Dňa deviateho júla roku Pána 1904 konal sa v mestečku Čadca trh. Rínok, dnešné Námestie Slobody, bol v onen deň preplnený stánkami a vravou.
Do mestečka sa zliezlo množstvo kupcov i remeselníkov z blízkeho i ďalekého okolia. Títo v miestnych hostincoch nocľah hľadali, čím srdcia krčmárov nemálo potešili. V krčmách sa veru pilo ostošesť a veselosť nepoznala mieru. Deti s materami pomedzi stánky prechádzali, obdivujúc jemné látky, vyšívané šatky či remeselne zhotovené čižmy. Muži zasa u remenárov opasky i biče preberali a u kováčov na podkovy i iný železný tovar hľadeli. Mäsiari zo svojich drevených búd na rínku mocným hlasom do davu vyvolávali, by tovaru svojmu odbyt našli. Skrátka, trh bol jedným veľkým mraveniskom, tak ako sa na poriadny čadčiansky jarmok patrí.
Lež leto onoho roku bolo suché a horúce. Vody v potoku Rieka, čo stredom rínku pretekal, bolo tak málo, že sa ledva dnom lenivým prúdom vliekla. Rieka, čo inokedy pri povodniach hrozivo svoju silu ukazovala, bola v ten čas len mŕtvym žabincom, z ktorého sa nevábny sírny puch do okolia šíril.
Vtom radostné kupčenie preťal úzkostný krik z neďalekej Popperovej ulice. S volaním „Horí!“ rozbehli sa deti, čím najskôr vyplašili sťatých Kysučanov pri hoteli Reich. Nie všetci však boli u Reicha pálenkou omámení; tí triezvejší hneď hore ulicou vyrazili, kde zočili hustý dym spod šindľov Deutschovho domu sa valiť. Skôr než sa správa k vrchnosti mestečka dostala, dom Deutschov sa v jedinú obrovskú fakľu premenil a plamene i blízke humno zachvátili. Keďže domy tam jeden na druhom tesne nalepené stáli, ohňu nebolo mnoho treba – v okamihu horeli domy tri, vzápätí päť, až sa celá ulica v ohnivom objatí ocitla.
Keď na trhovisku ľudia skazu túto zhliadli, s nárekom sa k svojim príbytkom hnali, by aspoň šatstvo, periny či kus nábytku pred dravým živlom zachránili. Zvon na veži svätého Bartolomeja na poplach udieral a jeho hlas sa clivo niesol tromi dolinami až do ďalekých lazov. Praskot horiacich šindľov mocnel a z Popperovej ulice oheň preskočil na ulicu Mäsiarsku, čo hneď opodiaľ stála. V strašnom zmätku sa začali organizovať dobrovoľní hasiči, ktorým každá ochotná ruka na pomoc pribehla.
Praskot dreveníc, ktorých povaly boli suchou slamou naplnené, bolo počuť na hony ďaleko. Horiace krovie padalo do ulíc a Čadčania, vytvoriac reťaz z tiel, vedrami vodu z rieky Kysuca neúnavne na dymiace trosky liali. Hasiči hákmi strhávali zvyšky striech, by ďalšej ceste plameňom zabránili. To už ohnivý jazyk lízal steny hotela Reich. Sám hoteliér Marek Reich v zúfalstve majetok svoj von vynášal, kým hasiči nadľudským úsilím budovu pred ohňom bránili. V stávke bolo mnoho – stavba tá mala pôdorys v tvare písmena L a zasahovala až na ulicu Bárošovskú. Keby sa bol oheň tam zahryzol, skaza mestečka by bola nesmierna.
Trhovníci v panike tovar balili, chcejúc sa za rieku Kysucu pred páľavou skryť. Žiar, čo sa mestečkom šíril, bol už neznesiteľný. V plameňoch stála ulica Popperova i Mäsiarska, i južná strana rínku s pekárenskými búdami ľahla popolom. Na obecnú ľadovňu sa zrútili horiace trámy a oheň neúprosne oblizoval múry Okresného súdu. Tam už nebolo pomoci – dnu sa nebolo možno cez dym prebiť a nič z úradných vecí sa zachrániť nepodarilo.
Keď plamene budovu pohltili, hasiči k starému pivovaru ustúpili, kde kancelárie panstva a archív mestečka sídlili. No i tam bol živel silnejší; vzduchom lietali obhorené listy starých kníh a listín, rozfúkavané vetrom, zatiaľ čo sa strecha pivovaru do ohnivého tanca prepadla.
Až po čase dorazili na pomoc aj hasičské zbory z okolia. Oheň sa podarilo zastaviť pri starom mýte a pri hoteli Reich len vďaka nesmiernemu odhodlaniu Čadčanov. Vyššie na Popperovej ulici museli muži vytvoriť prieluku, by ohňu stravu vzali. Ľudia v domoch o všetko prišli, mnohí ani len uzlík šatstva vyniesť nestačili. Vzduch bol presýtený dymom a zúfalým revom dobytka, čo v hospodárstvach uväznený ostal. Na mestečko ako čierny sneh padal popol a k nebesiam sa znášali mračná hustého dymu...
Kedy presne sa toto ohnivé peklo podarilo celkom udusiť, to už pamätníci nespomínajú. No ráno po katastrofe bol pohľad žalostný. Z rínku na juh bolo vidieť až k vyhorenému pivovaru a súdu – šíre spálenisko. Hrubá vrstva popola, z ktorej kde-tu ohorené trámy trčali, sa ešte stále parila. Z trosiek ako nemí svedkovia nešťastia vystupovali len kamenné komíny. Šesťdesiattri domov i so zázemím ľahlo popolom. Vyhoreli kancelárie slúžnovského úradu a s nimi i vzácny archív mestečka. Do nenávratna sa tak prepadli kusy histórie dnešného mesta. Dnes už na onen strašný deň takmer nik nepomyslí a v kronikách o ňom nájdete len strohý záznam. A predsa to bola katastrofa, akú Čadca dovtedy nepoznala. Dnes, keď moderným námestím kráčame, ani nám na um nezíde, čo všetko sa tam udialo a koľké tragédie toto miesto spoznalo.
Zdroje – Text spracovaný na základe zápisov s kroniky mesta Čadca do roku 1946.
Vysvetlivky pojmov
Rínok – Námestie Slobody
Popperova ulica – časť dnešnej Hornej ulice
Mäsiarska ulica – dnes už neexistuje. Od Mestského domu kolmo na začiatok časti Rieka pod parkoviskom Billy
Bárošovská ulica – Palárikova ulica
Hotel Reich – Hotel Tatra Inn.
Staré mýto – Dnes Mestský úrad
Starý pivovar – areál pod Billou na začiatku Rieky
Lukáš Kubiatko, foto AI
