Existoval na Kysuciach hrad Černatín? Boli sme navštíviť toto legendárne miesto

"Ten hrad má nádhernú vežu s malými okienkami a pozlátenými okenicami. Keď na ňu dopadne slnečný lúč, celá sa ligoce, až z toho bolí zrak. Vypína sa vysoko k oblakom. Nádvorie je veľké, priestranné. Uprostred je hlboká studňa a všade dookola vysadené kvety z ďalekých krajov..."¹

Citáciou z knihy Kysucké dračie a iné príbehy, ktorej autormi sú Peter Kolembus a Erika Kojšová Sýkorová, začíname náš príbeh, našu expedíciu za dávnou legendou. Za legendou podnecujúcou fantáziu mnohých ľudí v minulosti aj súčasnosti. Za legendou hlboko zarytou v našich mysliach i srdciach.

A ja som veril tiež, veril som v Černatín prakticky od detstva. Videl som hrad, ktorý „naozaj nevidieť“. Z vlastnej skúsenosti viem, že keď človek verí, tak aj legenda sa môže stať skutočnosťou. Pre mňa osobne sa jedná o splnenie dávneho sna, sna o tajomnom Černatíne, sna o „kysuckom hrade“.

Prvé dotyky s Černatínom mi priniesla kniha od Jána Podmanického „Za oponou kysuckých dejín“. Kniha vyšla v roku 2002. Osobne som sa k nej dostal vďaka rodičom, myslím, že som ju dostal na narodeniny. V tom čase som mohol mať asi 16 – 17 rokov. Obsah tejto knihy ma veľmi zaujal a začal som si uvedomovať, že i Kysuce majú svoju históriu aj tajomstvá. Veď napokon história a archeológia ma sprevádzali snáď od narodenia, tajomstvá či záhady ma vždy fascinovali.

V knihe ma predovšetkým zaujala ôsma kapitola s názvom „Hrad boha Černoboga?“ Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Hrady, to bolo vždy moje. Nedobytné pevnosti, týčiace sa vysoko na skalách. A zrazu sa dozviem, že i Kysuce mali svoj hrad? Veď to je senzácia. Netrvalo dlho a s otcom sme sa vybrali na legendárny hrad Černatín. Dodnes si lokalitu vybavujem ako mimoriadne zaujímavé miesto. Problém bol, že nás z kopca vyhnala búrka a my sme sa pobrali domov.

No Černatín išiel so mnou. V mysli i srdci. Od prvého dotyku s Černatínom ubehlo niekoľko rokov. Za ten čas som „pobehal“ mnoho hradov, hrádkov a hradísk. S odstupom času sa na Černatín pozerám inak. Čas možno ukáže, ktorý pohľad bol ten správny.

Legenda menom „Černatín“

V roku 1927 vydáva Rudolf Matter svoj Kysucký dejepis, ktorý spracoval, ako sám uvádza, na základe rôznych listín a archívnych záznamov. Rudolf Matter bol počas svojho života richtárom Makova i Čadce a jeho veľkou záľubou bola práve história.²

V už spomínanom Kysuckom dejepise opisuje Rudolf Matter konkrétnu lokalitu pod rôznymi názvami; Čreňahrad – Čerenatin – Černatin. Prirodzene sa jedná o dnešný vrch Černatín. Podľa Rudolfa Mattera bol vrch Černatín domovom nášho „prakmeňa Keltov“ a žil na ňom najstarší predstaviteľ pastierskeho ľudu „keltov“ – „bača“. Tento bača, dnes by sme povedali skôr náčelník, vodca, mal na vrchu Černatín postavený hrad, ktorý bol čiastočne murovaný a čiastočne drevený.³

Ešte v súčasnosti (v časoch Rudolfa Mattera) bolo možné si na Černatíne všimnúť viaceré priehlbiny s vyčnievajúcimi kameňmi, na ktorých boli vyryté „hieroglyfy“. Išlo o znaky kríža J.H.S., teda stopy kresťanstva, avšak nachádzal sa tu i odkaz na dobu pohanskú v podobe vyrytých hviezd, mesiaca a ďalších symbolov. Na Černatíne vraj stáli na rovnej vrcholovej plošine štyri kamene.³

Tajomná koncovka „ín“

Černat „ín“, Temat „ín“, je Vám to povedomé? Teda minimálne ten Tematín. Že nie? Jedná sa o stredoveký hrad, ktorý sa ligoce ako striebro v pohorí Považský Inovec na západnom Slovensku. Isto si ho všimnete za jasného počasia, keď budete cestovať diaľnicou z Bratislavy na Kysuce.

Tieto privlastňovacie miestne názvy ukončené koncovkou „ín“ majú svoj pôvod najneskôr v 12. storočí.⁴ Patria tu i názvy Kysuckého Nového Mesta z obdobia stredoveku; Jesesín – Jačatín i Krasatín – Krasotín, starší názov obce Radôstka.⁴ Tieto názvy môžeme považovať za typicky slovanské, avšak treba brať na zreteľ, že názov automaticky nevypovedá o lokalite osídlenej Slovanmi.⁵

Komu teda mohol pariť „hrad“ na Černatíne? Kto vládol z tohto vrchu svojmu ľudu? Možno to bol slovanský boh „Černobog“, boh deštrukcie, zla a temnoty.⁶ Vládol teda ľudu pod „hradom“ Černatín krutý vládca?

Vojvoda Ján Kýčera z Černatína

S odstupom času a poznania ma zaujalo meno „Ján Kýčera“. Ten mal podľa Jána Podmanického sídliť na vrchu Černatín v časoch valašskej kolonizácie.⁷

V súvislosti s touto interpretáciou autora knihy „Za oponou kysuckých dejín“ sa naskytá zaujímavý pohľad na mapové listy prvého vojenského mapovania z 18. storočia, kde sa stretávame v blízkosti Černatína s názvami vrchov „Kitscher B.“ a „Kistschera b“. Majú tieto mapy nejakú spojitosť so záznamami panstva z 19. storočia, v ktorých nachádzame informácie o richtárskej roli pod Černatínom?⁸

Uvedomiť si treba jednu vec. Obdobie valašskej kolonizácie nemôžeme v žiadnom prípade stotožňovať so Slovanmi, či dobou hradiskovou. To sú všetko obdobia „dávnoveku“.

Černatín v geografickom ponímaní s troškou histórie

Nadmorská výška vrchu Černatín dosahuje úctyhodných 923 metrov. V súčasnosti patrí vrch do katastrálneho územia obce Radôstka. Černatín dokazuje svoju majestátnosť nadvládou nad tromi okresmi a niekoľkými obcami. Nie je to iba Radôstka, ale i Stará Bystrica v okrese Čadca, Povina v okrese Kysucké Nové Mesto a zabudnúť nesmieme ani na Lutiše v okrese Žilina. Treba dodať, že Černatín nie vždy patril Radôstke. Bývali časy, kedy sa týmto legendárnym vrchom pýšili ľudia zo Starej Bystrice, kým v prvej polovici 19. storočia nedošlo k potýčkam medzi obyvateľmi Radôstky a Starej Bystrice o Černatín. V tomto búrlivom období rozhodol provízor Ján Koiš, že legendárny vrch pripadne obci Radôstka.⁸

Zmienku o Černatíne nájdeme aj v roku 1611, kedy došlo k sporu medzi obyvateľmi Poviny a valachmi z Dolného Vadičova. Valasi napáchali škody na lúkach v okolí Černatína, ba dokonca, ešte si tu salaš vystavali.⁵

Naša expedícia

Expedíciu sme zorganizovali dňa 09. februára 2025. A kým si väčšina ľudí vychutnávala nedeľný obed, my sme sa schádzali na parkovisku pod kostolom sv. Andreja Svorada a Beňadika v Radôstke.

Expedíciu tvoril tím „MojeKysuce“, konkrétne v obsadení Janka Kolembusová, Peťo Kolembus a tím „Kysuckou krajinou“, zastúpený Jankou a Olíviou Kvasnicovou i Petrom Kvasnicom. Pridal sa k nám aj Peťo Kultán, Janka Holienčinová, nechýbal ani Ondrej Šulka so svojimi štvornohými priateľmi. Čestné miesto expedície zaujal historik Kysuckého múzea PhDr. Marián Liščák, PhD.

Po krátkej diskusii a vzájomnom zoznámení sa vyrážame do hôr. Prekročením potoka Radôstka sme sa ocitli na našej trase dlhej približne 2 kilometre. Polooblačné počasie bolo k nám prívetivé, miestami nás dokonca zohriali slnečné lúče. Škoda absencie akejkoľvek turistickej trasy v týchto končinách. Z času na čas nám oťaželi nohy, príčinou nebola únava, ale blatistá cesta. Míňali sme lúky i lesy s celkovým prevýšením trasy asi 400 metrov.

A v tom sme ho zbadali priamo pred nami, legendárny a tajuplný Černatín. Zvládli sme to našli sme tajomný hrad, ktorý zároveň je aj nie je.

Ihneď po vstupe na vrchol kopca sme sa rozbehli hľadať ruiny hradu aj kamene s hieroglyfmi. Chceli sme zbaviť Černatín hustého oparu tajomna. Atmosféru umocňoval i fakt, že Peťo Kolembus zobral so sebou knihu „Kysucké dračie a iné príbehy“, ktorej je spoluautor. Táto kniha rozpráva príbeh i o legendárnom Černatíne a tajomnom drakovi. Peťovi je prirodzene táto kniha srdcu blízka, rovnako ako Černatín. A tak sme čakali, že priletí drak, ktorý zachráni kráľovstvo Černatína. Žiaľ, nič z našich predstáv sa neudialo a namiesto hradu s pokladom sme našli niečo iné, oveľa hodnotnejšie. Našli sme nové priateľstvá, objavili krásne miesta s neopakovateľnými výhľadmi. Prežili sme krásnu nedeľu a zároveň urobili niečo pre svoje zdravie. Veď pohyb lieči. A kde sme to vlastne boli? Všetko ukáže čas a vytrvalosť nášho snaženia. Možno Černatín nie je Černatínom. Možno nie je ani hradom.

Mnohí si pod pojmom „hrad“ predstavujú honosné stredoveké sídlo, nedobytnú pevnosť chránenú mohutnými múrmi s cimburím. Za hradnou bránou palác s vysokou vežou. Romantická predstava, však? Pri týchto predstavách by možno náš „kysucký hrad“ Černatín strácal body. No rozhodne nestráca svoj „genius loci“, nestráca svojho ducha. Nakoniec, mnoho podobných miest nazývajú nie hradmi, ale dokonca „Kočími zámkami“.

V minulosti by sme pod hustým oparom tajomstva objavili samých seba. Veď my všetci sme do istej miery potomkovia ľudí, ktorí žili a ukrývali sa v týchto nedostupných horách.

Prenesme sa teraz v čase na Černatín, kde sa za ručne vykopanou priekopou ocitneme pred navŕšeným valom, akýmsi obranným múrom, tvoreným hlinou, kamenín a drevenou palisádou. Prejdeme drevenou bránou a zrazu sa ocitneme uprostred legendárneho Černatína. Na dávnej lokalite vidíme pracujúcich ľudí, každý má v kolobehu života svoje poslanie. Ich príbytkom sú jednoduché, čiastočne do zeme zahĺbené kolové domy, akési chaty, uprostred, ktorých si ľudia vykopali pomerne hlbokú jamu, cisternu, zdroj pitnej vody. Z vtáčej perspektívy a s využitím fantázie vidíme miesto v tvare srdca, ktoré žiaľ dávno prestalo biť. Vidíme Černatín, miesto, kde život dávno utíchol.

Ale i tieto miesta si zaslúžia našu pozornosť. Černatín nie je prvým, nie je ani posledným miestom, kam sa vybrala naša zvedavá expedícia.

Podobnú expedíciu sme zorganizovali na doteraz najväčšie známe hradisko na Kysuciach, na Malý Vreteň; https://www.mojekysuce.sk.

A svoje brány nám otvorila aj „Kysucká brána“ prostredníctvom vrchu Rochovica; https://www.mojekysuce.sk.

Veru dobre nám bolo na tom Černatíne, trošku uzimení aj vetrom poriadne „prefúkaní“, rozhodli sme sa zohriať pri horúcej čokoláde v centre Starej Bystrice.

Rozlúčili sme sa pri „Zbojníckom kameni“, ktorý je umiestnený pred Zbojníckou baštou v Starej Bystrici. Tento kameň preniesli z vrchu Černatín a podobných kameňov by sme na lokalite vraj našli viac. A možno boli pôvodne iba štyri, tak ako to popisoval Rudolf Matter vo svojom Kysuckom dejepise.

Podľa legendy na týchto kameňoch tancovali víly so zbojníkmi. Kto si na tomto kameni aj dnes zatancuje, splní sa mu jeho najtajnejší sen.⁹

Hoci členovia našej expedície na kameni netancovali, splnil sa im jeden tajný sen. Našli hrad, ktorý zároveň je aj nie je.

autor, foto: Peter Kvasnica

zdroje:

1 KOLEMBUS, P. – KOJŠOVÁ – SÝKOROVÁ, E.: Kysucké dračie a iné príbehy. CB Media, s.r.o., 2021. Str.: 125. ISBN: 978-80-570-3420-9.
2 www.makov.sk
3 MATTER, R.: Kysucký dejepis. Vydavateľstvo „Považské Noviny“, 1927.
4 KOPTÁK, T.: Kysuce od praveku k vrcholnému. In Terra Kisucensis, VI, 2015, strany 27 až 47.
5 VELIČKA, D.: Dejiny osídlenia Kysúc. Združenie Terra Kisucensis, 2017. ISBN 978-80-969922-6-3.
6 https://www.pagania.cz
7 PODMANICKÝ, J.: Za oponou kysuckých dejín. VZLET Čadca, 2002. ISBN 80-968759-4-9.
8 https://www.mojekysuce.sk
9 https://www.starabystrica.sk