Marec je mesiacom, ktorý určite so sebou neprináša čulý pracovný ruch na stavbách a to najmä na Kysuciach, kde je väčšia časť roka typická chladným počasím.
Výnimka však potvrdzuje pravidlo a tak to nebolo inak ani v Zborove nad Bystricou v stredu 19.03.1969, kedy bol započatý prvý výkop na stavbe dominanty obce – kostola Nepoškvrneného Počatia Panny Márie.
Prvé dielo, ktoré sa v ten deň podarilo, bola jama na vápno, ktoré v tom čase slúžilo ako základný materiál pri každej započatej stavbe. Bez tejto suroviny sa nijaký stavbyvedúci nedovolil pustiť do práce. Tak to bolo i v Zborove – jama sa vykopala za krátky čas.
Najviac práce sa na stavbe kostola urobilo počas sobôt a štátnych sviatkov. Ľudia vtedy nemuseli ísť do zamestnania, prichádzali pracovať na stavbu kostola. Aj 1. mája 1969 sa približne 200 Zborovčanov nezúčastnilo povinného prvomájového sprievodu, ale prišli na nepovinnú brigádu.
Počiatočné nadšenie však čoskoro pribrzdili problémy s nákupom materiálu
Hoci bolo stavebné povolenie na stavbu kostola, stavebný materiál sa nakupovať nemohol. Stavebného materiálu bolo vo vtedajších stavebninách málo, naviac mu ho zakázali predávať. Vtedajší pracovník stavebnín informoval Mons. Balážiho, že má z okresu príkaz, aby materiál na stavbu kostola nepredával. – „Pán farár, rád by som, ale nemôžem“ – znela jeho odpoveď. Vtedajšiemu farárovi Balážimu odmietli predať materiál i v okrese Žilina i Bytča. Situácia bola vážna bez nádeje na rozumné riešenie.
Monsignor sa však nevzdával a navštívil spolužiaka na ministerstve v Bratislave, ktorý mu poradil, aby nakupoval v Čechách. Zistil, že v Ústi nad Labem už mesiace v prístave skladujú kvalitnú bielu tehlu z Východného Nemecka, ktorá bola určená na stavbu akejsi nemocnice v Košiciach, ale ešte nebola vypracovaná projektová dokumentácia. Nebolo isté, či sa na východe Slovenska bude vôbec stavať. Kamarát z ministerstva poradil farárovi, aby zašiel na úrady do Prahy a žiadal dislokovať tehlu na Slovensko. Tri dni strávil Mons. Baláži so svojimi priateľmi v Prahe. Ministerským úradníkom sa báli povedať, že tehla má byť použitá na výstavbu kostola a nemohli ani povedať, že z nej postavia kultúrny dom, pretože ten v Zborove už stál.
Po všetkých útrapách, ktoré monsignor Baláži zažil s úradníkmi po večeroch v pražských kaviarňach, aby ich presvedčil o dislokácií tehly na Slovensko, sa dočkal zázraku a to v podobe, že jeden ministerský úradník mu prisľúbil, že pošle tehlu do Košíc, ale keďže ju tam nikto nebude mať prevziať, treba zariadiť, aby ju nevracali späť, ale preradili do košických stavebnín. Priateľ zo slovenského ministerstva mal následne zariadiť preradenie tehly do banskobystrických stavebnín – a odtiaľ mala hneď putovať do Zborova.
Veľmi ťažko sa vo vtedajšej dobe dalo takéto niečo zariadiť, avšak našiel sa spôsob, ako tehlu vôbec neprevážať do Košíc, ale po železnici priamo doviesť do Krásna nad Kysucou. Ako? Niektorí sú presvedčení, že počas výstavby kostola sa stalo niekoľko zázrakov. A niektorí ich zažili na vlastnej koži. A tehla bola v Zborove. A tak stavbyvedúci Vincent Nečeda mohol pokračovať vo výstavbe spoločne so Zborovčanmi a všetkými, ktorí prišli aj z okolitých dedín.
Z bielej nemeckej tehly sú postavené vonkajšie múry kostola. Stavali ich starčekovia – penzisti z Liptova. Zborovskí chlapi sa trochu aj hnevali. Na tú stavbu si trúfali aj oni, ale bratia Surovovci, ktorí mali nad stavbou technický dozor o tom nechceli ani počuť. Vonkajšie múry nie sú omietané, preto bolo potrebné, aby tehly boli zoradené presne – ako vojaci na slávnostnej prehliadke. Tehlu museli ukladať majstri murári – a Liptáci boli tým preslávení.
Spočiatku šlo všetko ako po masle. Penzisti pýtali pár stovák na deň, samozrejme, načierno, veď by im inak zobrali dôchodok. Múry pod ich rukami však utešene rástli a spokojný farár ich vyplácal každú sobotu. Avšak rýchlejšie ako rástli kostolné múry, sa vyprázdňovala farská pokladnica. Veď nielen chlapov bolo treba platiť. Zadarmo neboli ani cement, vápno, piesok... Netrvalo dlho a v jednu sobotu musel s pravdou von. "Chlapi, došli mi peniaze. Zaplatím, keď budem mať."
To sa však penzistom nepáčilo, vraj čo by im ženy povedali. Na dlh robiť nechceli a farár sa prosiť nevedel, hoci sa ho zmocňovali obavy. Zrazu si nedokázal predstaviť, ako kostol dostavajú, keď im už na začiatku chýbajú peniaze. "Bože, čo mám teraz robiť," vzdychol si, keď vysadil posledného z murárov.
Baláži a stavbyvedúci Nečeda
Naproti nemu zastalo auto a blikalo svetlami. ,,Vystúpili sme z áut a vodič z toho auta sa ma opýtal, či som farár, čo stavia na Kysuciach kostol. Prisvedčil som, on mi podal vkladnú knižku. No povedzte, nie je to zázrak?! V deň, keď miniem poslednú korunu, keď musím zastaviť stavbu, keď som zúfalý, objaví sa neznámy a venuje mi tridsaťtisíc! Hneď som bežal za chlapmi. Ďalší mesiac sme mohli stavať, ˮ hovoril Mons. Baláži a pri tej spomienke sa mu aj rozjasnila tvár. "Zrazu som uveril, že ten kostol dostaviame, že ak sa nevzdáme, Pán Boh sa o nás postará," rozprával mi po rokoch o svojich zázrakoch.
pokračovanie nabudúce...
spracoval: Juraj Hlavatý
starosta obce Zborov nad Bystricou
Viac o kostole:
- Nádherný zborovský kostol oslávi 50. výročie konsekrácie (1. časť)
- Nádherný zborovský kostol oslávi 50. výročie konsekrácie (2. časť)
- Nádherný zborovský kostol oslávi 50. výročie konsekrácie (3. časť)
- Hložníkové vitráže v zborovskom kostole - málo známy unikát
- Zborovský skvost - socha Ježiša Krista od Alexandra Trizuljaka
