Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období (2. časť)

Rajonizácia

Medzi drotármi platilo nepísané pravidlo, podľa ktorého smel každý pracovať len v určitých krajoch a okresoch, aby sa vyhlo prípadným nedorozumeniam a sporom. Tieto oblasti samotní drotári nazývali rajóny, ľandy. Rajóny drotárov zo Zákopčia zaberali pomerne veľké územie Čiech, Moravy a Sliezska, lebo boli podelené aj podľa osád − pľacov, z ktorých muži pochádzali. Na Šumavu, do Českých Budějovíc a Tábora chodieval Jozef Janščo, jeho brat Alojz Janščo a Štefan Pištek, všetci z osady U Holých.

Vyrábali a predávali hlavne pasce na myši, drôtené vešiaky a opravovali hrnce. Neskôr pôsobili aj na rozhraní Čiech a Moravy v Jihlave. V Českých Budějoviciach pôsobil aj Ján Mojtek. Pavol Vahančík z osady U Červienkov (U Červienky) sa venoval drotárstvu v Tábore a jeho okolí. V Jablonci nad Nisou pôsobil Jozef Sidora z osady U Hlinov. Ján Michnáč z osady U Škripkov (U Škripka) chodieval do miest Pardubice a Hradec Králové, a do obcí Čeperka a Opatovice nad Labem. Juraj Gach mal klampiarsku (drotársku) dielňu v Moste, v ktorej aj býval. Zamestnával v nej drotárov nielen zo Zákopčia, ale aj z iných kysuckých obcí. Ján Golis z osady U Fľašíka chodieval po drotárke do Liberca.

Domy v Zákopčí U Červienkov (Foto: A. Kontrik)

Alojz Tanistrák z osady U Krátkych, Blažej Kontrik – Kučo a Ján Kontrik z osady U Kontrov (U Kontra) chodili opravovať aj vyrábať rôzne drôtené a plechové predmety do Plzne a okolia. Niektorí zákopeckí drotári zablúdili až „na koniec republiky“ do Chebu. Anton Marťák z osady U Lankov (U Lanky) chodil po drotárke na Moravu od dvanástich rokov s otcom, lebo jeho matka zomrela. Macocha, tiež druhýkrát vydatá, ho nemala rada, preto sa nerád vracal domov. Ako dospelý chodieval väčšinou „za Ostravu“ (na Ostravsko a do Sliezska) spolu so svojím švagrom Jozefom Trnkom. Pavel Jakubík vandroval za prácou najprv do Karvinej a potom si zvolil za svoj rajón Ostravu, kde pracovalo pomerne veľa Kysučanov a bol tam dostatok práce.

Alojz Tanistrák v Plzni, rok 1934 (Zdroj: zbierka A. Kontrika)Pavel Marťák − Kaman býval aj pracoval v Přívoze, ktorý sa od roku 1924 stal súčasťou Moravskej Ostravy. Dominik Pavlina z osady U Kordišov chodil za prácou do Brna a jeho okolia, pričom potrebné veci si nechával v prenajatej izbe. Morava bola rajónom aj pre drotárov Floriána Vlčka a Demetra Rovnanika, s ktorými chodievali ďalší zákopeckí drotári do Olomouca, Zábřehu a Třebíča. Ojedinelým prípadom bol František Lipka z Majera, ktorý nechodil do Čiech, ale na južné Slovensko do Komárna.

Muži odchádzali za prácou na rôzne dlhé turnusy. Kratšie (v trvaní týždeň až mesiac) boli najpočetnejšie, najmä na územie Moravy a Sliezska, zato však viackrát do roka. Dlhšie turnusy v trvaní tri mesiace až pol roka smerovali hlavne do Čiech. Niektorí tam ostávali aj celý rok, prípadne viac rokov. Keď sa pri cestách za prácou stretli viacerí známi drotári zo Zákopčia, tak si kúpili pálenku, pivo, chlieb a mäso, ktoré uvarili, a spoločne si posedeli a vymenili nové informácie o práci, ubytovaní i rodine.

Bývanie

Ubytovacie možnosti drotárov zo Zákopčia na území Československa záviseli od dostatku pracovných príležitostí v jednotlivých oblastiach. Ak sa plánovali zdržať dlhšie, prenajímali si jednoduchý byt − kvartýr, kvar týľ, nezriedka tvorený jedinou miestnosťou. Keď sa po niekoľkých týždňoch, strávených doma, vrátili na pôvodné pôsobisko, snažili sa prenajať si rovnaký kvartýr. Tam mali nahlásenú adresu na doručovanie korešpondencie, odtiaľ posielali listy a peniaze svojim rodinám. Pokiaľ mal gazda sám prenajatú drotársku (presnejšie plechársku) dielňu a drotári, ktorí boli u neho zamestnaní, v nej aj prespávali, strhával im vopred dohodnutú (prípadne ním stanovenú) čiastku zo mzdy.

Jozef Janščo, 2. polovica 20. storočia. (Zdroj: zbierka A. Kontrika)Ak si drotári prenajímali spoločné byty, v takýchto spoločenstvách si pomáhali aj finančne. Za ubytovanie platili spoločne 60 Kč v mesačných splátkach. Na nájomné sa obvykle skladali alebo zaplatil ten, ktorý mal dostatok financií. Ostatní mu dali peniaze, keď zarobili. Ak sa niektorý dlhodobejšie nepodieľal na platbách a jeho spolubývajúci usúdili, že nedôjde k náprave, bol z kvartýru vysťahovaný alebo doslova vyhodený.

Drotári Peter Michnáč, Rudolf Kľučka – Struček a Anton Marčan, uprednostňovali bývanie na periférii, lebo bolo lacnejšie. Kvartýry sa obvykle nachádzali na prízemí alebo v suteréne a neraz bývali bez okien alebo len s malým svetlíkom. Ak pracovali v meste, do bytu sa vracali každý deň; keď odišli na vidiek, vrátili sa až po niekoľkých dňoch. Takto si Jozef Janščo s bratom Alojzom prenajal izbu v Jihlave, kde nocovali a počas dňa vyrábali produkty z plechu. Keď mali dostatok výrobkov, aj týždeň ich predávali po okolitých dedinách, kde prespávali u sedliakov v maštaliach.

Napriek tomu platili nájom aj za dni, keď sa v byte nezdržiavali, aby ho majiteľ neprenajal inému. Iní drotári zo Zákopčia si spoločne prenajali starú chalupu v Liberci. Iba výnimočne sa tam stretli všetci naraz, lebo sa obvykle striedali. Niektorí totiž odišli na určitý čas pracovať do susedných miest a dedín, ďalší išli domov. Vždy tam bol však niekto, kto zároveň postrážil odložené veci. V dome s nimi prespávali aj ich džarkovia, nielen zo Zákopčia, ale aj z Rakovej.Zákopčie U Krátkych. (Zdroj: foto A. Kontrik)

Ďalší zákopeckí drotári mali svoje stále kvartýry v Chebe. Niektorí si prenajímali izby vo veľkom murovanom dome v Plzni, ktorý vlastnila staršia Nemka. Polovicu domu tvorila krčma, v druhej polovici boli jednoduché izby, ktoré obývalo asi 20 Slovákov, poväčšine drotárov. Nájom bol prijateľný a majiteľka k nim bola ústretová. V Škvrňanoch (v súčasnosti Skvrňanoch − od roku 1924 pripojené k Plzni) mal prenajatý byt drotár Alojz Tanistrák, ktorý sa neskôr venoval už len podomovému obchodu.

Popri kvartýroch možno spomenúť aj ďalšie možnosti ubytovania drotárov počas drotárky. Vo väčších mestách boli zriadené rôzne nocľahárne, v ktorých boli slamníky, prípadne poschodové postele aj pre 20 chlapov. Existovali aj lacné robotnícke ubytovne. Výhodné boli aj nocľahy v tehelniach, sušiarňach, cukrovaroch, pivovaroch, kotolniach, práčovniach a plynárňach, pretože boli zadarmo.

Išlo o krátkodobé prechodné ubytovanie, často len na jednu noc, bolo tam však teplo a sucho, čo najmä v zimných mesiacoch a pri nepriaznivom počasí bolo lákadlom pre mnohých drotárov a ďžarkov nielen zo Zákopčia. Krátkodobé prenocovanie vandrovných a chudobnejších drotárov priamo záviselo od ročného obdobia. V lete prespali pod holým nebom, napríklad v tráve pod stromom, pri lese či na otiepke slamy. Na prikrytie poslúžil kabát, prípadne seno, tráva či konáre zo stromov a kríkov. Niektorí si dokonca spravili ležovisko v konároch stromov.

Na vidieku najčastejšie prespávali v stohoch sena a slamy, na salašoch v kolibách, pastuškách (pastouška – pôvodne príbytok pre obecného pastiera v Čechách, neskôr pre chudobných a žobrákov) a niekedy sa narýchlo uložili aj pod mostom. Pri nepriaznivom počasí alebo v zime sa drotári snažili zohnať si nocľah v stodole či maštali. V zime sa neraz stalo, že primrzli k zemi alebo stene. Lepší gazdovia tam drotárom dali aspoň čistú slamu. Za to drotári pomohli sedliakom vyniesť hnoj, obriadiť kone a podobne.

Kaplnka sv. Jána Nepo muckého v Zákopčí Na Majeri (Zdroj: foto A. Kontrik)Na kratší čas (niekedy na jednu noc) si najmä čistí a slušne oblečení drotári zaistili nocľah u starších alebo osamelých žien a vdov, kde boli zabezpečení po všetkých stránkach. Ak drotári nezohnali iné ubytovanie a vonku bolo zlé počasie, mohli si zaplatiť nocľah v hostinci. Lacnejší bol, ak im hostinský dovolil prenocovať po odchode zákazníkov priamo vo výčapnej miestnosti na laviciach.

Tak, ako inokedy, spali v odeve,v ktorom chodili a pracovali počas dňa. V krčme si po dohode prenajal izbu aj spomínaný Ján Michnáč spolu so štyrmi kamarátmi zo Zákopčia. Keďže spočiatku nemali peniaze, krčmárovi pomáhali pri domácich a poľnohospodárskych prácach, najmä pri kosení. Neskôr, keď zarobili, platili v hotovosti. Ojedinele drotári prespávali u známych z Kysúc alebo u rodinných príslušníkov, ktorí sa oženili alebo vydali do oblastí, ktorými prechádzali. Vo všeobecnosti uprednostňovali nocľah na vidieku, kde mali viac roboty. Žili tam údajne príjemnejší ľudia a navyše si ubytovanie mohli odpracovať.

Spomínaný Anton Marťák si našiel ubytovanie u bohatšieho gazdu v Ostrave. Za ubytovanie a stravu mu pomáhal v domácnosti aj na poli a popritom mu opravil kuchynský riad a poľnohospodárske náradie. Viacerí obyvatelia však najmä „neporiadnych“ drotárov vnímali ako otravných, špinavých, prenášačov rôznych ochorení; niektorí tiež verili, že sa niečím prehrešili, a preto sa potulujú po svete, prípadne sa ich báli. Neúspešné hľadanie akéhokoľvek ubytovania v zimnom období mohlo skončiť tragicky.

Istému drotárovi zo Zákopčia nechceli v odľahlej dedine v Čechách poskytnúť miesto na prespatie a odvšadiaľ ho vyháňali. Unavený, hladný a utrápený zaspal opretý o vonkajšiu stenu humna a do rána zamrzol. Pochovali ho na obecné útraty, lebo príbuzní nemali peniaze na jeho prevoz ani na pohreb. Hoci ubytovacie pomery viacerých drotárov zo Zákopčia na území Československa v medzivojnovom období možno považovať za nedôstojné, boli na takéto situácie zvyknutí už z domova. Dôležité bolo, že im nocľah bol poskytnutý bezplatne alebo išlo o ubytovanie za relatívne nízke nájomné.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>
• Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období
• Drotári zo Zákopčia na prelome 19. a 20. storočia (1. časť)
• Drotári zo Zákopčia na prelome 19. a 20. storočia (2. časť)

 PhDr. Alojz Kontrik