Rozvoj drotárstva pribrzdilo vypuknutie I. svetovej vojny, nazývanej v tom období Veľkou vojnou. Aj napriek obmedzeniam, ktoré vojna priniesla, v roku 1917 odišiel Demeter Vojar so svojím otcom do Osvienčimu (Oświęcim) na území dnešného Poľska. Neskôr sa tam oženil a usadil sa v dedine Olszyny, obec Babice (okres Chrzanów), kde vlastnil klampiarsku dielňu.

Zákopčie U Ščúrov, neskôr Majer (Zdroj : archív A. Kontrika)Drotári zo Zákopčia rukovali zväčša do Trenčína, kde sídlil 71. peší pluk rakúsko‐uhorskej armády (nemecky Kaiserlicher und königlicher Infanterieregiment Nr. 71. Galgoczy), familiárne nazývaný „drotársky regiment.“ Počas I. svetovej vojny bojovali v jeho radoch najmä na východnom ruskom fronte a juhozápadnom talianskom fronte. V súvislosti so 71. peším plukom treba zmieniť aj vzburu slovenských príslušníkov náhradného práporu v srbskom Kragujevaci.

Po uzatvorení separátneho mieru medzi ruskou vládou a ústrednými mocnosťami v Brest‐Litovsku (3. marca 1918) bolo prevelených k náhradnému práporu 71. pluku, sídliacemu v Kragujevci, asi 3000 navrátilcov z ruského zajatia. Nespokojnosť vojakov s výcvikom, podmienkami a stravou viedli k tomu, že večer 2. júna 1918 vyvolali vzburu, ktorá bola nasledujúci deň potlačená. Ihneď sa začalo vyšetrovanie a zatýkanie vzbúrencov. Dôstojníci následne prezerali vojakom zbrane, aby zistili, z ktorých sa strieľalo. Drotár Jozef Šemro zo Zákopčia aj s ďalším kamarátom si ich vyčistili suchou trávou, aby sa vyhli obvineniu, a tak si zachránili život.

Nástup náhradného práporu v Kragujevaci (Srbsko), rok 1918 (Zdroj : archív Trenčianskeho múzea v Trenčíne)

Mimoriadny vojenský (stanný) súd vyniesol definitívne rozsudky 8. júna 1918. 44 obžalovaných bolo odsúdených na degradáciu, odobratie vyznamenaní a trest smrti. Za miesto exekúcie bola určená stará srbská vojenská strelnica na Stanovljanskom poli. Odsúdení boli 8. júna 1918 zastrelení v dvoch skupinách po 22 mužov. Medzi nimi boli aj dvaja 24‐roční vojaci zo Zákopčia (z drotárskeho regimentu): Peter Platoš‐Marťák a Alojz Vojár (obaja slobodní). Rodiny popravených sa o osude svojich najbližších dozvedeli až s oneskorením.

Škola a fara v Zákopčí (Zdroj : archív A. Kontrika)

Navyše, veliteľ práporu podplukovník Artur Marx poslal Župnému úradu v Trenčíne prípis, aby ich príbuzným bolo zastavené vyplácanie vojnovej podpory, keďže vzbúrenci sa dopustili vlastizrady. Poprava účastníkov kragujevskej vzbury bola najmasovejšou exekúciou vykonanou v rakúsko‐uhorskej armáde počas I. svetovej vojny.

Kostol sv. Jána Krstiteľa v Zákopčí (Zdroj : archív A. Kontrika)Je zaujímavé, že aj napriek dlhotrvajúcej vojne a nedostatku takmer vo všetkých oblastiach obecné zastupiteľstvo v Zákopčí žiadalo prostredníctvom trenčianskeho podžupana dodanie materiálu „k pokračovaniu drotárskej činnosti“ mužov zo Zákopčia. V mene obchodnej a priemyselnej komory prišla 18. januára 1918 odpoveď (korešpondencia bola v maďarskom jazyku):

„V záujme nariadenia č. 465/917. M. E. o spracovaní obratu železného materiálu uspokojením potreby železa menších remeselníkov bol poverený obchod a je povinnosťou Komisie železa (Budapest, V. Vécsey u. č.5.), ktorej úlohou je zaokryť priebežne všeobecnú potrebu obchodu. Podľa vyhlásenia dotyčných obchodníkov v záujme veľkej potreby zbrojných závodov Komisia železa už dávno nepoukáže pre obchod železný materiál. Navrhujeme teda vašej veľkomožnosti, aby v súvislosti potreby drotárov, žijúcich v župe, ste sa obrátili bezprostredne na Komisiu železnú.“

Predstavenstvo „veľkoobce“ Zákopčie, prostredníctvom podžupana, opäť adresovalo 14. februára 1918 Komisii železa (uvádzaná aj ako Výbor pre železo) v Budapešti žiadosť a „Výkaz o drotároch, ktorí si nevedia zaopatriť drôt a plech potrebný k svojmu fungovaniu.“

Vo výkaze bolo zapísaných 332 drotárov; pri každom mene sa uvádzalo požadované množstvo plechu (21 kg) a drôtu (12 kg). Celkovo drotári žiadali 6 972 kg plechu a 3 984 kg drôtu. Záujem mali najmä o biely plech (dve tretiny z celkovej potreby), a pocínovaný a čierny plech (číslo 40 a 50). Dve tretiny požadovaného množstva drôtu mal tvoriť pálený drôt a jednu tretinu nepálený drôt (číslo 7, 11, 12, 14, 20, 28). Obecné predstavenstvo svoju žiadosť odôvodňovalo aj tým, „že 90 percent obyvateľstva z okolia sa živí drotárstvom, a preto množstvo materiálu v súpise je im nevyhnutne potrebné, aby mohli pokračovať vo svojom remesle.“

Zoznam drotárov zo Zákopčia žiadajúcich drotársky materiál č. 193 246 (Zdroj: Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči)Z archívneho dokumentu vyplýva, že v obci žili vyše tri stovky drotárov, ktorí sa aj počas vojnových rokov aktívne venovali drotárstvu, a v časoch nedostatku akýchkoľvek kovov požadovali relatívne vysoké množstvo materiálu, ktorý bol potrebný na frontoch i v zázemí. Komisia železa z Budapešti v odpovedi trenčianskemu podžupanovi na ich požiadavku reagovala 30. marca 1918 nasledovne:

„Na Váš prípis, datovaný 22. marca bežného roku pod číslom 1805/1918 ponížene informujem pána podžupana, že vec do kompetencie našej komisie nepatrí a preto Vám navrhujem, aby ste sa obrátili na pána ministra Maďarského kráľovského ministerstva obchodu.

Vo veci zaokrytia potreby železa drotárom – vzhľadom na nariadenie č. 465/1917. M.E.5 §, podľa ktorého naša komisia so zaokrytím takejto malej potreby sa nesmie zaoberať – navrhujem Vám, aby ste drotárov posielali k tým obchodníkom železa, od ktorých aj doteraz kupovali, lebo naša komisia už v nastávajúcich týždňoch stará sa o to, aby obchodníci železa na vidieku aspoň toľko železa dostali, aby mohli zaokryť podstatnú potrebu poľnohospodárstva a malého priemyslu.

Dúfame, že toto zásobovanie sa sčasti už čoskoro môže začať a tým pádom aj drotári budú mať možnosť kúpiť si čierny plech tam, kde si ho doteraz kúpili. Biely plech zase sa nedostáva do obratu pre nedostatok cínu, ktorý potrebujú závody na vyrábanie konzerv pre vojakov.“

Dom drotára Demetra Šírana v Zákopčí (Zdroj :foto A. Kontrik)

Dňa 27. septembra 1918 hlavný poradca Ministerstva obchodu odpovedal podžupanovi na jeho opakovanú žiadosť:

„Pán podžupan oznamujem Vám, odpovedajúc na váš list z 24. apríla tohto roku (1918), že vo veci potrebného drôtu pre drotárov Trenčianskej župy som Vašu prosbu sprostredkoval cisárskemu a kráľovskému ministrovi obrany.“

Či bolo požadované množstvo materiálu drotárom zo Zákopčia dodané, sa z archívnych dokumentov nedozvedáme. Vzhľadom na politickú situáciu v krajine i vo svete, keď o jeden a pol mesiaca skončila I. svetová vojna, je možné, že žiadosťou sa už nikto nezaoberal.

Liatinový kríž v Zákopčí U Kordišov (Zdroj : foto A. Kontrik)Po skončení I. svetovej vojny, rozpade Rakúsko – Uhorska a podpísaní medzištátnych zmlúv, ktoré určovali hranice novovzniknutých štátov (1918), boli drotári zo Zákopčia nútení vracať sa domov – do novovzniknutej Československej republiky – a vyrovnať sa so stratou väčšiny rajónov na území zaniknutej monarchie i v zahraničí, zmenšením zárobkových možností a poklesom svojho sociálneho statusu, najmä v prípade niekdajších majiteľov drotárskych dielní. Ich situáciu v novom štátnom útvare komplikovala aj konkurencia lacného českého továrensky vyrábaného tovaru.

Niektorí sa snažili pokračovať v produkcii väčšej časti sortimentu, ktorí boli zvyknutí vyrábať, kým pracovali v zahraničných dielňach a manufaktúrach.

Determinovaní boli aj materiálovým a nástrojovým vybavením, ktorého bolo relatívne dostatok, ale aj preorientovaním sa z dielenskej výroby na prevažne vandrovné drotárstvo. Výnimku tvorili malé drotárske dielničky, neraz totožné s kvartýrmi (bytmi),v ktorých aj bývali. Mnohí zruční drotári boli odkázaní prevažne na vykonávanie opráv a ďalší, hlavne mladí, prešli popri drotárčine aj na predaj galantérneho tovaru alebo vyhľadávali iné príležitostné zamestnania.

PhDr. Alojz Kontrik

Prečítajte si aj:

• Drotári zo Zákopčia na prelome 19. a 20. storočia (1. časť)
• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>