anton jedinakPrečítajte si rozhovor s kysuckým kňazom Antonom Jedinákom, rodákom zo Zborova.

S Tonkom Jedinákom sa poznáme od detstva, preto si dovolím v našom rozhovore s ním tykať. Päť rokov pôsobil v Rusku, teraz na Ukrajine. Náš veľkonočný rozhovor prináša k nám na Kysuce mnohé posolstvá.

Ako sa rodí myšlienka stať sa kňazom?

Hovorí sa „tisíc ľudí ma tisíc názorov“ , preto aj odpoveď na túto otázku nie je jednoznačná ako poučka v knihe. Každý kňaz by vedel dať svoje vysvetlenie - za akých okolností spoznal svoje povolanie alebo kto mu pomohol spoznať tento dar. Kňazmi sa stali takí ľudia, ktorí nikdy v živote by ani nepomysleli, že jedného dňa budú pri oltári alebo pri zomierajúcom dedkovi. A na druhej strane sú aj takí, ktorí od detstva boli blízko kostola. Sám za seba môžem povedať: „za dar viery a kňazstva v prvom rade ďakujem mojím rodičom, pretože to boli oni, ktorí mi dali základ.“

anton jedinak knaz2Osobný príklad kňazov, ktorí pôsobili v našej farnosti, modlitby našich Zborovanov za dar kňazstva – to všetko mi pomáhalo, aby som sa rozhodol pre kňazstvo na celý život. Byť kňazom neznamená, že si len pri oltári ako to mnoho ľudí vidí, ale ty ideš aj tam, kde sa stráca nádej na dobro, na ľudskosť, kde človek stráca zmysel života. Ty prinášaš nádej tam, kde je zúfalstvo, kde svedomie trápi, čo si urobil.

Pôsobíš v zahraničí. Pôsobiť mimo Slovenska bolo tvoje rozhodutie?

Hneď po vysvätení v roku 1998 som začal pôsobiť vo farnosti Bratislava – Ružinov, potom Košice – Šaca a Banská Bystrica. Už keď som sa učil v nitrianskom seminári mal som myšlienku odísť do zahraničia. Častokrát sa vtedy spomínalo Rusko. A tak som si hľadal nejaký kontakt, kde by som mohol ísť počas prázdnin. Nebolo to Rusko, ale Ukrajina a konkrétne Podkarpatská Rus /Zakarpatie/. Sám som sa rozhodol pre túto misiu a prosil som o to aj svojich predstavených, ktorí my vyhoveli. A tak sa stalo, že už 16 rokov pôsobím mimo Slovenska.

Slúžil si aj v Rusku? Aké to tam bolo?

Áno, 5 rokov som bol za Uralom, v Sverdlovskej oblasti farnosť Niznij Tagil, Severouralsk a Krasnoturinsk. Aké to tam bolo? Každé miesto má svoje čaro a ľudí, ktorí ti zanechajú stopu v tvojom srdci. Ja sa zvyknem pozerať na veci, okolnosti a ľudí pohľadom dobra – tzn. „hľadať to dobré.“ Stretol som otvorenosť ľudí, ochotu poznávať, pri rozhovoroch som videl hlbokú vieru v Boha.

Niekedy som si sám pre seba hovoril: „Bože, keby som ja mal takú silnú vieru.“ Ale videl som aj duchovnú či materiálnu biedu. Ľudia, ktorí nemajú Boha pred sebou hľadajú iné priority. Na veľký žiaľ je to egoizmus, túžba po bohatstve, život po svojich pravidlách, sila... a dôsledkom je alkoholizmus, drogy, rozličné rodinné či spoločenské tragédie.

Rád spomínam na miesta, kde som pôsobil a vždy len v dobrom. Nemám právo porovnávať sa s inými, ale mám ochotu pomôcť darovať trošku dobra, trošku nádeje.

anton jedinak

S Ukrajinou sme susedia, ale predsa je to tam iné. V čom vidíš rozdiely?

Ukrajina je náš sused. Je taká rôznorodá. Veľa národností, história, rozličné vierovyznania. V srdciach ľudí je veľká túžba po samostatnosti, po dobrom živote. Mnohí ľudia sa s nadľudským úsilím starajú o to, ako zabezpečiť svoje rodiny, preto ich často môžeme stretnúť na všelijakých robotách i na Slovensku. Môžete tu vidieť a cítiť túžbu po vernosti v rodinnom živote, nájdete tu hlbokú vieru. Mnohí si navzájom pomáhajú, podporujú sa. Je to ťažko skúšaný národ – verte, oveľa viac ako u nás na Slovensku.

Ako sa z diaľky pozeráš na nás doma? Sleduješ dianie u nás?

Či sledujem? Dnes je to normálne, že si cez internet niečo pozriem, prečítam. Niekedy sa mi zdá, ze mám viac informácií o tom, čo sa deje doma v Zborove alebo na Slovensku ako moji rodičia.

Masmédia sú dobrá vec, ak sú v správnych rukách, morálne vyspelých ľudí, ktorí vedia ako pomôcť. Ale môžu byť aj zbraňou, ktoré zničia celé ľudstvo. Mám nádej, že sa tak nestane.

deti

Aké je to keď sa vraciaš do rodného Zborova, na Kysuce?

Pri návrate na Slovensko do rodnej dediny je to obrovský príval emócií. Stretávaš blízkych ľudí a zistíš, že sú troška starší. A tu sú nejaké deti, mládež a nevieš, kto sú. Potom vidíš svoje staré miesta, kde si bol pred rokmi a začínaš spomínať … vidíš svoje milované hory a niekedy sa tlačia slzy radosti - také sú moje návraty domov. Jednoducho - doma je doma.

anton jedinak knaz

Prichádza Veľká Noc. Čo by si chcel odkázať Kysučanom?

Vzkriesenie Krista je základ našej viery. Prajem všetkým, aby Veľká noc nebola len tradícia oblievačiek, šibačiek a hostín pri plnom stole. Ale nech je Veľká noc znovuzdrodením našej viery v Boha, vernosti v našich rodinách, úctou k starším, slabším či chorým. Nech aj mi vzkriesime dobro, obetavosť, lásku a pokoj v našich srdciach. Nech každý z nás máme čisté a milujúce srdce. Kristus vstal z mŕtvych, on pomôže aj nám, ak v neho veríme.

Ďakujem za rozhovor.

zhováral sa Peter Kolembus

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: