Za siedmimi horami a deviatimi dolinami, kde sa koronavírus len tak sypal a ľudia akoby skameneli doma, bola jedna dedinka menom Antivírus. Do jej končín sa zatúlalo jedno rúško zvané Rúško, ktoré sa cítilo veľmi nepotrebné, lebo všade, kde doteraz bolo, ho odmietali: „Choď preč a nestraš. Tu sú všetci zdraví ako rybičky a preto ti radíme prac sa nám z očí. Zbytočne nám tu zavadziaš.“ Rúško si pomyslelo: „Som všetkým iba na príťaž a teraz som tu v tomto..., hmm..., kde to vlastne som?“

Rúško prestalo smokliť a išlo sa pozrieť do neďalekej dedinky Antivírus. Keď tu zrazu, za rohom, bolo počuť nejakých čudných domácich, ktorí si šuškali: „Šušušušu..., kto to je??? Šušušu... Myslím, že je to rúško. Šušu..., čo ak nás zahubí?! Šušušušu... Musíme sa tváriť, že nie sme vírus.“ Rúško už bolo veľmi blízko týchto čudných domácich – koronavírusov! Zrazu však začulo ľudské hlasy: „Ach, och, prečo nemáme žiadne rúška, keď je tu ten strašný koronavírus?“ Rúško tým ustarosteným ľuďom chcelo pomôcť, no vírusy mu zatarasili cestu. Čakalo najhoršie, lebo vírusy boli čoraz bližšie a bližšie. Keď tu zrazu jeden, namiesto toho, aby ho napadol, sa mu prihovoril: „Ahoj, ja som, ja som..., ja som strom.“ Rúško si pomyslelo: „Nie, to teda nie si. Nie si strom, stromy majú listy a ty listy nemáš.“ Uisťovalo samé seba, lebo stále si nebolo isté, či je to vírus alebo nie. Muselo sa ho teda opýtať: „ Tak si strom alebo nie si! Povedz pravdu!“ Ten čudný domáci sa celý roztriasol: „Ja som taký špeciálny strom.“ Rúško mu uverilo a už, už si chceli podať ruky.

Keď tu zrazu pristálo na „strome“ čosi priesvitné. Ukázalo sa, že to niečo, je vlastne obyčajné tekuté antibakteriálne mydlo. Zrazu „strom“ začal kričať a miznúť.
„Čo to tu stváraš?“ Ozvalo sa odkiaľsi. Rúško sa otočilo a uvidelo, že to povedalo tekuté mydlo. Chcelo niečo urobiť, no mydlo ho okríklo: „Čo si hluchý?! Prečo si bol tak blízko pri tom víruse?“ Rúško nechápavo odpovedalo: „ Nie, nie som hluchý. Ale o akom víruse to hovoríš? Vidím len teba, ten strom a pár domov. Čo je zo mňa človek, lebo viem, že ľudia vírusy nevidia?“ Obidvaja na seba pozerali ako teliatka na nové vráta. „A ty si sa s koňom zrazil, veď široko-ďaleko nie je žiaden strom. A radšej už nič nehovor a chráň ma pred tým vírusom, čo je pred nami.“

Až vtedy Rúško konečne pochopilo a zvolalo: „ Ahááá, takže ten strom je vírus!“ Ale už bolo neskoro. Rúško to od stromu, no vlastne vírusu schytalo. Napadli ho malé vírusiatka. Boli také silné, že ho zhodili na zem a ono sa nevládalo ani len pohnúť. Zatiaľ antibakteriálne tekuté mydlo striekalo svoj obsah na vírusiatka. Pritom sa nenápadne približovalo k bezvládnemu rúšku.

Vírusy sa pokúsili zaútočiť na mydlo... ehm... teda... Nebudeme hrdinu volať mydlo. Nazveme ho Karol, a basta! Vírusy sa pokúsili zaútočiť na Karola. Bol to tuhý boj. On však v poslednej chvíli pred seba zobral Rúška a ten, chudák, slúžil ako štít. Karol vyskočil a zasiahol najväčší vírus, ktorý mal dokonca aj korunku. Bol to kráľ – koronavírus. Ale ten mu to nedaroval a poštval proti ním dvom celé vojsko vírusov. Vírusy narážali do Rúška, ale žiaden, ani jeden jediný vírus sa cez neho ku Karolovi nedostal. Rúško už zamdlievalo. Čelili proti obrovskej presile, keď zrazu sa začali jemne vznášať. Pod Rúška sa dostal vzduch a teraz sa vznášali obaja. Vírusy sa nedokážu vznášať tak vysoko. Karol môže striekať mydlo, až kým nezničí všetky vírusy.

To bola však iba jeho predstava. Rúško zamdlievalo a oni obaja čelili dvojnásobnej smrti. V tom lepšom prípade, by pomaly klesali k zemi a vírusy by ich napádali. V tom horšom, by rýchlo spadli a nemohli sa ani pohnúť. Vírusy by na nich skočili a napadli ich. Karolovi sa veru nechcelo zomrieť. Zobral Rúško, ktoré už skolabovalo a rozprestrel si ho nad hlavou ako padák. Preletel ponad vírusy a pristál na streche najbližšieho domu. Odtiaľ všetkých protivníkov postriekal.

Keď sa Rúško prebralo, ľudia ho vítali básničkou a veľkým potleskom: „Ak chceme dlho žiť, musíme rúško s mydlom použiť!“ Na námestí neskôr ľudia postavili sochu na ich počesť. Bol na nej zobrazený Karol, ako si urobil z Rúška padák. Odvtedy Rúško s Karolom žili v dedinke Antivírus šťastne, až do smrti. 

Ľudia podľa Rúška doma začali šiť rúška a podľa Karola, nikto bez antibakteriálneho mydla žiť nechcel.

A potom, zazvonil zvonec a vírusom bol koniec.

autor: Nina Holeštiaková
ilustrácia: Ľubana Holeštiaková

Prečítajte si aj:

• Kysučanka Nina Holeštiaková je víťazkou celoslovenskej literárnej súťaže