lubo kublaNedávno oslávil životné jubileum. Pôsobil v Marlene, život zasvätil cestovnému ruchu. Prečítajte si rozhovor s Ľubom Kublom.

Veľkú časť tvojho pracovného života sa venuješ cestovnému ruchu. Ako si sa k tomu dostal a aká je tvoja história v tejto oblasti?

K turistike a cestovnému ruchu som sa dostal takto - šili sme kabáty a mali sme po celom Slovensku a Česku odberateľov a chcel som ich na leto ako odmenu za predaj našich výrobkov pozvať do Oščadnice, lebo je tam pekné stredisko, v lete zase turistika, hríby, dá sa jazdiť na bicykloch, v zime lyžovačka, veľká bobová dráha atď. Chcel som teda, aby prišli a spoznali Kysuce a rozmýšľali sme ako na to. S pomocou eurofondov sme postavili hotel Marlene - z projektu 2.2 Európskej Únie Priemysel a služby, rozvoj cestovného ruchu.

lubo kubla3Keď sme postavili tento hotel a keďže mám rád folklór, tak som si myslel, že propagáciu spojím s folklórom alebo skôr v mojom prípade so zbojníctvom. Lebo aj v Oščadnici boli zbojníci a aj terchovskí zbojníci v zime prebývali v Oščadnici u bačov alebo v cholvárkoch, aby prežili zimu. Keď som prvýkrát išiel na výstavy cestovného ruchu, v Bratislave, Brne, Prahe, Poľsku a v Maďarsku, prišiel som tam v kroji, mali sme stánoček, ponúkali sme korbáče, snažili sme sa ľudí, ktorí chodili okolo zaujať. A ponúknuť im niečo, aby sa pristavili. Myslím si, že na tej výstave prejde človek len raz okolo teba, nikdy sa dvakrát nevráti a za tých pár sekúnd ich musíš upútať, aby mal záujem prísť na Kysuce.

Marlene bolo asi veselé obdobie tvojho života. Mohli sme ťa vidieť v TV a bol si takou a možno ešte si, tvárou Kysúc, však?

Chceli sme, aby ľudia chodili do nášho hotela, aby boli spolupráce so strediskom aj s obcou a zúčastňovali sme sa výstav v oblasti cestovného ruchu. Potom sme robili catering pre slovenskú agentúru cestovného ruchu na stánku. Malo to názov: „Ochutnajte Slovensko“, kde sme najprv robili halušky, potom sme prešli na pirohy, lebo tie pirohy s bryndzou, slaninkou a smotanou vyzerajú lepšie a toto sa ujalo. Asi desať rokov sme robili zabíjačky v Markíze. Zúčastňovali sme sa zahraničných výstav.

lubo kubla v

Gastronómia je pre teba srdcovkou, vyhrali ste aj rôzne súťaže… Na ktorý zážitok rád spomínaš?

Zúčastňovali sme sa hlavne výstav v Poľsku. Poviem takú príhodu – boli sme vo Wroclawe a slovenský inštitút nás oslovil, aby sme pri príležitosti otvorenia vianočných trhov vo Wroclawe uvarili kapustnicu a špeciality - jelítka domáce, klobásy, tlačenku. Požičal som si z Oščadnice taký päťstolitrový medený kotol a začali sme pod ním kúriť. O jednej sa mala vydávať kapustnica a my sme už od šiestej kúrili pod kotlom, no ale nie a nie zohriať tú kapustnicu. Mäsko plávalo, ale nič sa nevarilo, voda bola taká letná. Od firmy, ktorá tam mala obchodný dom sme si požičali dve bomby a dva horáky a tak sme nahriali ten kotol, že hneď začala klokočovať.

Boli sme spokojní, že všetko stihneme, lebo to by bol veľký prúser. Keď sme to nahriali, tak sa chodili ľudia pozerať, že dve hodiny kapustnica klokočovala a nebol pod ňou žiaden plameň. Prišla aj poľská televízia a  spýtali sa nás seriózne, že ako a čím tam kúrime a že normálne dávali pod ten kotol ruky, že či tam niečo nie je teplé. My sme z toho mali strašnú srandu, lebo sme im nechceli prezradiť, ako sme to dosiahli. Ten medený kotol bol asi centimeter hrubý, bol tak nažhavený, že mal tú energiu a tú teplotu. Dodnes asi rozmýšľajú, ako to títo chlapci z Kysúc dokázali. Bol tam aj Janko Králik, náš šefkuchár z hotela, boli tam heligonkári zo Zborova a vravím: Chlapi, nikomu nesmieme povedať. Také sme tam boli hviezdy. Keď sme začali tú kapustnicu vydávať, vytvoril sa nám najdlhší rad - mali sme možno päťsto litrov kapustnice, po tri deci, tak asi tisícpäťsto porcií. K tomu zemiaky, mäso. Tak okolo tisícpäťsto, tisícšesťsto.

lubo kubla v2

Čo potrebujú podľa teba Kysuce z pohľadu propagácie, aby sme boli viac vidieť?

Myslím si, že súdržnosť medzi ľuďmi. Niektorí si myslia, že každý je konkurencia, ale ja som skôr uvažoval tak, že nie všetci majú na to, aby si zaplatili pobyt na Marlene, ale máme tam bazén, tak môžeme spolupracovať. Ak nemáte bazén, pošlete ľudí k nám, tam sa okúpu, my zarobíme. Myslím, že by sme hlavne mali propagovať akcie. Na hoteli Marlene som každý týždeň robil zabíjačku, tak tam mohli prísť ľudia aj z iných penziónov, aby to videli a aby sa najedli a zase keby niekto piekol prasiatka, napríklad každú sobotu alebo nedeľu, tak aj naši hostia sa môžu ísť pozrieť ako pečú a ochutnať. Jedlo dokáže ľudí prilákať.

Tí, čo ma poznajú vedia, že mám rád srandu, zábavu, folklór. Robili sme napríklad zápis do Guinessovej knihy rekordov so stavaním snehuliakov. Prvýkrát sme ich postavili 365, ako dní v roku, potom 790, 900, 1100 a nakoniec 1227, neviem už presne. Ale bolo tam 1000 detí. Z KIA-e nám dali autobusy, doviezli sa deti zo Starej Bystrice, zo Zborova, z Oščadnice zo škôl a postavilo sa za hodinu 1200 snehuliakov...

A toto bolo vidieť aj v médiách...

...a môj kamarát si dal tú námahu, že dal pracovníkovi za úlohu vyčísliť mediálnu hodnotu tejto akcie. Povedal: „Ľubo, vy ste spravili snehuliakov a boli ste v správach v Markíze, JOJke, boli ste v priamom prenose na TA3, boli ste v ČT, bolo to na Polsat, bolo to v Anglicku v novinách, v našich médiách, Nový čas, Plus 7 dní...“ A toto sa pomaličky dostáva k ľuďom.
Keď ľudia idú na dovolenku, chcú sa zabaviť a mať nejaký zážitok. Takže toto boli tie zážitky. Ale nebol to len ten jeden deň, keď sme stavali tie snehuliaky. To bola tá drina. Prišli ľudia, ženy z dielne im dali šály, čiapky, každá škola mala inú farbu, aby sme to vedeli spočítať, spravili sme medzi nimi súťaže a bolo to pekné. Potom ľudia ešte prišli napríklad opravovať tých snehuliakov, videli to, zastavil sa...

Etapa pôsobenia v Marlene skončila. Máš ďalšie vízie a predstavy?

V hoteli teraz pracuje moja bývalá žena a vedie hotel so synom, Samuelom. Držím im palce. Teraz im do toho prišla koronová kríza... Zúčastňovali sme takých veľkých festivalov ako Pohoda, Topfest, Uprising, Grape, Gastrofest vo Veľkých Karloviciach a robili pre sme veľké firmy, robili sme rodinný deň KIA, kde sa zúčastnilo 20 000 ľudí - jedlo, pitie, aj zábavu samozrejme. Naučili sme sa napríklad piecť býky. Chceme nakŕmiť veľké množstvo ľudí niečím takým, načo sú ochotní počkať lebo im to veľmi chutí. Robíme to dobre a to nás teší.

lubo kubla2Oslávil si teraz pekné životné jubileum - päťdesiatku. Čo ďalej chystáš?

Pracujem v galérii, kde mám pekné prostredie. Práve dnes som podpísal zmluvu s MAS Bystrická dolina, kde som sa prihlásil do projektu konferencie v prírode - vedeli by sme spraviť konferenciu na nejakom peknom mieste, kde by sme nepoškodili prírodu. Chceli by sme si na Kysuciach vytvoriť asi päť základní, ale môžeme ísť aj inde. Vedeli by sme spraviť konferenciu, oslavu alebo svadbu vo veľkom stane 15 x 30 metrov, ktorý má vlastnú podlahu, vlastnú výzdobu, akustiku, máme vlastnú centrálu, vlastné toalety. Prídeme a nepoškodíme prírodu.

Máme tu covid, nálada ľudí je taká mrzutá, teba poznáme všetci ako veselého človeka. Čo by si všetkým tým namosúrencom odkázal? Ako veselo prežiť...

Musíme si uvedomiť, že tu covid je a treba s tým niečo robiť. Keď budú ľudia sedieť doma, tak sa už vytvorí taký efekt, že každý každému ide na nervy. Myslím, že keď sa budú dodržiavať pravidlá, ktoré sú v danej lokalite, tak sa dá ísť aj na vínnu cestu, treba ísť aj za športom, na futbal, máme tu pekné cyklotrasy, treba začať športovať, behať.

Začal som tým, že sa každé ráno a večer postavím na váhu - i keď som zatiaľ síce veľmi neschudol. Už dva roky mám permanentku do MM Arény, ktorú mi pravidelne predlžuje Milo Martikáň, keďže som tam dva roky ani nebol. Viac teda rozmýšľam nad športom. Chcel by som ľuďom povedať, že netreba sedieť len doma, ale keď to teraz je otvorené, tak treba ísť za kultúrou, za športom, treba si užiť toho života.

Ďakujem za rozhovor.

zhováral sa Peter Kolembus

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: