Ste veľmi širokospektrálny človek – lekár, regionálny politik, spisovateľ, rezbár, etnológ. Ktorý Marec je vlastne najviac?

Záleží ako kedy. Ja si myslím že človek v prvom rade je tým, čo ho živí. Ja žijem medicínou už tridsiaty siedmy rok. Boli časy, keď som medicíne úplne prepadol. Hlavne v tých začiatkoch. No ale postupom času prídete na to, že život nie je len o tom. Keď sa mi podarilo napísať prvú knižku, tak som zase prepadol literatúre. Lebo ono v tej okresnej nemocnici, keď robíte celý život v podstate sa tu striedajú stále tie isté choroby, 15-20 rokov učíte a potom si uvedomíte, že riešite stále tú istú prácu, ktorá je niekedy spestrená tým, že prídu nejaké prípady, alebo pacienti, ktorí sú špecifickí, komplikovaní, my tomu hovoríme že „zašmodrchaný“. Vtedy človek musí zapnúť všetky schopnosti a skúsenosti a pospomínať si, čo sa kedy učil. Takže myslím si, že ako kedy a oddeliť sa to nedá, ale v prvom rade som asi známy ako lekár.

A po novom aj rezbár.

Ja nie som rezbár. Ja som taký drevokaz. Nerobím klasickú rezbárčinu. Už som to aj viackrát prezentoval, že ja sa snažím spracovávať prírodné výtvory a nejakým spôsobom ich dotvárať, alebo z nich vymýšľať niečo iné. Buď im dať nejakú úžitkovú hodnotu, alebo z nich urobiť niečo pekné, čo by sa dalo postaviť povedzme do obývačky, alebo na stôl. Takže, nie som rezbár, nemám na to výtvarné nadanie, ale ručne dlabem misky, nádoby, hľadám zaujímavé drevá. Skrátka sa snažím čo najreálnejšie odhadnúť svoje schopnosti, aby som zbytočne neničil drevo. A spracúvam hlavne drevo odpadové, rozhodne by som nezrezal dospelý strom aby som v nejakom pochybnom plenéri z neho vyrezával sochu. Motorovou pílou! Živý strom je pre mňa najkrajšia a najdokonalejšia socha.

Venujem tomu teraz podstatnú časť svojho pobytu v prírode a vzhľadom na už pokročilejší vek aj trošku zdravotné komplikácie. Už si nemôžem dovoliť robiť túry ako kedysi, sedem, osemhodinové celodňovky, prejsť na jeden ťah 30-40 km ako pred 10 rokmi ešte. A tak môj pobyt v prírode sa už viacej obmedzuje na hľadanie zaujímavých materiálov, z ktorých sa dá niečo dotvoriť, vytvoriť a tak.

Celé vaše pôsobenie sa motá okolo Kysúc, čím je pre vás tento kraj?

Ja som rodák z Kysúc a napriek tomu že som už o Kysuciach napísal 15 kníh a dve vyšli ako antológie, napriek tomu, že tie Kysuce a Kysučanov poznám detailne lebo som jeden z nich a nasával som to ako sa hovorí s materinským mliekom, napriek tomu ich mám stále rád.

Dobre, a akí sú Kysučania ľudia?

Niekedy by ste povedali, že vedia dať prvé aj posledné a niekedy sú trošku nevďační, taký nejaký kameň alebo hrčatý buk by som povedal. Viete, to by bolo najlepšie sa spýtať niekoho, kto z Kysúc nie je. Pretože mne sa to ťažko posudzuje keďže sám som Kysučan. No niekedy ma vyslovene tí moji rodáci niektorými vecami vytáčajú, ale stále hľadám príčiny a korene toho. Takto, tie Kysuce nie sú homogénny kraj. Sú tu minimálne štyri okruhy, ktoré by sa dali nejakým spôsobom rozlíšiť a nie všade sú tie povahové črty rovnaké. Napríklad Krásno-bystrická dolina to je úplne iná nátura, aj úplne iný typ ľudí ak sme my, na horných Kysuciach, povedzme od toho Krásna, hore po Makov. Neviem, čím to je, pretože spôsob života tu bol rovnaký, aj keď možno… Historici to vysvetľujú tým, že patrili pod iné panstvo. Bystrická dolina bolo Tepličské panstvo, Gbeľany. My sme boli Strečno a Budatín. Čiastočne teda Bytča, tie horné Kysuce, Turzovka a okolie. Neskúmal som to nejako podrobne ale myslím si stále, že je v tom tá genetika, pretože tu bol život neskutočne tvrdý a kto to nezažil, tak ťažko môže posudzovať aj odsudzovať niekoho, pretože to, s čím sa tí ľudia potýkali, to sa nedá predstaviť dnešnému človeku. Ani by to nepochopil. Dnes máte všetko, čo potrebujete. Tí ľudia boli desiatky, stovky rokov chudobní a snažili sa hlavne prežiť. Aby prežili, museli robiť aj zlé veci, za ktoré dnes odsudzujeme. Bola mágia, boli čary, robili si zle. Ono to sa dneska tie staré časy trošku romantizujú a idealizujú, ale to nebolo tak. Tí ľudia si robili aj zle v mene toho, že potrebovali prežiť a ukradnúť a čím viacej do hôr, tým boli tvrdší a bezohľadnejší, tým menej vyznávali Desatoro. Viete, že to osídlenie na Kysuciach je kopaničiarske a teda hlavne horské. Ja som napríklad Turzovčan. Narodil som sa v jednom takom pľaci, ktorých tam bolo vtedy veľa, pretože do Turzovky patria Klokočov, Korňa a Dlhá nad Kysucou, no a najvzdialenejšia napríklad horská osada Biely Kríž bola od „dediny“ (ešte celkom donedávna vraveli starí Korňania a Klokočovania, že idú do dediny, hoci Turzovka je mesto už vyše 50 rokov), vzdialená 17 kilometrov. Boli aj takí, v minulosti, čo sa z tej svojej kopanice nikdy nedostali. No a to im ostalo tak stále, stále bojovali o to prežitie. Potom, keď prišla taká doba, že sa rozvinulo baníctvo a hutníctvo na Ostravsku. Kysučania si tam našli robotu, zarobili si a zistili, že aj ináč sa dá žiť, ináč tu môže život prebiehať. Zrazu sa začali za tie svoje chalupy hanbiť.

Pohľad na hornokysuckú osadu (foto A. Opial)

V porovnaní s Moravou sú naše domy a dediny neusporiadané, ten skok bol možno prirýchly. Ako sa to stalo?

Už vtedy sa to začalo kaziť, keď začali pracovať, ľudia z okolia Turzovky na Ostravsku. Mali to blízko, dokonca chodili aj pešo. Najbližšie hute boli aj na Starých Hámroch. Napríklad vám poviem že Třinec, dnes železiarske srdce Českej republiky v polovici 19. storočia bola bezvýznamná osada. V okolí, na Morave, v Moravsko-sliezkom kraji je veľa zvyškov po vysokých peciach aj v dedinách, ale ten Třinec jednoducho napredoval a veľa tých našich chlapov tam našlo robotu. No a oni sa vrátili, zarobili peniaze a postavil si už domy murované a tak ďalej. No a za tie drevenice sa začali hanbiť a chceli z tých dreveníc robiť murovanice. Tak ich jednoducho obili palachom alebo obili drevenými roštami a nahádzali na ne cementovú maltu. A to bola ich smrť, lebo pod cementovou maltou drevo nedýchalo a hnilo, bolo to nesmierne nezdravé. A potom tie drevenice za pár desaťročí všetky zhnili.

Príbeh našej kysuckej dediny ale pokračoval v 80. rokoch, 90. tomu taktiež nepomohli.

No nepomohli, pretože sa stalo to, že mnohí z tých ľudí, ktorí z tých vrchov pochádzali tam ostali žiť. Na Ostravsko-karvinsku. Strašne veľa sa ich tam odsťahovalo, no a tí, ktorí tam ostali postupne vymierali a postupne sa vysťahovávali a tie chalupy ostali opustené a väčšina z nich padla. Ja som zmapoval všetky drevenice na Kysuciach do roku 2015, odvtedy už „kľakli“ ďalšie a ďalšie. Tie čo ostali buď padajú alebo sa predávajú záujemcom z Bratislavy a Moravy. Tí Moraváci to ešte pol biedy, tí sa ešte o to starajú. Ale už prichádza nová generácia chalupárov, to sú hlavne tí Bratislavčania, ktorí sa snažia byť in a dostať sa do tej prírody. No viete, to je už úplne iná generácia chalupárov, oni to zbúrajú a postavia si nové. Na chalupu prídu s vozíkom a na ňom štvorkolky, terénne motorky a preháňajú sa cestami necestami a strpčujú život tým, ktorí ešte vyznávajú ticho a krásu prírody. Ja sa vôbec divím, že im to obce a mestá schvália. Za 20 rokov čo chodím sa kysucký vidiek zmenil na nepoznanie. Veľa chalúp proste padlo, veľa chalúp zbúrali a veľa sa ich dostalo do rúk ľudí, ktorí k tomu nemajú žiadny vzťah.

autor foto: Miroslav Vážny

Ste človek, ktorý sa nebojí nedávať servítky pred ústa, čo vás momentálne najviac trápi u nás?

Samozrejme že ma trápi napríklad dopravná situácia. Alebo ma trápi, že stagnuje kultúra. Ale poviem tak, že už nad problémami, čo sú tu sa už nejako nevzrušujem, pretože po tom všetkom, čo som už skúsil... Ja mám za sebou taký pestrý život a poznal som výšky aj hĺbky života a poznal som ľudí, poznal som ľudský naturel, a preto už aj sa nejako neexponujem ani sa nad ničím nejako extra netrápim. Nemôžete spasiť svet, jednoducho, keď to ľudia nechcú. A oveľa viacej ako nejaké problémy regionálne ma trápia problémy, ktoré postihnú moju rodinu, aj keď to sú všetko veci, ktoré sa dajú riešiť. Ani sa na verejnosti už nejako neukazujem, nechodím na žiadne akcie. Proste dá sa povedať, že čo sa týka ľudí, skôr sa im vyhýbam, po všetkých svojich skúsenostiach. Robil som výskumy, robil som etnografické výskumy, za ktoré som bol ocenený zápisom medzi neprofesionálnych etnografov Slovenska.

Bol som s ľuďmi celý život, v práci som s ľuďmi celý život a práve preto si už svoje súkromie a svoj voľný čas chránim. Lebo som zistil, že s hlúposťou sa bojovať dá, ale zvíťaziť nad ňou nemôžete. A bojovať môžete tiež len dovtedy, kým máte muníciu, keď máte ostrý meč a ja mám ostrý jazyk, ale už ma to tiež... viete nejakým spôsobom neláka. Pochopil som, že keď si nedávate servítku pred ústa, idete s nejakým problémom, verejne to praniérujete, tak sa vám to vráti ako bumerang. A keď už v inom nie, tak že mnoho ľudí na mňa myslí zle a tá negatívna energia človeku neprospieva.

Takže už sa snažím nejako neriešiť, čo ma nepáli. Snažil som sa napríklad ako krajský poslanec, aby fungovalo ináč Kysucké múzeum, moja snaha skončila tak, že som boj potrestaný profesionálne. Proti vetru sa nedá čúrať, to som pochopil. A poviem vám jedno, netrápia ma napríklad ani kysucké holoruby vôbec, ja sa teším, že tie smrekové plantáže zmiznú. 20 rokov tam začali byť prvé holoruby a dneska po dvadsiatich rokoch tam je les, v ktorom sa schovám, takže je tu šanca, že kysucké lesy sa vrátia k nejakým pôvodným aspoň trochu, pretože už aj tí najzarytejší lesníci zistili, že vysádzať len tie smreky dookola, do mŕtva, tam, kde nie je jeho prirodzený biotop, že nemá zmysel. Dnes už podliehajú podkôrnemu hmyzu, kalamitám a rôznym škodcom, ako je huba Václavka a tak ďalej, oveľa mladšie stromy, ako sú tie v rubnom veku.

A čo vaše múzeum Bimaček? Žije, rastie?

Naše múzeum žije, rastie. Problém je, že máme málo miesta. Potrebovali by sme raz toľko miesta, pretože máme ešte kopu exponátov, ktoré nemáme umiestnené. Som rád, že záujem, hlavne zo strany mladých ľudí je. Chodia nám tam exkurzie zo škôl. Zo stredných, zo základných a dokonca aj zo škôlok sme tam mali decká. Ja vám len poviem jedno, že napríklad v Kysuckom múzeu, skanzene, urobili pre deti preliezačky. Plastové, je to tam ako päsť na oko. A my sme zobrali detiská zo škôlky, zobrali sme ich do múzea a boli úplne úžasné. My máme múzeum, kde si môžete prísť a ohmatať niektoré veci, niektoré nie, lebo sú nebezpečné. Ostré napríklad. Všetky naše exponáty sú funkčné.

Napríklad skanzen. Prídete do chalupy, do ktorých sa nedostanete lebo je tam natiahnutá šnúra. Ale u nás si môžete obzrieť zblízka všetko. My máme všetko to, čo majú oni v skanzene a ešte aj navyše. Máme okolo 400 exponátov. Riaditeľka Liptovského múzea povedala, že aj ošetrené máme niektoré exponáty lepšie ako profesionálne múzeá. Boli tam už mnohí poprední slovenskí a moravskí etnografovia a všetci boli nadšení expozíciami. Ja si to do hrobu nevezmem, viete. Rád by som to sprístupnil širšej verejnosti.

Ja sa tiež venujem starým remeslám, čosi som sa naučil. Viem upliesť košík, viem upliesť brezovú metlu, šindeľ viem vystrúhať. Osvojil som si mnohé tieto technológie, ktoré môžem predvádzať. Máme kompletnú expozíciu výroby fytotextílií. Skrátka, to múzeum žije, len treba prísť. Od okamihu ako sa drevo zotne až po výrobu takých sofistikovaných predmetov ako napríklad cimbal alebo vozové koleso máme exponáty. To bol určite najťažší predmet, ktorí predkovia robili - vozové koleso. A robili to samoukovia. Robilo sa to v podstate z troch druhov dreva. Ostávam fakt len s úžasom obdivovať fortieľ a šikovnosť, ako to vedeli. Pretože to vozové koleso má svoje zákonitosti. To nie je len že hlava nejaká, nejaká oska. Robili to jednoduchými nástrojmi a ja sa snažím tieto technológie, aspoň na výrobkoch, ktoré robím, dodržiavať. Sekera, píla, dláto, nôž.

Pán Marec, ďakujem za rozhovor, prajem veľa tvorivých okamihov.

Zhováral sa Peter Kolembus