Aké boli vaše začiatky podnikania, robenia zmrzliny?

Odpoveď na túto otázku by mohla byť veľmi stručná – hrozné a ťažké, ako si len málokto vie dnes predstaviť. Ale začnem trocha inak. Je to naozaj dávno, keď si človek predstaví že ubehlo takmer 30 rokov od začiatku ADAKU, je to naozaj kus histórie. Ako sa hovorí, každý začiatok je ťažký a po roku 1989, keď sa rozbiehalo podnikanie, to bolo obzvlášť náročné po každej stránke. So súkromným podnikaním sme nemali žiadne skúsenosti, neboli žiadne informácie, nebol internet, mobily, nik vám nevedel poradiť.

Čo sa týka strojov, zariadení a surovín, to bolo v tejto brandži ešte náročnejšie. Náš trh nebol ešte podnikateľsky rozbehnutý a bol problém niečo dostať kúpiť. Dovoz surovín tiež nebol rozbehnutý ako dnes, ale za všetkým sa cestovalo takmer po celom Slovensku. Jediné veľké plus bolo menej administratívy a papierovačiek. No o tom by bola veľmi zaujímavá samostatná kapitola.

Adak v roku 1993Na jeseň roku 1993 sme oficiálne otvorili ADAK. Začali už chladné jesenné dni, tak sme zmrzlinu už nezačali predávať, ale keďže bolo treba splácať úver a každá koruna bola dobrá, tak ako si mnohí ešte pamätajú, predávali sa tam hotdogy, hamburgery, alko, nealko nápoje, cukrovinky a pod.

Zmrzlinu sme začali predávať až na jar v roku 1994. V Čadci to bol naozajstný boom, pretože v tom období nebola v meste žiadna poriadna zmrzlináreň. Staršia generácia si ešte pamätá pri pošte malý stánok so zmrzlinou, kde istý pán, ktorého nebudem menovať, predával pár druhov zmrzliny. A zrazu sa objavil nejaký „ADAK“, kde bolo v tej dobe 10 - 15 druhov naozaj dobrej zmrzliny.

Máte svoj recept na výrobu zmrzliny? Prešiel za tie roky nejakým vývojom?

Recept a techológiu výroby priniesol do novovznikajúcej firmy p. M. Kuzma, jeden z majiteľov ADAKU, ktorý sa tomu venoval už počas štúdií na hotelovej škole a originál recept pochádzal od zmrzlinárov z bývalej Juhoslávie, preto v začiatkoch ADAKU mala názov „balkánska zmrzlina“. Čo sa týka vývoja receptu, tým, že na trh prichádzajú nové technológie, suroviny, nové trendy, nové chute a „tlačia“ vás najmä zákazníci, konkurencia, normy EÚ, dodávatelia atď, tak výsledný produkt je o niečo iný, ako bol pred 28 rokmi, ale základný recept ostal nezmenený.

Receptúru sme nechceli meniť už len z jedného zásadného dôvodu, a ten bol, že v nej boli používané naozaj len klasické prírodné suroviny bez rôznych emulgátorov a stabilizátorov. Bolo to síce pracnejšie, časovo náročnejšie, ale tá chuť je nezameniteľná. Dnes už väčšina zmrzlinárov používa nové jednoduchšie komponenty a technológie.

Neviem, či by v dnešnej dobe boli zákazníci spokojní, keby sme im ponúkli 10 - 15 druhov klasickej zmrzliny, ako to bolo v začiatkoch. My sme za toto obdobie vyskúšali viac ako 80 druhov, aj keď niektoré sa predávali iba jednu sezónu, nie pre nezáujem zákazníkov, ale jednoducho ďalší rok prišli na trh nové príchute a niektoré staré sa prestali vyrábať.

Akú zmrzlinu majú Čadčania najradšej?

Ako sa hovorí - sto ľudí, sto chutí. Za tie roky to fungovalo asi tak, že keď sme vymysleli nový druh zmrzliny, každý bol zvedavý, ako chutí. Dal si ju možno niekoľkokrát, ale obyčajne sa vrátil k tým svojím trom, štyrom obľúbeným. A zamestnankyne tých zákazníkov už dokonale poznali a už pri príchode k okienku si s úsmevom hovorili ide čokoládová, jogurtová, citrónová...

V poslednom období boli v kurze okrem klasík (čokoládová, punčová, jahodová, citrónová) najmä slaný karamel, grécky jogurt, tvarohový míša, perník a oreo, u detí všetky čo najfarebnejšie – žuvačková, šmoulová, unicorrn.

Zmrzlináreň ADAK je súčasťou histórie Čadce. Ako sa zmenila Čadca a Čadčania?

Za to obdobie sa toho veľa zmenilo - mesto, zákazníci, zamestnanci aj my. Ako sa zmenilo mesto, to vidia všetci. Ako sa zmenili zákazníci, vedia povedať tí, čo tam odpracovali takmer všetky tie roky. Vystriedali sa tu dve generácie. Bolo pekné pozerať sa na našich zákazníkov, ako sa k nám každý rok vracajú a doslova nám rastú pred očami, najskôr ako deti, potom študenti a neskôr ako rodičia so svojimi deťmi. Za tie roky sme tu mali svojich stálych verných zákazníkov, ktorí si nás obľúbili a my ich. Pre niektorých to bola pravidelná zastávka z práce, z prechádzky, z kúpaliska.

Okrem veku a rúšok v poslednej sezóne je zmena v tom, že predtým ľudia trocha viac chodili, dnes sa trocha viac vozia a niektorí by boli najradšej keby mohli prísť autom až k okienku, ale taký je dnešný trend a tomu sa dá ťažko zabrániť. V ADAKU sa vystriedali aj desiatky zamestnancov, pretože je to pre nich len sezónna práca a veľmi náročná, ako fyzicky, psychicky, tak aj časovo. Lebo zmrzlina nie je len o jej predaji, niekto ju musí navariť, vymiešať...Celkom sme ich mali za toto obdobie cez 30. Boli tu aj stálice, ktoré u nás pracovali aj viac ako desať sezón. Niektoré si tu našli priateľov, partnerov, manželov (a veru, mali si z čoho vyberať).

Rozhodli ste sa ukončiť prevádzku. Prečo?

Toto je otázka, na ktorú sa po zverejnení oznamu o ukončení prevádzky „ADAKU“ pýtajú takmer všetci. Bolo by to na samostatnú kapitolu a možno raz o tom napíšem knihu. Ale 28 rokov je naozaj dlhá doba, leto za letom, víkendy, piatky, sviatky, nekonečná administratíva, práce pred začiatkom sezóny, po sezóne, do toho Covid, rúška, neustále nové nariadenia EÚ atď.

Myslím, že prišiel čas na odpočinok. Ako spieva Jožo Ráž vo svojej piesni „Všetko sa raz v živote začína a všetko raz končí“. A tak je to aj s ADAKOM.

Zažili ste za tie roky niečo vtipné, prekvapujúce?

Bolo toho neúrekom a naše zamestnankyne pri okienku by o tom vedeli rozprávať príbehy. Práca a kontakty s ľuďmi rôznych skupín, veku a nálad vždy prinášajú rôzne vážne, úsmevné, ale aj tragikomické situácie. Na tie zlé sa zabudne skôr a na tie dobré a úsmevné sa spomína dlho. No tie naj... zážitky a historky nie sú publikovateľné :). Bolo toho naozaj veľa, padla tam aj výchovná facka, niektorí podgurážení si pomýlili ADAK s WC, prestriedali sa tam zaľúbenci, svadobčania, návštevníci krstín, karov, opilci, bezdomovci, skrátka pestrý výber.

Vtipné bolo, keď zákazníci komolili názvy zmrzlín, napadá ma napr. pistáciová – pískacia, punčová s tou čokoládou (namiesto hrozienok), požiadavky boli aj na acetónovú, rôzne zeleninové, alkoholické..., ľadovú triešť si pýtali ako kliešť, kornútiky boli kýbliky, shrekové ucho..., alebo sa pýtali napr., že akú chuť má tá vanilková :). Bolo toho veľa. Sú to naozaj pekné a nezabudnuteľné spomienky.

Na záver chcem poďakovať všetkým naším malým, aj veľkým zákazníkom za dlhoročnú priazeň a želám všetkým skorý návrat do normálneho života.

Ďakujem za rozhovor.

zhováral sa Peter Kolembus