Narodil sa 5. apríla 1850 v Šahách. Štúdiá absolvoval v Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici. Po ich skončení pôsobil v rokoch 1871-1872 ako učiteľ v Prievidzi a Trenčíne. Ďalšie štúdium absolvoval na univerzite v Budapešti medzi rokmi 1872-1874. V rokoch 1874-1876 opäť pôsobil ako učiteľ, tentokrát v Žiline. Od roku 1877 potom vyučoval zemepis a dejepis v Budíne, kde pripravoval budúcich učiteľov. Oženil sa vo vyššom veku v máji roku 1913 v Budapešti s Margitou Štéfániou Szálayovou. Zomrel v Budapešti 5. apríla roku 1922. Okrem svojej pedagogickej pozície bol aj plodným autorom. Venoval sa predovšetkým geografii a neskôr aj histórii. Uverejňoval príspevky aj o slovenskom ľudovom zvykosloví. Bol aj redaktorom geografického a štatistického mesačníka Magyar Gea. Okrem iného bol členom Uhorského karpatského spolku, ktorý bol vlastne prvou turistickou organizáciou v Uhorsku a na Slovensku.

Vo svojej autorskej práci sa často zameriaval na oblasti, ktoré dobre poznal zo svojho skoršieho profesionálneho pôsobenia, teda aj Trenčianskej stolici, či Žiline a jej okoliu. Evidentne mu tieto hornaté kraje aj po presťahovaní do Budapešti prirástli k srdcu. Z takýchto diel možno vyzdvihnúť predovšetkým Považie – topografický sprievodca po kúpeľoch, ktorý vyšiel v Budapešti v roku 1881. A v rokoch 1887-1901 spolupracoval na príprave monumentálneho dvadsaťjeden zväzkového geografického diela Rakúsko-Uhorská monarchia písomne a obrazom, kde okrem iného spracovával aj Trenčiansku stolicu.

Starhrad

Tam v časti venovanej tejto stolici zachytil aj Kysuce na konci 19. storočia nasledovne:

Administratívne má toto územie Trenčianskej župy pomerne jednotný charakter. Župa za svoj pretiahnutý obdĺžnikový tvar vďačí rovnobežným líniám pohorí, ktoré z oboch strán lemujú dlhé údolie Váhu. Severnú hranicu tvorí pohorie Javorník-Beskyd-Úšust, ktorého hlavný hrebeň je na hranici medzi Maďarskom, Moravou, Sliezskom a Haličou. Tu sa týčia aj jeho najvyššie vrcholy, 1 017 m vysoký Javorník, 1 067 m Veľký Polom a 1 067 m vysoká Bednárová (reálne 1093 m n. m. pozn. autora) na hranici medzi Trenčínom, Oravou a Haličou. Karpatské pieskovce, ktoré sú takmer výlučne kriedové, tvoria toto pohorie, ktorého vysoké vrcholy sú široké kužeľovité kopce s pomerne strmými, ale nie skalnatými stranami.

Z jeho južného úpätia, doliny Kysuca, cezeň vedie niekoľko ciest do susedných dolín: z Makova do doliny Bečva, z Turzovky do Frýdlantu nad Ostravicí a z Čadce cezeň prechádza Košicko-bohumínska železnica do Tešína cez Jablunkovský priesmyk. Z tejto železničnej trate odbočuje nad Čadcou ďalšia železnica, ktorá vedie cez Skalité do Haliče a Živca. Na vrchole Jablunkovského priesmyku, vo výške 550 m n. m., na okraji krásneho lesa, stojí hraničný znak s nápisom "Uhorsko" a "Sliezsko".

Z Čadce vedie ďalšia cesta na južnej strane Veľkej Rače, ktorá sa spája s Haličou. Rozsiahle lesy pokrývajú toto pohorie a lesy hlavného hrebeňa sú na mnohých miestach ako pralesy; kosodrevinová hranica je vo výške okolo 1 200 m, ale najmä v Beskydách prevláda borovicový les. Vrcholy hôr sú tiež pokryté smrekom obyčajným a smrekom, len v nižších častiach sa sem-tam vyskytuje buk a iné listnaté stromy. Úbočia a hrebene sú celkovo pokryté bujnou vegetáciou. To je dôvod, prečo na uhorskej strane údolí roklín nájdeme dediny v značných výškach a dokonca aj na hrebeňoch sú niektoré roztrúsené obydlia. Ľudské sídla v tejto drsnej oblasti, kde kvôli chladnému počasiu len zriedka dozrieva ovocie a kde chudobná pôda nedáva takmer nič iné okrem zemiakov a ovsa, totiž vznikli vďaka využívaniu horských pasienkov a lesov.

Záber z Makova

Po vyklčovaní nižších lesov tam vzniknuté kolónie vyslali skupiny ľudí do vyšších oblastí, kde sa títo zoskupovali podľa rodín a vytvárali skupiny domov, rozmiestnených v menších vzdialenostiach podľa rozmiestnenia skromnej úrodnejšej pôdy a pasienkov. Takto vznikli v týchto oblastiach viaceré dediny, ktoré v pomerne krátkom čase zabrali niekoľko hektárov lesa a uzavreli osady vo svojich hraniciach. Jednou z nich je Turzovka na hornom toku Kysuce, ktorú založili v 17. storočí drevorubači Bytčianskeho panstva. V súčasnosti je to najväčšia obec v Trenčianskej župe s rozlohou 16 370 hektárov, 1 116 obydliami a 105 osadami. Jej viac ako 12 000 obyvateľov je tak chudobných, že tretina ľudí odchádza za prácou na poliach a iných miestach do Maramureša, Sedmohradska a nížin. Ešte ďalej odtiaľto cestujú robotníci pracujúci s drôtom, ktorí nezriedka navštevujú krajiny Ameriky a Ázie. Tí, ktorí zostávajú doma, sa živia rezaním šindľov pre seba a svoje rodiny. Neďalekú obec Čadca založil istý Ján z Budatína po páde Moháča; dnes je sídlom okresu a hlavným trhom pre šindle, dosky a plte, s roztrúsenými domami rozmiestnenými v šiestich údoliach.

Ďalej na juhovýchod sa nachádzajú aj dve obce Bystrice, ktorých domy sú roztrúsené na rovnejších vrchoch kopcov, úbočiach a v susedných údoliach pozdĺž potoka Bystrica. Je to záchytná horská voda, ktorá na svojom krátkom toku (32 km) padá 332 metrov. Za sucha je jej suché koryto vhodné na suchú nohu, no za dažďa je to ničivý potok a je výborná na prepravu pltí. V takomto čase stoja pltníci v skupinách po 10 alebo 15 ľudí pripravení na brehu, vybavení sekerami a dorongami (hrubšia dlhá drevená tyč zbavená konárov) a čakajú pri svojich pltiach na odmenu za spustenie polopltí. Práca trvá len hodinu alebo dve s horúčkovitým, hlučným zhonom, pretože príliv je rýchly, ale krátky. Len čo sa príval spustí, plť sa strhne na vodu a pláva s prílivom. Potom sa Bystrica opäť rýchlo ukľudní. Hoci je údolie Bystríc prirodzene krásne, z hospodárskeho hľadiska je jeho produkcia slabá. Južne od prameňa Bystrice, na hranici Oravy a Trenčína, sa vetva pohoria od Úšustu rozširuje do Malej Fatry.

Záber zo Zborova nad Bystricou

Z neho sa východozápadným smerom medzi údoliami Bystrice a Kysuce rozširujú pásy hôr. Jedným z nich na hranici Trenčína a Oravy je dobre zarezaná Flajšová. Ďalej sú to lysé vrchy Vojenné v Lutiši a Ľadonhora vo Vadičove. Južný sused, Veľhora, sa zvažuje smerom k Varínke a je porastená storočnými stromami. Medzi obcami Bystríc a Kysúc sa strmo dvíhajú kopce s opustenými banskými dielami Haviarka a rozličnými banskými stavbami. Juhozápadne od Starej Bystrice sa nachádza Černatín s piatimi vrcholmi a krásnymi výhľadmi. Južne od Kysuckého Nového Mesta je Brodnianka, ktorá sa zvažuje k rieke Kysuca s kilometrovým chrbtom. Najjužnejšou bočnou vetvou medzi Tepličkou a Budatínom je 7-kilometrový hrebeň Dubeň na pravom brehu Váhu.

Budatín

Na jeho dne sa Kysuca s plytkými vodami vynára z rokliny vytvorenej protiľahlým vrchom Chlmec v štrkovom koryte, aby sa vliala do Váhu, ktorý sa aj pri nízkom stave vody neustále rozvodňuje a ktorý je ťažkou skúškou aj pre skúsených pltníkov. Podobne ako Bystrica, aj Kysuca sa dá splavovať len počas jarného vodného stavu a letných dažďov. Často sa stáva, že náhla dažďová prehánka zdvihne hladinu vody v Kysuci o jeden meter, zatiaľ čo hladina Váhu zostáva nízka. Cez celé údolie vedie železničná trať Košicko-bohumínskej železnice do Jablunkovského priesmyku cez Kysucké Nové Mesto a Čadcu.

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum
foto: ilustračné - obec Makov, Zborov nad Bystricou, archív autora

Prečítajte si aj:

• Vývoj lesného hospodárstva v Bystrickej doline do konca 19. storočia
• Čadca v prvej polovici 19. storočia
• Kysucká obec Raková v 19. storočí
• Čadca ako stredisko „drevokupectva“