Robo, pred mesiacom, dvoma, sa drotárstvo dostalo do nehmotného dedičstva UNESCO. Čo si o tom myslíš? Má to význam pre teba a dajme tomu aj pre región?

Drotárstvo je také naše typické slovenské remeslo. Typické pre Horné Kysuce, Považie, Žilina.
No a či to má význam? Určite áno! Každý štát, každý región je niečím typický no a prečo neukázať, čím je typický náš kraj. Vlastne sa to aj zviditeľní vo svete. Je to veľmi pekné a veľmi zaujímavé remeslo.

Jedna vec je propagácia drotárstva z pohľadu inštitúcii a druhá je reálne fungovanie drotára, remeselníka, čo sa tým živí. Ako to vnímaš ty?

Ja som v podstate štvrtá generácia drotárov, čo pokračujem ešte v tejto práci. Pradedo ešte v roku 1900 odišiel do bývalého cárskeho Ruska a bol tam veľmi úspešný. Mal tam aj manufaktúru no potom mu ju zobrali v 1917, keď bola Veľká Októbrová Revolúcia.
Múzeum v Žiline, v Budatíne veľa pracovali na zachovaní histórie drotárstva. Je to asi najväčšie múzeum svojho druhu na Slovensku, možno aj na svete. Je pravda, že teraz znova tieto remeslá trochu ožívajú. Ľudia si začali uvedomovať, teraz nemyslím iba drotárstvo, ale aj iné remeslá, že je to niečo originálne, koľko je na tom práce, že je to vlastne naša história. Myslím si, že remeslá idú znova trochu do módy aj do popredia. Aj my to cítime, keď ideme na jarmok. Voľakedy, keď som išiel na jarmok, musel som si normálne zaplatiť miesto tak ako taký, čo predáva napríklad cukrovú vatu, alebo predajca, ktorý kúpil tovar a ďalej ho predával, žiadna tvorba. Ale dnes, nám ako remeselníkom vytvárajú rôzne zóny. Mestá sa snažia nám vyjsť v ústrety. Keď nám nedajú, aspoň od nás nevyberajú poplatky. V meste Čadca nám dajú stánky dokonca sme dostali aj jedlo, takže si myslím, že sa to trošku zlepšuje. Celkovo remeslá sa dostávajú do popredia nielen drotárstvo. A to je dobre.

Ako si sa vlastne dostal k drotárstvu?

Asi to začalo folklórom, ja som kedysi hrával na husle v súbore Kelčovan. Bol tam aj taký malý program o drotároch. Vtedy som našiel doma nejaké výrobky, čo sme mali po dedovi. Dedo začal drôtovať keď bol na dôchodku. Máme po ňom nejaké úžitkové misky a košíky, zrkadlá a iné drobnosti. Vtedy som si povedal, že by som to skúsil, či by sa mi náhodou nezadarilo. Prvé výrobky ostali doma, či u známych. Neskôr, keď som toho už narobil viac, išiel som na folklórny festival do Východnej a postupne aj na iné miesta. Začiatky boli ťažké. Ja si dedka síce pamätám, no bol som veľmi mladý a tak som sa od neho veľmi nenaučil. Len som pamätal ako to robil. On býval vo Veľkom Rovnom, my bývame už tu, v Čadci. Môj otec si tiež pamätal ako to dedo robil, tak sme to spolu skúsili a obnovili. Teraz drôtujeme spolu s otcom. Po strednej škole som sa tomu začal tak venovať viac, najprv ako hobby a teraz to už mám ako zamestnanie.

Dá sa remeslom uživiť?

No takto, uživiť asi noo... ale hej, dá. Dá sa, len to nie je na nejaké zbohatnutie, alebo niečo také. Každé ráno vstanem, idem do pivnice, od pondelka do piatka som vlastne v dielni, kde pracujem a robím výrobky. V soboty a nedele, hlave teda v letnej sezóne, chodím po jarmokoch predávať.

Takým dnes typickým drotárskym výrobkom sa stala drôtovaná miska. Koľko času potrebuješ, kým ju vyrobíš?

Veľmi záleží na tom, aký je to vzor, nielen teda od samotnej veľkosti, čo hovorím záujemcom aj na jarmoku. Niekedy sa zdá ľudom, že menšia miska je drahšia ako tá väčšia. Cena sa odvíja aj od toho, ako dlho ju robím. takú bežnú misku robím štyri až šesť hodín. To je taký základ. Potom jasné, že keď sa robí niečo väčšie, alebo keď je to podľa priania zákazníka, chcú tam naozaj niečo špecifické, tak na nej strávim aj 15-16 hodín.

Máš aj nejaké drotárske výzvy, alebo niečo netypické, čo by si chcel urobiť?

Je pravda, že vlastne v prvom rade robím to, čo ma živí, teda to, čo sa tak najviac predáva. Hlavne tie misky, ale aj bižutériu. Ale láka ma čosi také, ako možno aj figuratívne, alebo vydrôtovať nejaké zvieratá. Kedysi som zrobil dvoch kohútikov. Len to je dosť náročné, mesiac roboty. Ale určite by som chcel čosi také skúsiť, niečo také výtvarnejšie... nielen to úžitkové.

To čo robíš, je vlastne úžitkové aj umelecké. Starí drotári robili aj inú drotárčinu, flekovali sa misky, hrnce... Túto drotárčinu robí dnes ešte niekto?

Drotárstvo začalo v podstate opletaním keramiky. Voľakedy keramika mala veľkú hodnotu a keď náhodou praskla a ešte napríklad držala pokope, alebo bola zlomená len na dva, tri diely, alebo bola prasknutá, tak sa to skúsilo nejak zlepiť a potom sa to obdrôtovalo. Malo to pre ľudí stále hodnotu. Nádoba sa stiahla drôtom, aj keď to už prepúšťalo vodu, dala sa tam dať napríklad múka. Keď už to bolo také, že bola aj veľká diera, tak gazdinky to použili ako kvetináč. Vieme, ako je to dnes, keď niečo praskne, hneď sa to vyhadzuje. Takže pôvodný zámer zachovanie nádoby už vlastne stratil význam. Často sa to drôtuje skôr kvôli dekorácii. Do dnes sa mi stáva, že príde niekto za mnou, aj na jarmoku, že si kúpil pekáč na kačku či na hus a že to chcú zdrôtovať. Ono to pekne spevní a je to aj ako dekorácia. Ako hovoríš, naši predkovia aj flekovali hrnce. Keď sa prederavil voľakedy hrniec, tak oni to normálne zalátali... bol taký nit, ktorý sa rozklepal, ale to sa už vôbec nepoužíva.

Poznám teba, poznám Jura Šeríka. Je ešte niekto, kto robí naplno takto väčšiu drotárčinu? Nemyslím tú šperkársku.

Je tu aj pani Ľubka Kullová, tá robí skôr dekoratívnejšie produkty. Ešte je tu Jano Zbojek z Čadce, začal tak zo päť rokov späť a tiež robí pekné veci. No a v rámci Slovenska sú určite ďalší. Stretávam ich na rôznych festivaloch, alebo na jarmokoch, ale neviem mená a všetkých nepoznám. Každý máme svoj vlastný rukopis. Kto sa tomu trošku rozumie, vidí tie rozdiely, a aj keď nás nepozná, tak vie kto to asi robil. Každý máme také svoje ťahy.

Nerozmýšľal si o tom, že zorganizuješ aj nejaký workshop, kde by si zaučil nových, nádejných drotárov? Alebo niekoho, kto by mal chuť si niečo urobiť pre seba.

Takéto workshopy viem, že robí UĽUV v Bratislave. Viem, že to robí aj napríklad Osveta Čadca. Teraz som mal výstavu v múzeu v Čadci. V rámci výstavy som tam chodil jeden deň v týždni. Návštevníci, ktorí tam prišli si mohli so mnou udrôtovať drobnosti a zobrať ich so sebou. Jasné, že bolo to na hodinku, bolo tam napríklad 15-20 detí naraz, takže sa to nedalo nejak dopodrobna vysvetliť, ale aspoň si trošku vyskúšali a mali predstavu o tom, čo to obnáša.
Je pravda, že niekedy príde ku mne človek, napríklad nejaký zákazník a chce si to vyskúšať.

• Róbert Hozák je absolventom Strednej priemyselnej školy strojárskej v Kysuckom Novom Meste. Základom práce s drôtom sa naučil od svojho otca Jozefa Hozáka, syna známeho drotárskeho majstra Alexandra Hozáka z Veľkého Rovného. S drôtom začal pracovať v roku 1994. Vyrába tradičné úžitkovo-dekoratívne predmety (najmä misky a košíky), drôtenú bižutériu a v poslednej dobe aj figurálne plastiky zo železného a pozinkovaného drôtu.
  Spočiatku bola jeho tvorba priamo ovplyvnená technikou práce i remeselným rukopisom svojho deda, postupne si vypracoval svojský súčasný štýl charakterizovaný jednoduchosťou tvarov, čistotou línií a striedmym využitím ozdobných prvkov. Experimentuje aj s voľnou tvorbou a využitím námetov z prírody.

Odkiaľ berieš drôt?

Rôzne. No je to občas problém. Dnes, keď chcete drôt, výrobcovia by boli najradšej, keby ste zobrali celý kamión, čo pre mňa nemá zmysel, ja toho až toľko neminiem. Zháňam ho cez internet, dobré vzťahy mám aj Drátovňami Bohumín, takže keď tam idem osobne, poviem koľko toho chcem na kilogramy.

Chceš nejako povzbudiť nových, nádejných Kysučanov, ktorí by chceli drôtovať, alebo živiť sa rukami?

Treba to vyskúšať. Ono viete, hodne ľudí to odradí, sme netrpezliví. Keď to neurobíme hneď, alebo sa nám niečo nepodarí na prvý pokus, to je jedno či v drotárstve, alebo v niečom inom, hneď nás to odrádza. Treba skúšať, treba špekulovať a treba byť trpezlivý. Moje začiatky tiež boli také :-) Odporúčanie: Vydržať a skúšať, skúšať, skúšať.

Drotárske výrobky si môžete zakúpiť v eshope www.shop.drotaria.sk

Ďakujem za rozhovor.
Zhováral sa Peter Kolembus