Máte radi tradičnú ľudovú architektúru regiónu Kysuce, turistiku, krásnu prírodu a výhľady? Potom Vám odporúčame návštevu zaujímavej osady u Juroši, ktorá sa nachádza nad mestom Čadca.
„Tento článok je venovaný pamiatke môjho zosnulého starého otca Pavla Kubiatka. Na vrchu Jurošák prežil celú svoju mladosť a jeho pútavé rozprávanie ma už od detstva prenášalo do histórie a života tejto osady. Práve jeho spomienky ma inšpirovali k tomu, aby som podrobne zmapoval minulosť a premeny celého tohto výnimočného miesta.“
Každý Čadčan pozná Jurošák. Je to kopec s nadmorskou výškou 627 m n. m., ktorý možno vidieť, pre jeho rozsiahlosť, skoro z každého kúta v meste. Dnes, keď nám na ňom spočinie zrak, môže nás upútať malebnými lúkami, ktoré sa nachádzajú medzi rozsiahlym zarasteným územím. Vrchol samotného kopca je dnes tiež zarastený a vysadená hora spolu s brezovými náletmi vytvorila hustý porast, ktorý bráni bežnému pohybu a je nesmiernou húštinou. Nebolo to tak však vždy.
Osada u Juroši a vrch Jurošovský. V minulosti celok, dnes dva odlišné svety
Čo sa zástavby týka, Jurošovský vrch nesie meno po osade, ktorá sa rozprestiera nad riekou Čierňankou. Osada je dnes plnohodnotnou súčasťou mesta, pričom v nedávnej dobe sa v jej koncovej časti vystavalo viacero domov, čím osada vyplnila celý prirodzený priestor na severovýchodnom svahu predmetného vrchu. Hlavnou komunikáciou je asfaltová cesta, ktorá prechádza od začiatku až po koniec osady. Z osady je však možné ísť na vrchol viacerými cestami, pričom najjednoduchším variantom je práve už spomínaná hlavná asfaltová cesta, ktorá však nad osadou mizne v hline a kameňoch pôvodnej cesty. Tá dnes vedie do časti Brehy, ktorú je najlepšie vidieť zo strany sídliska Kýčerka. Pozrime sa však do histórie, nakoľko to, že je kopec vidieť z každého kúta mesta, bolo neraz využívané.
Najstaršie známe dejiny
Málo známym faktom je nález pochádzajúci pravdepodobne z eneolitu (neskorej doby kamennej), ktorý na kopci objavili v minulom storočí. Podľa Centrálnej evidencie archeologických nálezísk (CEAN) sa mal tento objav uskutočniť v lokalite Zadná samota v roku 1953. Zápisom sa však všetko končí a k predmetnému roku nemožno dohľadať nič viac (1). Je preto nutné zamyslieť sa, či nejde o chybu v zápise.
Jeden nález však skutočne existuje. Objav nie je datovaný do 50. rokov, ale až do 60. rokov 20. storočia. Donedávna sa nachádzal v Považskom múzeu v Žiline, ale od roku 2014 je uložený v depozite Kysuckého múzea v Čadci. Ide o tri ploché silexové úštepy so stopami retušovania (2).
Lokalizácia nálezu v dokumentácii vychádzala z vtedajších vlastníckych vzťahov k pozemkom na Jurošovskom kopci, ktoré sú dnes už dávno zabudnuté. Jedna stopa však predsa len existuje. Presný rok nálezu je 1964. V tomto období sa popri Zadnej samote budovalo vedenie vysokého napätia, pre ktoré vyrúbali značný pás lesa. Úsek následne prešiel výkopovými prácami, ktoré odstránili terénne nerovnosti. V teréne sa potom kopali veľké a pomerne hlboké jamy na základy stĺpov elektrického vedenia. Už len tieto spomenuté skutočnosti sa dajú vzhľadom na blízkosť archeologického nálezu logicky prepojiť. K objaveniu kamenných úštepov muselo preto dôjsť práve počas výstavby diaľkového elektrického vedenia.
Artefakty boli následne presunuté do najbližšieho vtedy existujúceho múzea, ktoré sídlilo v Žiline. Dnes, ako som spomínal, sú uložené v depozite Kysuckého múzea, kam aj právom patria. Ide nepochybne o najstarší archeologický doklad potvrdzujúci prítomnosť človeka v našom meste.
Čo je to silexový úštep?
Ide o fragment z pazúrika či radiolaritu, odborne nazývaných silex. Vznikal zámerným odštiepením z materského jadra horniny pri výrobe kamenných nástrojov. Vďaka ostrým hranám sa tieto úštepy priamo využívali napríklad ako rezné čepele. Pre archeológov predstavujú kľúčový dôkaz o ľudskej činnosti v praveku (24, 25).
Objav sa pripisuje Antonovi Petrovskému-Šichmanovi. Predstavme si stručne tohto významného archeológa, na ktorého sa na Kysuciach takmer zabudlo.
Kto bol Anton Petrovský-Šichman?
Tento žilinský rodák sa narodil v roku 1919 do rodiny obuvníka. Pôvodne vyštudoval za učiteľa, pričom počas svojej pedagogickej kariéry vystriedal niekoľko pôsobísk. Počas druhej svetovej vojny, v roku 1943, nastúpil ako poslucháč na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, kde študoval odbor archeológia a jazykoveda. V roku 1949 získal titul PhDr. O rok neskôr nastúpil ako externý pracovník do Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied a umení. Na tejto pozícii pôsobil do roku 1957, keď z ústavu odišiel, aby posilnil rady pracovníkov Krajského múzea v Žiline, kde sa vypracoval na významnú odbornú osobnosť (3).
Výstižný citát o jeho profesionálnom prístupe uverejnila Zuzana Staneková v článku venovanom jeho pamiatke a životu: „Hoci inklinoval najmä k obdobiu včasnostredovekého osídlenia, ako muzeálny archeológ si nemohol dovoliť venovať sa výlučne tomuto obdobiu, práve naopak, výskumy vykonával bez rozdielu všade tam, kde to bolo potrebné, resp. prínosné (3).“ Práve vďaka tomuto obrovskému zanieteniu muselo dôjsť aj k objavu na Jurošovskom vrchu, o ktorom som písal vyššie.
Mons Klin a bitka pri Čadci
Prvý známy dochovaný názov Jurošovského kopca znie: Klin Mons. Preklad je v tomto prípade jednoznačný a znie Vrch Klin. Keď si pozorne pozrieme najstaršie mapy, ktoré je možné nájsť aj v tomto článku, tak Klin Mons. pôsobil skutočne ako klin vystupujúci na juh. Pôvodne išlo o hraničný vrchol, ktorý strážil cestu z Uhorského kráľovstva do neďalekého Tešínskeho kniežatstva.
Rukopisná mapa uhorsko-sliezskeho pohraničia. Zdroj mapa z knihy Dejiny osídlenia Kysúc Drahomír Velička. Reduta na Klin Mons. je vyznačená zelenou čiarou.
Mapa obrany Tešínskeho kniežatstva (1704). Zdroj Štátny archív v Bytči pracovisko Čadca.
Výrez z mapy Tešínskeho kniežatstva (1704), pohľad na Čadcu. Zdroj Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči, pracovisko Čadca.
To bolo bránené obranným systémom Šance, ktorý sa skladal z viacerých pevností, ako aj obranných valov. Tie, vyzbrojené delostrelectvom a vojenskou posádkou, neraz zachránili sliezske pohraničie pred vpádom z Uhorska, ktoré neraz zmietali nepokoje. Každá obranná línia má svoje predsunuté stanovištia. Tak vzniklo na juhovýchodnom svahu kopca Klin Mons., v mieste prirodzeného výhľadu na juh, predsunuté pozorovacie stanovište: reduta.
Mapa hraničnej oblasti pri Čadci (1793). Zdroj mapa z knihy Dejiny osídlenia Kysúc Drahomír Velička.
Reduta bola menšia stavba štvorcového či hviezdicového pôdorysu. Jej obranné múry boli tvorené z hliny, ktorá bola vystužená drevom a prútím, pričom jej okolie zväčša vypĺňala obranná priekopa. Reduta nebola primárne určená na obranu. Nenachádzali sa v nej ani nejaké väčšie stavby. Hlavnou časťou bolo miesto so signálnym ohňom, ktorý bol v prípade zaznamenaného nebezpečenstva zapálený a spustil poplach v hlavnej obrannej línii na Šancoch.
Relikty redút môžeme v teréne nájsť aj v súčasnoti, napríklad v Čadci, časť Milošová - Megonky či v obci Čierne, kde bol vybudovaný takmer dvojkilometrový pevnostný komplex Malé šance. Najväčšia a najstaršia samostatne stojaca reduta sa nachádza nad obcou Svrčinovec, známa je pod názvom Staré šance.
Približný nákres reduty (1704). Zdroj Klučina, Petr Třicetiletá válka obraz doby.
Rukopisná mapa uhorsko-sliezskeho pohraničia zo 17. storočia zobrazuje okrem samotnej hraničnej čiary aj hviezdicovitý pôdorys reduty na kopci Klin Mons. Mapa z roku 1704 opäť znázorňuje okrem celého pohraničia aj nami spomínanú redutu, avšak už v štvorcovom pôdoryse. Prestavba pravdepodobne prebehla po bojoch s kurucmi (povstalecké vojská Imricha Tököliho), ktorí v roku 1680 vpadli na Kysuce a snažili sa prebiť cez Jablunkovské a Javorinské Šance k Tešínu. Boli však odrazení, no napáchali veľké škody na území Kysúc či v blízkej Žiline, ktorú rabovali niekoľko dní (4). Kuruci opakovane prechádzali popod obranný systém Šancí, pričom verbovali Kysučanov, ktorým, pokiaľ kládli odpor, vypaľovali osady (4).
V noci z 13. na 14. júla 1680 zaútočili tešínske jednotky v sile 500 mužov proti táboru kurucov, ktorý stál severne od Čadce v miestach dnešného Podzávozu po Svrčinovec. Kuruci sa tu pripravovali na rozsiahlejší útok na systém opevnenia Šance. Boli však útokom prekvapení a rozprášení (4). Podľa miesta bitky je jasné, že predsunutá reduta na Klin Mons. nemohla prečkať taký početný útok a bola rozvrátená. Po epizóde s kurucmi došlo k obnove predsunutého stanovišťa, ktoré máme naposledy zachytené na mape, ktorú som už spomenul vyššie. Na nej má už reduta štvorcový pôdorys, pričom je na mape znázornená aj osada Čadca a jej dominanta, vtedajší Kostol sv. Bartolomeja. Reduta sa však dostala aj do diela Mateja Bela. Ten opísal osadu Čadca vo svojom monumentálnom diele Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku). V jeho prepise, ktorý časovo spadá do rokov 1740 – 1749, môžeme čítať nasledovné: „Čadca je ľudnatá a často navštevovaná dedina so starobylými hradbami, ktoré sa rozkladajú na protiľahlom brehu Kysuce”(5). Z uvedeného textu je zrejmé, že spomenuté hradby za riekou Kysucou, viditeľné z centra na Rínku, museli patriť bývalej redute, ktorá musela pôsobiť aj pre svoju zanedbanosť impozantne. Na mapách ju už nenájdeme a netreba sa diviť. V roku 1772, teda za panovania Márie Terézie, došlo k vytvoreniu urbáru. Panovníčka dala taktiež opäť vymerať hranicu medzi Uhorskom a Sliezskom. Za osadu Čadca sa vymeriavania zúčastnili richtár Vrábel a notár Máday (6). Rozhraničovanie trvalo 121 dní (6) a hranica sa definitívne posunula severnejšie od starého Vrchu Klin.
Čo prezrádzajú vojenské mapovania o Jurošovskom vrchu?
Mapy vojenského mapovania Uhorska sú úžasným dielom, ktoré nám vie veľa povedať o živote a vzhľade miest v minulých dobách. Sú to vlastne prvé rozsiahle mapy nášho územia. Roky, ktoré pri práci s mapami uvádzam, sú odvodené z knihy Vojenské mapovania na Slovensku 1769 – 1883. Pamiatkový úrad túto publikáciu vydal pre lepšiu orientáciu v mapových podkladoch. V knihe je presne rozpísané, ktorý mapový plán v ktorom roku vznikol. Budem preto udávať tieto spresnené datovania, a nie roky zverejnené na portáli staremapy.sk. Na ňom totiž nájdeme údaje, ktoré značia vyhotovenie celého mapovacieho diela, a nie konkrétne nášho mapového listu. Mapovania sa robili ručne a trvali viac rokov, preto majú jednotlivé listy rôzne roky vyhotovenia.
Prvé vojenské mapovanie vzniklo pre územie obce Čadca a okolia v roku 1769 (7). Starý názov Klin Mons. tam už nenájdeme. V celej oblasti tohto vrchu sa nenachádza jediný nápis, ktorý by nám prezrádzal čokoľvek zaujímavé. Podľa legendy k mape bol celý vrch plný krovísk, lesného porastu a lúk (7). Obmývali ho z dvoch svetových strán rieky, ktoré v týchto miestach nájdeme aj dnes – rieka Kysuca „Kisutza Flus“ južným smerom od vrchu až po Čierňanku, vtedy zvanú „Czadetska bach“ (7). Po redute tu už niet ani stopy. Menšie osídlenie možno nájsť v miestach dnešného pľacu U Juroši, ktorý v tomto období musel už existovať. Tvorilo ho približne päť drevených domov. Osada ani jej okolie však nenesú žiadne meno (7). Je to zapríčinené nedôslednou prácou vtedajších zememeračov. Pri tejto mape je nutné pochopiť, že podľa vtedajšej logiky boli hlavnými bodmi na zaznamenanie lesy, kopce, rieky, potôčky, cesty či poloha obce a mesta – bez väčších detailov. Boli to vojenské mapy vtedajšej doby, keď sa vojna viedla pomocou pechotných muškiet s kresadlovou zámkou a bodákmi, jazdy so šabľami či za pomoci delostrelectva.
Prvé vojenské mapovanie (1769). Zdroj: Staremapy.sk.
Druhé vojenské mapovanie vzniklo pre našu oblasť v roku 1823 - 1825 (8). Táto mapa je už oveľa podrobnejšia a je plná dobových názvov, ktoré sú prítomné aj na našom vrchu. Vrchol kopca nesie názov „Tokarnya“. Za ním na západ možno nájsť podobný názov „Tokarnia B.“. Oblasť Tokarnia B. nesie názov Tokáreň dodnes, takže ide o skutočne veľmi staré pomenovanie. To sme však už v katastri blízkej obce Raková, preto by sme sa mali vrátiť späť k Jurošovskému vrchu. Na jeho južných svahoch možno nájsť v lesnom poraste, tesne nad riekou Kysucou „Kisuca Flus“, dva názvy. Prvý znie „Mussina“ a druhý „Kolenik“ (8). Pri názve Mussina je možné nájsť jeden kamenný dom. Túto oblasť by sme dnes mohli stotožniť s jurošovskou samotou, ktorá sa nachádza na dohľad od vysokého napätia. Pri názve Kolenik je taktiež možné nájsť kamenný dom. Je však ukrytý v lesnom poraste a za jeho nájdenie vďačím detailnej mape, ktorú som mal možnosť preštudovať vďaka Tomášovi Koptákovi, ktorý ju má z Budapešti (10). Táto samota existuje dodnes a je prvou samotou od osady U Juroši. Najlepšie ju vidieť od KNsP Čadca alebo z jej okolia, nakoľko sa dnes nachádza v odlesnenom páse, ktorý bol upravený pomocou medzí na poľnohospodársky využiteľnú pôdu a pasienky. „Mussina“ a „Kolenik“ sú priezviská, ktoré sa v tejto oblasti dali nájsť ešte v sčítaní obyvateľstva v rokoch 1930 a 1940 (9). Na mape môžeme opäť nájsť v mieste dnešnej osady U Juroši drevené, ale i kamenné domy, ktoré mali v tesnej blízkosti ohrady oplotené drevenými plotmi (8). Názov podobný dnešnému menu osady môžeme nájsť za riekou Čierňankou, a to v miestach dnešnej hlavnej železničnej stanice a blízkeho okolia. Je síce napísaný cez okolitý terén a zástavbu, avšak môžeme ho prečítať ako „Jurrossowga“. Rieka Čierňanka na tejto mape nemá pridelený názov, avšak je farebne vyznačená ako prítok do hlavnej rieky Kysuce „Kisuca Flus“, ktorá pár metrov proti prúdu nesie aj názov „Kiszucza Flus“.
Detail osady z druhého vojenského mapovania (1870). Zdroj: Staremapy.sk.
Druhé vojenské mapovanie, detail samôt (1823 - 1825). Zdroj: Hadtörténeti Intézet és Múzeum Budapest, Térképtár.
Druhé vojenské mapovanie však bolo vyhotovené ešte raz v 19. storočí. Muselo to byť po roku 1870, nakoľko mapa obsahuje novovybudovanú Košicko-bohumínsku železnicu, ktorá sa stavala koncom 60. rokov 19. storočia. Na tejto mape môžeme vidieť, že lesný porast na Jurošovskom vrchu výrazne zmenšil svoju rozlohu. Mapa je inak veľmi podobná tej predchádzajúcej a neobsahuje výrazné zmeny. Mapa z roku 1823 - 1825 nás čiastočne upozorňovala aj na fakt, že pôvodná cesta do osady viedla v iných miestach, než ju môžeme nájsť dnes. Až mapa z roku 1870 nám to dokazuje, keď cestu do osady znázorňuje ako vychádzajúcu z osídlenia po brehoch Čierňanky v smere k vtedajšiemu mestečku Čadca. V týchto miestach možno dodnes nájsť cestičku, ktorá vedie až k brehu Čierňanky, kde sa napája na novú cestu vedúcu okolo celého brehu. Na mape z roku 1870 nie je pri stretnutí cesty a rieky zakreslený žiaden most, preto možno usudzovať, že na prechod slúžil buď brod nachádzajúci sa v týchto miestach, alebo lávková konštrukcia, ktorá vojenskému dôstojníkovi nestála za zakreslenie (11). Brod či lávku by sme mohli v dnešnej miestnej geografii priradiť k miestu oceľovej lávky pre peších, ktorá bola využívaná do 15. septembra 2024, keď ju strhla storočná povodeň.
Druhé vojenské mapovanie (1870). Zdroj: Staremapy.sk.
Tretie vojenské mapovanie nám už ukazuje novú situáciu. Ako prvú vec si všimneme, že názov osady už znie „Juroso“. V oblasti samôt môžeme nájsť už len jedno pomenovanie, a to „Kolenik“. Tento názov môžeme stotožniť s bývalou samotou „Mussina“. Táto zmena môže mať viacero dôvodov. Prvým z nich môže byť zmena majiteľa pôdy, ktorým sa stal neznámy Koleník. Mapa z roku 1870 vychádzala zo staršej predlohy vyhotovenej v roku 1823 - 1825. V tomto období ešte existovalo poddanstvo, takže osady sa často volali len po priezvisku ich zakladateľa. To sa po zrušení poddanstva v roku 1848 začalo meniť. Pôdu panstvo rozpredávalo, takže aj samotná oblasť mohla dostať nové meno po novom väčšinovom majiteľovi. Názov vrcholu kopca na mape nesie tiež nové meno, a to „Podzavoz vrh“. Je na ňom dokonca možné vidieť presné výškové vymeranie, ktoré je uvedené v čísle 629 m n. m. Odchýlka v meraní oproti dnešku je len 3 metre, čo je úctyhodný výsledok, ak vezmeme do úvahy fakt, že sa všetky hodnoty vymeriavali ručne. V smere k Rakovej možno nájsť pôvodné označenie tejto časti vrcholu, ktoré znelo „Tokarnia vrh“ (12). Mapa je zaujímavá aj tým, že obsahuje vrstevnice, takže môžeme presne zistiť sklon terénu vo všetkých oblastiach vrchu. Rieky Kysuca a Čierňanka pravidelne po povodniach osekávali svahy Jurošovského vrchu. Vytvárali však aj nížiny a roviny, pokiaľ sa tok rieky vzdialil od kopca. To môžeme vidieť na všetkých hore spomínaných vojenských mapovaniach, ktoré sú zaujímavým zdrojom poznania vtedajšej situácie v krajine.
Tretie vojenské mapovanie (1882). Zdroj: Staremapy.sk.
Na Šibenice, miesto v Čadci a u Juroši zabudnuté
Keď počujeme slovo šibenica, každý z nás vie, o čom je reč. Miesta výkonu hrdelných trestov sú rozosiate po celom území Slovenska a Kysuce v tomto prípade nie sú výnimkou. Toto miesto by sa dalo stotožniť s polohou bývalej reduty. Potvrdzuje to len fakt, že toto miesto bolo naozaj strategicky veľmi významné a malo dobrú pozorovaciu polohu zo všetkých dolín mestečka Čadca. V kronike obce Raková môžeme o tomto mieste nájsť zaujímavý zápis: „Ľudová povesť spomína, že na čadčanskom neďaleko „Kolenika“ stály 2 šibenice“ (13). V zápise kroniky sa ďalej spomína už len využitie iných šibeníc, a to pri staškovskom chotári, na ktorých naposledy obesili troch neznámych zbojníkov. Z textu je však jasné, že šibenicu by nikto nestaval len tak. Vyžadovala materiál, ako aj prácu, takže je zrejmé, že aj šibenice na Jurošovskom vrchu boli využité. Kedy presne to bolo, sa už síce zistiť nedá, avšak je pravdepodobné, že poslúžili na potrestanie obyvateľov, ktorých zlákali zbojnícke chodníčky.
Jurošovský vrch od hlavnej železničnej stanice (1923). Zdroj: výrez z pohľadnice zo súkromnej zbierky autora príspevku.
Toto miesto sa spomína aj v súvislosti s inými udalosťami. V roku 1848 prišiel do Čadce generál Šimunič. Ten chcel v spomínanom roku prejsť z Poľska do Uhorska spolu so svojím vojskom. Keď vojsko prišlo ku Kysuci v mestečku Čadca, zastavili ho dvaja strážcovia čadčianskeho mosta, ktorí ho odmietali pustiť ďalej. Generál ich rozkázal odzbrojiť, no za ich statočnosť im ponechal slobodu. Potom vošiel do mestečka, kde požadoval proviant pre svojich vojakov, ako aj obrok pre kone. Aby bolo jasné, že to myslí vážne, dal okolo mestečka rozostaviť delá, ktoré naň mierili. Ako jedno z týchto miest sa spomína „do rohu pod Šibenice“ (14). Dvadsaťtričlenná obrana mestečka Čadca sa odmietla postaviť presile, preto požiadavkám vojska vyhoveli. Generál Šimunič sa v Čadci dlho nezdržal a ešte v ten deň (pravdepodobne po doplnení zásob) odtiahol smerom k Žiline (14).
Zvýraznená oblasť Na Šibeniciach (1923). Zdroj: výrez z pohľadnice zo súkromnej zbierky autora príspevku.
Existuje aj príbeh z roku 1914, z obdobia vojnových rokov. Na rínku v Čadci sa vtedy preberali vozy a kone spolu s ich furmanmi. Ak boli súci a vrchnosťou v mestečku schválení, odosielali ich na front v železničných vagónoch. Jeden takto naložený vlak sa počas stúpania neďaleko sliezskej hranice utrhol a zadná časť spolu so sprievodom dorazila nesmiernou rýchlosťou späť do Čadce. Na stanici tento utrhnutý vagón narazil do stojacej lokomotívy nákladného vlaku. Na mieste zostalo zabitých 18 koní spolu s ich tromi sprievodcami (14). Autor spomína, že „všetky kone zabité, do jednej šachty na Klíne pod Šibenicami, na roli Ferdinanda Altmanna boli zahrabané“ (14). Potvrdzovalo by to fakt, že ešte koncom 30. rokov 20. storočia bola oblasť „Na Šibenice“ využívaná ako miestne mrchovisko. Deti sa tam mali mať na pozore a starší ich upozorňovali, že tam straší (15). Tento názov zostal v pamäti ľudí až do obdobia socializmu, keď bol vplyvom rozvoja mesta, ale i osady U Juroši postupne zabudnutý (15, 16).
Jurošovský vrch do roku 1940
Pri poznávaní vývoja tohto vrchu môžeme ďalej nazrieť do vzdialenostnej mapy Uhorska, ktorej výrez je možné nájsť v sekcii obrázkov. Mapa nám nezobrazuje veľa konkrétnych informácií, náš vrch však na nej nesie meno „Podzávoz h.“, presne tak ako pri treťom vojenskom mapovaní. Jeho výška je uvedená ako 629 m n. m. Okrem hlavnej časti osady sa do mapy dostala aj jedna zo samôt, avšak nemá priradený názov. Z polohy na mape v závislosti od terénu mestečka Čadca sa dá predpokladať, že ide o bývalú samotu „Mussina“, ktorá nesie na treťom mapovaní meno „Kolenik“.
Vzdialenostná mapa Uhorska. Zdroj: Staremapy.sk.
Mapa z roku 1894, ktorá bola vydaná v roku 1915, nám ukazuje obdobný obraz ako mapa tretieho vojenského mapovania. Vrchol opäť nesie meno „Podzavoz vrch“ a opäť na ňom môžeme objaviť výšku udávanú ako 629 m n. m. Na mape si možno všimnúť, ako rieka Kysuca vytvárala koryto. V určitom mieste (dnes by sme túto lokalitu mohli zaradiť naproti kaplnke pri plote KNsP pri hlavnej ceste na Turzovku) sa koryto nachádza tesne vedľa železničnej trate Čadca – Makov. Taktiež si možno všimnúť, že pod samotou „Kolenik“ (v minulosti nazývanou „Mussina“) sa rieka stáča prudko na juh, pričom sa ďalej delila na dve ramená a vytvárala piesočnaté ostrovy. Železničná trať vystavaná na násype v tomto prípade vytvorila aj hrádzu, ktorá Kysucu držala severne od nej a ochraňovala blízku hradskú cestu do Turzovky pred poškodením v čase povodní.
Mapa (1894) ako novotlač vydaná v roku 1915. Zdroj: súkromná zbierka autora.
Presuňme sa však do samotnej osady U Juroši, nakoľko záznamy o živote v nej nám začínajú až od tohto obdobia (15). Osada stávala nad miernym zrázom, pričom obyvatelia na presun do mesta používali lávku či železničný most Čadčiansko-makovskej železnice, ktorá bola vybudovaná v rokoch 1913 – 1914. Táto železnica preťala úpätie kopca, dodnes zvané „Klin“. Je zaujímavé, ako sa dávny názov kopca zachoval v lokálnom názvosloví (i keď len pre špecifickú časť kopca), kde prakticky pretrval dodnes. Železnica sa vystavala v záreze svahu Klinu tak, že robotníci museli trať do svahu vykopať ručne. Dodnes je to viditeľné, ak toto miesto navštívite, a málokto si uvedomí tú nesmiernu prácu, ktorá musela byť vykonaná. Trať bola vedená týmto smerom preto, nakoľko ju pre okolitý terén nebolo možné viesť inokade. Pri hlavnej stanici muselo byť vystavané aj nové nástupište, ktoré stálo mimo hlavného perónu a funguje na tomto mieste dodnes.
Späť ale k osade. V polovici 20. rokov 20. storočia došlo pod samotami k tragédii. Dvaja chlapci pasúci dobytok spadli do rozvodnenej rieky Kysuca. Ich telá sa už nenašli. Na ich pamiatku boli pod samotami v neskorších rokoch postavené kamenné kríže (15). V tejto lokalite bol aj malý kameňolom. Využívaný bol najmä obyvateľmi osady, avšak pri regulácii rieky Kysuca došlo k jeho úplnému vyťaženiu (6), čím kopec stratil jeden zo svojich dlhoročných zdrojov materiálu. Samotná osada sa skladala zväčša z drevených domov, medzi ktorými by sme sem-tam našli kamenné objekty. Drevenice boli nízke a v ich blízkosti by sme našli množstvo stodôl či chlievov, v ktorých žil dobytok a iné hospodárske zvieratá. Pomyselný stred osady stál nad brehom pri starej hlavnej ceste do Čadce, ktorá viedla dole k pešej lávke spájajúcej obyvateľov s Čadcou. V tomto centre sa nachádzala obecná studňa, ktorá bola vystavaná v časoch veľkej hospodárskej krízy (15). Okolo nej rástli mohutné stromy, ktoré poskytovali tieň miestnym chlapom. Tí sa pod nimi v nedele stretávali, sedávali tam a hrali karty, pričom rozoberali svoje každodenné starosti. Pod stromami by sme našli aj kamenné žarná. Tie slúžili celej osade na mletie múky, takže ľudia neboli odkázaní na mlyny v Čadci (15). Pod stromami sa nachádzala aj kaplnka, čím sa úplne dotváral stred osady (kaplnku na tomto mieste možno nájsť dodnes).
Osada nebola veľká, o čom nám pekne vypovie aj štatistický údaj získaný zo sčítania obyvateľstva z roku 1930. V osade existovalo 19 domov, v ktorých bolo dokopy 23 obytných strán. Dve samoty, ktoré už nesú spoločný názov „Brehy“, mali dohromady 4 domy, v ktorých bolo 5 bytových strán. Dohromady mali obe časti zapísaných 126 obyvateľov (17). V sčítaní z roku 1940 môžeme v osade nájsť dokopy 22 domov, pričom z tohto počtu bolo obývaných len 19. Jeden dom bol neobývaný, teda prázdny. V sčítaní možno nájsť aj domy, ktoré zhoreli, a tie sú uvedené v počte dva. V osade vtedy žilo 116 ľudí. V oblasti „Brehy“ stáli štyri domy, pričom dohromady v nich žilo 20 obyvateľov.
Čo sa týka požiarov, tie boli postrachom každej jednej osady. Táto osada sa skoro vytratila z máp pre požiar, ktorý v nej vypukol v roku 1936. V pamätnej knihe mesta Čadca môžeme o tejto udalosti nájsť nasledovné: „Začiatkom augusta vypukol v osade U Juroši okolo 12 hodiny popoludňajšej požiar a zničil štyri domy, pozdejšie horelo opätovne a zničená bola zas jedna chalupa. Zle bolo, že doma zdržovaly sa len deti a tak pohorelci nazachránili z pohnuteľnosti takmer ničoho. Obyvatelia podporili ich sbierkami, lebo poistený proti požiarym škodám nebol ani jeden“ (6). Tento rok bol taktiež náročný na počasie. Hneď po správe o požiari môžeme v pamätnej knihe čítať nasledovné: „Jeseň bola málo teplá a mokrá. Už začiatkom októbra sa kúrilo“ (6). Obyvatelia, ktorým vyhoreli domy, museli čeliť veľkým útrapám, z ktorých sa veľmi ťažko spamätávali.
Prejdime teraz na samotné sčítacie hárky. Tie nám ukážu presných ľudí, ktorí v tomto období v osade žili. Je nutné si pri tomto uviesť, že záznamy do sčítacích hárkov diktovali ľudia sami a podľa svojej pamäti. Je preto možné, že ak v nich niekto nájde svojho predka, môže mať uvedený iný dátum narodenia či iné náležitosti, ktoré sa v jednotlivých rodinách interpretujú odlišne. Nechajme však teraz prehovoriť staré listy, ktoré dlhé roky ležali v archívoch v Bratislave.
Sčítanie obyvateľstva
Dnes máme dostupné dve sčítacie obdobia. Prvé z roku 1930 je verejne dostupné. Druhé z roku 1940 je čiastočne verejné, avšak väčšina informácií z neho ešte podlieha utajeniu, čo sa zmení po roku 2030, teda 90 rokov od ich vyhotovenia. Sčítanie prebehlo aj v roku 1921, avšak pre zlé skladovacie podmienky boli hárky zničené, čím sme prišli o obrovskú etapu dejín našej oblasti (18). Ale späť do roku 1930 a k sčítaniu. To prebiehalo 2. decembra, pričom sčítacím komisárom bol Jozef Baláž (17).
Mapa Kysúc (1934). Zdroj: mapa v súkromnej zbierke autora príspevku.
Dom č. 278 – rodina Mateja Klieštika
Prvý dom v hárku sa nachádzal ako prvý pri starej ceste do centra osady a niesol číslo 278. Žilo v ňom 10 obyvateľov. Majiteľom domu bol pán Matej Klieštik, ktorý sa narodil v Čadci vo februári 1885. Nebol gramotný a živil sa ako maloroľník a príležitostný nádenník. V čase zápisu však bol bez práce pre jej celkový nedostatok. Jeho manželka sa volala Mária Klieštiková, ktorá sa narodila v marci 1870 v Čadci. Z tohto manželstva nepochádzali žiadne deti, avšak pri dátume svadby čítame 4. októbra 1890, pričom tento údaj je preškrtnutý a pod ním v kolónke ovdovenia či rozluky svieti dátum 9. októbra 1912.
Ďalší člen domácnosti je uvedený ako zať. Volal sa Ján Kubjatko a narodil sa v máji 1889 v Čadci. Bol gramotný a pracoval ako nádenník v drevopriemysle na parnej píle v Čadci. Jeho manželka sa volala Veronika Kubjatková. Narodila sa v Čadci v novembri 1898. Sobáš mala táto dvojica 12. februára 1920 a pochádzalo z neho päť detí. Najstaršia Anna sa narodila v júni 1920 a bola gramotná. Druhým dieťaťom bol Ján, narodený v septembri 1921, ktorý bol tiež gramotný. Tretím dieťaťom bol František, narodený v apríli 1924, pričom bol taktiež gramotný. Štvrtým dieťaťom bola Veronika, narodená v júli 1926. Piatym dieťaťom bol Štefan, narodený v septembri 1929. Všetky deti sa narodili v Čadci.
Poslednou osobou v domácnosti bola švagriná Žofia Sihelníková. Narodila sa v máji 1877 v Čadci. Bola slobodná, bezdetná a negramotná. Pomáhala pri hospodárstve. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 279 – rodina Anny Straňavovej
Druhý dom s číslom 279 patril vdove Anne Straňavovej a žili v ňom štyria obyvatelia. Tá v dome bývala spolu so svojou rodinou. Pani Straňavová sa narodila v júli 1870 v Čadci a bola vdovou. Sobáš mala 4. októbra 1900, pričom z manželstva pochádzali tri deti. Vdovou sa stala 24. februára 1922. Bola negramotná, no pracovala ako poľnohospodárska robotníčka a domkárka (osoba vlastniaca malú rozlohu poľnohospodárskej pôdy, ktorá je závislá od nádenníckej práce). Viedla si svoju domácnosť, avšak pri zápise je poznámka, že je momentálne nezamestnaná pre nedostatok práce.
V domácnosti s ňou žil aj jej syn Pavel spolu so svojou manželkou. Pavel Straňava sa narodil v novembri 1907 v Čadci. Bol gramotný a zamestnaný ako nádenník v drevovýrobe na parnej píle v Čadci. Jeho manželkou bola Žofia Straňavová, narodená v Čadci v októbri 1906. Manželstvo bolo uzavreté 4. februára 1930 a doposiaľ bolo bezdetné. Pani Žofia bola gramotná, pričom pomáhala v domácnosti a pri hospodárstve.
Poslednou členkou domácnosti bola Anna Kubjatková, matka pani Anny Straňavovej. Narodila sa v Čadci v máji 1850 a bola negramotná. Bola taktiež vdovou. Manželstvo uzatvorila 19. mája 1868, pričom z neho pochádzalo osem detí. Z tohto počtu jedno dieťa zomrelo. Vdovou sa stala 14. mája 1898. Žiadny iný záznam sa pri nej nenachádza. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 280 – rodina Michala Kubjatka
Tretí dom s číslom 280 patril Michalovi Kubjatkovi a žilo v ňom 8 obyvateľov. Pán Michal sa narodil v septembri 1874 v Čadci. Jeho manželkou bola Róza Kubjatková, narodená v roku 1884 taktiež v Čadci. Dvojica sa zosobášila 13. septembra 1907. Hlava rodiny pracovala ako nádenník, avšak mal aj samostatné hospodárstvo, na ktorom pomáhala i jeho manželka. Táto dvojica mala celkovo deväť detí, z tohto počtu však dve zomreli.
V čase sčítania s nimi v domácnosti žilo šesť detí. Najstarší bol syn Jozef, narodený v novembri 1909, ktorý má pri zamestnaní poznámku, že pomáha na rodinnom hospodárstve. Druhý syn Štefan, narodený v máji 1913, nemá uvedený žiadny záznam o zamestnaní. V poznámke pri jeho mene sa však nachádza text: „Stále nezamestnaný na nervy“ (19).
Zápis ďalej pokračuje dcérou Veronou, narodenou v marci 1915, synom Jánom, narodeným v januári 1918, dcérou Máriou, narodenou v marci 1920, a najmladšou dcérou Františkou, narodenou v apríli 1926. Všetci vymenovaní, okrem najmladšej Františky, boli gramotní a rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 281 – rodina Jozefa Kubjatka
Štvrtý dom s číslom 281 patril vdove Štefánii Kubjatkovej z Horelice, no v čase sčítania v ňom žili štyria ľudia z inej vetvy rodiny. Hlavou domácnosti bol Jozef Kubjatko, narodený v marci 1901 v Čadci. Jeho manželkou bola Žofia Kubjatková, narodená v Čadci v máji 1903. Sobáš mala táto dvojica 28. novembra 1922.
Spolu mali dve dcéry – Veroniku, narodenú v októbri 1923, a Teréziu, narodenú vo februári 1928. Obe dievčatá sa narodili v Čadci, pričom staršia Veronika v čase sčítania už vedela čítať a písať, rovnako ako obaja jej rodičia. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania. Jozef Kubjatko pracoval u Hochfeldera v Čadci, avšak jeho presná pracovná pozícia je v hárku nečitateľná.
Dom č. 282 – rodina Ľudovíta Belaška
Piaty dom s číslom 282 patril Ľudovítovi Belaškovi a žili v ňom dvaja ľudia. Sám majiteľ v dome aj býval. Pán Belaška sa narodil v auguste 1875 v Tarnove (vtedajšie Poľsko). Jeho manželkou bola Mária Belašková, rodáčka z Čadce. Dvojica sa zosobášila 4. augusta roku 1904. Pri pani Márii môžeme vidieť tragický zápis, že z ich dvoch detí obe zomreli. Detská úmrtnosť bola na Kysuciach v minulosti veľmi vysoká a dostať ju pod kontrolu sa podarilo až v období socializmu.
Obaja členovia domácnosti boli negramotní a rímskokatolíckeho vyznania. Pani Mária bola domáca a príležitostná nádenníčka. Pán Ľudovít bol nádenník a domkár (človek vlastniaci malú rozlohu poľnohospodárskej pôdy, ktorý bol závislý od nádenníckej práce). V kolónke zamestnania si môžeme prečítať, že pracuje ako drevorubač (robotník s drevom), avšak poznámka za zápisom uvádza, že pre nedostatok práce bol v čase sčítania nezamestnaný. Obaja členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 283 – rodina Kamila Kubjatka
Šiesty dom s číslom 283 patril Kamilovi Kubjatkovi a žilo v ňom osem ľudí. Sám majiteľ v dome aj býval so svojou rodinou. Pán Kubjatko sa narodil v júli 1887 v Čadci. Živil sa ako maloroľník a nádenník v drevovýrobe. Pri jeho zápise však môžeme čítať, že pre nedostatok práce je dočasne nezamestnaný. Jeho manželka pochádzala zo Svrčinovca a volala sa Terézia Kubjatková. Narodila sa v októbri 1885. Do Čadce prišla ako nevesta 8. septembra roku 1904. Starala sa o svoju domácnosť, pričom musela stíhať aj prácu na ich hospodárstve.
Z manželstva pochádzalo deväť detí, z čoho jedno zomrelo. V domácnosti však s rodičmi žilo len šesť detí. Prvý syn v zázname sa volá Jozef, narodený vo februári 1909 v Čadci. Bol slobodný a pracoval v drevovýrobe na parnej píle v Čadci. Druhou v poradí bola dcéra Anna, narodená v marci 1912. Bola slobodná a pri mene má uvedené, že je domácou. Ďalší v poradí bol syn Michal, narodený v Čadci v októbri 1914. Za ním nasleduje syn Rudolf, narodený vo februári 1922 tiež v Čadci. Predposledný syn mal meno Ján a narodil sa v Čadci v júli 1924. Poslednou v zázname je dcéra Mária, narodená v Čadci vo februári 1927. Všetci v zázname boli rímskokatolíckeho vyznania, pričom až na dve najmladšie deti boli všetci gramotní.
Dom č. 284 – rodina Filipa Čupku
Siedmy dom s číslom 284 patril Filipovi Čupkovi a žilo v ňom päť ľudí. Sám majiteľ v dome býval so svojou rodinou. Pán Čupka sa narodil v máji 1891 v Turzovke. Do Čadce prišiel v roku 1919 ako ženích. Bol maloroľník, pričom pracoval aj ako nádenník na parnej píle v Čadci.
Jeho manželka sa volala Mária Čupková, narodená v septembri roku 1895 v Čadci. Dvojica mala svadbu 4. júna 1919, pričom z neho pochádzali tri deti, ktoré žili v čase sčítania v domácnosti rodičov. Pani Mária má pri mene poznámku, že je negramotná. To jej však nebránilo byť domácou, pričom ešte zastala aj prácu na vlastnom hospodárstve.
Prvým dieťaťom v zozname je syn Ján, narodený v novembri 1919 v Čadci. Pri mene má len poznámku, že je gramotný. Ďalšia v poradí bola dcéra Agnesa, narodená v marci 1922. Aj pri jej mene môžeme nájsť poznámku, že je gramotná, avšak nič viac. Posledným synom je Jozef, narodený v decembri 1925. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 285 – rodina Jána Homolu
Ôsmy dom s číslom 285 patril Jánovi Homolovi a žili v ňom štyria ľudia. Sám majiteľ v dome aj býval. Pán Homola sa narodil v júni 1882 v Čadci. Zamestnaním bol nádenník, avšak mal aj samostatné hospodárstvo. Jeho manželkou bola Veronika Homolová, narodená v septembri 1894 v Čadci. Ako zamestnanie má uvedené, že je domáca a pomáha na hospodárstve. Sobáš uzavreli 20. augusta 1930. Z manželstva nepochádzali žiadne deti, avšak v domácnosti žili dvaja Jánovi synovia z prvého manželstva.
Syn Jozef sa narodil v máji 1908 v Čadci a pracoval ako nádenník v drevovýrobe. Syn Ján sa narodil v júni 1920. Všetci členovia rodiny boli rímskokatolíckeho vyznania a boli gramotní. Pán Ján, ako aj jeho syn Jozef majú pri zápisoch uvedenú poznámku, že sú dočasne nezamestnaní pre nedostatok práce.
Dom č. 286 – rodina Jozefa Homolu
Deviaty dom s číslom 286 patril Jozefovi Homolovi a žilo v ňom šesť ľudí. V dome býval aj sám majiteľ. Pán Homola sa narodil v Čadci v apríli 1870. Živil sa ako maloroľník a nádenník v drevovýrobe. Pri jeho zázname je však poznámka, že bol pre nedostatok práce nezamestnaný.
Jeho manželkou bola rodáčka z Čadce Anna Homolová. Narodila sa v júli roku 1875. Svadbu mala dvojica 4. októbra 1894. Z manželstva pochádzalo šesť detí, pričom dve z ich počtu zomreli. Pani Anna pracovala na hospodárstve, pričom bola aj domácou vo svojej domácnosti.
V domácnosti s nimi žili ďalšie štyri osoby. Prvým bol syn Ján, narodený v júli 1900. Už vo svojich 30 rokoch bol vdovcom. Zamestnaním to bol nádenník v drevovýrobe na parnej píle v Čadci. Druhou osobou bol syn Jozef, narodený v októbri 1914. Bol slobodný a v kolónke zamestnania nemá uvedené nič. Posledné dve osoby boli pravdepodobne Jánove deti. Prvé maloleté dieťa sa volalo Vincent, narodený v júni 1926. Druhé maloleté dieťa sa volalo Štefánia, narodená v októbri 1929. Všetci v domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania, pričom až na dve maloleté deti boli všetci gramotní.
Dom č. 287 – rodina Márie Kubjatkovej
Desiaty dom s číslom 287 patril vdove Márii Kubjatkovej a žilo v ňom päť ľudí. V dome bývala sama majiteľka spolu so svojou rodinou. Pani Kubjatková sa narodila v auguste 1867 v Čadci. Sobáš mala 6. júna 1885, avšak meno jej zosnulého manžela sčítací hárok neobsahuje. Z vlastného manželstva nepochádzali žiadne deti. Vdovou sa stala 18. marca 1910. Živila sa ako maloroľníčka na vlastnom hospodárstve a vedela len čítať.
Nakoľko nemala vlastné deti, do svojho domu prijala dvoch chovancov, ktorých vzala za svojich. Nie je uvedené, kedy k pani Márii prišli, avšak je zaznamenané, že obidvaja pochádzali z Čadce. Prvým bol Jozef Čarnecký, narodený v auguste 1878. Bol gramotný a živil sa ako nádenník v drevopriemysle v Čadci. V čase sčítania však nepracoval pre celkový nedostatok práce. Druhou chovanicou bola Mária, narodená v septembri 1877.
Jozef a Mária spolu vytvorili pár, pričom svadbu mali 4. februára 1903. Mária Čarnecká pracovala na hospodárstve, pričom viedla aj domácnosť a bola taktiež gramotná. Z ich manželstva pochádzali štyri deti, pričom v domácnosti žili len dve. Tie boli vo vzťahu k majiteľke domu vedené ako vnuk a vnučka. To len potvrdzuje, že chovancov Mária Kubjatková prijala za vlastných, ako sa spomína vyššie.
Prvým bol Štefan Čarnecký, narodený v novembri 1912 v Čadci. Bol slobodný, gramotný a pomáhal na hospodárstve rodičov. Druhým dieťaťom bola Angela Čarnecká (meno je ťažko čitateľné, avšak dá sa prečítať ako Angela). Narodená bola v marci 1926. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 288 – nájomníci v dome Jána Homolu
Jedenásty dom s číslom 288 patril Jánovi Homolovi a žilo v ňom šesť ľudí. Dom je špecifický tým, že mal tri obytné časti, takže v ňom existovali tri samostatné domácnosti. Na sčítacom hárku je pri mene majiteľa poznámka, že sa dlhodobo zdržiava vo Francúzsku aj s rodinou. Dom bol teda v prenájme.
Prvým nájomcom bol pán Jozef Čarnecký mladší. Narodil sa v auguste 1906 v Čadci. Bol gramotný a pracoval v drevovýrobe v Čadci ako nádenník. V tom čase bol však bez práce pre jej celkový nedostatok. Pri zápise o jeho nezamestnanosti je aj poznámka, že je už celý rok chorý. Jeho manželkou bola Štefánia Čarnecká, narodená v novembri 1903 v Čadci. Svadbu mala táto dvojica 13. októbra 1927. Štefánia Čarnecká bola gramotná a pracovala ako nádenníčka a príležitostná poľnohospodárska robotníčka. Taktiež však nebola zamestnaná pre nedostatok práce, inak bola domácou na ich hospodárstve. Z manželstva pochádzali dve deti – starší Jozef Čarnecký, narodený v Čadci v januári 1929, a mladšia Margita Čarnecká, narodená tiež v Čadci vo februári 1930. Toto bola prvá domácnosť v dome.
Druhou bola domácnosť Martina Homolu, ktorý bol bratom neprítomného majiteľa zdržiavajúceho sa vo Francúzsku. Narodil sa v novembri 1892 v Čadci. Bol slobodný, bezdetný a gramotný. Pracoval ako poľnohospodársky nádenník na veľkostatkoch v Čechách. V čase sčítania bol však bez práce pre jej nedostatok.
Tretiu domácnosť viedla pani Magdaléna Hlavinová. Narodila sa v Čadci v júli 1887. Sobáš mala 20. augusta 1913, avšak vdovou sa stala už 7. novembra 1915. Pani Hlavinová bola negramotná a pracovala ako poľnohospodárska robotníčka, pričom v čase sčítania bola taktiež bez práce. Z manželstva pochádzali dve dcéry. Tieto dcéry sú zapísané ako neprítomné, nakoľko slúžili ako služobné v iných domácnostiach v Čadci. Pre úplnosť však uvádzam aj ich mená. Prvá sa volala Mária Hlavinová a narodila sa v máji 1913 v Čadci. Bola slobodná, gramotná a pracovala ako služobná pri poľnohospodárstve na dočasnej službe u Filipa Murča z Čadce. Druhá dcéra sa volala Helena Hlavinová a narodila sa v októbri 1915. Bola slobodná, gramotná a pracovala ako služobná na dočasnej službe u Jozefa Klieštika z Čadce.
Členovia tejto poslednej domácnosti mali svoju domovskú príslušnosť k obci Veča nad Váhom, ktorá je dnes súčasťou mesta Šaľa. Z tohto je jasné, že manžel a zosnulý otec dievčat pochádzal z tejto obce, odkiaľ sa po jeho smrti, ktorá nastala pravdepodobne na bojisku 1. svetovej vojny, vrátili do rodiska pani Magdalény Hlavinovej. Všetci obyvatelia domu boli rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 289 – rodina Jozefa Kubjatka a Baltazára Pohančeníka
Dvanásty dom s číslom 289 patril Jozefovi Kubjatkovi a žilo v ňom šesť ľudí. Tento dom mal dve obytné časti, takže v ňom existovali dve samostatné domácnosti.
Prvá domácnosť patrila majiteľovi domu, pánovi Jozefovi Kubjatkovi. Ten sa narodil v marci 1875 v Čadci. Bol gramotný, pričom sa živil ako samostatne hospodáriaci maloroľník. Jeho manželka sa volala Žofia a narodila sa v decembri 1874 v Svrčinovci. Do Čadce prišla ako nevesta zo svojho rodiska 24. júna 1898. Bola gramotná, starala sa o domácnosť a pomáhala aj na hospodárstve. Z manželstva pochádzali tri deti, pričom v dome žilo len jedno. Syn František Kubjatko sa narodil v apríli 1904 v Čadci. Bol slobodný, gramotný a pracoval na hospodárstve rodičov. Popri tom pôsobil ako nádenník, no v čase sčítania bol nezamestnaný pre nedostatok práce.
Druhá domácnosť patrila Baltazárovi Pohančeníkovi, ktorý bol zaťom majiteľa domu. Pán Baltazár Pohančeník sa narodil v januári 1904 v Čadci. Bol gramotný, pričom pracoval ako nádenník a drevorobotník. V čase sčítania bol však bez práce pre jej všeobecný nedostatok. Jeho manželka sa volala Amália Pohančeníková a narodila sa v marci 1909 v Čadci. Sobáš mala dvojica 23. januára 1929, pričom z neho pochádzalo jedno dieťa. Pani Amália bola gramotná a starala sa o domácnosť. Ich dcéra Štefánia Pohančeníková sa narodila v januári 1930 v Čadci.
Všetci členovia oboch domácností boli rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 290 – rodina Jozefa Špiláka staršieho
Trinásty dom s číslom 290 patril Jozefovi Špilákovi staršiemu a žili v ňom traja ľudia. Majiteľ domu v ňom aj sám býval spolu so svojou rodinou. Pán Jozef Špilák starší sa narodil v marci 1875 v Skalitom. Do Čadce prišiel v máji 1898 zo svojho rodiska. Bol negramotný, pričom sa živil ako maloroľník. Popri tom pracoval aj ako nádenník a robotník v drevovýrobe. V čase sčítania bol však nezamestnaný pre nedostatok práce.
Manželka sa volala Žofia Špiláková a narodila sa v apríli 1877 v Čadci. Sobáš mala dvojica 10. júna 1898. Z manželstva pochádzalo osem detí, pričom štyri z nich zomreli. Pani Žofia Špiláková bola negramotná, avšak starala sa o domácnosť aj o hospodárstvo pri dome.
V domácnosti s nimi žila jedna dcéra, Štefánia Špiláková. Narodila sa v máji 1912. Bola slobodná, gramotná a pomáhala v domácnosti. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 291 – rodina Jána Slivku
Štrnásty dom s číslom 291 patril Jánovi Slivkovi a žili v ňom štyria ľudia. Majiteľ domu v ňom aj sám býval spolu so svojou rodinou. Pán Ján Slivka sa narodil v júni 1877 v Čadci. Bol negramotný a živil sa ako maloroľník, pričom pracoval aj ako nádenník a drevorobotník. V čase sčítania bol však bez práce pre jej všeobecný nedostatok.
Jeho manželka sa volala Katarína Slivková a bola rodáčka zo Svrčinovca, kde sa narodila v novembri 1873. Sobáš mala táto dvojica 11. februára 1902. Z manželstva pochádzalo desať detí, pričom štyri z nich zomreli. Pani Katarína bola gramotná a starala sa o domácnosť, pričom pracovala aj doma na hospodárstve.
V domácnosti s nimi žili ich dve deti. Staršia Anna Slivková, narodená v júni 1914 v Čadci, bola gramotná a pomáhala doma na hospodárstve. Mladšia Františka Slivková sa narodila v auguste 1918 v Čadci a pri jej mene nachádzame len zápis, že vie čítať a písať. Všetci z rodiny boli rímskokatolíckeho vyznania.
V domácnosti je ako neprítomná zaznačená aj dcéra Pavlína Slivková, narodená vo februári 1912 v Čadci. Bola slobodná, gramotná a v čase sčítania slúžila na dočasnej službe u vdovy Reginy Braun v Čadci.
Dom č. 292 – rodina Jána Korduljaka mladšieho
Pätnásty dom s číslom 292 patril Jánovi Korduljakovi mladšiemu a žili v ňom štyria ľudia. Majiteľ domu v ňom býval spolu so svojou rodinou. Pán Ján Korduljak mladší sa narodil v máji 1901 v Čadci. Bol gramotný a živil sa ako maloroľník, pričom pracoval aj ako nádenník – drevorobotník na parnej píle v Čadci.
Jeho manželka sa volala Anna Korduljaková a narodila sa v júli 1902 v Čadci. Sobáš mala táto dvojica 11. novembra 1921. Z manželstva pochádzalo päť detí, pričom tri z nich zomreli. Pani Korduljaková bola gramotná a starala sa o domácnosť, pričom taktiež pomáhala na hospodárstve.
V domácnosti s nimi žili ich dve deti. Starší František Korduljak, narodený v apríli 1924, už vedel v čase sčítania písať aj čítať. Jeho mladší brat sa volal Štefan Korduljak a narodil sa v apríli 1930. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 293 – rodina Jozefa Špiláka mladšieho
Šestnásty dom s číslom 293 patril Jozefovi Špilákovi mladšiemu a žili v ňom piati ľudia. Majiteľ domu v ňom aj býval spolu so svojou rodinou. Pán Jozef Špilák mladší sa narodil v apríli roku 1900 v Čadci. Bol gramotný a pracoval ako nádenník a drevorobotník. V čase sčítania bol bez práce pre jej celkový nedostatok.
Jeho manželkou bola Mária Špiláková. Narodila sa v apríli 1899 v Čadci. Sobáš mala dvojica 21. februára 1924, pričom z neho pochádzali štyri deti, no jedno z nich zomrelo. Pani Špiláková bola gramotná a starala sa o domácnosť, pričom pracovala aj ako podomová nádenníčka.
V dome s nimi bývali ich tri maloleté deti: dcéra Arana, narodená v novembri 1926, syn Rudolf, narodený v januári 1928, a dcéra Anna, narodená v marci 1930. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 294 – rodina Štefana Sihelníka
Sedemnásty dom s číslom 294 patril Štefanovi Sihelníkovi a žilo v ňom sedem ľudí. V dome žil majiteľ Štefan Sihelník so svojou rodinou. Pán Štefan sa narodil v auguste 1883 v Rakovej. Do Čadce sa priženil v máji 1901 zo svojho rodiska. Bol gramotný a pracoval ako maloroľník a nádenník v drevovýrobe. V čase sčítania bol však nezamestnaný pre nedostatok práce.
Jeho manželka sa volala Anna Sihelníková a narodila sa v Čadci v júli roku 1889. Sobáš mala dvojica 15. mája roku 1901, pričom z neho pochádzalo šesť detí (v domácnosti však v tom čase žilo len päť). Pani Anna bola gramotná, starala sa o domácnosť a pracovala na hospodárstve.
Prvým dieťaťom bola dcéra Agnesa. Narodila sa v novembri 1912, bola gramotná a pomáhala na hospodárstve rodičov. Druhým dieťaťom bola Jozefína, narodená v októbri 1915. Bola gramotná, pričom týmto údajom sa zápis pri nej končí. Tretím dieťaťom bol syn Štefan, narodený v októbri 1917, ktorý bol tiež gramotný. Štvrtým dieťaťom bola dcéra Anna, narodená vo februári 1919. Posledným, piatym dieťaťom bol syn Jozef, narodený v marci 1926. Všetky deti sa narodili v Čadci, pričom všetci obyvatelia domu boli rímskokatolíckeho vyznania.
Dom č. 295 – rodina Jána Koleníka a Františka Homolu
Osemnásty dom s číslom 295 patril Jánovi Koleníkovi a žilo v ňom desať ľudí. Dom mal dve obytné časti, takže v ňom existovali dve samostatné domácnosti. Je to jediný obytný objekt, ktorý sa z čias sčítania v roku 1930 zachoval až dodnes. Pána Koleníka volali aj „hrubý gazda“, nakoľko mal najväčšie hospodárstvo v osade (15). Nazrime teda do sčítacieho hárku, ktorý nám o rodine prezradí viac.
V dome býval majiteľ Ján Koleník. Narodil sa v júni 1869 v Čadci. Bol gramotný a hospodáril ako maloroľník na vlastnom majetku. Jeho manželka sa volala Mária Koleníková a narodila sa v máji 1877 v Čadci. Sobáš mala dvojica 22. októbra 1894. Z manželstva pochádzalo jedenásť detí, z čoho tri zomreli. Pani Koleníková bola gramotná, starala sa o domácnosť a pomáhala na hospodárstve. V domácnosti s nimi žili ešte piati synovia.
Prvý sa volal Jozef, narodený v máji 1909 v Čadci. Bol slobodný, bezdetný, gramotný a pomáhal na hospodárstve i v domácnosti rodičov. Druhý syn sa volal František a narodil sa v decembri 1911 v Čadci. Aj on bol slobodný, gramotný a pomáhal pri rodinnom hospodárstve. Tretí syn sa volal Ján a narodil sa v júni 1914 v Čadci. Bol gramotný a v tom čase študoval na Meštianskej škole v Čadci. Štvrtým synom bol Rudolf, narodený v marci 1920. Sčítací hárok uvádza, že bol gramotný, avšak nič viac neprezrádza. Posledným, piatym synom bol Štefan, narodený v marci 1922 v Čadci. Aj pri ňom môžeme čítať, že bol gramotný.
Toto bola prvá domácnosť, avšak v dome sa nachádzala ešte jedna obytná časť. V nej žil pán František Homola spolu so svojou rodinou. František Homola sa narodil v marci 1905 v Čadci. Bol gramotný, pričom sa živil tak maloroľníctvom, ako aj textilníctvom, keďže bol zamestnaný na bližšie neuvedenej pozícii v Súkennej továrni v Žiline. Jeho manželka sa volala Agáta Homolová. Narodila sa v novembri 1906 v Starej Bystrici. Sobáš mala dvojica 26. mája 1927, pričom z neho pochádzalo jedno dieťa. Pani Agáta bola gramotná a starala sa o domácnosť. Poslednou členkou domácnosti bola dcéra Margita, narodená v máji 1928 v Čadci.
Všetci obyvatelia domu boli rímskokatolíckeho vyznania.
Objekt bez súpisného čísla – rodina Jána Baláža Dančulu
Devätnásty dom bez súpisného čísla patril Jánovi Balážovi Dančulovi a žili v ňom dvaja ľudia. Pri popise stavby sa v hárku nachádza zápis, že ide o drevenú búdu (20). Majiteľom bol pán Ján Baláž Dančula, narodený v júli 1869 v Čadci, ktorý bol v tom čase už vdovcom. Nebol gramotný a v kolónke zamestnania nemá uvedené nič. Za zápisom je však poznámka: „Sa žobraním živí“ (20).
Spolu s ním v domácnosti žila jeho družka Eva Balážová, rodáčka z Krásna nad Kysucou. Narodila sa v decembri 1880. Svadbu mala 4. mája 1905 a bola matkou dvoch detí, pričom jedno z nich zomrelo. Do Čadce prišla v roku 1929. Nebola gramotná a pri jej mene možno čítať rovnakú poznámku ako pri pánovi Balážovi: „Sa žobraním živí“ (20). Obidva obyvatelia tejto stavby boli rímskokatolíckeho vyznania.
Túto stavbu dnes v osade už nenájdeme. Stávala presne na druhej strane cesty oproti domu pána Koleníka. Ten je pri dnešnom vstupe prvým domom vľavo, takže táto búda stávala vpravo od mosta v miestach dnešnej cesty (15). Za týmto domom bola už časť kopca, ktorá patrila k osade U Špindli. Špindliari sa do nej dostávali cez brod v rieke Čiernanke, ktorý bol priamo naproti tiesňave, v ktorej stojí kaplnka. Tú dal postaviť už neznámy obyvateľ osady U Špindli na základe svojho sna. Ako som už spomenul, kaplnka stojí na tomto mieste dodnes a je zaujímavo skrytá pred okolím, takže o nej veľa ľudí nevie (15).
Pohľad od Capka (1934) krásne ukazuje poľnohospodársky ráz veľkej časti kopca. Zdroj: výrez z pohľadnice, ktorá je v súkromnej zbierke autora príspevku.
Samoty „Brehy“ – Dom č. 274 rodina Šimona Ondrašinu
Samoty zvané „Brehy“ nesmieme vynechať. Prvý dom s číslom 274 patril Šimonovi Ondrašinovi a žili v ňom štyria ľudia. Sám majiteľ v dome aj býval. Pán Ondrašina sa narodil v novembri 1877 v Čadci. Pracoval ako samostatne hospodáriaci maloroľník.
V domácnosti s ním žil aj jeho syn Šimon, narodený v máji roku 1911 v Čadci. Vyučený bol ako strojný zámočník, pričom pracoval ako pomocník u Baláža – strojného zámočníka v Čadci. V domácnosti s nimi žil ešte švagor majiteľa, Ján Kubjatko, narodený v októbri 1872 v Čadci. Bol ženatý a pôsobil ako stály nádenník na švagrovom hospodárstve.
Pri dome je vedená aj Šimonova manželka Veronika, narodená vo februári 1878 v Čadci. Sobáš dvojice prebehol 6. novembra 1900. Z manželstva pochádzali tri deti, pričom jedno z nich zomrelo. Pôvodné zamestnanie, ktoré má v hárku preškrtnuté, uvádzalo, že pomáha na manželovom hospodárstve. Za týmto preškrtnutým zápisom sa však nachádza poznámka, že manželka nežije v spoločnej domácnosti s manželom. Zdržiava sa v Čadci u zaťa Tomáša Kubinca, takže je v domácnosti vedená ako neprítomná. Všetci obyvatelia domu boli rímskokatolíckeho vyznania.
Samoty „Brehy“ - Dom č. 275 – rodina Františka Kubjatka a Žofie Kubjatkovej
Druhý dom s číslom 275 patril Františkovi Kubjatkovi a žilo v ňom desať ľudí. Objekt mal dve obytné časti, takže v ňom boli dve samostatné domácnosti.
Prvá domácnosť patrila majiteľovi domu, pánovi Františkovi Kubjatkovi. Narodil sa v januári 1903 v Čadci. Pracoval ako nádenník v drevovýrobe u Eduarda Ricsu v Čadci, inak pôsobil ako maloroľník. Jeho manželka sa volala Mária Kubjatková, narodená v júni roku 1902. Sobáš sa konal 19. augusta 1929 a pochádzali z neho dve deti, pričom jedno z nich zomrelo. V spoločnej domácnosti s manželmi žil ich syn František, narodený v auguste roku 1930 v Čadci. V dome žila aj sestra majiteľa, Jozefína Kubjatková. Tá sa narodila v marci roku 1913 a bola slobodná, pričom pomáhala na hospodárstve svojho brata. Všetci členovia tejto domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania a boli gramotní, samozrejme s výnimkou maloletého Františka, ktorý mal v čase sčítania iba zopár mesiacov.
Druhá domácnosť bola vedená pani Žofiou Kubjatkovou, ktorá sa narodila v apríli 1876 v Čadci. Jej manžel Ján Kubjatko bol v domácnosti vedený ako neprítomný. Žil totiz vo vedľajšom dome č. 274, kde bol zapísaný ako stály nádenník. V poznámke za jeho zápisom sa uvádza, že je pohnevaný s rodinou. Sobáš týchto manželov bol uzavretý 5. februára roku 1900, pričom z neho pochádzalo deväť detí, no z tohto počtu tri zomreli. V tejto domácnosti žili ešte štyri ich deti. Ako prvý je uvedený syn Jozef, narodený v máji roku 1905. Bol slobodný, gramotný a zamestnaný v drevovýrobe ako nádenník na píle v Čadci. Druhým synom bol Jakub, narodený v júli 1907 v Čadci. Aj on bol slobodný, gramotný a zamestnaný v drevovýrobe na píle. Ďalej v domácnosti žila dcéra Agnesa, narodená vo februári 1909 v Čadci. Bola slobodná, gramotná a pracovala na hospodárstve svojej matky. Ďalším synom bol Ondrej, narodený v septembri 1917 v Čadci, ktorý bol v čase sčítania študentom Meštianskej škole v Čadci.
Členov domácnosti uzatvára sestra vedúcej domácnosti. Volala sa Mária Gajdošíková a bola ovdovená. Narodila sa v júni 1867 v Čadci a sobáš uzavrela 4. novembra 1884. Bola bezdetná, vedela len čítať a v domácnosti bola vedená natrvalo. Všetci obyvatelia tejto časti domu boli rímskokatolíci. Dom dodnes existuje a v súčasnosti slúži ako chata, pričom je z neho pekná spomienka na minulosť.
Tieto objekty možno radiť k vzdialenejšej samote, ktorá sa teraz nachádza na dohľad od vysokého napätia.
Samoty „Brehy“ - Dom č. 276 – rodina Jána Stenchláka a Ondreja Vancela
Tretí dom s číslom 276 patril Jánovi Stenchlákovi a žilo v ňom sedem ľudí. Pán Stenchlák sa narodil v auguste 1863 v Skalitom, pričom do Čadce prišiel v roku 1878. Bol to vdovec a živil sa ako samostatne hospodáriaci maloroľník.
V domácnosti s ním žila aj jeho dcéra spolu so svojou rodinou. Zaťom pána Stenchláka bol Ondrej Vancel. Ten sa narodil v Horelici v roku 1898, pričom do Čadce prišiel v roku 1921 ako ženích. Pracoval ako nádenník v obchode s miešaným tovarom pána Eduarda Löwyho v Čadci. Jeho manželka Mária Vancelová sa narodila v septembri 1902 v Čadci. Manželstvo tejto dvojice bolo uzavreté 1. októbra 1921 a vzišli z neho štyri deti. Pani Mária pracovala na vlastnom hospodárstve, pričom viedla aj svoju domácnosť.
Prvým dieťaťom bola dcéra Anna, narodená v auguste 1922, ktorá v čase sčítania už vedela čítať a písať. Druhou dcérou bola Mária, narodená v novembri 1924. Treťou dcérou bola Margita, narodená v júni 1927. Posledným z detí bol syn Ondrej, narodený v júni 1930. Všetky spomenuté deti sa narodili v Čadci. Všetci členovia domácnosti boli rímskokatolíckeho vyznania, pričom všetci dospelí členovia domácnosti boli gramotní.
Samoty „Brehy“ - Dom č. 277 – rodina Jozefa Mušináka
Štvrtý dom s číslom 277 patril Jozefovi Mušinákovi a žili v ňom traja ľudia. Sám majiteľ v dome aj býval. Pán Mušinák sa narodil v marci 1895 v Čadci. Zamestnanie mal uvedené ako nádenník a maloroľník, pričom nádennícku prácu vykonával v Spoločnosti pre zužitkovanie dreva v Čadci.
V domácnosti žila spolu s pánom Jozefom aj jeho manželka Júlia, narodená v roku 1894 v Čadci. Manželstvo bolo uzavreté 24. novembra 1923 a zostalo bezdetné. Zamestnaním pani Júlie bola práca na hospodárstve a starostlivosť o domácnosť.
Spolu s manželmi žila v dome aj sestra pána Mušináka, Antónia. Narodila sa v júni 1892 v Čadci, bola slobodná, bezdetná a jej hlavnou úlohou bolo pomáhanie v domácnosti. Všetci členovia rodiny boli rímskokatolíckeho vyznania a boli gramotní.
Tento objekt dodnes existuje, pričom je prestavaný na chatu. Zachoval si však časť svojej pôvodnej tváre, čo je vidieť najmä na jeho rozmeroch. Nachádza sa nad cestou v prvej samote.
Detail osady v hlúčiku stromov v strede záberu z roku 1935. Vpravo od osady v koryte rieky vidieť lávku, ktorá viedla do osídlenia. Zdroj: výrez z pohľadnice zo súkromnej zbierky autora príspevku.
Druhé spomínané sčítanie prebehlo v roku 1940. Nie je v celistvosti dostupné, avšak pre vývoj v osade je nutné ho aspoň spomenúť.
Prvým domom v hárku je dom so súpisným číslom 278 a patril Jánovi Kubjatkovi. Stavba mala jednu obytnú časť a žilo v nej desať ľudí.
Druhý dom so súpisným číslom 279 patril Pavlovi Straňavovi. Mal jednu obytnú časť a v budove žilo päť ľudí.
Tretí dom so súpisným číslom 280 patril Michalovi Kubjatkovi. Mal jednu obytnú časť a žilo v ňom päť ľudí.
Štvrtý dom so súpisným číslom 281 patril Anne Kubjatkovej, rodenej Hlavovej. Počet obytných častí nie je uvedený, nakoľko v čase sčítania bol objekt neobývaný – prázdny.
Piaty dom so súpisným číslom 282 patril Márii Belaškovej, rodenej Kubjatkovej. Dom mal jednu obytnú časť a žila v ňom iba jedna osoba.
Šiesty dom so súpisným číslom 283 patril Terézii Kubiatkovej rodenej Liščákovej. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom šesť ľudí.
Siedmy dom so súpisným číslom 284 patril Márii Čupkovej rodenej Kubiatkovej. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom šesť ľudí.
Ôsmy dom so súpisným číslom 285 patril Jánovi Hulanovi. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom päť ľudí.
Deviaty dom so súpisným číslom 286 patril Jozefovi Homolovi. Dom mal jednu obytnú stranu a žili v ňom dvaja ľudia.
Desiaty dom so súpisným číslom 287 patril Štefanovi Čarneckému a spol. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom sedem ľudí.
Jedenásty dom so súpisným číslom 288 patril Františkovi Krkoškovi. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom päť ľudí.
Dvanásty dom so súpisným číslom 289 patril Jozefovi Kubiatkovi. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom deväť ľudí.
Trinásty dom so súpisným číslom 290 patril Jánovi Slivkovi. Dom je vedený ako vyhorený.
Štrnásty dom so súpisným číslom 291 patril Jánovi Slivkovi. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom päť ľudí.
Pätnásty dom so súpisným číslom 292 patril Jánovi Korduliakovi. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom sedem ľudí.
Šestnásty dom so súpisným číslom 293 patril Jozefovi Špilákovi. Dom je vedený ako vyhorený.
Sedemnásty dom so súpisným číslom 294 patril Anne Sihelníkovej rodenej Zemaníkovej. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom osem ľudí.
Osemnásty dom so súpisným číslom 295 patril Jánovi Koleníkovi a jeho žene. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom osem ľudí.
Devätnásty dom so súpisným číslom 1271 patril Jozefovi Špilákovi mladšiemu. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom desať ľudí.
Dvadsiaty dom so súpisným číslom 1277 patril Jánovi Homolovi. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom šesť ľudí.
Dvadsiaty prvý dom so súpisným číslom 1291 patril Jánovi Balážovi. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom desať ľudí.
Dvadsiaty druhý dom bez uvedeného súpisného čísla patril Žofii Kubiatkovej rodenej Babuliakovej. Dom mal jednu obytnú stranu a žili v ňom traja ľudia. Za zápisom je uvedené, že dom je nový, a preto nemá číslo súpisné.
V časti „Brehy“ stáli už spomínané štyri domy.
Prvý mal súpisné číslo 274 a patril Šimonovi Ondrašinovi. Dom mal jednu obytnú stranu a žili v ňom štyria ľudia. Druhý dom mal súpisné číslo 275 a patril Jozefovi Kubiatkovi. Dom mal jednu obytnú stranu a žilo v ňom päť ľudí. Tretí dom mal súpisné číslo 276 a patril Jánovi Stehlákovi a spol. Dom mal jednu obytnú stranu a obývalo ho deväť ľudí. Štvrtý dom so súpisným číslom 277 patril Jozefovi Mušiňákovi. Dom mal jednu obytnú stranu a žili v ňom dvaja ľudia.
Druhá svetová vojna a Jurošák
Náš toľko opisovaný kopec, ako i ľudia žijúci na ňom, mali v čase vojny tzv. o zábavu postarané. Keďže väčšia časť kopca bola tvorená pasienkami (ktoré sú dnes zarastené lesom), mohli jeho obyvatelia sledovať veľké zmeny, ktoré sa v Čadci v čase vojny diali. Boj s poľskými jednotkami prebiehal na dohľad a nová hranica oboch štátov vznikla neďaleko Jurošáku, ako i samotnej osady (6). Poľská strana plánovala výstavbu vlakovej stanice na dohľad Jurošáku v časti Klin u Sedliaka. Dovtedy mali poľské železnice povolenie používať budovy na hlavnej stanici v Čadci. Pár dní po určení novej hranice s Poľskom sa poľskí železniční zamestnanci, ako i colní úradníci, nasťahovali do budov hlavnej stanice, ktorá tým budila dojem poľskej, a nie slovenskej stanice (6). V čase boja s poľskými silami obyvatelia osady sledovali z vrchu Jurošáku poľské lietadlá, ktoré lietavali nad Čadcou a okolím. Najväčšou obavou všetkých bol strach z bombardovania, kvôli čomu boli do Čadce na obranu prevezené protilietadlové delá, ktoré stáli vo viacerých častiach chotára (6, 15).
Z Jurošáku bolo vidieť všetky vojenské transporty. Deti pasúce kravy či ovce dennodenne pozorovali hlavnú stanicu, cez ktorú neustále prechádzali veľké lokomotívy. Tie hore k hranici (ktorá sa za niekoľko mesiacov vrátila na svoje pôvodné miesto) ťahali vagóny naložené technikou či mužstvom. V jednu chladnú noc ľudí U Juroši zobudil ohlušujúci výbuch. Každý sa bál vyjsť von. Nad ránom, keď ľudia povstávali, bežali deti na Klin, odkiaľ videli až na stanicu, od ktorej stúpal ťažký čierny dym a vzduch divne smrdel. Od otcov sa deti neskôr dozvedeli, že partizáni v noci trhavinou odpálili na odstavnej koľaji pri stanici nemecký cisternový vlak (15). V osade samotnej bola počas vojny ukrývaná už dnes neznáma židovská rodina. Skrytá bola v pivnici jednej dreveničky. Rodinu nik neudal, i keď ich prítomnosť bola verejným tajomstvom osady (15). Záver vojny bol tiež na Jurošáku zaujímavý, nakoľko boli všetci schopní práce odvedení na kopanie zákopov na Klin (15). Jedna línia zákopov viedla i ponad koľaj, odkiaľ máme priame svedectvo o ústupe nemeckých vojakov:
„S otcom sme sa boli pozrieť na Kline. On vedel, že sa bude dačo robiť, lebo prišol z roboty a vravel, že Nemci zo stanice sú na odchode. Sadli sme na Kline do zákopov a len vyzerali, čo sa bude diať, lebo keby nás vojaci zbadali, strieľali by po nás v domnení, že sme partizáni. Ako sme tak sedeli v zákope, ozvala sa prestrašná rana. Keď sme vykukli, videli sme, že most cez vodu v meste je prelomený napoly. Na makovskom nádraží otec videl pohyb, tam sme sa skrčili, ale i sme pozorovali. Zebrali malú mašinku, jeden vagón a pripevnili zaň nejaký menší vagón. S písknutím sa rozbehli k železničnému mostu pri starym Nacherovym obchode. Ten pomaly prešol a za ním zastaveli. Pár vojakov zešlo dole a jeden pod most. Za chvíľu bol nazad, a ako sa mašinka pohla, vyletel do vzduchu i tento most. Potom prešli pomaly popod nás. Len sme ich čuli, nevystrčili sme hlavy. To isté sa opakovalo u druhého mosta pri Pieskach u Rovni. Keď pošli, zbadali sme koľaje. Všecky podvaly boli polámané v prostriedku a koľajnice sa úplne rozpadli“ (15).
„Neskorej, keď som bol po kravu, som sa bavel s kamarátom. Boli sme na Brehoch na pašenku. Naraz nám ponad hlavu preletela guľa a zaryla sa pod Gabrišom, pritom zo zeme vyletel stĺp hliny. Pozerali sme ako omámení a naraz zas a potom zas. Takto lietalo spoza kopca asi päť striel, pričim každá bola bližej k pľacu U Gabriša. Naraz doletela ďalšia a trafila prvú chalupu, kerá sa rozletela po celom pľacu. Zrazu paľba ustala. Po pár minútach začala zas, ale vysoko nad Gabrišom, až pod Kýčerku a ďalej pokračovala až pod Škrabákom. Muselo to byť ruské vojsko a na Jurošáku musel byť nejaký ruský vojak, ktorý navigoval delá cez vysielačku. My sme ale nikoho nestretli“ (15).
Nová éra v socializme, ktorá prešla do dnešných dní
Socializmus poznačil celé územie mesta Čadce prudkým budovaním, ktoré totálne pretvorilo jeho centrum či okolie. Mnohé oblasti boli vybúrané a zmenené na nepoznanie. Plány nemali súdruhovia na MNV Čadca len s centrom mesta. Zmeniť sa malo i jeho okolie a najmä život v meste samotnom. V prvom rade sa MNV rozhodol prepracovať plán z rokov 1944 – 1946. Tento plán bol prvým územným plánom mesta, ktorý sa, žiaľ, stratil a existujú k nemu len pripomienky, ktoré nám však môžu tiež kdečo prezradiť. Z tohto plánu vychádzalo socialistické plánovanie, ktoré sa čiastočne zameralo na osady v okolí Čadce.
Vytipované boli určité osady, ktoré boli určené tzv. „na dožitie“ (21). Nad týmito osadami mala byť vyhlásená stavebná uzávera, čo znamená, že v nich nemali vznikať nové domy či objekty. Plán bol jasný – presvedčiť ľudí z osád, aby prišli bývať do centra. V ňom mali vzniknúť obrovské nové štvrte tehlových domov (jednoposchodových a dvojposchodových), kam by obyvateľstvo z osád prišlo bývať. Nové štvrte sa mali stavať západným smerom od centra, teda v mieste dnešného sídliska Kýčerka či v oblasti Podzávoz. Problémom boli stavebné kapacity, ktoré tento obrovský projekt neboli schopné zrealizovať, a preto bol časom zrušený a projekt osád „na dožitie“ zanikol.
Topografická mapa z roku 1955. Zdroj: Staremapy.sk.
Topografická mapa z roku 1964. Zdroj: Staremapy.sk.
Ako osada na dožitie bola označená i tá U Juroši (21). Zaujímavosťou môže byť, že vznikol projekt, ktorý navrhoval prekládku makovskej železničnej trate. Tá sa pôvodne nedala pre terén v čase výstavby v rokoch 1913 a 1914 zviesť do záhlavia stanice, ale muselo vzniknúť nové nástupište. Nová trať mala vychádzať zo stanice, ktorá bola plánovaná na mieste, kde je i dnes. Z nej mala nová trať viesť rovno do osady U Juroši, ktorá mala byť zdemolovaná, nakoľko mala byť „na dožitie“, a cez jej priestor mala v zákrutách vystúpiť až na vrstevnicu nad „Šibenice“. Tam mala po vrstevnici pokračovať smerom na Turzovku, pričom pretínať mala zadnú samotu „na Brehoch“.
Špic kopca zvaný dnes Klin, ktorý končí nad sútokom Kysuce a Čiernanky, bol v minulosti oveľa väčší, nakoľko predmetná osada nebola tak roztiahnutá juhovýchodným smerom. Práve na Kline mala vzniknúť záhradkárska kolónia podobná tej v dnešnom Bukove (21). Nič z vytvorených plánov sa nezrealizovalo a osada ostala stáť na svojom mieste. Postupne z nej začali ubúdať drevenice a dynamicky menila svoj vzhľad. V pôvodných drevených domoch dožívali už len starí obyvatelia, pričom po ich úmrtí boli zväčša zvalené a ich plocha pripojená k novým záhradám pri domoch ich detí, ktoré, vyrastajúc v dreveniciach, chceli nový štandard bývania vo väčších a slnečnejších izbách s ústredným kúrením (15, 21). Tento trend bol v časoch socializmu v každej kysuckej obci, dedine či meste. Premena bola veľmi rýchla a svojím spôsobom sa dá povedať, že dvojsečná. Kysučania, snažiac sa žiť lepším životom ako ich predkovia, zničili množstvo krásnych dreveníc, ktorých vývoj bol veľmi zdĺhavý a hovoril mnoho o našich koreňoch a vzťahu k okoliu a sebe samým. Väčšina toho, čo naši predkovia získavali roky fungovaním v týchto krajoch, bola zabudnutá, čím sme sa naveky ochudobnili o našu identitu, ktorá, či chceme, či nie, je špecifická pre tento región, v ktorom sa vždy žilo ťažšie ako vo zvyšku krajiny.
Osada u Juroši (1985) sa počas socializmu rozrástla o množstvo nových domov. Staré kysucké drevenice sa v nej hľadali čoraz ťažšie. Zdroj záberu originál vyfotografoval pán Miroslav Golis. Dnes patrí Štátnemu archív so sídlom v Bytči, pracovisko Čadca.
Nazríme však ešte do máp. Mapa z roku 1955 už vrchol kopca označuje dnešným názvom „Jurošovský vrch“ (22). Na mape môžeme vidieť obe samoty v Brehoch. Pekne môžeme vidieť aj líniu lesa, ktorý postupne začínal pohlcovať pôvodné pastviny. Osada samotná sa už začala rozvíjať a nové stavby vznikali pozdĺž cesty do Brehov. Vstup do osady je na mape označený v podobe lávky. Tá, pravidelne ničená povodňami, bola obnovovaná, pričom ako núdzový prechod slúžil železničný most makovskej trate, ktorý mal pevné základy vystavané vysoko nad záplavovými rovinami pozdĺž brehov Čiernanky. Ďalšia mapa z roku 1964 (23) opäť obsahuje zaujímavé údaje. Osada je opäť väčšia. Most do nej však stále vedie len po lávke ponad Čiernanku. Netreba zabúdať, že miestni používali často brody v rieke. Južne od osady môžeme vidieť vyznačený vrchol Šibenica, ktorú som spomínal v úvodných kapitolách tohto obsiahlejšieho výkladu. Obe samoty na Brehoch sú na mape vyznačené. Je zaujímavé, že mapa obsahuje poznámky o typoch stromov, ktoré v určitých častiach vrchu rástli. Nachádzame tu borovicu, smrek, ktorý je najpočetnejší, ale i jedle. Na mape je vidieť i línia vysokého napätia, ktorá pretína v určitom mieste za zadnou samotou na Brehoch toto miesto dodnes.
Dnes raj prírody na dohľad centra
Osada U Juroši je zaujímavým miestom. Prechodom cez jej zastavané územie sa dostávame do pomaly zabudnutého sveta, ktorý bol v minulosti plný detí, ktoré pásli dobytok a krátili si pri tom čas rôznymi hrami. Bolo to miesto, odkiaľ na vozoch zvážali kameň k rieke a spevňovali brehy Kysuce, ktorá sa už nesmela nikdy vyliať ako v roku 1925, keď pohltila veľkú časť vtedajšieho mestečka.
I miesto, kde stávala reduta, je dnes tiché. Počuť tam spievať vtáky a možno tam nájsť trochu ticha a pokoja. Časť kopca je zarastená lesom, ktorý je popretkávaný nespočetnými chodníčkami. Mnohé z nich už nemajú koniec, ale miznú pre nevyužívanie v húštinách náletov vyššie nad samotami. Pri prechádzke možno natrafiť na pasúci sa hovädzí dobytok či vysokú zver, ktorej teraz tieto pôvodné pasienky slúžia ako domov. Jurošovský vrch nikdy nevydá všetky svoje tajomstvá, na mnohé z nich si totiž nik nespomína.
Predná samota
Medzi samotami
Zadná samota
Fotografie "pani Zimy"
Osada z vtáčej perspektívy
Autor: Lukáš Kubiatko. Fotografie: Lukáš Kubiatko a Peter Kvasnica (zábery z dronu).
Zdroj informácií: 1, Centrálna evidencia archeologických nálezísk Slovenska. 2, Považské múzeum v Žiline. 3, web: https://archeol.sav.sk/. 4, web: https://www.youtube.com/watch?v=rshT88-HVYA. 5, Matej Bel, Trenčianska Stolica. Zostavili Mgr. Martin Túroci, Mgr. Imrich Nagy PhD., Vydalo Kysucké múzeum 2013. 6, Pamätná kniha obce Čadca do roku 1946. 7, web: https://www.staremapy.sk/. Informácia o roku mapovania s knihy Vojenské mapovania na Slovensku 1769 – 1883. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013. 8, web: https://www.staremapy.sk/. Informácia o roku mapovania s knihy Vojenské mapovania na Slovensku 1769 – 1883. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013. 9, Slovakiana – Sčítanie obyvateľstva 1930 a 1940. 10, Hadtörténeti Intézet és Muzeum Budapest, Térképtár - Vojenský historický ústav a múzeum Budapešť, Archív máp. 11, web: https://maps.arcanum.com/sk/. 12, web: https://maps.arcanum.com/sk/. 13, Kronika obce Raková – doslovný prepis. 14, Kysucký Dejepis, autor Rudolf Matter. Vydal R. Braun v Žiline roku 1927. 15, Spomienky môjho deda Pavla Kubiatka, rodáka od Juroši. 16, web: https://www.staremapy.sk/. 17, Sčítanie obyvateľstva v roku 1930. 18, Komunikácia zo Slovenským národným archívom. 19, https://slovakiana.sk/scitacie-harky. 20, https://slovakiana.sk/scitacie-harky. 21, Stavebný archív mesta Čadca. 22, web: https://www.staremapy.sk/. 23, web: https://www.staremapy.sk/. 24, kniha: BÁRTA, Juraj. Slovensko v staršej a strednej dobe kamennej. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1965. 25, web: http://www.archeologiask.sk/slovenska-archeologia/.
Informácie o osade:
Historický názov osady u Juroši: Jurrossowga; II. vojenské mapovanie (1823 - 1825). Juroso; III. vojenské mapovanie (1882).
Nadmorská výška osady u Juroši: cca 448 m n. m., zdroj: zbgis.skgeodesy.sk.
GPS osady u Juroši: 49.447139, 18.779528.
Nadmorská výška prednej samoty: cca 490 m n. m., zdroj: zbgis.skgeodesy.sk.
GPS prednej samoty: 49.444025, 18.773006.
Nadmorská výška zadnej samoty: cca 473 m n. m., zdroj: zbgis.skgeodesy.sk.
GPS zadnej samoty: 49.444674, 18.764541.
Rok vytvorenia fotoalbumu: 2021 – máj 2026.
Webové sídlo: kysuckoukrajinou.sk/
Facebook skupina: facebook.com/groups/kysuckoukrajinou
Facebook stránka: facebook.com/kysuckoukrajinou
Instagram: instagram.com/kysuckou_krajinou/
YouTube: youtube.com/@kysuckou_krajinou
