Navštívila som pani Miladu Tatarkovú, ktorá má vlastnú súkromnú prax v Čadci, robí masáže. Na prvý pohľad bežná návšteva maséra, pani Milada je však nevidiaca. (rozhovor)
Pani Milada, čo vás viedlo k tomu stať sa masérkou?
Po strate zraku, čo bolo, keď som mala dvadsať rokov, som išla na odporúčanie očnej lekárky do Levoče na rekvalifikáciu, keďže som musela zmeniť povolanie. Keďže nerobím to, čo som vyštudovala musela som začala nanovo, úplne od nuly. Tým sa začala aj nová etapa môjho života.
Na tejto škole som bola vyše dva roky. Bolo to špeciálne stredisko pre zrakovo postihnutých. Školu navštevovali rôzni ľudia, lekári, inžinieri, ale aj taký bežní ľudia, ktorí počas života stratili zrak a nedokázali vykonávať svoju pôvodnú činnosť. Dôležité v tejto situácii bolo to, aby sme sa mohli v živote ďalej uplatniť aj s tým hendikepom, že sme nevidiaci.
Ako dlho sa venujete tejto činnosti?
Po skončení rekvalifikácie som ostala Banskej Bystrici v nemocnici a tam som pracovala celkovo desať rokov. Postupne to bolo pre mňa čoraz náročnejšie. Zmenil sa systém a bolo nutné všetko začať evidovať a zapisovať rôzne údaje, rodné čísla a podobne. V tom čase som dospela k rozhodnutiu vrátiť sa späť do Čadce, konkrétne na Skalité odkiaľ pochádzam. Neostala som tam však dlho, keďže som mala potrebu byť sebestačná a znova sa zamestnať, prihlásila som sa na ďalšiu rekvalifikáciu znova do Levoče, konkrétne na počítače pre nevidiacich s hlasovým výstupom. Po skončení kurzu som nedokázala ostať doma. Silne som si uvedomovala, že mi chýba práca a kontakt s ľuďmi. Rozhodla som sa preto vybaviť si chránené pracovisko.
V tej dobe bola dosť komplikovaná situácia. Ekonomická situácia na Slovensku bola nie moc prajná, nikde neboli peniaze. Musela som nejakú dobu čakať, kým mi Úrad práce poskytol dotáciu na zriadenie chráneného pracoviska. Samozrejme som sa naďalej vzdelávala, robila som si ďalšie doplňujúce semináre, masážne kurzy v Piešťanoch tiež školenia na rôzne iné masáže ako aromaterapia a lymfodrenážne masáže, bankovanie...
Pracovala ste vo verejnom zdravotníctve, teraz pracujete v súkromnej sfére. V čom je podľa vás najväčší rozdiel v poskytovaní tejto služby?
Najväčší rozdiel je v tom, že ja sa môžem viacej venovať klientom. Vo verejnej sfére na ošetrenie čaká omnoho viac ľudí, nie je tam taký čas a priestor na dlhšie ošetrenie a masáže. Takto je to úplne iný pocit, môcť sa venovať dostatočne dlho klientovi podľa jeho potreby. Naplánujem si len toľko masáži, koľko môžem poskytnúť a hlavne, aby to nebolo na úkor kvality.
Robím masáže aj pre firmy cez sociálne fondy a podniky a mám zmluvu s niektorými inštitúciami, dokonca tu môžu klienti využiť aj relax kupóny. 
Kedy najvyšší čas navštíviť maséra?
Kedy? Kedykoľvek, keď sa človek cíti nekomfortne. Keď už sa nemôže hýbať a je to v takomto stave, už je dosť neskoro. Je to vlastne zanedbaný stav a veľa ľudí si to spôsobuje samo. Keď už cítite, že máte nejaký obmedzený pohyb, že už nemôžete hýbať napríklad hlavou, rukami či nohami, keď už cítite takú prudkú bolesť, ktorá vás obmedzuje v pohybe ste stuhnutý, nemôžete spať je potrebné bezodkladne navštíviť maséra. Aj keď ideálne je chodiť na masáže pravidelne už aj pri prichádzajúcej únave, kde vás masáž krásne uvoľní.
Dokáže pomôcť už aj prvá masáž?
Hodne to závisí od problému aj od citlivosti, kedy v niektorých prípadoch už aj prvá masáž môže pomôcť. Ideálne je absolvovať aspoň tri masáže za sebou. Keď sa človek cíti už veľmi zle, keď už je to veľmi akútne jedna masáž určite nepomôže. Po prvej masáži býva často aj svalovica. Tu veľmi záleží od toho citlivosť nervových zakončení, do akej intenzity môže byť svalovica. Niekto ma takú prudkú, že môže dostať až teplotu. Ak sa vyskytne, odporúčame natrieť si to nejakým chladivým masážnym krémom, v prípade, že je veľmi silná, môžete siahnuť aj po medikamentoch.
Mala by dobrá masáž bolieť?
Nie... toto nám lekári vždy prízvukovali, že je to mylné. Masáž by bolieť nemala. Niekto si myslí, že to nevadí, veď to vydržím. Vtedy je masáž veľmi nepríjemná, automaticky sa zapájajú masírované svaly, namiesto ich uvoľnenia. Masáž ma byť príjemná, aby sa svaly uvoľnili. Lekári nám prízvukovali, že musíme vždy prispôsobovať intenzitu masáže pocitu pacienta. Preto sa aj ja pýtam, či to nebolí, či je to príjemné a v prípade, že to začne byť bolestivé, má mi to povedať. Keď sa pacient uvoľní, masáž je prínosnejšia. Radšej nech si klient príde na masáž viackrát a postupne sa rozmasírujú tieto stuhnuté svaly. Veľmi mylná je predstava, že ak je masáž silnejšia, rýchlejšie problém odstráni. Nehovoriac o tom, že ak je to dlhodobý problém, vtedy musí byť tých masáži viacej. Opatrní musíme byť aj pri obéznych ľuďoch, tí sú naopak veľmi citliví. Taktiež u detí sa môže neodbornou masážou aj ublížiť.
Keď vidím, že zdravotný stav je veľmi kritický, odporúčam pacientom, aby stav konzultovali aj vo svojim lekárom. Nikdy nejdem do technik, ktoré by mohli ublížiť. Musíme rátať s tým, že klient nemusí vedieť, že má napríklad poškodené platničky, môže mať odvápnené kosti, či iné na prvý pohľad neidentifikovateľné problémy.
Kto vás navštevuje a s akými problémami tu najčastejšie ľudia chodia?
Väčšinou je to s bolesťami chrbtice, bolesťami hlavy, či s bolesťami končatín. Častokrát potrebujú nejakú relaxačnú masáž, na zmiernenie únavy a vyčerpania. Najväčší záujem je však o klasické masáže, lymfatické alebo potom aromatické či olejové masáže, ale robím aj reflexné masáže. Taktiež robím aj mobilizačné techniky periférnych kĺbov na horných a dolných končatinách.Týmto cvičením sa uvoľňujú stuhnuté kĺby, kde je obmedzený rozsah pohybu v kĺbe.
Spomínala ste, že toto máte zriadenú chránenú dielňu keďže ste nevidiaca. Dá sa fungovať a podnikať napriek tomuto hendikepu?
Dá sa. Aj keď začiatky boli ťažké. Kým sa mi podarilo všetko vybaviť bolo to celkom náročné. Situácia v štáte bola v tej dobe komplikovaná, na nič neboli peniaze. Kým sa všetko po úradoch vybavilo tak som dosť dlho čakala na schválenie dotácie. Teraz som však spokojná, že mám prácu ako mám.
Viem, že keď chcem zarobiť, musím ísť do práce. Robím to rada, takže s tým problém nemám.
Viem si objednať toľko ľudí, aby som to zvládla a aby bol klient spokojný, nie na množstvo a úkor kvality. Takže je lepšie urobiť masáže menej ľuďom ale aby mal človek z toho radosť.
Ako sa správajú novo prichádzajúci klienti. Nie sú troška rozpačitý, keď zistia, že ste nevidiaca?
Väčšinou tu ľudia idú už na nejaké odporučenie od iných, ktorí tu už boli. Väčšina vie, že som nevidiaca. Keď už sa odhodlajú a naberú odvahu prísť, prebieha to úplne štandardne. Snažím sa s nimi od začiatku komunikovať, troška ich povzbudím, takže sa aj oni uvoľnia a nevnímajú to ako problém.
Za dobu, ktorú takto pracujem, som stretla množstvo ľudí. Musím povedať, že možno mám šťastie, ale chodia ku mne seriózni ľudia. Môžem sa spoľahnúť, že mi zaplatia spoľahlivo, že to nemusím kontrolovať. Tým, že beriem ľudí na objednávku, viem sumu, ktorú budem účtovať, tak si vopred pripravím bloček a všetko, čo budem potrebovať. Tou praxou sa človek naučí si uľahčiť celý proces.
Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ja keď som strácala zrak a prvýkrát som videla nevidiaceho, tak som bola z toho dosť šokovaná. Samozrejme u každého je to inak. Každý je trochu inak emocionálne založený. U mňa to bolo takto, možno aj preto, lebo som vedela, že ma to čaká. A preto viem aj pochopiť, že človek, keď sa prvýkrát stretne s nevidiacim, nevie presne ako má reagovať.
Ja zhruba od tej dvadsiatky fungujem v podstate samostatne. Som vďačná mojim rodičom za to, ako ma vychovávali a že ma od mala viedli k samostatnosti. Takže ja som naučená pohybovať sa aj v novom prostredí sama. Aj keď vonku sa snažím chodiť už s doprovodom, predsa tých podnetov je tam omnoho viac. Raz sa mi napríklad stalo, že som sa previezla do iného mesta, to sú už také horšie situácie. (smiech) Od vtedy už nemám takú odvahu cestovať sama na vzdialenejšie miesta. Je dobré mať pri sebe niekoho, na koho sa môžete spoľahnúť, na niekoho, kto ma sprevádza.
Načrtla ste cestovanie a taký bežný chod životom. A čo Čadca? Je mesto prispôsobené nevidiacim?
No do istej miery sa mesto snaží, kde aj za účasti Únie nevidiacich pomáha handikepovaným ľuďom. Niektoré trasy v meste sú prispôsobené bezbariérovému prístupu. Ja taktiež bývam v takto upravenej bytovke, čo značne zjednoduší život človeku. Vždy je ale čo zlepšovať.
Na čo by ste chcela mesto upozorniť a čo by to bolo dobré zlepšiť.
Napríklad mestská hromadná doprava. Docestuje na hlavnú stanicu a nemáte od vlaku žiadny spoj ako sa dostať domov. Alebo ovzdušie, a to nielen v zimnom období. Niekedy je problém v lete vyvetrať. Neviem, či tu funguje nejaká spaľovňa či čo, no nie je možné nechať si otvorené okná.
Chcela by ste niečo odkázať zdravým ľuďom?
Zdravý človek má niekedy problém prijímať chorých či hendikepovaných ľudí. Bolo by super, keby sa to ľudia naučili. Prijímať a začleňovať týchto ľudí do systému. Nepozerať na nich cez prsty.
Pre týchto ľudí je taktiež dôležité začleniť sa do bežného života, ideálne je byť sebestačný a stať sa súčasťou okolia. Postupne si na vás ľudia zvyknú, aj keď sprvu sú určite zvláštne pohľady. Ľudia si musia uvedomiť, že choroba je pred každým. Niekedy stačí nejaká havária a hotovo… zrazu sa ocitnete napríklad na vozíčku a vzápätí ste na druhej strane. Je mnoho takých prípadov.
Naučme sa prijímať tých ľudí takých aký sú, bez predsudkov… Človek, ktorý takto ochorie trpí veľkou psychickou traumou, má problém sám so sebou, nevytvárajme mu ešte väčšiu beznádej. Skúsme im pomáhať, aby sa dokázali čo najlepšie vyrovnať so svojim osudom. Pomôžme im nájsť silu a vieru. Mne viera neskutočne pomohla vyrovnať sa z mojim osudom.
Myslím, že by to veľa pomohlo dokonca aj zdravým ľuďom. Treba si všímať okolie podať prípadne pomocnú ruku. Niekedy stačí málo, pekné slovo, povzbudenie, neotáčanie sa chrbtom. Aj toto je reálny svet, bežný život. Nie všetci sme pekní, zdraví a dokonalí. Žijú medzi nami aj chorí, škaredí a neviem aký ešte. Buďme tolerantní a život bude zrazu jednoduchší.
Ďakujem pekne za rozhovor a teším sa na ďalšie stretnutie.
Jana Kolembusová
