzervovaná. Našli pri nej aj rôzne obetné dary. Keďže nebola mumifikovaná, teda mala všetky vnútornosti, výskumníci zistili, že v žalúdku mala okrem zeleniny aj čiču (miestny kvasený alkoholický nápoj) a koku. Predpokladá sa teda, že Inkovia obete venované bohom opili a utlmili drogou. Tie potom v delíriu v podstate nič necítili. Obety sa uskutočňovali na vrcholoch okolitých sopiek, takže kvôli nim museli účastníci šliapať až do výšky 6000 m n. m. Takáto púť trvala niekedy aj rok. Obeťami boli deti, prevažne dievčatá vo veku okolo 12-14 rokov. Tie boli pre túto obeť vychovávané od malička. Chodili do špeciálnej školy a pripravovali sa. Boli vyberané z vysokopostavených rodín a pre rodinu, aj pre ne, to bola obrovská česť, že boli vybrané práve ony. Na sopkách sa našlo ešte 20 ďalších takýchto obetí a predpokladá sa, že ich tam je oveľa viac…

Prejazd z Arequipy bol úžasný. Krajina sa zmenila, okolo ciest sa pásli lamy a alpaky. Dokonca sme zahliadli aj divoké vikune, z ktorých vlny sa tká najdrahšia látka na svete. Zažili sme aj humornú situáciu, keď sme blízko cesty zbadali stádo alpák. Vystúpili sme, že si ich odfotíme zblízka. Z malého kamenného domčeka pri ceste zrazu vyšla stará Peruánka. Ponúkla nám, že jednu alpaku chytí, aby sme si ju mohli pohladkať. A začala sa neuveriteľná scenéria. Stará Peruánka sa rozbehla medzi alpaky a naozaj jednu priniesla až k nášmu autu. No neskutočná! Taká kondícia vo výške okolo 4000 m n. m. sa len tak nevidí. My sme už mali problém, len čo sme zrýchlili krok…

Alpaka s donáškou :)

Ďalšia naša zastávka bola v malom obchodíku s reštauráciou vo výške okolo 4300 m n. m. na náhornej plošine Altiplano. Tu pre nás pripravili úžasný obed - polievku s quinoou (peruánska obilnina) a stejk z alpaky. Pokochali sme sa výhľadmi a pokračovali sme v našej ceste ďalej. Začali sme cítiť zvyšujúcu sa nadmorskú výšku. Mierne závraty a rýchlejšie dýchanie. Museli sme sa však aklimatizovať, lebo nasledujúcich niekoľko dní sme sa pohybovali vo výškach nad 3500 m n. m.

Údolie Colca

Údolie Colca nás privítalo dažďom, to mu však na kráse neubralo. A aj ja som sa upokojila. Miestni tu totiž chodili ešte stále v ich typických krojoch.

Obyvatelia údolia Colca sa stále obliekajú do nádherných krojov. Namiesto psíka im spoločnosť robia Alpaky

Obyvatelia spomínaného údolia sa živia najmä poľnohospodárstvom. Obrábajú terasové políčka, ktoré tu založili ich predkovia Inkovia. V hotelíku sme sa zvítali s miestnou rodinkou, u ktorej sme niekoľko dní ostali bývať. Keďže Peruánci nemajú žiadne kúrenie, len piecky, na ktorých varia, vybrali sme sa zohriať sa do blízkych termálnych jazierok. Voda v nich bola úžasná a scenérie okolo neskutočné. Ani vyliezť sa nám z nich nechcelo:)

V daždivom a chladnom počasí sú termálne pramene skvelým nápadom a zároveň jediným spôsobom ako sa zohriať, Teda okrem hrubej indiánskej prikrývky.

Údolie Colca je inak druhé najhlbšie na svete. Je ešte hlbšie ako slávny Grand Canyon v Amerike.

Morské prasiatko tentoraz na tanieri

Počas pobytu v údolí sme sa boli pozrieť na niekoľkých vyhliadkach. Toto údolie je neuveriteľne fotogenické. Dole, na jeho dne preteká rieka, všade okolo zelené terasové políčka z čias Inkov, ktoré domáci stále hojne využívajú. Pestujú na nich hrach, fazuľu, zemiaky, repku, quinou a iné plodiny. Z domu to majú k svojmu políčku často aj niekoľko kilometrov. Aj napriek vysokej nadmorskej výške je tu veľmi úrodná pôda. Počas dňa sme sa prešli okolo políčok, obdivovali sme úrodu, zákutia s pracujúcimi domácimi… k políčkam sú vyvedené kanály s vodou. Tie vybudovali tiež ešte Inkovia, miestni si ich len opravili

Na námestíčku sme obdivovali tradičný folklórny tanec v podaní miestnych detí. Detičky každé ráno tancujú v strede námestia pri fontáne v tradičných krojoch.

Žiaci každé ráno pred začiatkom vyučovania tancujú na námestí tradičné tance.
Keďže sme sa po pár dňoch už celkom dobre aklimatizovali, vystúpili sme na inkskú pevnosť Chimpa, ktorá sa týčila vo výške okolo 3800 m n. m. Počasie nám pri výstupe prialo, podarilo sa nám vidieť aj pár kondorov. Pevnosť bola nádherná. Výhľady z nej ešte krajšie. Inkovia ju využívali ako strážnu vežu nad údolím. Poskytovala výhľad na všetky svetové strany a ten bol doslova „svetový“. Cestou z túry sme sa zastavili v malom mestečku v tradičnej miestnej reštaurácii na špecialitu Peru - morské prasiatko. Chutilo ako náš zajac. Nebolo zlé, ale asi by som si ho už nedala. Raz stačilo.

Miestna delikatesa – pečené morské prasiatko.

Za prameňom Amazonky

Ďalší deň sme sa vybrali za prameňom Amazonky, ktorý objavil a zmeral český výskumný tím v roku 1999 a v roku 2000 toto meranie potvrdili.

Tunajší prameň Amazonky zmerali českí výskumníci. Nachádza za v nadmorskej výške takmer 5200 m.

Do výšky okolo 5000 m n. m. nás vyviezli miestni na terénnych autách, okolo 200 m sme ešte šliapali sami. V 5000-metrovej výške sa už ťažšie dýcha, občas sa trochu zatočí hlava. Treba sa pohybovať pomaly, nerobiť prudké pohyby. Po ceste hore aj naspäť sme stretávali stáda vikúň, v horských jazerách kŕdle plameniakov a divých andských kačíc.

Po ceste za prameňom Amazonky stretávame kŕdle plameniakov.

Okolo cesty sa pásli lamy a alpaky…. Hotový raj. Zastavili sme sa v starom Inkskom mestečku vysoko v horách, v ktorom ešte do roku 1985 žili ľudia. Až v spomínanom roku odišli a presťahovali sa bližšie do údolia k mestám.

Počas cesty sme zažili aj trochu adrenalínu, keď jedno z našich áut zapadlo. Našťastie všetko dobre dopadlo. Nakoniec sme sa ešte zastavili na obed v krásnom “žltom” mestečku a potom v jaskyniach, v ktorých možno ešte stále nájsť praveké kresby.

V Peru nie je o nádherné scenérie núdza.

Priblížili sme sa k posvätnému jazeru Titicaca

Po niekoľkých dňoch strávených v údolí sme pokračovali do mesta Puno na brehu jazera Titicaca. Zastavili sme na vyhliadke vo výške takmer 5000 m n. m., z ktorej vidieť všetky okolité sopky. Okolo cesty sa, tak ako to je v Peru zvykom, pásli lamy, alpaky a vikune. V miestnom “motoreste” uprostred ničoho, ale s krásnym výhľadom na jednu zo sopiek Misty, sme si vo výške viac ako 4000 m n. m. dali čaj z koky, mune (andská mäta) a chachacomy (bylinka, ktorá rastie v peruánskych Andách).

Urobili sme spoločnú fotku s pozadím na sopku Misty aj s miestnymi deťmi, pre ktoré sme boli atrakciou, a pokračovali sme do malého mestečka, ktoré bolo obkolesené poliami s quinoou, nádhernými horami, pastvinami…. Videli sme opäť ľudí v ich tradičných krojoch, ktoré oni bežne nosia každý deň. Kým v údolí Colca žili Kečuánci, tu v okolí Titicaca sú to Aymarovia. Líšia sa od Kečuáncov nielen krojom, ale aj výzorom. Sú vyšší, majú hrubšie črty. Ich domy sú vyrobené z hlinených tehál, ktoré si sami vyrábajú.

V Peru v okolí mesta Puno žijú potomkovia Aymarov. Oproti Kečuáncom sú vyšší, robustnejší... Líšia sa aj obliekaním.

V mestečku sme v takomto tradičnom domčeku navštívili jednu rodinu. Okrem výborného obeda, ktorý pre nás pán domáci s manželkou pripravili, nám ukázali a vysvetlili, čo sa v okolí mesta pestuje, aký je rozdiel medzi rôznymi obilninami a podobne.

Po tomto milom pohostení sme pokračovali v našej ceste na obhliadku pohrebných veží Sillustani na breh jazera Umayo. Sú to obrovské aj menšie kamenné stavby predinkských civilizácií, v ktorých tie pochovávali svojich príbuzných.

Pohrebné veže Sillustani

Po príchode do Puna (3900 m n. m.) a ubytovaní sa v miestnom hoteli sme sa vybrali na obhliadku mesta. Nachádza sa tu veľa úzkych uličiek s tradičnými obchodíkmi, zaujímavé pre nás bolo, že je tu veľmi veľa pizzérií. Na Námestí zbraní ( ako je mimochodom nazvané každé hlavné námestie v Peru) sa nachádza nádherná baroková katedrála.

Mestečko Puno.

Autor: Miroslava Murčová

• Kysučania na cestách - Po stopách peruánskych Inkov (časť 1. "Ako zrnko piesku") 
• Kysučania na cestách - Nazcovia - kamaráti s Ufónmi? (Časť druhá)