Kamaráti s Ufónmi?

Obrazce nad mestom Nazca. Komunikácia s mimozemšťanmi alebo s bohmi? Obrovská dilema.
Nadrozmerné púštne kresby zobrazujúce zvieratá a predmety - línie Nazca - boli objavené v roku 1926. My sme si ich pozreli z vtáčej perspektívy v malom osobnom lietadle. Výskumníci naznačujú, že geoglyfy boli vytvorené v rokoch 300-800 civilizáciou Nazca. Boli nazývané „najväčším kalendárom na svete“, „najväčšou knihou o astronómii“ - ich presný účel zostáva neznámy.
Oblasť územia, kde sa nachádzajú línie Nazca, zaberá 500 km2. Rozprestiera sa v púšti, kde prší len pol hodiny v roku. Práve táto skutočnosť umožnila geoglyfom prežiť dodnes.

Tieto kresby boli prvýkrát opísané v roku 1548, ale dlhé roky im nikto nevenoval vážnu pozornosť. Možno to bolo spôsobené tým, že sa dajú poriadne preskúmať len z výšky a s lietadlami nad púšťou začali preletovať oveľa neskôr. Začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia, počas výstavby Panamerickej diaľnice, americký profesor pozvaný na štúdium pobrežnej hydrológie pravidelne prelietaval nad údoliami v malých lietadlách. Bol to on, kto upozornil na zvláštne línie, formujúce sa do obrovských kresieb. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, ho šokoval, ba až ohromil. Profesor Kosok a ďalší vedci venovali štúdiu týchto línií mnoho rokov. Podarilo sa im objaviť vzťah medzi umiestnením čiar so slnkom v dňoch letného a zimného slnovratu, ako aj náznaky Mesiaca, planét a jasných súhvezdí. Zdalo sa, že civilizácia Nazca tu zriadila gigantické observatórium.

Komunikácia s Bohmi či dielo Ufónov?

Zážitok obrovský… ako toto členovia civilizácie Nazca dokázali? Vedeli už vtedy lietať? Nádhera!
Počas dní trávených v Nazce mi kolovali v hlave tisícky otázok a objavovalo sa veľa záhad. Po prelete nad obrázkami v Nazce sme ešte navštívili miestnu rodinnú tkáčsku dielňu, v ktorej vyrábajú aj farbia látky tradičným spôsobom a venujú sa tiež výrobe strieborných šperkov s rôznymi symbolmi civilizácie Nazca. Jeden, symbol ochrany, sme si odniesli domov. (Zaujímavosťou je, že kým je teraz tento symbol pre Peruáncov symbolom ochrany, v civilizácii Nazca to bol nástroj, ktorý využívali pri ľudských obetách). V miestnej reštaurácii sme vyskúšali tradičné peruánske ceviche, čo je surová ryba naložená v limetkovej šťave a čili. Lahôdka neskutočná.

Poobede nás odviezol náš indiánsky Edo k aquaduktom. Sú to vlastne pramene v púšti, obložené kamennými stenami. Ľudia z Civilizácie Nazca totiž dokázali podľa niektorých stromov určiť, kde sa nachádza podzemná voda. Prameň vykopali a obložili kameňom, steny boli trochu došikma, aby vydržali aj zemetrasenie. O tom, že ich práca bola precízna, svedčí aj to, že aquadukt vydržal takmer neporušený doteraz. A to sú zemetrasenia v tomto kraji časté. Jedno slabé sme si zažili na vlastnej koži hneď prvú noc. Civilizácia Nazca bola v Peru pritom približne 500 rokov pred Kristom a 500 po. Neuveriteľní boli. Z aquaduktu potom odvádzali kanálmi vodu na svoje políčka.

Vzrastom len okolo 140 cm vysokí ľudkovia sa dožívali 25-30 rokov. Záhadou je tiež, prečo sa usadili na najsuchšom mieste na zemi, keď dva dni chôdze ďalej bola úrodná pôda. Kým iné civilizácie a kmene sa usádzali pri riekach, oni si vybudovali svoje obydlia v púšti.

Ďalšou záhadou je, prečo sa obyvatelia civilizácie Nazca usadili na najsuchšom mieste na zemi.

Časť z ich centrálneho mesta vykopali Taliani v 80-tych rokoch 20. storočia. Pri prechádzke jeho uličkami som aj nachvíľu pochopila ich výber. Výhľady tu mali nádherné… Pri návrate do hotela sme zbadali veľa ľudských kostier. Ležali len tak pri ceste. To vraj vykrádači hrobov nachádzajú pohrebiská Nazcov a vyberajú veci, ktoré sa dajú predať priekupníkom. Viac ako 90 % z kultúry Nazca je totiž ešte pod púštnym pieskom. Peruánska vláda nemá peniaze na archeologický výskum… čo je obrovská škoda. Večer sme potom nastúpili do nočného autobusu, ktorý nás odviezol do Arequipy. Jedného z najkrásnejších miest v Peru.

Večera pod fialou oblohou Arequipy

O tom, že je to tak, sme sa presvedčili na vlastné oči. Stará časť Arequipy je právom zapísaná aj v UNESCO. Po ubytovaní priamo v historickej časti mesta sme sa vybrali na miestnu tržnicu, kde sme si dali raňajky v podobe smothie z čerstvého ovocia. Rozhodnúť sa pre to najchutnejšie bolo ťažké. Toľko druhov ho tam bolo! A ako voňalo! Ochutnali sme aj miestnu špecialitu - plnený zemiak.

Na peruánskom trhu.
Potom sme sa už vybrali pomedzi stánky. Nevedeli sme, kam sa skôr pozerať. Desiatky druhov zemiakov, obilnín, strukovín…, mäsa, rýb… dokonca tu boli aj stánky pre “šamanov”.

V Peru pestujú niekoľko desiatok druhov zemiakov.

Okrem rôznych bylín, práškov, nápojov tu mali aj napríklad sušené mláďa či plod lamy, ktoré sa využívajú pri rôznych šamanských obradoch… v takmer všetkých stánkoch mali medzi tovarom, ktorý ponúkali, aj čiernu bábiku. To je vraj na odháňanie zlých síl a negatívnej energie.

Sušené mláďa či plod lamy sa využívajú pri rôznych šamanských obradoch… Kúpite ich na trhu.

Po návšteve trhu sme si to zamierili na hlavné námestie Arequipy. Čarovné miesto! Uprostred fontána s lavičkami, na jeho okraji najväčší kresťanský chrám alebo katedrála v Peru. Námestie lemujú terasové kaviarne a reštaurácie. V jednej z nich sme ochutnali ďalšiu špecialitu - plnenú okrúhlu papriku (typickú práve pre Peru). Semienka sme si priviezli aj domov, uvidíme... Možno si budeme v lete pochutnávať na tejto peruánskej špecialitke aj u nás na Kysuciach.
Potom už nasledovala návšteva farmy pre alpaky a lamy. Na farme chovajú niekoľko druhov alpak. Z ich vlny vyrábajú svetre, šály, čiapky… rôzne oblečenie. Jeho výhodou je, že takéto oblečenie v lete chladí a v zime hreje.

Foto nižšie: V uliciach Arequipy.

Najjemnejšie je z baby alpák, čo je vlna, získaná z prvých troch strihaní týchto zvieratiek. Avšak najdrahšia a určite aj najjemnejšia je predsa len vlna z druhu vikune. Keďže ide o divoké zviera, voľne žijúce v prírode, získať takúto vlnu je zložité. Oblečenie z vlny vikune je neuveriteľne jemné, mäkké, hebké na dotyk…. Mohli sme si ho aspoň vyskúšať, keďže šatka z takejto vlny stojí okolo 1000 eur. Kabátik okolo 4000. Odevy z vlny tohto zvieraťa nosili vysokopostavení Inkovia.

Poobedie sme venovali prechádzke parkom. Vyšli sme si až na vyhliadku nad mestom. Naša štvrť, v ktorej sme boli ubytovaní, bola len maličkým zrnkom z celého mesta. To sa rozprestieralo všade navôkol. Deň sme ukončili večerou a drinkom na strešnej terase jednej z reštaurácii na námestí. V pozadí vysvietená katedrála, rozsvietené mesto a zapadajúce slnko vsadené do fialovo oranžovej oblohy. Krásny zážitok!

Prečítajte si aj:

• Kysučania na cestách - Po stopách peruánskych Inkov (časť 1. "Ako zrnko piesku") 

Autor: Miroslava Murčová