rozpravka strasidlo ilustracia mRozprávka Niny Holeštiakovej.

Bolo raz jedno strašidlo. Bolo úplne obyčajné, až na to, že sa všetkého bálo. Bálo sa múch, výťahov, vysávačov, tmy, búrky a ktovie čoho ešte. Preto sa ho rodičia snažili čo najopatrnejšie pripraviť na deň, kedy začne strašiť.
Až keď sa strašidlo zdalo úplne pripravené, rodičia sa s ním vybrali prvýkrát strašiť. Zaviedli ho do malého žltého domčeka. Keď už sa strašidlo pripravovalo, že zvrieskne a niekoho vystraší, poslednýkrát sa poobzeralo. Zbadalo zrkadlo a v ňom svoj odraz. Prenáramne sa zľaklo. Utekalo domov bleskovou rýchlosťou a tam sa skrylo pod perinu. Rodičia ho prosili, aby odtiaľ vyšlo. Sľúbili, že už bude strašiť len ľudí, čo nemajú zrkadlá. No, aj tak nemohli malé strašidlo prehovoriť.

Rodičia sa napálili a rozhodli, že strašidlo strašiť donútia. Voľky-nevoľky, strašidlo muselo ísť s nimi. Rodičia sľub dodržali, lebo v tomto dome naozaj nebolo žiadne zrkadlo. Ale hneď čo strašidlo vošlo do vnútra, uvidelo v tmavom domčeku svoj vlastný tieň. Znovu sa zľaklo a utekalo sa skryť domov pod perinu. Rodičia nevedeli, či sa majú smiať, alebo plakať. Teda išli domov za tým svojim strachopudom.

rozpravka strasidlo ilustraciaStrašidielko našli hlboko zamotané v perine. Už mu nemohli sľúbiť, že nájdu dom, v ktorom nie je tma. Straší sa výhradne v noci a výhradne za tmy. Keď tu zrazu strašidlo zavzlykalo: „Ja ša štrašne bojkám. Ale vy ma donútite íšt štrašit, šak? Ja ša tmy a tienov bojkáááám!“ Rodičia sa na seba pozreli a obom napadol ten istý nápad. „Strachopudík náš,“ prihovorili sa, „strašil by si, ak by si mal baterku?“ „Ket budem mat baterku, uš nebude tma?“ spýtalo sa strašidlo. „Viac-menej, nebude,“ povedali rodičia. „A nebude ani tien?“ „ No, vieš, možno trochu...“ „Ja ša bojkááám tiena!“ znovu mrnčalo strašidlo. A tak bola téma strašenia tabu.

Rodičia museli vymyslieť, čo by slúžilo ako baterka, ale nerobilo tieň. „Hodil by sa nám nejaký pomerne veľký predmet, ktorý matne svieti,“ rozmýšľal ocko. Až na strachopudove šieste narodeniny, keď ocko kupoval sveter, dostal prevratný nápad. Keby ten sveter svietil, boli by všetky problémy vyriešené. Hneď a zaraz taký sveter kúpil a podaroval malému strašidielku. Ono nevedelo, či má byť šťastné, alebo smutné. Ale, keďže už bolo väčšie a malo svietiaci svetrík, odhodlalo sa, že skúsi ísť strašiť aj do domčeka so zrkadlom.

Rodičia boli celí šťastní. Viedli ho do malého žltého domčeka, kde boli strašiť prvýkrát. Hneď, čo vošli do domčeka, strachopudovi skĺzol pohľad na miesto, kde bývalo zrkadlo. No, to už tam nebolo. Prišiel ku gauču, kde malé dieťa pozeralo telku. Strašidielko už-už išlo dievčatko vystrašiť, no ono sa otočilo a strachopuda uvidelo. Strašidlo čakalo, kedy sa dieťa vystraší, no nedočkalo sa. Ono sa iba postavilo, začalo tlieskať a kričať. „Mami, ďakujem za tento pekný svetielkujúci lampiónik!“ No, kým jej mamička prišla, strašidielko už bolo dávno preč.

Strašidlo si uvedomilo, že sa mu smiech páči oveľa viac ako krik. Rodičia boli nešťastní, že sa mu nechce a ani nedarí strašiť. „Strašenie je poslaním a keby neboli strašidlá, tak by sa ľudia nebáli.“ Táto veta strachopudovi strašne utkvela v pamäti a dostal nápad. „Mami, tati, budem strašiť ľudí.“ „Čo? Ty sa už ničoho nebojíš?“ zaradovali sa rodičia. „Jasné, že sa bojím. Ale strašiť budem cez deň. Budem strašiť ľudí, aby si dávali pozor na ľudské strašidlá a budem ich varovať, aby si zamykali autá a domy.“ Odbilo rodičov strašidielko. „Podľa mňa sú aj iné spôsoby ako ľudí upozorniť, aby si dávali pozor, nie ich vystrašiť na smrť. Strašenie je už zastarané a neefektívne. Teraz prichádza nová éra – éra upozornení.“

Strašidielko si svojím lampiónikovým vzhľadom a dobrým úmyslom čoskoro získalo veľa priaznivcov a zapísalo sa do Strašidelnej knihy rekordov ako najobľúbenejšie strašidlo na svete.

autor: Nina Holeštiaková
ilustrácia: Ľubana Holeštiaková

Prečítajte si aj:

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: