Z našej histórie: O drotároch zo Zákopčia v zahraničí v medzivojnovom období

Snažili sa vycestovať aj do Spojených štátov amerických (USA), ale Amerika prisťahovalcov spočiatku neprijímala a od začiatku 20. rokov 20. storočia ich počty obmedzovala tzv. kvótovými zákonmi. Z toho dôvodu cestovali aspoň do Kanady, odkiaľ sa neskôr snažili dostať do USA. Viacerí sa takto vysťahovali do Ameriky, kde sa zamestnali v už existujúcich dielňach patriacich neraz ich rodinným príslušníkom alebo známym. Šikovnejší si zakladali vlastné malé dielne, pretože v USA neboli vhodné podmienky pre vandrovné drotárstvo. Napriek tomu, že v zahraničí bolo relatívne viac práce, smerovalo tam podstatne menej drotárov ako pred I. svetovou vojnou.

Dom v Zákopčí U Kordišov (Foto: A. Kontrik)

Cestovné pasy

Vydaniu cestovných pasov pre drotárov zo Zákopčia predchádzalo podanie žiadosti, ku ktorej museli priložiť domovský list (ojedinele rodný list), osvedčenie o československom štátnom občianstve, lekárske vysvedčenie, vysvedčenie mravnosti, vojenskú knižku, úradné svedectvo (že žiadateľ nebol doposiaľ súdne trestaný), platobný rozkaz na úhradu úradných poplatkov a 2 čiernobiele fotografie. Priložený musel byť aj starý pas, ak ho žiadateľ vlastnil a skončila mu doba platnosti. Viacerí si totiž opakovane vybavovali nový cestovný doklad alebo aspoň predlžovali platnosť starého. Povinné bolo aj valutové vyhlásenie, v ktorom drotári uvádzali, či vlastnia valuty, cudzozemské cenné papiere, zlaté a strieborné mince, nespracované zlato a striebro. Obvykle nevlastnili nič z uvedených položiek.

Cestovný pas (Zdroj: ŠA ZA, pracovisko Archív Čadca)Formuláre na vydanie cestovných pasov vypisovali úradníci. Obsahovali osobné údaje osoby, ktorá o pas žiadala (meno a priezvisko, zamestnanie, dátum narodenia, bydlisko, domovská príslušnosť, rodisko, všetko vrátane príslušného politického okresu). Ich súčasťou boli i informácie o rodinnom stave a konfesionálnej príslušnosti drotára. V Zákopčí boli v medzivojnovom období takmer všetci drotári rímskokatolíckeho vyznania.

Okrem už zmieňovaných dvoch kusov čiernobielej podobizne, z ktorých jedna sa nalepila na formulár a druhá do cestovného pasu, formulár zahŕňal aj slovný opis osoby: postava, vlasy, ústa, fúzy, tvár, oči, nos, brada a zvláštne znamenia, najmä chýbajúce časti tela: prst, oko, ucho, nos; rôzne deformácie – hrb, krívanie, prípadne výrazné zjazvenie na viditeľnom mieste či rečová chyba. Vo formulári sa uvádzal aj štát, do ktorého mal byť pas vystavený, často nechýbala konkrétna lokalita, župa a mesto, do ktorého sa drotár chystal vycestovať, v niektorých prípadoch aj názvy hraničných prechodov (v prípade cesty do Maďarska obvykle Komárno, do Rakúska Marchegg).

Nasledovala doba platnosti pasu – u drotárov jeden, častejšie dva roky. Nakoniec sa uviedol účel cesty, obvykle v znení „zamestnanie drotárske“, „po drotárke“, „plecharina“ alebo len „drotár“, „plechár“, „drotár – nádenník“, ale aj „dráteník“. O konečnom pomenovaní zamestnania rozhodoval úradník, preto sa v niektorých prípadoch vo vydanom pase uvádzalo len „klampiar“. Vyplnené tlačivo musela potvrdiť pobočka Finančného riaditeľstva v Žiline a k vydaniu pasu sa vyjadroval aj vojenský úrad (uvádzalo sa, či bol dotyčný vojak alebo nevojak).

Cestovný pas (Zdroj: ŠA ZA, pracovisko Archív Čadca)

Do formulára na cestovný pas sa mohli vpísať aj údaje o manželke a deťoch do 15 rokov, ak cestovali so žiadateľom, čo sa týkalo najmä vysťahovaleckých pasov. Fotografia manželky mohla byť samostatná, úrady však v rámci úsporných opatrení a kvôli neľahkej sociálnej situácii žiadateľa povoľovali spoločnú rodinnú fotografiu. Prilepená na žiadosti musela byť opečiatkovaná Okresným úradom v Čadci.

Ak neboli zistené žiadne prekážky, úrady po zaplatení kolkov v hodnote 16 Kč potvrdili vydanie cestovného pasu. Pas bol zaevidovaný k dátumu jeho vydania v Zozname cestovných pasov pod konkrétnym číslom v príslušnom kalendárnom roku. Súčasťou formulára bol aj výkaz o cestovnom pase a o jeho predĺžení, ktorý musel byť doplnený kolkami v hodnote 5 Kč.

Do vízovej kolónky sa zapísalo udelenie víza, ak bolo potrebné. Okrem dátumu vyhotovenia pasu sa ešte uvádzal počet predošlých ciest, lehota cesty a poplatky. Žiadateľ potvrdil príjem cestovného pasu podpisom. V medzivojnovom období sa aj starší drotári vedeli aspoň podpísať, niektorí sa naučili čítať aj písať (neraz až počas svojich ciest po svete), aby mohli lepšie vykonávať svoju prácu. V prípade, že predsa len boli negramotní, namiesto podpisu nakreslili 3 krížiky. Za ne sa podpísal úradník, ktorý tak potvrdil pravosť „podpisu“.

Drotári z obáv pred nevydaním cestovných pasov v žiadostiach uvádzali rôzne dôvody, aby im boli vystavené. Najčastejšie sa odvolávali na to, že chcú vycestovať kvôli výžive (seba aj svojej rodiny) a kvôli zabezpečeniu základných existenčných prostriedkov. V niektorých prípadoch sa uchyľovali k drobným klamstvám. Ak im úrady nevydali pas za účelom prevádzania drotárstva, do žiadosti napísali, že idú do zahraničia na dlhodobú návštevu (2 roky) za rodinou alebo známymi.

Drotári v Nemecku

Drotári zo Zákopčia najčastejšie žiadali o cestovné pasy do Nemecka. Aj keď neuvádzali presný kraj alebo miesto, obvykle smerovali do Mníchova, Magdeburgu, Hannoveru a Berlína. Niektorí žiadali o vydanie pasu každoročne alebo viackrát za uvedené obdobie. Často chodili spolu mužskí rodinní príslušníci (bratia, otcovia a ich deti – džarkovia), ako napríklad rodina Šeligovcov, Franekovcov alebo Delinčákovcov.

Drôtený vešiak (Zdroj: zbierkový fond Kysuckého múzea/ foto: A. Kontrik)

Napríklad v roku 1924 žiadali o vydanie cestovných pasov do Nemecka Adam Brindžák, Demeter Brindžák a Peter Filo. V roku 1925 Pavel Gombík a v roku 1928 Ignác Staňo. V roku 1929 Ján Ceniga (nádenník a dráteník), Eliáš Gacík Begleš, Demeter Rovnanik, František Ridzák, Alojz Šeliga a Jozef Šeliga. V roku 1931 Peter Gacik, Jozef Gacík, Štefan Roman, Ján Bičaník, ktorý požiadal o vydanie pasu aj v roku 1932, spolu s Jurajom Brindzákom, Jánom Froľom a Jánom Ridzákom. V roku 1933 boli žiadateľmi Ján Cabúk Krúpka, Jozef Cmero, Pavol Šeliga, Ján Repák, Pavel Ridzák a v roku 1934 Štefan Bičaník, Pavel Bielek, Ondrej Šlapák Marťák, Adam Ceniga, Martin Franek, Jozef Raček a opäť Ján Bičaník.

10 000 nemeckých mariek z roku 1922 (Zdroj: Zbierka A. Kontrika

V nasledujúcom roku (1935) o vydanie cestovného pasu do Nemecka požiadali Rudolf Brindžák, Štefan Šeliga, Juraj Šeliga, Demeter Šarík (uviedol aj do Rakúska, Juhoslávie a Maďarska), Alojz Škvaridlo, Pavel Šeliga, Jozef Šeliga, Jozef Staníček, Karol Ceniga, Ľudovít Cabúk, Ján Franek, Emil Frolo, Silvester Grocháľ, Štefan Roman (aj do Rakúska), Alojz Ridzák, Štefan Ceniga, a druhýkrát aj Pavel Bielek. O rok neskôr (1936) si podali žiadosti Anton Balucha, Ján Bičaník, Ján Ceniga, Juraj Cabuk, Karol Ceniga, Andrej Frolo, Silvester Grochal a Jozef Ceniga (aj s platnosťou na území Poľska). V roku 1937 boli žiadateľmi Karol Ceniga, Andrej Ceniga, Alojz Šeliga, Ján Roman a Demeter Skalka Palubiak. V roku 1938 Pavel Bielek, Demeter Baloga, Ondrej Baranec, Ján Burda, Demeter Dubán, Demeter Baranec, Ján Demeter Šlapák Marťák, Štefan Ceniga Pupiščák, Peter Delinčák, Pavel Franek, Ján Frolo, Silvester Grochal, Jozef Gacik, Ján Roman, Matej Repák, Ján Ridzák, Ján Repák a Juraj Cabuk (aj do Poľska).

Najviac žiadateľov bolo v roku 1939: Jozef Babulák, Michal Bubák, Ján Bičaník, Adam Birka, Mikuláš Bzdil, Pavel Bubák, Ignác Cabúk, Alojz Ceniga, Pavel Delinčák, Jozef Delinčák, Alojz Delinčák, Ján Delina, Ján Frolo, Juraj Franek, Demeter Franek, Jozef Franek, František Franek, Ján Franek, Ján Golis Michalec, Jozef Gacík Cefrek, Ján Golis, Jozef Gacho, Adam Gacík, Ondrej Golis, Demeter Gombík, František Gacík, Eliáš Gacík, František Šuták, Emil Šlapák, Jozef Škvaridlo, Demeter Švík, Ján Švík, Matúš Švík, Ján Šeliga, Jozef Špita, Jakub Skalka, Pavel Šlapák (aj do Poľska), Štefan Šeliga, František Sobek, Jozef Šemro, Tomáš Repák, Peter Rovňaník, Ján Repák, Ján Rydzák, Adam Repák, František Rusnák a Ján Cabuk. Niektorí z nich uviedli zamestnanie podomový obchodník a drotár. Ján Birka a Juraj Brindzák zasa uviedli: robotník a drotár.

Dom v Zákopčí U Holých (Foto: A. Kontrik)

Drotári v ostatnej Európe

V medzivojnovom období drotári zo Zákopčia chodili po drotárke aj do Maďarska. V roku 1927 to boli napríklad Demeter Hutira Šarík a Tomáš Hlobík, ktorí išli do Budapešti (hlavného mesta) a jej okolia. Z ďalších lokalít, kde drotári často chodili za prácou, môžeme spomenúť mestá Sopron (Šopron), Nagykanizsa (Veľká Kaniža) a Zalaegerszeg. V roku 1924 požiadali Peter Filo a Ondrej Frolo (uviedol v žiadosti aj Nemecko) o vydanie pasu do susedného Poľska. V 30. rokoch 20. storočia sa Alojz Šeliga z osady U Cenigov venoval drotárstvu a podomovému obchodu v poľskom meste Gliwice (celkovo 6 rokov). Bratia Jozef a Pavel Krto Nemčákovci z osady U Holešov ako drotári bývali a pracovali v poľskom meste Ratibor‐Studzienna a jeho okolí. Plechárovi Jánovi Hutirovi bol vydaný pas do obce Kwasiłów (Volyň). V súčasnosti sa táto obec nazýva Kvasyliv a leží na území Ukrajiny.

Forma na perník – bábika (Zdroj: zbierkový fond Kysuckého múzea/ foto: A. Kontrik)

V menšom počte chodili drotári zo Zákopčia do Juhoslávie. V roku 1928 požiadal o vydanie cestovného pasu do tejto krajiny Gregor Franek a v roku 1938 Peter Gavlas. Žiadatelia aj úradníci uvádzali rôzne názvy pre územie Juhoslávie, kde po I. svetovej vojne vzniklo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, od 3. októbra 1929 premenované na Juhosláviu. Písali ho aj ako Jugoslávia či Juhoslovansko. O vydanie cestovného pasu, ktorý bol platný na území celej Európy, požiadal v roku 1925 Ján Blahuťjak, v roku 1934 Ján Demeter Šlapák Marťák a v roku 1935 Jozef Bulej, Jozef Cme‐ro, Pavel Franek, Ján Franek a Ján Roman, s poznámkou okrem Ruska (SSSR). Ojedinelým žiadateľom o vydanie pasu do Belgicka bol v roku 1929 drotár Ján Skalka Palubiak.

PhDr. Alojz Kontrik

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>
• Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období
• Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období (2. časť)
• Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období (3. časť)