ladislav hruby spisovatel rozhovorZnámy spisovateľ rozpráva o svojich začiatkoch i o tom, že pripravuje nové romány. Prečítajte si rozhovor s kysuckým autorom Ladislavom Hrubým.

Ako ste sa dostali k písaniu?

Prvé svoje literárne výtvory som napísal už ako žiak základnej školy. Veľmi rád som čítal, a nielen ja. Bolo nás viac, čo sme počas vyučovania listovali v obľúbených knihách, a to, kde inde, ako pod školskými lavicami. Vtedy ešte neboli mobily, internet... Aj televízne programy sme sledovali len v určitý čas. Osobne som čítal najmä dobrodružné a sci-fi knihy, ktorých dej som potom využíval pri písaní svojich prvých románov. Boli to však už moje zážitky a moja predstava sveta. Niečo zo svojej tvorby som dokonca čítaval v škole počas vyučovania, najmä keď nás na slovenčine mala učiteľka Švábiková. Spolužiaci boli radi, lebo sa nemuseli učiť, a boli aj mojimi prvými čitateľmi.

Pracovali ste pre noviny, pre rozhlas a publikujete. Ktorá práca vás najviac napĺňa?

ladislav hruby spisovatel rozhovor1Počas prezentácie detskej dobrodružnej knihy Amulet, dvojzubec a Hviezdy univerza s priateľmi Milanom Matušinským (vpravo, redaktor Slovenskej televízie) a Igorom Válkom (stojaci, literárny kritik)

Práca novinára sa mi odjakživa páčila, preto som aj chcel ísť študovať novinárčinu. Ľudia z periférie, kam sme patrili aj my, sa však len ťažko dostávali do podobnej školy, na to bolo treba mať akú-takú protekciu. A tak mi jeden môj priateľ, tiež je to známy slovenský spisovateľ, poradil, aby som išiel študovať na pedagogickú fakultu. Aj on tak spravil. Po skončení fakulty bola možnosť dostať sa do novín, ktoré predpokladali vysokoškolské vzdelanie. Istý čas som potom aj učil, ale podarilo sa mi dostať sa do časopisu Slovensko. Bol to kultúrno-spoločenský mesačník, ktorý vychádzal v Martine a bol určený najmä pre zahraničných Slovákov – do zahraničia išli tuším tri štvrtiny jeho nákladu.

Po revolúcii som pracoval v týždenníku Cieľ, denníku Smer, v TV Sever, ale založili sme si tiež vlastný magazín POVEX (pôvodne Považský expres). Popritom som písal príspevky do literárnych časopisov a rozhlasové poviedky. Ešte v roku 1986 mi vyšla prvá knižka Ružová ako sen, po osemnástich rokoch ďalšia Kráľovstvo na zemi a doteraz som vydal jedenásť kníh. Musím ešte povedať, že som prešiel viacerými zamestnaniami, napríklad bol som aj robotníkom na píle a potom v JRD v Oščadnici, tiež dílerom, pracoval som v súkromnej firme... Každá práca, každé zamestnanie mi niečo dali a skúsenosti z jednotlivých období som potom mohol využiť vo vlastnej literárnej tvorbe.

Asi súhlasíte, že úroveň pravopisu je dosť biedna. Teraz sa to ukazuje najmä na sociálnych sieťach. Bolo to vždy tak?

Chcel by som nadviazať na to, čo som spomenul už pri prvej otázke. Hovoril som o čítaní, o jeho význame. Kedysi sa čítalo oveľa viac, ako je tomu teraz. Čítaním, a to som svojim žiakom, ktorých som učil, vždy osobitne zdôrazňoval, si možno rozširovať slovnú zásobu a zároveň sa prostredníctvom textov dá naučiť gramatika jazyka, jeho pravopis. Totiž knižky, ktoré vychádzajú vo vydavateľstvách, prechádzajú korektúrou, redakčnou úpravou, teda ich texty sú po svojom vydaní gramaticky aj štylisticky správne. Naproti tomu internet, teda aj sociálne siete, sú plné gramatických chýb a nedostatkov, čo si mnohí neuvedomujú. Dochádza k tomu, že si ľudia osvojujú nesprávny pravopis.

Okrem toho sa v školách gramatické učivo v minulosti viac opakovalo, učitelia pravidelne upozorňovali napríklad na chyby v diktátoch ap. Dnes na to niet času. Aj na učivo ako také, na jeho osvojenie, sa kládol väčší dôraz. Dnes ako keby ani nešlo o vedomosti... A bol tiež trochu iný vzťah škola (učitelia) – žiaci – rodičia. Všetko toto poukazuje na fakt, že úroveň pravopisných vedomostí je u nás v súčasnosti nízka a prejavuje sa to potom aj v praktickom živote.

Pripravujete niečo nové? Môžeme sa tešiť na vašu novú knihu?

Ešte pred vypuknutím pandémie som do Vydavateľstva MS v Martine odovzdal rukopis nového románu Podivuhodné správy z čudného sveta. Do toho však prišiel nešťastný koronavírus a všetko ako keby sa zastavilo. Na žiadosť vydavateľstva som tiež pripravil voľné pokračovanie detského dobrodružného románu s pracovným názvom V tieňoch strateného lesa. Predchádzajúce dve časti Brána do zabudnutého údolia a Amulet, dvojzubec a Hviezdy univerza s ilustráciami akademického maliara Stanislava Lajdu sú už takmer vypredané, chystá sa ich druhé vydanie. O knihy je veľký záujem. Dúfam, že na budúci rok sa situácia v literatúre a vôbec v kultúre zlepší a že budú vychádzať aj dobré knihy.

ladislav hruby spisovatel rozhovor v2Prezentácia detského dobrodružného románu Brána do zabudnutého údolia v Považskej galérii v Žiline

Máte aj iné koníčky okrem literatúry?

Mal som rád filmy, od detstva som ich považoval za zázrak. Sami sme si ich kedysi ako chlapci zhotovovali na papierový pás, obrázky zaujímavého príbehu. Dnešné filmy, najmä americké, sú už komerčné, efekty pre efekty, žiadna myšlienka. Iné to bolo pred rokmi, keď filmy, ale aj literatúra a vôbec svetové umenie a kultúra boli o posolstve, o hľadaní krásy a ušľachtilosti, upadá to všetko, upadá... Ale mám v obľube aj fotografovanie, turistiku a stretnutia s priateľmi.

Ďakujem za rozhovor.

zhováral sa Peter Kolembus

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: