tien rozpravkaRozprávka Niny Holeštiakovej.

Tmavá ulica. Nočný vánok. Každý sa snaží tomu miestu vyhnúť, ak je to možné. Krajina tieňov...

Je veľa rôznych tieňov. Napríklad tam za starou nemocnicou je lampa, ktorá dokáže presvietiť ľudí podľa ich činov. Je ako röntgen dobra. Za každým, kto popod ňu prejde vytvorí tieň. Tiene sú vždy čierne, lebo nikto, naozaj nikto nie je nevinný. Ukazujú pravdu. Aj keď je človek strašne vyparádený a je na ňom veľmi veľa farieb, ukážu ho celého čierneho. Preto chudobného úbožiaka, ktorý má oblečenie celkom ošúchané, neukážu horšie, ako toho vyfinteného. Všetci sú na jednej lodi. Aj zvieratá či veci, sa ukazujú pod lampou ako čierne, lebo vždy aspoň jednému človeku na nich niečo prekáža. Dokonca aj na tej lampe je niečo zlé! Jeden starý ujo, ktorý už dlho zle vidí, do nej narazil a spadol na zem. Odvtedy ju nemá rád.

rozpravka tien ilustraciaTiene sa rozdeľujú (ako aj rody podstatných mien) do troch skupín. Tiene vecí, tiene zvierat a tiene ľudí. Každý tieň chce byť tieňom ľudí. A práve teraz sa to jednému mladému podarilo! Zvláštne, veľmi zriedka sa stáva, že by tiene ľudí zobrali medzi seba nováčika.

Tento ešte nikdy neurobil nič, čo by správny tieň mal robiť a preto ho museli zaúčať: „Musíš na milimeter presne napodobniť danú osobu!“ „Nezabudni, že čím je osoba pri lampe bližšie, tým...“ „Musíš si to presne vymerať...“ No nováčikovi to už začalo liezť na nervy: „No tááák, už buďte, prosím, ticho!“ V tom všetci stíchli. „Hovoríte mi samé nepotrebné veci, ktoré už viem. Ale ja sa chcem spýtať, ako mám vedieť, na akú farbu sa mám zafarbiť?“ A to sa pýtať nemal. Všetci začali nad ním krútiť hlavou, vzdychať si a mrmlať: „ On nič nevie. Veď, keď je všetko zlé, aká iná farba, ako čierna, by bola vhodnejšia?“

Kým tí frflali, tieň nováčik sa zadíval do tmy. Prižmúril oči, aby lepšie videl. „Zdá sa mi to, alebo vidím chlapca? Nie! To je nemožné! Teraz tieto staré skúsené tiene majú o mne predsudky len kvôli tomu, že som sa spýtal, na akú farbu sa mám zafarbiť. Oni teraz lamentujú, že je všetko zlé. A predsa som si istý, že tam je chlapec. Ale nič zlé na ňom nevidím! Jediné, čo z neho cítim, je strach a bolesť, ale nič zlé. Nikto mu nezávidí? Ešte nič zlé neurobil? Ba, zdá sa, akoby si ho ešte nikto poriadne nevšimol.

Keď sa znovu otočil smerom ku ostatným tieňom, zistil, že všetky oči sa zahľadeli smerom ku chlapcovi. Jeden tieň povedal: „Čo teraz? Ten chlapec je už bohvieako dlho pod lampou a ešte stále pod ním nie je žiaden tieň.“ Tieň nováčik si pomyslel: „Ozaj, to som si vôbec nevšimol.“ Trochu ho zamrzelo, že sa na chlapca pozeral tak dlho a neurobil mu tieň. Na druhej strane bol smutný, že bol jediný, kto si všimol, že ten chlapec je úplne bez viny. V tom niektorý z tieňov povedal: „ Musím ísť rýchlo pod toho chlapca, aby nikto nepovedal, že si nerobím svoju prácu.“ No, rovnako sa rozhodli aj iné tiene, preto sa všetci (okrem nášho nováčika) rozbehli smerom ku chlapcovi a predbiehali sa, kto mu urobí tieň.

Nováčikovi, ktorý sa vlastne volal Susej (väčšina tieňov ho volala Šušeň), prebleskla hlavou myšlienka: „Keď prídu ku chlapcovi, určite mu urobia čierny tieň... Ale veď to si ten chlapec nezaslúži! Musím zakročiť!“ Už nerozmýšľal ani desatinu sekundy. Rozbehol sa najrýchlejšie ako vedel a bežal ku chlapcovi. Bolo mu jedno, že zle stúpil a vôbec si necíti nohu. Bolo mu jedno, že je takmer nemožné, aby sa ku chlapcovi dostal ako prvý. Bolo mu jedno, že ak to chce stihnúť, musí na zem zhodiť všetky tiene (a niektoré mu aj pomohli, aby sa mohol stať tieňom ľudí). Ale vtom si uvedomil, že všetko nie je úplne stratené. Veď, všade, kde len dovidí, sú samé síce „skúsené,“ ale staré tiene a on bol určite najmladší a najrýchlejší. „Ešte kúsok, ešte kúsok... Super, stihol som to!“ V tej chvíli si uvedomil, že všetky tiene naňho prekvapene zízajú. Dokonca aj chlapec sa pozeral pod seba. „Kopírujem toho chlapca pomerne dobre, či nie?“ Pohľad mu skĺzol na svoju ruku. „Čože? Ja žiarim? Ale veď žiaden tieň nedokáže žiariť, nie?“ Nikto nepovedal ani slovo, všetci iba pokrútili hlavou. Susej pozrel na chlapca, ktorý sa ako jediný netváril prekvapene. Dokonca sa Susejovi zdalo, že im ten chlapec rozumie a preto sa ho spýtal: „Ako sa voláš?“ Chlapec povedal: „Si moje zrkadlo.“ V tom momente chlapec zmizol.

Susej však dodnes hľadá chlapca. Ako? Ak to chcete vedieť, musíte si zapáliť sviečku. Vtedy zbadáte, ako si vás ten svetlý tieň prezerá a zisťuje, či niekde medzi vami nie je ten chlapec. Ak vám pritom niečo zhorí, nehnevajte sa. Susej je predsa len stále nováčik, nielen medzi tieňmi, ale aj v hľadaní.

 

autor: Nina Holeštiaková
ilustrácia: Ľubana Holeštiaková

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: