Rozprávka Niny Holeštiakovej.
Ešte nedávno platilo medzi nami deťmi: Internet – náš najlepší priateľ! Internet s nami nebol vždy. Našťastie, sa ho podarilo nejakým chytrákom v roku 1983 vynájsť. Toľko radosti! Odvtedy nám internet zlepšuje (ako nás to učia v škole) kvalitu životnej úrovne.
Avšak jedného dňa sa všetko zmenilo. Do našej krajiny sa nasťahoval koronavírus a zrazu bolo všetko inak. Neveríte? Tak si to povieme od začiatku...
V našom mestečku sa stalo toto:
„Mááámiiii, prosím, však nemusím ísť do školy, mám tridsaťsedem teplotu,“ kričala dcéra Ninka. Mamička už chcela odpovedať, no vtom sa ozvala Ninkina dvojička Nela. „Nie, Ninisko, pôjdeš do školy! Zajtra píšeme písomku a ja sa postarám, aby si ju písala aj ty.“ Ninka nadobudla farbu paradajky. „Ale mami, mňa... mňa bolí hlava... a... a navyše v školskom rozhlase hovorili, že kto je chorý nemá ísť do školy.“ Nela začala protestovať. „Mami, povedzme si na rovinu. Ak nepôjde do školy ona, tak ani ja!“ Mamička si s nimi nevedela dať radi, a preto sa rozhodla pozrieť na stránku školy. „Hej, deti,“ povedala, „ zajtra do školy nikto nepôjde. Školy sa zavreli.“
Všetky deti na Slovensku od radosti skákali meter dvadsať. Niečo takéto sa im ešte nikdy nestalo. Bol to ako malý zázrak. Ale ako dlho tá ich radosť trvala? Prezradím, že nie viac ako tri dni. Potom sa stalo niečo strašné. Učitelia, no vlastne mučitelia, si spomenuli, že deti milujú internet. A vtedy sa tá hrôza začala. Náš milovaný internet šmahom ruky (alebo skôr šmahom školy) zmenili na Učinet.
Učinet, ako každý správny strašiak, bol nepríjemný, dotieravý, vytrvalý, stále v pohotovosti, ale čo bolo najhoršie, našiel si nás, nech sme boli kdekoľvek. Šíril sa hrôzostrašnejšie a rýchlejšie ako ten spomínaný vírus, kvôli ktorému to všetko začalo. Každé ráno nás napádal novými infekciami, pardón, školskými úlohami. Nebolo sa kde schovať, ani kde ujsť, behanie po vonku bolo totiž zakázané a občas prísne strážené. Všade vykrikované heslo „Zostaň doma!“ mu nahrávalo na strunu ako nejakému virtuóznemu gitaristovi, aby nás mohol ustavične a neprestajne obťažovať.
Takže sme s Nelou zostali doma. Najprv sme sa bláznili a šaleli, vrešťali a jačali, skákali a rehotali sa. Byť doma bolo super. Nudiť sa, nás zrazu tak veľmi bavilo.
Až kým raz mamine na mobile pípla správa. Prečítala si ju a okamžite zapla internet. Chvíľu som bola šťastím bez seba, že konečne aj mamina pochopila, čo nás baví, ale hneď, čo som sa chytila počítača, ma mamina okríkla: „Ani sa toho nechytaj! Prišla mi správa zo školy. No, uvidíme, či aj naďalej budete kričať a nepočúvať ma.“ Zašomrala som: „Nič nám neprekazí túto parádnu nudu a už vôbec nie škola. Veď, ako by nás mohla donútiť, aby sme si robili nejaké povinnosti? Čo nám dá 5-ky? To je smiešne!“
Mamina si ma vôbec nevšímala. Prekvapilo ma, keď zadala do vyhľadávača na počítači nejaké zvláštne slovo. Nahlas som prečítala: „E-du-pej-džos.“ Mamina asi zachytila môj spýtavý pohľad a povedala mi: „Je to stránka, ktorú vymysleli, aby pomohla školám v učení cez internet.“ „Čo? My sa budeme učiť? Školy sa predsa zavreli! Nemajú právo nás obťažovať!“ protestovala som, aj keď som veľmi dobre vedela, že maminu môj názor absolútne nebude zaujímať. Keď mama konečne klikla na tú stránku Edupakoš, či ako sa ten výmysel vlastne volá, Nela vykríkla: „Mami, mami, pozri! Dostala som správu od nejakej aplikácie Edupejdžos. Napísalo mi tu, že mám aspoň tucet nových domácich úloh! To musí byť nejaká chyba!“ dokončila a ešte raz si čítala správu, či naozaj dobre pochopila. „Super, konečne budete niečo poriadne robiť,“ ozvalo sa z rohu izby, kde stála mamina. Nela sa energicky otočila smerom ku mamine. „Ty o tom niečo vieš?!“ skríkla a zhnusene sa pozrela na mamu, ktorá sa tvárila, ako keby ju tento rozhovor veľmi nudil. Napokon povedala: „Vieš, poprosila som radu školy, aby ste sa učili. Jednoducho, doma.“ „Čo! Prečo to hovoríš tak pokojne? Ja sa za nič na svete učiť nebudem!“
No, nepomohlo nič. Z našej láskavej mamičky sa odrazu stala tá najprísnejšia riaditeľka domácej školy a museli sme sa začať učiť. Mamina nad nami stále stála a kontrolovala, či máme všetko správne. Najviac sa vyžívala, keď nám mohla vysvetliť nové učivo. No raz jej fakt došli nervy: „V slovnom spojení láskavý brat je na konci tvrdé y! Ach, už ma to nebaví, stále vás musím upozorňovať! Keby tak s vami mohli mať hodiny učitelia.“ A, bohužiaľ, dostala nápad. „Deti, veď učitelia s vami môžu mať vyučovanie – online! Okamžite volám riaditeľovi.“
A tak, slovo dalo slovo, k Edupejdžosovi sa pridala ďalšia vzdelávacia posila Skypoš a Zoomoš a vyučovanie online sa mohlo veselo začať. Bola to otrava! Na hodinách sme celý čas odpovedali na otázky. Už som skoro zabudla na ten stres, keď učiteľ vyvolá niekoho pred tabuľu. Na online to bolo omnoho horšie ako v realite. Spolužiaci raz do četu napísali vetu: Nina je ale hlúpa, čo? Tá veta mala devätnásť lajkov! Takto som potom trpela deň čo deň.
Na jednej obzvlášť hroznej online-hodine som začula: „V pondelok sa dobrovoľne vrátime do školy.“ Okamžite ma to zaujalo. Nikdy mi nenapadlo, že by mi škola mohla chýbať. Rozhodla som sa, že do školy určite pôjdem. Hneď, čo som vošla do školy, mi napadlo, akí sú tí učitelia dôležití. Ako vďaku za to, čo si s nami mnohokrát museli vytrpieť, som všetkým učiteľom v škole kúpila ružu s nápisom: Ďakujeme!
autor: Nina Holeštiaková
ilustrácia: Ľubana Holeštiaková
Prečítajte si aj:
