Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období

Kým do roku 1914 opravovali kuchynský riad, poľnohospodárske náradie a predávali svoje drôtené a plechové výrobky v rámci vtedajšieho Rakúsko‐Uhorska, ale aj v cárskom Rusku, Nemecku či dnešnom Poľsku, prípadne pracovali v dielňach (najmä v USA), vypuknutie 1. svetovej vojny im značne skomplikovalo život a ich obchodné aktivity.

Ani rok 1918 neznamenal návrat k predvojnovým pomerom. Po skončení vojny nastali problémy s dokazovaním domovskej príslušnosti drotárov, ktorí pracovali v zahraničí, najmä mimo územia bývalého Rakúsko‐Uhorska. Tí, čo mali dobré podmienky pre život a prácu, vybavili si občianstvo štátu, na ktorého území pôsobili. V niektorých prípadoch tam s nimi žila manželka i deti. Ďalší sa rozhodli vrátiť domov, najmä tí, čo mali v Zákopčí rodinu, nejaký majetok, prípadne trpeli zdravotnými ťažkosťami alebo už boli starší. Väčšinou im k tomu chýbali potrebné doklady, a ani nespĺňali zákonné podmienky pre získanie československého štátneho občianstva.

Zákopčie Majer s Kostolom sv. Jána Krstiteľa (Zdroj: archív A. Kontrika)

Nemali nárok ani na sociálnu pomoc alebo iné práva zakotvené v ústave novovzniknutej Československej republiky, schválenej 29. februára 1920. Z toho dôvodu žiadali o osvedčenie československého štátneho občianstva, čo adresovali Župnému úradu v Turčianskom Sv. Martine, do ktorého pôsobnosti ako súčasť Považskej župy patril v rokoch 1922 – 1928 aj okres Čadca. Rozhodujúci dokument na získanie osvedčenia o štátnom občianstve bol domovský list, ktorý vydával príslušný notársky úrad a Okresný úrad v Čadci.

Domovský list obsahoval základné údaje: meno, bydlisko, dátum a miesto narodenia, rodinný stav a dátum, od ktorého mal žiadateľ v obci domovské právo (väčšinou od narodenia). Dôležitá bola kolónka zamestnanie, kde v prípade uvedenia „drotár“, „plechár“, „klampiar“, úrady postupovali promptnejšie. Domovská príslušnosť sa podľa § 6 zákona XXII z roku 1886 obvykle odvodzovala od otca, starého otca, zriedkavo od matky, a to i v prípade, že nikto z nich už nežil. Základný dokument, ktorý sa prikladal k žiadosti o domovský list, bol rodný list žiadateľa, vydávaný matričnými úradmi.

Dom v Zákopčí U Holých (Zdroj: foto A. Kontrik)

V mnohých prípadoch bolo pod menom otca uvedené aj jeho zamestnanie. Ak išlo o drotára a drotárstvo bolo jeho hlavným zamestnaním, mal tam zapísané „drotár.“ Ak sa žiadateľ narodil mimo Československej republiky, musel si zadovážiť rodný list z miesta narodenia. Okrem rodného listu boli dôveryhodnými dokumentmi pre potvrdenie domovského práva rodné, sobášne či úmrtné listy rodičov, vlastná sobášna listina, prípadne iné dokumenty, ktoré preukazovali domovskú príslušnosť drotára alebo jeho predkov.

Hospodárska budova v Zákopčí U Kordišov (Zdroj: archív A. Kontrika)Napríklad v roku 1928 Ján Bičanik uviedol v žiadosti o vydanie osvedčenia o československom štátnom občianstve, že „musí ísť aj do cudzo zemska ako drotár groše zarábať.“ O rok neskôr (1929) Demeter Rovňanik vo svojej žiadosti uviedol, že je „drotár aj podomový obchodník zo Zákopčia.“ Sporné prípady riešil Župný úrad v Turčianskom Sv. Martine v súčinnosti s oddelením ministerstva vnútra, ktoré svojím výnosom rozhodlo, že drotári – žiadatelia, narodení a príslušní do Zákopčia, no momentálne bývajúci v zahraničí, sa podľa § 1 čl. ústavného zákona č. 236 Zb. zákonov a nariadení zo dňa 9. apríla 1920 nestali automaticky československými štátnymi občanmi, lebo už pred rokom 1910 na základe viac ako desaťročného pobytu mimo uhorského štátu stratili svoje štátne občianstvo a tým aj domovské právo v rodnej obci (podľa § 31 zák. čl. L/1879).

Po roku 1928 vydával konečné rozhodnutia Krajinský úrad v Bratislave. Drotári, ktorým po kladnom vybavení žiadosti udelili československé štátne občianstvo, mohli si vybaviť novú drotársku legitimáciu, ktorá platila na celom území Československej republiky. Tí, čo sa chceli vrátiť do svojich pôvodných rajónov v zahraničí, vybavovali si cestovný pas.

Drotárske legitimácie

Na území Československej republiky mohli prevádzkovať drotárstvo len tie osoby, ktorým bolo udelené povolenie – drotárska legitimácia platná jeden rok. Žiadosti o jej vydanie si drotári zo Zákopčia vybavovali na Okresnom úrade v Čadci, kde ich väčšinou písali úradníci alebo pisári. Ojedinele si drotári priniesli vlastnoručne skoncipované žiadosti. Pokiaľ ich posielali poštou, obvykle ich adresovali Okresnému úradu v Čadci, prípadne priamo okresnému náčelníkovi. Ak drotár žiadal o drotársku legitimáciu po prvýkrát, musel priložiť rodný list, domovský list (v sporných prípadoch osvedčenie o štátnom občianstve), vysvedčenie (resp. svedectvo) mravnej zachovalosti, ktoré schvaľovala obecná rada a podpísal hlavný notár i starosta obce Zákopčie.

Obecná rada ním potvrdila, že menovaný po dobu pobytu v obci bol „v ohľade mravnom i politickom úplne za chovalý“. Nesmelo chýbať ani aktuálne lekárske osvedčenie a zloženky o zaplatení dane z obratu a podomovej dane. K žiadosti sa prikladalo aj potvrdenie o zaplatení dávky z úradných výkonov v sume 10 Kč.

Tí, čo o povolenie živiť sa drotárstvom žiadali opakovane, predkladali aj starú drotársku legitimáciu, pokiaľ ju nestratili, neukradli im ju alebo sa im nerozpadla a bola ešte čitateľná. Najmä pre starších drotárov nebola podstatná čitateľnosť záznamov v legitimácii, ale fakt, že vlastnia doklad, ktorý ich oprávňuje vykonávať ich zárobkovú činnosť. Drotári, ktorým skončila platnosť legitimácie a nachádzali sa mimo miesta trvalého bydliska, žiadali o vystavenie novej drotárskej legitimácie prostredníctvom úradov v obci alebo meste, kde pracovali.

Hlavným dôvodom bol nedostatok financií na návrat domov. Po schválení Zákona o podomovom obchode zo 4. júna 1926 sa mu vrátane drotárstva smeli venovať všetci svojprávni československí štátni občania, ktorí boli majetkovo a zárobkovo odkázaní na takýto spôsob obživy.

Veková hranica udelenia oprávnenia na podomový obchod sa posunula na 35 rokov, obyvateľom chudobných krajov, medzi ktoré patrili aj Kysuce (vrátane Zákopčia), mohlo byť povolenie udelené alebo predĺžené už v 21. roku života. Podobne ako vojnoví poškodenci mohli pôsobiť na území celého Československa, teda aj v pohraničných a kúpeľných mestách a obciach a všade tam, kde bol inak podomový obchod zakázaný.

V štatistických údajoch o obciach v okrese Čadca za rok 1927 sa uvádza, že v Zákopčí sú len maloroľníci a drotári, ktorí sa potulujú po drotárke po celej republike. V roku 1929 boli rozoslané dotazníky na obecné úrady a notariáty jednotlivých obcí Kysúc kvôli získaniu informácií pre všeobecný podrobný Miestopis Krajiny Slovenskej. Iba pri zázname o obci Zákopčie bolo uvedené, že muži sa zaoberajú „dráteníctvom a podomovým kupec tvom, ženy poľnohospodárstvom.“ Treba spomenúť, že v tomto období v Zákopčí nebola zavedená autobusová doprava, preto drotári chodievali viac ako 5 km na železničnú stanicu do Rakovej, menej na Staškov, kde bola aj četnická stanica.

Odrôtovaný hrniec zo Zákopčia U Holých (Zdroj: foto A. Kontrik)

Obyvatelia Zákopčia, vrátane drotárov, mohli v prípade potreby absolvovať vyšetrenie alebo liečbu v štátnej nemocnici v Žiline, ktorá bola vzdialená 40 km, prípadne v 128 km vzdialenej verejnej nemocnici v Trenčíne. Presnejšiu predstavu o počte vydaných drotárskych legitimácií pre drotárov v Zákopčí za určitý rok si možno vytvoriť na základe ich evidencie, ktorú v medzivojnovom období viedol Okresný úrad v Čadci v evidenčnom denníku. V roku 1933 bolo v okrese Čadca vydaných 145 drotárskych legitimácií, z toho až 54 pre žiadateľov zo Zákopčia, čo bolo najviac v uvedenom roku. Džarkovia a postrk Špecifickú skupinu v rámci drotárstva predstavovali drotárski pomocníci – džarkovia. Išlo o chudobných nedospelých chlapcov vo veku 14 – 21 rokov z rodiny (synov, synovcov, vnukov a pod.), ale tiež cudzích chlapcov z obce Zákopčie (prípadne zo susedných dedín), ktorých si najímali samostatní drotári – gazdovia, aby robili základné opravy a predávali drôtený a plechový tovar najmä v mestách na území Čiech, Moravy a Sliezska, kde boli nazývaní aj „drotárikmi“.

Takto svoju drotársku kariéru začínali napríklad Anton Marťák z osady U Ruľcov, Dominik Pavlina z osady U Kordišov či Alojz Tanistrák z osady U Krátkych. Československá vláda sa snažila obmedziť počet drotárov a najmä džarkov, často sa venujúcich žobraniu, lebo ich stav bol relatívne vysoký. Zlá finančná situácia ich však neraz primäla žobrať a pracovať aj bez povolení. Ak boli pri takejto činnosti prichytení, hrozil im postrk – úradné (policajné) premiestnenie (dopravenie) osoby z určitého miesta do domovskej obce.

Drotárska legitimácia Mateja Vlčka zo Zákopčia, rok 1930 (Zdroj: Zbierkový fond Kysuckého múzea)V novembri a decembri 1929 a v januári 1930 vypracovalo Policajné riaditeľstvo v Prahe zoznam zadržaných drotári kov na území Čiech, ktorý obsahoval mená 72 Kysučanov, z ktorých iba jeden pochádzal zo Zákopčia; išlo o vtedy 15‐ročného Jozefa Bičanika.

Úrady ho postrkovali železničnou dopravou na vlakovú zastávku v Rakovej, odtiaľ pravdepodobne šiel domov pešo.

Úrady mu poskytli polovičnú zľavu na cestovné, druhá polovica bola uhradená z fondu Ministerstva sociálnej pečlivosti. Ak džarkovia neboli postrkovaní, domov sa nedostali aj pol roka až rok, čo malo hlavne finančné dôvody (predovšetkým kvôli drahému cestovnému a snahe zarobiť čo najviac financií pre rodinu).

Aj keď išlo o jediný úradný záznam o po strku rodáka zo Zákopčia, v informačno‐situačnej správe za rok 1938 sa uvádza, že ročne sa vykonalo 300 – 400 postrkov do okresu Čadca. Boli to hlavne tuláci, vrátane podomových obchodníkov a drotárov.

Drotárska legitimácia Mateja Vlčka zo Zákopčia, rok 1930 (Zdroj: Zbierkový fond Kysuckého múzea)

Úrady sa aj z tohto dôvodu snažili vykoreniť žobranie džarkov, bieda drotárikov a ich rodín však dokázala prekonať všetky prekážky. Dôkazom je, že neplnoletí chlapci odchádzali zo Zákopčia do Čiech a na Moravu až do vypuknutia 2. svetovej vojny v roku 1939.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>
• Drotári zo Zákopčia na prelome 19. a 20. storočia (1. časť)
• Drotári zo Zákopčia na prelome 19. a 20. storočia (2. časť)

 PhDr. Alojz Kontrik