Príjmy drotárov zo Zákopčia v zahraničí v medzivojnovom období

drotari zarobok Pôsobenie drotárov zo Zákopčia (a z Kysúc vôbec) sa v medzivojnovom období neobmedzovalo len na územie novovzniknutého Československa, ale niektorí naďalej pracovali v zahraničí, kde sa usadili dočasne alebo natrvalo.

Svoje rajóny mali naďalej na území Nemecka, Poľska, Rakúska, Maďarska, ale tiež na Balkáne (najmä vo vtedajšej Juhoslávii, respektíve Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov) a v Spojených štátoch amerických (USA). Ich zárobky v okolitých krajinách bezprostredne po skončení 1. svetovej vojny ovplyvňovala povojnová inflácia aj séria povojnových hospodárskych kríz, vyvolaných problematickým prechodom z vojnového na mierové hospodárstvo.

drotari1 Dom v Zákopčí U Kordišov, rok 2015 (Foto: A. Kontrik)

Ešte 15. septembra 1921 sa 100 poľských mariek predávalo za 1,57 Kč, 100 nemeckých mariek za 77 Kč, 100 maďarských korún za 16,60 Kč a 100 rakúskych korún za 5,50 Kč. V novembri 1921 sa zastavil pokles kurzu československej koruny a deflačnou politikou z rokov 1922 – 1923 pokračoval pokus o jej revalorizáciu.

Počas povojnovej hospodárskej krízy v rokoch 1921 – 1923 a deflačnej krízy v rokoch 1922 – 1924 boli hyperinfláciou znehodnotené meny v Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Maďarsku. V roku 1923 v Nemecku zaviedli rentovú marku, ktorá sa vymieňala v pomere 1 ku 1 biliónu starých inflačných mariek. V roku 1924 bola zavedená ríšska marka (RM), ktorá sa vymieňala v pomere 1 : 1.

Menovou reformou v roku 1924 bol v Rakúsku zavedený rakúsky šiling, ktorý sa menil v pomere 1 : 10 000 rakúskych korún. V tom istom roku bol v Poľsku zavedený zlotý, ktorý sa vymieňal v pomere 1 : 1 800 000 poľských mariek. Pri menovej reforme v Maďarsku v roku 1925 bola zavedená nová mena pengö (Pgö). To sa vymieňalo v pomere 1 : 12 500 maďarských korún. Neskorší proces znehodnocovania meny na celom svete prinútil aj Československo 17. februára 1934 devalvovať korunu o 16,7 %. Čoskoro devalvovali svoje meny aj ďalšie štáty a 9. októbra 1936 Československo pristúpilo k druhej devalvácii koruny asi o 16 %. Z tohto dôvodu stúpli ceny mnohých druhov tovarov.

drotari2 20 maďarských korún z roku 1920 (Zdroj: zbierka I. K.)

Po stabilizácii jednotlivých mien boli pracovné príležitosti a zárobky drotárov v zahraničí podstatne lepšie ako na území Československej republiky. Napriek tomu v zahraničí pracovalo oveľa menej drotárov ako pred 1. svetovou vojnou. Bolo to spôsobené tamojšou priemyselnou výrobou lacnejších produktov, ktoré vo veľkom nahrádzali výrobky drotárov.

K postupnému úpadku drotárstva nepriaznivo prispela aj veľká hospodárska kríza v rokoch 1929 – 1933. Napríklad v roku 1921 zarobil drotár v továrni v Spojených štátoch amerických (USA) za zhotovovanie a pocínovanie kostier na lustre 30 dolárov týždenne. Pri nadčasovej práci mohol zarobiť až 52 dolárov za týždeň. Na burze v New Yorku sa 100 Kč predávalo za 1,26 dolára, čiže v prepočte stál jeden americký dolár 79,365 Kč. Už nasledujúci rok (1922) sa 100 Kč predávalo za 2,4169 dolára, v roku 1933 za 3,82 dolára a v roku 1934 za 4,248 dolára, čiže 1 dolár stál 23,540 Kč. Postupné posilňovanie československej koruny bolo pre drotárov pracujúcich v USA aj inde čím ďalej nepriaznivejšie. Napriek tomu v USA dosahovali najvyššie príjmy zo všetkých drotárov pracujúcich v zahraničí.

V medzivojnovom období drotári zo Zákopčia pôsobiaci v Poľsku denne zarobili 7 až 8 tisíc poľských mariek, ktoré boli do roku 1924 oficiálnou menou v Poľsku. Peniaze menili u židovských obchodníkov na čiernej burze, lebo domov ich oficiálne nemohli posielať. Kurz bol v tomto prípade nevýhodný, lebo za 120 až 150 mariek dostali 1 Kč. Keď chodili domov raz za 3 – 4 mesiace, peniaze pašovali ukryté v krošni alebo v podšívke kabáta. Po zavedení novej meny drotári zarobili denne 10 zlotých, v prepočte asi 60 korún. Niektorí za bývanie a stravu platili 3 zloté (asi 18 Kč) na deň majstrovi, u ktorého pracovali. Zárobky posielali prostredníctvom banky – s povolením finančného úradu – v zapečatenej obálke, ktorú vždy odovzdali na pošte. Adresovaná bola filiálke Slovenskej banky v Čadci. Raz za dva mesiace takto posielali 100 zlotých. Niektorí si po návrate domov kúpili ornú pôdu alebo lesy a venovali sa poľnohospodárstvu.

drotari3 Odrôtovaný hrniec, 30. roky 20. storočia (Zdroj: zo zbierok Kysuckého múzea)

drotar4 Lyžičník, 1. polovica 20. storočia (Zdroj: zo zbierok Kysuckého múzea)

Na území Juhoslávie zákazníci platili drotárom za malé opravy plechových nádob 2 dináre, za väčšie 5 dinárov a výmena dna stála 8 až 20 dinárov. Za deň tak dokázali utŕžiť až 200 dinárov (vrátane predaja svojich výrobkov, ako vešiaky, pasce a podložky pod žehličky), čo bolo v prepočte približne 68 Kč. V roku 1923 bol kurz československej koruny k dináru 1 : 2,97. V Maďarsku sa priemerný mesačný príjem drotára pohyboval vo výške 150 pengö, čo bolo viac ako minimálne životné náklady – 118 pengö, ktoré uvádzala maďarská štatistická ročenka na rok 1927. V Rakúsku sa priemerný denný zárobok pohyboval na úrovni 10 – 12 šilingov. Po stabilizácii meny v Nemecku a Belgicku pri skromnom spôsobe života dokázali drotári za niekoľko mesiacov ušetriť v prepočte 3000 – 4000 Kč.

Utŕžené financie (najmä z Nemecka a Rakúska) sa drotári snažili preniesť cez hranice a doma ich zameniť alebo predať v lepšom kurze, aký im ponúkali na území štátu, kde pôsobili. Drotári pracujúci vo Viedni a okolí chodievali domov pešo, aby ušetrili za cestovné a navyše si ešte „cestou“ aj zarobili opravou riadu a predajom výrobkov, ktoré im ostali. Hranice s Československom prekročili v Marcheggu, asi 50 km od Viedne. Po anšluse Rakúska (1938), keď v dôsledku zmenenej politickej situácie museli opustiť svoje dovtedajšie pôsobiská, im „colné komandá“ ešte dôkladnejšie kontrolovali doklady a to, čo niesli domov.

Ak by im objavili nejaké peniaze, mohli im byť skonfiškované kvôli zákazu vývozu vyššej sumy ríšskych mariek z Tretej ríše. Zárobok sa preto snažili prepašovať v rôznych skrýšach, napríklad v krošni pod materiálom, v kapse pod osobných predmetmi a jedlom. Okrem bežne rozšíreného zašívania pod podšívku kabáta či saka, peniaze skrývali aj v záhyboch nohavíc, v dnách klobúkov, v topánkach a pravdepodobne aj v telesných dutinách. Zvyčajne priznali iba menšiu sumu peňazí. Spoliehali sa aj na svoj neupravený a unavený vzhľad. Keď colníci videli, ako vyzerajú, často im všetko nechali a pustili ich bez väčších problémov cez hranice.

drotari4 Podložka pod žehličku, 1. polovica 20. storočia (Zdroj: zo zbierok Kysuckého múzea)

Ak sa drotári neplánovali dlhšie vrátiť domov, respektíve pracovali vo vzdialenejších oblastiach, peniaze posielali poštou alebo prostredníctvom banky (podobne ako drotári pôsobiaci na území Československa). Došlé peniaze manželky použili hlavne na splatenie dlhov (vrátane vysokých úrokov), ktoré mali najmä u židovských obchodníkov alebo krčmárov. Niekedy drotári posielali peniaze priamo obchodníkovi, u ktorého manželka nakupovala. Po návrate sa vždy presvedčili, či obchodník vymazal dlžobu. V prípade, že drotári nepoužili úspory na investície do hospodárstva ani na splácanie dlhov, mohli ich využiť na pôžičky na obligácie pre spoluobčanov. Tento spôsob ukladania úspor preferovali pred uložením v peňažných ústavoch.

drotari5 Bankovka v hodnote 50 000 nemeckých mariek z roku 1922 (Zdroj: zbierka I. K.)

Hierarchia drotárov

Na zárobky zákopeckých drotárov mala určitý vplyv aj ich hierarchia, ktorá z celospoločenského hľadiska v medzivojnovom období postupne strácala na význame. Naďalej však zohrávala významnú úlohu v rámci drotárskej socioprofesijnej skupiny (napríklad pri sebahodnotení jednotlivých drotárov). Vo všeobecnosti možno vyčleniť päť spoločenských vrstiev drotárov.

K najmenej zarábajúcim a výzorom najviac zanedbaným patrili nedospelí drotárski učni a pomocníci – džarkovia. Mnohí neboli dostatočne zruční ani skúsení v práci s drôtom a plechom. Obvykle sa venovali opravám alebo predaju výrobkov, ktoré vyrobili ich gazdovia. Nasledovali chudobní drotári, ktorí sa živili vandrovným spôsobom a najmä opravami riadu a náradia, čím si dokázali zarobiť na základné živobytie.

Pravdepodobne najpočetnejší boli drotári, venujúci sa opravám i výrobe predmetov z drôtu a najmä plechu. Časť z nich bola zamestnaná v malých plechárskych (drotárskych) dielňach. Svojou prácou si striedavo dokázali zabezpečiť primerané živobytie. Niektorí dokonca dosahovali nadpriemerné príjmy. Ďalšiu skupinu tvorili podnikaví a mimoriadne zruční drotári, ktorí vlastnili malé dielne, v ktorých často pracovali už pred 1. svetovou vojnou. Zaradiť sem možno aj gazdov, ktorí zamestnávali iných drotárov alebo mali niekoľko džarkov. Ich príjmy stačili pokryť všetky ich životné náklady i potreby ich rodiny či hospodárstva. Mnohí dokázali ešte ušetriť určitú čiastku peňazí. Najvyššiu priečku v hierarchii drotárov zaberali drotári pracujúci v zahraničí, kde boli relatívne priaznivejšie podmienky na ich činnosť, s čím súviseli aj ich podstatne vyššie zárobky.

Drotári zo Zákopčia počas svojho pôsobenia v zahraniční i po návrate domov ovplyvňovali rodinný život, spoločenské dianie v obci, odev, stravovanie, hygienu, architektúru, mechanizáciu poľnohospodárskych prác i vzdelanie obyvateľstva. Prenášali si poznatky z domu na cesty za prácou, ale hlavne získané informácie a skúsenosti sa, aj vďaka svojim príjmom zo zahraničia, snažili aplikovať v domácom prostredí. Zároveň boli nositeľmi nových informácií, ktoré rozširovali ich obzory v politickej, kultúrnej i jazykovej oblasti, sprostredkovane aj ich príbuzných, susedov a známych.

PhDr. Alojz Kontrik