Rozprávka Niny Holeštiakovej.
„Ach!“ vzdychla si jedna malá blcha, ktorá bývala v dome číslo 1112 na konci Dubovej ulice v Bratislave. Rodina, ktorej ten dom patril bola... akoby som to povedala... finančne zabezpečená. Dom, no vlastne vila, mala vlastný bazén a obrovského strážneho psa rotvajlera Bruna. A len vďaka nemu bola rodinka bĺch nažive! Pretože Brunovi páničkovia sa tak veľmi báli hmyzu, že postriekali celý celučičký dom rôznymi odhmyzovačmi! Ale, komu by napadlo postriekať chemikáliami svojho psíka? Tak rodinka bĺch bola nažive, a prežívala zo dňa na deň, len vďaka rotvajlerovi a jeho krvi.
No najmladšiemu členovi (no vlastne členke) rodine bĺch, sa tento život nepozdával. Všade kde prišla, vzdychala: „Ach! Toto je strašné, nebudem sa predsa živiť krvou nejakého prašivého psiska! Možno ste si drahá rodinka nevšimli v akom prepychovom dome bývame, ale ja, ja, Esmeralda, hej! Môžeme ísť predsa do kuchyne a zjesť všetko čo nájdeme na zemi. Konečne sa normálne najesť!“ Otec Baltazár Blcha iba pokrútil hlavou. „Moja drahá Esme, nejde si nevšimnúť, kde bývame, ale ver, že môžeme byť za toho prašivého psiska – ako Bruna ty nazývaš, radi, lebo on je jediný nepostriekaný objekt na celom pozemku! Ver mi, bol som taký istý ako ty, a skoro som zahynul!“
Aby ste si nemysleli, Esmeralda Blchová nebola vôbec obyčajná blcha! Bola veľmi tvrdohlavá a všade hľadala skrytý háčik. „Závidíš otec! Závidíš! Lebo ty, si už moc veľký na to, aby si sa prepchal špárkou v stene do kuchyne! No nič, zvládnem to aj bez vás, milá rodinka!“ Všetci členovia Blšej rodiny – otec Baltazár, mama Elizabet, ba dokonca aj Esmeraldin starší brat Bonifác si vzdychli. Veľmi dobre vedeli, že Esmeralda sa domov živá nevráti. Všetci zoskočili z Bruna do kríkov a ticho plakali. Medzitým sa tenučká Esme snažila prepchať ešte tenšou špárkou do kuchyne. „Ešte kúsok... Fúha, dokázala som to!“ V tom sa Esmeralde začalo ťažko dýchať. „Čo sú to za žarty! Tata pres prest prestaň!“ Tato však nikde nebol, nemohol riskovať, že rodina Blchových bude nielen bez dcéry, ale aj bez otca.“ Ach tati, mala ssom tti verit!“
Po týchto slovách padla Esme na zem a dýchala tak plytko, akoby sa nadychovala cez slamku. V tom! Keď už si myslela, že to nemohlo byť horšie, sa ku nej blížil elektrický robot – vysávač! Bol čoraz bližšie a bližšie a Esmeralda povedala posledné – „Zzbohom!“
Vysávač vcucol nevládnu Esme a o pár sekúnd bude po všetkom. Vrtule vysávača, ktoré sú od nej už len pár centimetrov, ju roztrhajú na márne kúsky. Už je od nej vrtuľa len centimeter... 5 milimetrov... milimeter... No zrazu sa vrtuľa zastaví, Esmeralda spadne na čosi mäkké a slizké a... a potom zamdlie. Preberie sa až v objatí svojich najbližších. Jemne otvorí oči a začuje - „Esmeralda! Ty žiješ!“ Ale Esme sa rozplače. „Prrepááč tatiii, prepááč mamiii, prepáááč Bonifác! Bueeeee.“
Keď sa trochu upokojí, spomenie si. „Mami? A čo sa vlastne stalo... Spadla som na niečo...“ „Na môj jazyk,“ ozve sa neznámy hlas. Všetci sa otočia. Na počudovanie sa ozve rotvajler Bruno! „Viem, aké to má vaša rodina ťažké, haf! A nechtiac som si vypočul, že ty,“ pozrie na Esmeraldu, „si nespokojná a ideš do kuchyne. Ja sám tam nechodím, štípe ma tam ňufák, ale čo je štípanie oproti životu? Rýchlo som išiel do kuchyne a uvidel, že ťa ten naničhodný robot chce vcucnúť! Musel som zakročiť! Tak som tomu vysávaču takú pleskol, až sa mu motor zastavil. Rýchlo som pod ten stroj daj jazyk, aby si mala mäkký dopad a neublížila si. Potom som ťa len doniesol tu, ku tvojím rodičom.“
Esme nechápala... „Ja a moja rodina ti doslova pijeme krv! To musí strašne svrbieť... Prečo si ma zachránil?“ „No, aby som pravdu povedal, občas ste mi riadne okorenili život. Ale je mojou psou povinnosťou zachraňovať ľudí a aj zvieratá. Okrem toho vás úplne chápem, keby ste mi nepili krv, tak by ste predsa umreli. Čo je moje svrbenie oproti štyrom životom?“ V tom sa Bruno zatváril akoby vyhral lotériu. „Počujte! Však vám môžem dávať zvyšky čo nezjem! Mňa nebude nič svrbieť a vy sa poriadne najete!“ Ako povedal, tak aj bolo. Chvíľu sa síce musel uskromňovať, lebo jeho páničkovia sa hnevali za ten vysávač, potom však mali všetci všetkého nadostač. A Esmeralda? Tá si zobrala do života ponaučenie, že niekedy je lepšie sa trochu báť, ako bezhlavo riskovať!
autor: Nina Holeštiaková
ilustrácia: Ľubana Holeštiaková
Prečítajte si aj:
