juraj serikDrotára Juraja Šeríka netreba predstavovať. Je jedným z posledných drotárov vôbec. Budeme sa rozprávať hlavne o drotárčine a celkovo o živote umelca a remeselníka u nás. 

Sme v malinkom, ale krásnom drotárskom múzeu. Pán Šerík, čo mi o ňom poviete?
Nachádzame sa v Dlhom Poli, v rodnom dome po mojom pradedkovi, po dedkovi, po mojich rodičoch. Je známy tým, že tu máme zriadené prvé živé drotárske múzeum. Nachádza sa v prostredí odkiaľ drotári vychádzali do celého sveta. To znamená priamo v obci, nie je to v žiadnom kaštieli, v hrade alebo v nejakej betónovej budove. Tento dom bol v roku 2000 zapísaný do zoznamu kultúrnych pamiatok.

Ako vaše drotárstvo začalo?
Moje spomienky spadajú do raného detstva, keď ešte žil dedko s babkou a ja som tu chodil ako chlapec na prázdniny.
Vtedy má dedko zaúčal do tajov drotárstva. Bolo to takou nenásilnou formou, pretože som tu mal veľa kamarátov a je tu blízko rieka. Tak sa chodilo kúpať, behať po hore a tak. No a potom mi dedko ukázal, ako sa dajú urobiť z drôtu krásne veci. Vyrábal šperkovnice, vázy, misky, všelijaké veci z drôtu a mne sa to strašne páčilo. Posadil ma na lavičku a dal mi drôty. Najskôr mi vysvetlil, ako si tie drôty nastrihať, ako tie ktoré klieštiky fungujú a na čo ktoré slúžia. Potom mi dal drôtiky vyrovnávať a bolo to také zvláštne, pretože drôt, ktorý je tvrdý a je namotaný v klbu pôsobí vlastne ako pružinka a má ten svoj tvar.
Keď ho chceme vyrovnať, tak musí byť prstami uchopený tak, že treba vyvinúť protitlak, aby sa ten drôt vyrovnal. Keď som to nevedel, tak som to skúšal všelijako. Všelijako sa mi to po krútilo, a tak mi to dedko názorne, trpezlivo ukázal a vysvetlil. To boli také tie základy. Naučil som sa odstrihnúť drôt, naučil som sa ho vyrovnať, a potom mi ukázal, ako založiť na nejakom jednoduchom vyrobenom prípravku. A potom som mohol uplietať misku alebo popolníček.

To sú moje spomienky do detstva, ako som sa k tomu drôtu dostal a prečo naďalej s tým drôtom pracujem. Dedko v tom období veľa nerozprával o Holánikovi, vlastne o svojom svokrovi. Tie jeho medaily som videl na tej chalupe. Vtedy jednoducho taká debata nebývala. Škoda, že som sa nepýtal.

serik03Rozhovor s Jurajom Šeríkom v jeho drotárskom minimúzeu v Dlhom Poli 


Ako človek dospeje k vedomiu, že ho to dokáže uživiť?

Nemyslím si, že to budem niekedy takto vedieť povedať, lebo toto je robota, ktorá sa jednoducho stále učí a stále sa zdokonaľuje. No ale ako chlapec mi ani nikdy nenapadlo, že sa tým budem niekedy živiť. Bola úplne iná doba - boli 80. roky, bol tvrdý komunizmus a socializmus, a tak mi nenapadlo, že niečo také budem robiť.

Základ som teda dostal ako chlapec. Do dedkovej smrti som tu chodieval a z toho obdobia mám vyrobené niektoré veci na pamiatku. Šperkovnicu, vázu aj popolníček. Potom som mal 20 rokov odmlku a išiel vlastnou cestou v živote. Až potom som sa vrátil k tomuto. Len vďaka tomu, že som sa kedysi ako chlapec naučil technológiu spracovania a že mi to dedko trpezlivo ukázal.

Tak som si začal matne spomínať z detstva a ako keby vyťahovať z tých mojich výrobkov a siahať späť do tých detských čias, do tej pamäte. Na začiatku som vlastne nemal nič. Len to, čo mi zostalo po dedkovi. Všetko som musel začínať od začiatku. Nejaké výrobky mi zostali po dedkovi u rodičov, napríklad aj z toho, čo vyrobil ako svadobné dary. Musel som si nakúpiť klieštiky, musel som začal zháňať drôt. To bolo veľmi komplikované, pretože vtedy som nevedel kde začať. Zobral som telefónny zoznam a vyberal firmy. Natrafil som nakoniec na štvrtú, priamo na výrobcu. Tam sa kedysi vyrábala mosadz , tak som sa tam dovolal a povedal som im, čo zháňam a aké mám požiadavky. Povedali mi, že majú rôzne drôty - mäkké i polotvrdé. Najdôležitejší bol pre mňa tvrdý druh a ten práve nemali.

Drotárske múzeum v Dlhom Poli

Povedali mi, že ho dokážu vyrobiť, ale po 200 kg z jedného priemeru. Povedal som im, že čo bláznite? Veď ja potrebujem nula štvorku až po jednotku, nejakých päť-šesť druhov drôtu. Veď na to nemám financie. Pani, ktorá robila v predajni som ukázal, čo vyrábal dedko i ja. Na základe tejto osobnej návštevy dala do výroby po 20 kg toho drôtu, ktorý som potreboval. Dodnes niektorý ten materiál ešte stále mám. Tak a mohol som začať. Ale boli to pre mňa veľké peniaze.

K drotárstvu som sa vrátil po vyše dvadsiatich rokoch, keď som si v roku 2002 založil chránené pracovisko. Rozhodol som sa, že sa začnem opäť venovať tejto práci, znova som si nakúpil tieto materiály a začal som s výrobou týchto prvých vecí. Bolo to svojím spôsobom také hľadanie, kým som si opäť všetky spomienky poobnovoval a kým má opäť drôt začal poslúchať. Nebolo to zo začiatku vôbec jednoduché. Odvtedy prešlo 17 rokov a snažím sa viac s tým drôtom pracovať.

serik02

Dá sa teda v dnešnej dobe uživiť rukami a tvorbou? 
Hovorí sa, že remeslo má zlaté dno. Ja si myslím, že remeslo má aj zradné dno. Táto drotárčina je dosť špecifická v tom, že to nedokážu ľudia až tak oceniť, tú ručnú prácu. A tí čo ho dokážu aj oceniť si ho ani nekúpia.

Podnikanie s takouto tvorbou asi nie je ľahké...
Mám zriadené chránené pracovisko, lebo som držiteľom preukazu ZŤP. Keď má človek nejaký hendikep, môže si zo zákona zriadiť chránenú dielňu. Keď som bol dlho nezamestnaný, tak som sa rozhodol, že chcem pracovať. Chcel som sa živiť, a tak som si zriadil chránené pracovisko. Keby som nemal invalidný dôchodok, teda nejaký stály príjem, tak by ma toto neuživilo.

Poznám Vás, poznám drotára Roba Hozáka. Koľkých ďalších ľudí ešte drotárčina živí?
Počas týchto sedemnástich rokov, čo chodíme po rôznych podujatiach a jarmokoch, tak spoznávame ľudí, ktorí sa venujú tejto práci. Takú tú poctivú drotárčinu, takých ľudí je na Slovensku skutočne zopár. Veľa ľudí sa venuje šperkárskym veciam, vo všetkých možných podobách. Ale to poctivé drotárstvo už ani ja nerobím. Také to poctivé úžitkové drotárstvo. Špecializujem sa na techniku, ktorú zaviedol pradedo ako prvý na svete. Je to unikátna technika a je časovo veľmi náročná, aj na to spracovanie drôtu. Málokto z drotárov tu techniku pozná a ovláda a ak aj ovláda, jednoducho sa z toho nedá uživiť. Vyrobiť nejakú misu, kalich alebo vázu trvá niekedy mnoho desiatok hodín. Keď je to napríklad práca na 1 mesiac na nejakom malinkom výrobku, na nejakej šperkovnici alebo v kalichu a ak to človek nepredá, nemá za ten mesiac príjem. To je celá podstata tohto drotárstva. Aj ostatné iné remeslá sa uberajú tým smerom - čo najmenej urobiť, rýchlo to predať, aby mal z čoho človek žiť a mohol zaplatiť všetky účty.

Okrem Veľkého Rovného a Dlhého Poľa sú samozrejme drotárske tradície aj na našej kysuckej strane. Len z pohľadu turizmu to akosi nie je cítiť. Je to nevyužitý potenciál. Vidíte to aj vy takto? 
Z môjho pohľadu sa veľa sa rozpráva a dosť málo robí. Možno sa niekoho aj dotknú tieto moje slová. Vedel by som si predstaviť, že by sa k tomu mohlo urobiť oveľa viac v tejto oblasti. Jednoducho to základné vymedzenie toho, že to drotárstvo je predsa len špecifické remeslo, len pre určitý priestor na Slovensku. Historicky je to Stredné Považie a Kysuce – Bytča, Žilina, Čadca, trojuholník týchto miest. A tie drotárske obce samozrejme. Škoda, že to nie je využité v rámci toho cestovného ruchu. Mohol by sa urobiť taký špecifický produkt, vyznačiť celý región. Takže keď sa tu ocitne turista alebo hocikto, kto prichádza tu do tohto regiónu, mal by okamžite vedieť, že sa nachádza v kraji drotárov. Mali by tu byť nejaké pútače, ktoré by informovali ľudí, že sa nachádzajú na území, ktoré v minulosti skutočne bolo týmto preslávené. Toto mi tu veľmi chýba. Ďalšou vecou sú podujatia. Prechádzame po rôznych podujatiach a nie všade sa dáva dôraz na drotárstvo.

Už sme spolu rozprávali, že na jarmokoch sú častokrát v úzadí domáci výrobcovia a mestám a obciam nevadí, že na tých najkrajších miestach sú predajcovia balónikov a podobných „atrakcií“. Aký máte vy na to názor?
Neviem, či je to všade po celom Slovensku takto. V mnohých mestách a obciach, po ktorých chodievame vidíme, že sa m ulakomili na pár eur, ktoré vyberú od týchto predajcov, ktorí len podávajú „tovar“ a nedávajú prednosť remeselníkom. Aby ich podporili, aby ich dali na tie miesta, ktoré sú nejakým spôsobom lukratívne a viac v centre diania. Mnohokrát to vidíme. Alebo tam robia taký neskutočný „mišung“, naukladajú jedno cez druhé. Takže z jednej strany vedľa vás predávajú balóniky a z druhej strany umelé pištole a podobne a je tam potom niekto, kto vyrába ručné veci. Taká všehochuť, je to veľmi zlé. Mali by sa pozrieť na to tí, ktorí o tom rozhodujú a majú voľné ruky a vedia to zmeniť. My môžeme len kritizovať. No pokiaľ ten starosta alebo primátor a poslanci jednoducho nedajú hlavy dohromady a nepovedia, že toto tu nechceme a chceme to zmeniť, bude to úplne inak. Aj keď budú mať o niečo menej peňazí, ale dá sa potom robiť veľa vecí a výsledok bude omnoho lepší.

drotarske vyrobky

Chodievate napríklad aj na Moravu? Je tam rozdiel?
Na tú českú stranu chodievam málokedy. Ale kamaráti tam chodia a vravia, že to tam je iné. Hovoria, že ten prístup je tam trochu iný, ale aj tam sa platí za stánok a za miesto. Vyberajú peniaze od remeselníkov, ako keby to boli nejakí boháči.

Opäť sa vrátim k tej drotárčine. Budú tu ďalší nasledovníci po vás? Je o toto záujem?
To je otázka, ktorú počúva každý, kto niečo tvorí vlastnými rukami. Pokiaľ ľudia nebudú kupovať výrobky, nebude pre koho vyrábať. Pri vyrábaní niečoho len tak na sklad to potom príde do štádia, kde to človek neskôr zavesí na klinec.

Čím ešte žije Juraj Šerík okrem drotárstva?
Všetok čas a mozole investujem momentálne do tohto múzea, do postupnej propagácie a samozrejme do dokončenia ďalšej budovy, ktorú sme minulý rok postavili. Je to hospodárska budova, ktorá je súčasťou tohto drotárskeho múzea. Kedysi dávno tam babka mala maštaľ. Mám zámer tam urobiť drotársku dielňu, sociálne zariadenia, v podkroví možno niečo na ubytovanie pre turistov, ak sa k nám zastavia. Túto chalúpku sme robili 10 rokov, bolo to veľmi veľa driny a odriekania. 

Rodičia ma vždycky tomu učili - nečakaj nikdy nič od iných. Čo si nezrobíš vlastnými rukami, to nebudeš mať. Dostal som do vienka kúsok tej trpezlivosti a takej tej ctižiadostivosti - niečo dokázať, niečo vytvoriť. Takže chcem zúročiť to, čo som naučil, aby to ešte aspoň nejakú dobu ostalo v tom Dlhom poli. To čo na tých jarmokoch zarobím, obratom investujem do tohto miesta, aby sme tu mohli fungovať ďalej.

 Juraj, prajem Vám veľa zdravia a tvorivej sily

Ďakujem veľmi pekne.
Zhováral sa Peter Kolembus

 

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u:

 Stiahnite si apku KYSUCE
Nemáte ešte mobilnú aplikáciu? Môžete si ju stiahnuť tu >> Správy, doprava, turistika, zaujímavosti.