Venuješ sa folklórnej a inej handmade tvorbe. Si vyučená krajčírka?

Čiastočne som krajčírka, ale presnejšie mám vyštudovaný odevný dizajn a bábkarskú scénografiu. To znamená, že musím stále tvoriť a vymýšľať. Jeden deň nič netvorím a už som nervózna. V tom sa dokonale dopĺňame s manželom, on je totiž taký istý. Ja sa venujem šitiu a všetkému s tým spojenému a on stolárstvu a rezbárstvu a preto sa naša mini firma VEVERatelier venuje odevnej a trošku rezbárskej tvorbe – dopĺňame sa však v čalúnnictve - tam dokážeme vymýšľať, vyvíjať a tvoriť spoločne.

Prečo si začala šiť rúška?

Rúška som vôbec neplánovala šiť, to samozrejme asi nikto. Pripadalo mi to akoby som zarábala na nákaze koronavírusu – na nešťastí iných. Po silnom dopyte a potrebe, keď mi prišlo niekoľko správ a e-mailov, či nešijem bavlnené rúška som ihneď prehodnotila svoj postoj k situácii: „Nie je to zarábanie ale potreba, či nutnosť!“ 

Šiť rúška ma vrátilo na moje vyštudované remeslo, pretože aj keď som pozerala veľa postupov ako ich šiť, ako to šiť najjednoduchšie, dala som skôr na svoje pocity a snažila sa to urobiť čo najlepšie. Neviem či sa mi to podarilo, ale veľa pozitívnych ohlasov mi už prišlo z celého Slovenska. Nejde mi o kvantitu, ide mi o kvalitu a pohodlie. Byť s rúškom celý deň na tvári nieje vôbec jednoduché. Ide mi aj o to, aby rúško nepôsobilo odstrašujúco, ale aby tvár chránilo a ozdobilo. Keď už sa nemôžeme pod ním toľko maľovať.

Na začiatku bolo veľmi náročné zohnať vhodný materiál, no vďaka správnym ľuďom sa mi to podarilo. Nedostatok materiálu ma podnietil k tomu, aby som viac zapojila svoju fantáziu a ušila ich podľa seba. V tom mi pomohli aj staré, veľké zásoby krojoviek a gumičiek z predchádzajúceho šitia, keďže sa venujem odevom inšpirovaných folklórom.

Pre koho boli prvé rúška?

Samozrejme pre nás doma a v rodine. Postupne sa to rozšírilo že ich šijem a mala som rázom veľa objednávok a tak bolo nutné pracovať na nich. Oslovil mi aj pán starosta Zborova nad Bystricou, že potrebuje rúška pre seniorov v obci, jemu som teda ušila prvé a jednoduché, dobre udržiavatelné biele kusy. Šila celá naša rodina, pretože sama by som ten prvý tlak - ušiť toľko rúšok naraz a za veľmi krátky čas nedokázala, za čo im všetkým patrí veľká vďaka.

Máš iba jeden strih alebo robíš viaceré druhy?

Šijem iba jeden strih a stále ho vylepšujeme. Rúška šijem skladané, dvojvrstvové zo 100% bielej bavlny. Dávam aj otvor na tretiu vrstvu – filter (netkaná textília, hygienická vreckovka), ktorú si môžu ľudia vymieňať, ako často to bude potrebné. V ponukách iných žienok sú aj tie tvarované strihy s odševkami, ale tieto skladané rúška, čo šijem ja sú univerzálne, či už pre mužov, ženy. Menšie skladané šijeme aj pre deti. Podľa toho ako sa nosia, nemám vôbec pocit, že by skladané rúška boli horšie. Dobre sa nosia, sú pohodlné a dlho v nich vydržíte.

Hovorila si, že používaš iba bielu bavlnu, prečo?

Prečo iba z bielej bavlny? Podľa mňa to má viac výhod. Viem, že farebné látky majú mnoho krásnych vzorov, ale zvyknú vyblednúť a púšťať farbu (s tým mám skúsenosť), taktiež som po prečítaní odporúčaní zistila, že by vnútorná vrstva pri tvári mala byť biela a tak som si urobila vlastné dozdobenie vrchnej časti – ľudovou vzorovkou, obnitkovaním farebnou niťou a po novom strojovou výšivkou podľa želania.
Drôtik som, priznám sa, spočiatku nedávala, ale keď som si premyslela aký dať, aby nezahrdzavel pri praní a pekne držal tvar, tak som s tým začala. Uchytenie rúška je na gumičky za uši. Rúška sa dajú prať pri 60°C a následne ich treba poctivo vyžehliť.

Čím sa líšia od bežných?

Každý tvorí podľa vlastnej fantázie, čiže každého tvorba je originál. Všetky šičky rúšok chcú byť originálne, či už strihom, vzorom alebo dozdobením. Ja som spočiatku robila praktické biele, ničím nezdobené pre seniorov, len aby ich mali praktické a aby sme ich ušili pre nich čo najviac.
Už od počiatku však boli v ponuke aj rúška zdobené krojovou vzorovkou, postupne po želaniach ľudí, ktorí sa chceli odlíšiť, som tie biele jednoduché rúška aspoň obnitkovala farebnou niťou, aby som ich ozdobila. Po celý čas mi však behal po rozume nápad ako využiť aj vyšívaci stroj a robiť rúška na mieru.
Neviem ako dlho ich budeme musieť nosiť a tak môžu so strojovou výšivkou prezentovať obec (vyšitým erbom), firmu (vyšitou značkou, či logom), rodinu (rodinným heslom, či menami), svoje pocity (mottom, či myšlienkou), alebo rôznymi inými obrázkami a textami, ako sa Vám len chce. Samozrejme, že som človek, ktorý je aj za vtip a srandu, takže vtipným textom sa nebránim, pokiaľ je to však v slušnej rovine. Výhodou všetkých spôsobov je to, že v žiadnom z nich Vás neobmedzuje, že sa dajú prať pri vyšších teplotách.
Naše rúška však nie len že pomáhajú nám byť zodpovedným, chrániť všetkých okolo nás a aj samých seba, ale do ceny rúšok som prihodila pár centov na príspevok pre rodiny s ťažko chorými detičkami, s vrodenou SMA. Urobila som to preto, že pred koronavírusom sa Slovensko zomklo im pomôcť, aby nazbierali tak veľa peňazí a uľahčili im život. Príchodom pandémie sa záujem vytratil, každí rieši teraz skôr svoje problémy a im ide o čas! Tak som tieto dve skutočnosti spojila.
Beriem to tak, že nikdy nemôžeme vedieť, či nebudeme potrebovať pomoc od ľudí aj my alebo naša rodina.

Myslíš si, že sa rúška udomácnia aj po tejto kríze?

Ťažko povedať, nie som filozof. Nevidím ani do mysle ľudí. Naučili sme sa ich nosiť poctivo, to ma veľmi teší. Mnohé ženy šili od nevidím do nevidím a uprednostnili šitie rúšok aj pre iných ľudí pred pohodlím a venovaním sa rodine, za čo im patrí vďaka – mohli si sadnúť na gauč vyložiť nohy a sledovať televízor, alebo sa hrať s deťmi. V iných krajinách nielen že nechcú rúška nosiť a hanbia sa za ne, ale nezomknú sa tak ako my, aby sme ich toľko našili pre všetkých. Podľa mňa však rúška budeme nosiť, pokiaľ bude strašiť koronavírus, až dovtedy, pokiaľ sa táto kríza úplne neskončí. Čo sa týka "bežnej" chrípkovej epidémie, nie som si nosením rúšok až taká istá. Ale ktovie, keď ich už budeme mať doma, možno sa ľudia naučia používať ich aj vtedy.
Na záver citát z môjho osobného rúška (zo srdca): „Zvládneme to s vierou v srdci.“

Miluješ folklór tvoja bežná tvorba je ním výrazne inšpirovaná. Prečo?

Folklór a všetko s ním spojené som kedysi vôbec neriešila. Ako dieťa ma dokonca rozčuľovali ľudové piesne, keď sa v nich spievalo o Aničkách, s otcom som sa vadievala, aby to vypol. Asi to nebolo IN. Popri vysokoškolskom štúdiu som mala predmet hmotná kultúra, kde si profesorka ku prednáškam volala rôznych odborníkov na rôzne oblasti kultúry a to bol asi moment, kedy som sa s folklórom spojila srdcom  – fascinuje ma ľudová architektúra, odev, páčia sa mi ľudové piesne a ešte viac som nadšená tým, že sa ľudové - folklórne prvky v poslednú dobu rozmohli a pretvárajú aj do modernej podoby, respektíve sú moderné. Vôbec som nepremýšľala nad tým, čím sa inšpirujem vo svojej tvorbe, jednoducho to tak vzniklo, je to remeslo a ja milujem remeslá. Nesmie sa to však vymykať Slovenskej kultúre a malo by to mať istú fazónu. Nieže predávame reklamné prvky, akože slovenský vzor a pritom je vzor Nórsky alebo iný a toto mňa teší, že mám možnosť veci skúmať a skúšať vyrábať. Teraz v lete budem prikovaná ku vyšívaciemu kruhu, ihle a perlovke, čaká ma totiž šitie s ručnou výšivkou pánskej folklórnej košele z oblasti Šenkvíc, je to z trnavskej oblasti, takže je to samá výšivka. Neviem sa už dočkať.

Už sa teším, keď uvidím ďalšie tvoje novinky z dielne, myslím tým nejaké pekné šaty a podobne z prvkami folklóru. Ďakujem ti za čas a rozhovor. 
web Vever Atelier

Zhovárala sa Janka Kolembusová