Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období (3. časť)

Toto percento podmieňovalo zabezpečenie primeraného živobytia drotára. Výška príjmov závisela aj od počtu odrobených hodín a dní. Na výšku tržby vplývala aj veľkosť územia, kde drotári pôsobili (t. j. počet dedín v ich rajónoch), ročné obdobie, šťastie na zákazníkov, ale aj ich obchodné nadanie, správanie a výzor.

Vyššie zisky ako na Slovensku sa drotárom ponúkali na území Čiech, Moravy a Sliezska. Drotári sa venovali najmä opravám plechového a smaltovaného riadu, menej výrobe predmetov z plechu a drôtu. Ceny svojich služieb a výrobkov sa snažili prispôsobiť trhu, pričom zohľadňovali konkurenčné ceny ostatných drotárov, s ktorými boli cielene alebo náhodne v kontakte. Na konečnú cenu vplýval aj rozsah opravy a veľkosť (náročnosť) vyrobeného výrobku, ako aj kvalita a množstvo použitého materiálu či čas potrebný na vykonanie opravy, prípadne na zhotovenie výrobku. Niekedy bola rozhodujúca okamžitá situácia, keď pri menších opravách alebo malých výrobkoch si drotári pýtali jeden a pol až dvojnásobok skutočnej alebo obvyklej ceny.

Dom v Zákopčí U Holých, rok 2010 (Foto: A. Kontrik)

V 20. rokoch 20. storočia sa opravou malých plechových nádob dalo zarobiť 50 – 60 halierov, nitovaním 1 Kč; výmena dna na hrnci (podľa veľkosti) stála 4 – 8 Kč. Z výrobkov sa napríklad veľký plech na pečenie predával za 4 Kč, stredný za 3 Kč a malý za 1 Kč. Za odrôtovanie taniera sa platilo 60 – 70 halierov, kameninovej misy 2 – 3 Kč a za odrôtovanie hrnca na lekvár až 4 – 5 Kč.

Zručný drotár, ktorý drôtoval, plátal, vyrábal drôtené a plechové výrobky, opravoval aj medené kotly, dokázal za deň utŕžiť až 40 korún. Spokojný bol, keď dokázal zarobiť okolo 900 korún mesačne. Takéto tržby však nebývali bežné. Omnoho častejšie si samostatne pracujúci drotári zarobili len na vlastné živobytie. V čase krízy 1929 – 1933, ktorej dôsledky na Kysuciach pretrvávali až do roku 1937, sa im za opravy platilo prevažne jedlom. Pre drotárov to bolo výhodnejšie, lebo stravy dostali viac, ako by si kúpili za utŕžené peniaze. Napríklad chlieb a slanina, ktoré dostali, im vystačili na celý deň.

Samostatní vandrovní drotári, chodievajúci po drotárke na určité časové turnusy, považovali za dobrý zárobok 800 – 1 000 Kč za tri mesiace. Ak sa im uvedenú sumu podarilo zarobiť skôr, vrátili sa domov, lebo dosiahli plánovanú čiastku. Napríklad Anton Marťák z osady U Lankov, ktorý hlavne opravoval plechový a smaltovaný riad, si mesačne zarobil 300 – 400 korún aj stravu. Neraz sa však stávalo, že sa drotári kvôli nedostatku práce alebo vysokým útratám vrátili bez akýchkoľvek zárobkov. Tí, čo sa špecializovali výlučne na opravy, mali väčšinou menší príjem ako tí, čo aj vyrábali drôtené a hlavne plechové výrobky.

Situáciu v zárobkovej oblasti v medzivojnovom období dokumentuje aj prípad Dominika Pavlinu z osady U Kordišov, ktorý sa v roku 1926 zosobášil s Veronou z osady U Polievkov. Za prácou chodieval do Brna a jeho okolia na rôzne dlhé turnusy v trvaní 3 – 9 mesiacov. Podľa množstva práce sa doma zdržal dva až tri týždne, niekedy dlhšie. Na Vianoce sa vždy vrátil domov a priniesol peniaze. Tovar a potrebné veci na chodenie po drotárke si nechával na kvartýtre (byte) v Brne. Za prácou odchádzal najneskôr v marci. Manželka ho odprevádzala až na železničnú stanicu v Čadci a v batohu mu niesla jeho veci. Na rozlúčku mu podala ruku cez zásteru, aby sa vrátil s plnou rukou, čiže aby doniesol dostatok peňazí. Za tri mesiace sa mu podarilo zarobiť aj 1 000 korún. Na prelome rokov 1932 – 1933 sa Dominik Pavlina presťahoval s rodinou do Rakovej, kde si za zárobok kúpil 2 ha poľa. Mal 11 detí, z ktorých dve zomreli v mladosti.

Dominik Pavlina pri oprave hrncov v Rajci, začiatok 70. rokov 20. storočia (Zdroj: Zbierka Ivany Kontrikovej Šustekovej)

Drotári zo Zákopčia pracovali aj v drotárskych dielňach. Práca v nich nebola vždy taká výhodná ako samostatné vandrovanie, najmä ak dielňu drotár nevlastnil. Napríklad v klampiarskej (drotárskej) dielni v Moste u Juraja Gacha z osady U Gachov drotári do roku 1934 zarábali 50 korún za týždeň, čiže 200 Kč mesačne. Vyrábali najmä krhly na polievanie a najzručnejší ich dokázali za týždeň vyrobiť až 150 kusov. Bývanie a výnimočne aj stravu im bezplatne zabezpečoval majiteľ dielne. Ten mal podstatne vyšší príjem aj napriek nájomnému za dielňu, mzdám pre zamestnancov a nákladom na nákup materiálu a náradia.

Vítaným zdrojom príjmov drotárov a hlavne džarkov bolo spievanie a koledovanie v čase vianočných a novoročných sviatkov. Koledníci bývali dvaja až traja, občas viacerí. Betlehem si kúpili alebo zhotovili z drôtu, zabalili ho do priesvitného papiera a zapálili v ňom sviečky. Figúrky (pastuškov) si kúpili papierové. Betlehemy sa však vyrábali aj z dreva, papiera či chlebovej striedky. V rámci koledovania sa chodilo z domu do domu a spievali sa betlehemské a iné nábožné piesne (sviatočné), rovnaké ako v Zákopčí. Niektorí spievali aj bez betlehemov, najmä na uliciach, v obchodoch, hoteloch, hostincoch, reštauráciách či vo vlakoch.

V konečných príjmoch drotárov sa odrazili aj výdavky, ktoré súviseli s ich životom na cestách. Pracovití drotári si zo zárobku obvykle vyčlenili časť financií, ktoré použili na nákup materiálu, prípadne nového náradia a pomôcok, na zabezpečenie ubytovania, stravy a hygieny (napr. návštevy verejných kúpeľov či práčovní).

Pohľadnica Ladislav Kratochvíl – Drotár s betlehemom, 30. roky 20. storočia (Zdroj: Zbierka A. Kontrika)Blažej Kontrik z osady U Kontrov si za prvý dobrý zárobok zaobstaral svoje prvé poltopánky v cene 29 Kč, ktoré nosil hlavne v zime. Šikovnejší drotári dokázali našetriť aj na šijací stroj či bicykel. Zruční drotári, avšak lajdáci, síce za niekoľko hodín zarobili dostatok peňazí, aby pokryli svoje denné výdavky, zvyšok však prepili alebo prehrali v kartách. Boli aj takí, ktorým na práci nezáležalo. Stravu si vyžobrali, o hygienu sa nestarali a prespávali, kde sa dalo. Tí, ktorí sa na cestách uskromnili a záležalo im na rodine, posielali zárobky domov poštou alebo prostredníctvom banky, ktorá mala spojenie s Tatra bankou v Žiline a v Čadci. Robili tak týždenne, obvykle podľa výšky zárobku. Niekedy mohlo ísť o sumu až 100 Kč. Častejšie však posielali 100 Kč len raz za mesiac.

Napríklad Ján Michnáč z osady U Škripkov, ktorý vyrábal najmä vešiaky na pokrievky a plátal hrnce, posielal domov 100 Kč raz za pol roka. Mal vyššie náklady, hlavne na ubytovanie, a nie vždy sa mu darilo. Nakoniec si kúpil kone a robil furmana (povozníka). Ne poriadni drotári, ktorí málo zarobili, posielali peniaze domov len raz za rok. Stávalo sa, že peniaze minuli, hlavne na alkohol, a domov neposlali nič. Aj menej zruční drotári, ktorým sa na drotárke nedarilo, si dokázali zarobiť len na stravu, ubytovanie a odev. Pre rodinu im už nič nezvýšilo. Pred návratom domov drotári peniaze už neposlali, ale priniesli ich osobne, aby ušetrili za poštovné či bankové prevody.

Rodine oznámili, kedy prídu, aby ich na železničnej stanici čakala manželka alebo niekto z príbuzných. So sebou mali aj peniaze pre manželky drotárov z domovskej obce, ktorí sa zatiaľ neplánovali vrátiť. S nosením peňazí, najmä z Čiech, Moravy a Sliezska, sa navzájom striedali.

Príjmy drotárov zo Zákopčia boli odrazom doby aj životnej úrovne niektorých z nich, ale zodpovedajú aj tomu, že máloktorí pracovali celý rok a celý čas sa im darilo. Na druhej strane, priznanie nižšieho príjmu, ako bol reálny, mohla vyvolať snaha vyhnúť sa vyšším daniam.

Jednoznačne sa ukazuje, že stanoviť presnú výšku zárobkov drotárov v medzi‐ vojnovom období je relatívne komplikované. Neraz ich skutočnú výšku tajili aj pred manželkou. Vo všeobecnosti však sociálne pomery prevažnej časti drotárskych rodín zo Zákopčia nepatrili k najlepším a často sa nezlepšili ani po návrate drotára domov.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>
• Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období
• Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období (2. časť)
• Drotári zo Zákopčia na prelome 19. a 20. storočia (1. časť)
• Drotári zo Zákopčia na prelome 19. a 20. storočia (2. časť)

 PhDr. Alojz Kontrik