Ako začal tvoj vzťah k zvieratám a špeciálne ku koňom?

Odpoveďou je hipoterapia! Keď som mala dievčatá malé, bolo to okolo roku 2010, jedna z nich mala zdravotné problémy. Na odporúčanie lekára sme sa začali obzerať po hipoterapii resp. terapii s koňmi. Začali sme chodiť k jednej pani, ktorá mala koníka doma a ukázala nám nejaké cviky. Ostatné sme doštudovali podľa knižiek. Časom sa odsťahovala na východ a tak sme sa obzerali kde by sa dalo pokračovať. Možnosti neboli skoro žiadne, alebo veľmi ďaleko tak sme sa rozhodli naučiť sa jazdiť, prácu s koňmi zo zeme a všetko okolo koní. Dievčatám to išlo výborne, aj ja som sa snažila 😊 a naučila som sa.

Na našich dedinách sa už veľa zvierat nechová. Ty máš zamestnanie… ako sa dá nájsť na to čas?

Áno, kone, kravy a dobytok ako taký sa po domácnostiach vytráca. Život so zvieratami je aj pekný aj ťažký. Mám okolo seba aj v susedstve super ľudí, ktorí naše zvieratá tolerujú a nevadia im. Keďže obaja pracujeme s časom je to náročné, ale keďže manžel svoje deti a asi aj mňa 😊 veľmi ľúbi, plní im všetky prosby. Ochotne im pomáha s každou robotou, ktorú pre neho pripravia. Veľké práce robíme ako rodina spolu a menšie si zvládajú dievčatá samé.

Deti pri koníkoch vyrastali. Je to aj ich koníček?

Dievčatá majú 15 a 16 rokov a koníkom sa venujú naplno. Syn má 9 rokov a rád sa povozí, ale venuje sa hre na heligónku. Zvieratá má rád, ale venuje sa im minimálne. Rád pomôže s menšími prácami. Mladšia si tento rok spravila skúšky SZVJ pod záštitou Slovenskej jazdeckej federácie a v budúcnosti by sa chcela venovať hobby parkúru. Staršia má radšej skôr prechádzky prírodou. Tie mám rada aj ja keď si ukradnem trocha času. Je to nielen zábava, ale predovšetkým tvrdá práca. Ráno pred školou musia stihnúť práce okolo nich a poobede znova. Učí ich to zodpovednosti, no majú ich veľmi radi. Robia to s láskou.

Kde sa dá jazdiť na koni tu v okolí Rakovej?

Na koni sa dostaneš kdekoľvek. Či sa rozhodneš ísť na Polom, alebo pozrieť kamenné gule na Megoňky. Ale zážitok je už len to keď si v zime zacválaš po lúke plnej snehu alebo rozkvitnutej letnej lúke. Túto zimu sme skúšali aj skijoring na lyžiach a sánkach a bolo to super.

Koľko máš teraz koní? Čo všetko to časovo a finančne obnáša?

Momentálne máme 4 kone a časovo a finančne je to dosť náročné. Kone nie sú úplne jednoduché zvieratá či už na stravu, kopyta, veterina, zuby, odčervenie. Treba si odpustiť aj dovolenky nakoľko zohnať niekoho, kto sa o kone v našej neprítomnosti postará je dosť ťažké. Kým sme mali len dva, prihliadali rodičia, no majú už svoj vek a kvôli bezpečnosti to už nie je možné.

Máš aj ďalší koníček – chov čistokrvných psov. Ako si sa k tomu dostala?

Chov psov ako taký bol vždy môj sen. Viem, že aj napriek skúsenostiam sa je stále čo učiť. Ale baví ma to a aj teší keď si aj po rokoch na vás spomenú rodiny, ktorí majú psíka odo mňa. Keď vám pošlú fotku, kde pes sedí pri torte a vy vidíte, že je to krásne a zdravé zviera, ktoré robí radosť alebo pomáha zdravotne postihnutým.

Teraz dokonca zakladáš chovnú stanicu. Aké psíky chováš?

Keďže na Slovensku je povolený chov psov iba pod registrom FCI (federation cinologique internationale) tak som si založila CH Anies Joy kde chovám plemeno zlatý retriever. Je to pracovné plemeno využívané na záchranárske práce, canisterapiu a aj poľovníctvo. Tento rok nás čakajú skúšky a výstavy, nakoľko kvôli Covid-19 bolo všetko pozastavené. Pomaly sa začínajú opatrenia uvoľňovať tak dúfam, že sa mi podaria skúšky aj výstavy úspešne absolvovať s oboma. Čakáme ešte nový prírastok tak verím, že splní moje očakávania a budem môcť do chovu týchto krásnych psov priniesť kúsok zo seba. Zmyslom chovu je pomôcť prírode priviesť na svet jedince, ktoré budú vyrovnané a krásne zároveň. Aby nám ľuďom pomáhali a spríjemňovali život po ich boku.

Chov je teda akási práca na plný úväzok...

S chovom zvierat je to zložité. Určite neplánujem zmeniť povolanie účtovníčky. Chov ako taký človeka neuživí. Chov psov ťa musí predovšetkým baviť. Každý chovateľ vie, aké sú vysoké náklady na chov a výcvik. Tak isto v mojom prípade budem mať obmedzený počet jedincov, toľko, aby som im zabezpečila plnohodnotný život. Určite nechcem aby ma zvieratá živili.

Odporúčaš chovať aj iným?

Určite! Toho, koho práca so zvieratami baví. Keď sa chce, dá sa všetko. Len si treba dobre rozmyslieť, čo všetko si ochotný obetovať. Pri zvieratách neexistuje „spravím to potom“!

Čo ti zvieratá dávajú?

Keďže mám zamestnanie, kde robím výlučne psychicky, práca pri nich ma ukľudní, prídem na iné myšlienky a musím sa hýbať. Zvieratá sa na nič nehrajú ako ľudia a jednoducho iba sú. Za starostlivosť sa vám odmenia poslušnosťou a snahou vyhovieť vám a to je super. Rozumieť si vzájomne aj bez zbytočných slov.

Ďakujem za rozhovor.

zhováral sa Peter Kolembus