Peter, čo vás priviedlo k fotografii?

V časoch, keď sa ešte fotografovalo na filmové materiály a ja som mal jednociferný vek, mi otec vždy pri nejakom výlete nastavil foťák a ja som cvakol. Pamätám si, že sa mi páčilo to cvaknutie, zaostrenie, natiahnutie ďalšieho záberu a to, že ovládam nejaké zariadenie z ktorého budú neskôr fotografie.
Aj to samotné čakanie na výsledky bolo ako malé Vianoce. Otec mal doma aj starý Flexaret, ktorým nefotil. Cez jeho hľadáčik som pozeral na veci okolo seba, preostroval na rôzne predmety a samozrejme cvakal. Len tak na prázdno bez filmu. Samozrejme som sledoval aj vyvolávanie čierno-bielych fotografii v provizórnej tmavej komore v kúpeľni. Toto všetko viedlo k tomu, že mi fotografia prirástla k srdcu a stala sa zdrojom nevyčerpateľných možností.

Peter Šugho, rodák z Krásna nad Kysucou, aktuálne žije v Kysuckom Novom Meste. Fotografii sa venuje od roku 1994. Vtedy ako 20-ročný začínal fotografovať prvé čiernobiele zábery na starú kinofilmovú zrkadlovku. Zaujímajú ho najmä detaily a krajina ale nepohrdne ani rýdzou street fotografiou.

Ako dlho už fotíte?

Aktívne fotografujem od roku 1994. V mieste svojho bydliska (vtedy Krásno nad Kysucou) som mal ďalších dvoch kamarátov, ktorý sa tiež zaujímali o fotenie. Internet nebol, takže našim zdrojom a inšpiráciou boli hlavne časopisy. Keď v rodine videli môj záujem, dostal som na narodeniny podrobnú knihu o fotografovaní. Tá sa stala mojou hlavnou inšpiráciou.

Čo pre vás znamená fotenie?

Fotením sa neživím, takže znamená to pre mňa hlavne relax. Spájam ho s turistikou, výletmi, dovolenkami a rodinnými akciami. Zaujímavé fotografovanie som si užil na dovolenke v Chorvátsku v meste Pula. Snažil som sa zachytiť pouličnú atmosféru. Vznikla tak zaujímavá séria ľudí pri bežných činnostiach.

Čo vás láka na fotografovaní?

Fotografia je fenomén! Každý človek žije v prítomnosti a vidí prítomnosť. Na to, čo bolo má spomienky a to čo bude, nie je dané. Odfotografovaním čohokoľvek získate maličký výrez tohto sveta kde je zastavený čas. Obyčajná fotografia dieťaťa získava každoročne na hodnote len tým, že starne. Dieťa sa mení, dospieva a Vaša fotografia s pred 20 rokov má zrazu veľkú hodnotu. Približne pred rokom som fotografoval moju tetu s manželom (obaja osemdesiatnici). Stalo sa, že o 3 mesiace muž zomrel. Bola to ich posledná spoločná fotografia. Keď som ju potom doniesol zarámovanú na kar, pozostalí boli veľmi radi. A to je to, čo ma najviac láka, robiť fotografiami radosť sebe a ľuďom dookola.

Čo najradšej fotíte, alebo čo sa snažíte na fotografiách najčastejšie zachytiť?

Moc ma zaujímajú bežné detaily všade okolo nás. Detaily si ľudia moc nevšímajú. Využitím zaujímavého osvetlenia, vhodnej optiky a uhlu pohľadu sa dá vytvoriť silný obraz a ukázať ľuďom ako to vidím ja. V dnešnej smartfónovej dobe je fotograf každý. Sociálne siete sú zaplavené technicky síce kvalitnými fotografiami, ale s nulovým obsahom a pridanou hodnotou. Preto sa snažím fotografovať tak, ako to nedokáže mobilný telefón. Využívam fotoaparát s vymeniteľnými objektívmi, využívam hĺbku ostrosti aj rôzne staré objektívy s nedokonalou kresbou. Moc rád fotím aj krajinu, zátišia a ľudí v meste.

Ako hľadáte inšpiráciu?

Mojou veľkou inšpiráciou sú niektorí naši aj zahraniční fotografi. Jaro Sýkora nafotil množstvo šokujúcich fotografii starých opustených ľudí z oravských osád. Životný príbeh českého fotografa Vladimíra Gdovína tiež stojí za zhliadnutie. No a kráľa slovenských fotografov Karola Kállaya ani nemusím spomínať. Jeho úžasné fotografie z USA a Mexika 60-tych a 70-tych rokov sú uznávané celosvetovo. Inšpiráciou sú aj sociálne siete, kde sa dajú nájsť rôzne kreatívne skupiny s vysokou úrovňou.

Ktorú zo svojich fotografií máte „najradšej“ a prečo?

Mám ich viac, ale jedna mierne vyčnieva. Je to jednoduché zátišie s poľnými kvetmi. Vznikla ešte niekedy v roku 1998 alebo 99. Váza s kvetmi postavená na podlahe sa akoby vynára z tmy, difúzne bočné svetlo modeluje jednotlivé lupienky kvetov. Aj po rokoch na mňa pôsobí upokojujúco.

Ako vznikla?

V tom čase som mal ruský aparát KIEV 88 formátu 6x6cm. Zo starého rámu na obraz som pomocou matného papiera vyrobil tienidlo na rozptyl svetla. Urobil som niekoľko expozícií s rôznymi nastaveniami, aby som si potom vo fotokomore mohol vybrať ten najlepší.

Vystavujete niekde svoje fotografie?

Nemám žiadnu stálu výstavu. Pred niekoľkými rokmi som vystavoval spolu s ďalšími autormi pár fotografií na výstave „Čaro okamihu“ v Čadci. Ľubica Podoláková do svojej knihy o Krásne nad Kysucou, „Prechádzky storočiami“, tiež použila niektoré moje fotografie. Najčerstvejšie fotografie je možné vidieť na mojom facebookovom profile a v niektorých foto skupinách.

Čo okrem fotografovania vás napĺňa, baví?

Moc rád cestujem a poznávam nové miesta. Nemusí to byť nutne zahraničie, ani vo svojom okolí ešte všetko nepoznám. Mám rád dobré jedlo, hudbu, posedenie v kruhu rodiny, rád si pozriem dobrý film.

Aké plány máte do budúcna?

Rád by som svoje znalosti o fotografovaní predal ďalšej generácií. Moja dcéra vidí rozdiel medzi cvakaním do mobilu a kreatívnym prístupom k fotografii. A možno sa aj vrátim k fotografovaniu na filmy a k vyvolávaniu na fotopapier nie preto, že by som chcel lepšiu kvalitu (v tej už dlho vedú digitálne fotoaparáty), ale preto, lebo je to také hmatateľné, zdĺhavé a takmer nikto to už dnes nerobí.

Viac z Petrových fotografii nájdete aj v jeho profile: Fotograf Peter Šugho

Ďakujem za rozhovor, prajem všetko dobré a teším sa na ďalšie vaše fotografie.
Zhovárala sa Jana Kolembusová