Počas horúceho dňa 19. júla roku 1748 sa v obci Stará Bystrica odohral súd, ktorému predsedal úradník Trenčianskej stolice Mikuláš Záhorak a asistoval prísediaci Pavol Akay.

Svoje zastúpenie tu mali aj predstavitelia Tepličianskeho a Strečnianskeho panstva. Predmetom pojednávania bolo vypočúvanie svedkov vo veci užívania niektorých častí vrchu Veľká Rača, o ktoré viedli spor spomenuté panstvá a ich obce Oščadnica a Klubina.

Otázky pre svedkov boli nasledovné:

1. Vie svedok, že vrch Rača takzvaná vždy do držby pánov grófov Löwenburovcov prináležala, tak že nájom od tohto vrchu poddaní panskí do Tepličky vždy platievali aj stále platia?

2. Aj to nech oznámi svedok, či panské ovce, tam na tej Rači, keďže tam stojí panský salaš, vždy od Príslopu Poľského až po rieku do Závozov od Oščadnického a z druhej strany od Dier rovno dolu až do Dedoviek?

3. Vie aj to svedok, že tieto miesta od Príslopu Poľského a z druhej strany od Dier dolu do Dedoviek Raču Vysokú tak volanú, pre pánov titulovaných grófov Löwenburgovcov vždy hájili a až do dnešného času vždy hája, takže keď tam niekoho z Oščadnice prichytili rúbať ho zajali a aj stále zajímajú?

4. Nech svedok oznámi aj to, že obyvatelia Oščadnice nejaký čas po smrti grófa Löwenburga v tejto oblasti začali významne zaberať oblasť z popudu svojich panských úradníkov, čo predtým nikdy nerobili?

Prvým svedkom bol Michal Maruna, obyvateľ z Terchovej, ktorý mal v tom čase už 70 rokov. Na prvú otázku odpovedal, že čo sa pamätá tak Rača vždy patrila Löwenburgovcom a aj poddaní z tých miest vždy platievali nájmy do Tepličky a mali ich platiť ešte aj v čase súdu. Vypovedal aj, že počas jeho mladosti, keď tam bol salaš a v rámci neho sa miešali aj sedliacke ovce k panským, tak istý Muran z Terchovej pôsobil na vrchu Rača ako majerský a bača a keď tam bol svedok prijatý za valacha (pastiera), tak povedal Muranovi, nech mu ukáže pokiaľ sa majú ovce pásť.

A tak išiel tento Muran s ním aj ďalšími novoprijatými valachmi a ukázal im, že od Príslopu Poľského dolu do riek smerom do Závozov až dolu k Dedovkám aby slobodne pásli, iba aby za rieku už nechodili, lebo to je už Oščadnické. Od Dedoviek až k Dieram však mohli taktiež slobodne pásť, keďže aj to všetko bola panská pôda. Na tomto území potom svedok pásaval 6 rokov a obyvatelia Oščadnice nikdy nič proti tomu nenamietali. K tretej otázke sa vyjadril, že tie miesta od Príslopu Poľského dolu po rieku až do Dedoviek odtiaľ hore po Diery vždycky na stranu pánov grófov Löwenburgovcov sa hájevali a hája sa aj v dobe procesu, avšak Oščadničanov tam vydieval vždy drevo zbierať. Po smrti grófa Löwenburga sa údajne začali obyvatelia Oščadnice o tieto oblasti viac zaujímať, avšak z koho popudu nevedel vysvetliť, lebo predtým, že nikdy nič také nerobili.

                                Situačný nákres sporných území z polovocie 18. storočia

Ako ďalší svedok predstúpil v tom čase 68 ročný obyvateľ Starej Bystrice Jakub Matejčík. Ten rovnako svedčil, že vrch Rača ako sa pamätal vždy patril Löwenburovcom. A keďže počas života grófa Löwenburga Matejčík pôsobil aj ako Bystrický valašský vojvoda vie veľmi dobre, že na vrchu Rača bol panský salaš, kde bolo vyše tisícky oviec a kôz. Tam bol za jeho časov za panského baču stanovený Michal Koleno a tieto ovce tam pásaval na všetkých sporných miestach. Z pozície vojvodu on sám hájnikom nariaďoval, aby tieto v čase procesu sporné miesta hájili pre pána Löwenburga. Podľa neho sa do tých miest začali posúvať obyvatelia Oščadnice až neskôr.

Ďalším svedkom bol 70 ročný Šimon Mičian z Klubiny, ktorý rovnako potvrdil, že Veľká Rača patrila Tepličianskemu panstvu. Rovnako aj on v mladosti pôsobil ako valach na tamojšom salaši, pričom tam dva roky pásaval jalovice za bačovania Šimona Slezáka a vtedy s dojnými ovcami až k spodkom nechodievali, ale tam pásavali práve spomenuté jalovice. Svedok ich teda pásol vždy od Príslopu až po rieku po Závozy až do Dedoviek. V zvyšných bodoch uviedol v podstate to isté čo predchádzajúci dvaja. Ďalším svedkom bol 68 ročný Michal Čutek z Klubiny. Aj on tam v časoch existencie salaša jeden rok pásol a potvrdil to isté čo predchádzajúci svedkovia.

Celý proces prirodzene skresľuje fakt, že v ňom  vlastne vypovedali svedkovia iba z Tepličianskeho panstva. No našťastie sa nám zachoval aj dokument, ktorý umožňuje túto územnú anomáliu priamo vysvetliť. Celý problém totiž vznikol ešte v časoch, kedy Tepličianske panstvo bolo súčasťou Strečnianskeho panstva, teda na konci 17. storočia. Nevesta uhorského palatína Františka Vešeléniho Zuzana Bakošová, ktorá bola vtedy v neľahkej situácii po prevalení informácií o sprisahaní jej svokra a ďalších šľachticov proti panovníkovi Leopoldovi I., sa rozhodla v roku 1685 odpredať obyvateľom Klubiny presne tieto neskôr sporné územia od Príslopu Poľského dole po Rieku do Závozov a z druhej strany do Dier a to celé až do Dedoviek. Kupcami boli Adam Kukučka Jankov a Michal Mičian, ktorí už v tom čase tieto územia užívali a za to odvádzali panstvu v podstate štandardnú valašskú platbu vo výške päť baranov ročne. Zuzana Bakošová však v čase, kedy bolo celé Strečnianske panstvo skonfiškované uhorskou kráľovskou komoru a jednotlivé jeho časti dané do nájmu rozličným šľachticom (napríklad Schmidek, Stráňaj), disponovala len malou vydelenou časťou, z ktorej sa snažila získať finančnú hotovosť, ktorú zrejme potrebovala. Odpredávala tak do zálohu rozličné územia predovšetkým naprieč Bystrickou dolinou, čo neskôr spôsobilo mnohé hraničné problémy medzi obcami ale aj priamo feudálnymi panstvami.

Od 20. mája 1685 tak sporné pozemky na Veľkej Rači za 80 zlatých od Zuzany Bakošovej odkúpili do zálohu Adam Kukučka Jankov a Michal Mičian, vďaka čomu ich mohli slobodne užívať oni a ich potomkovia až do času, kým by im niekto z majiteľov Tepličianskeho panstva tieto peniaze naspäť nevyplatil. Toto jej rozhodnutie tak spôsobilo o viac ako polstoročie viacero súdnych ťahaníc, ktoré však v tomto prípade nakoniec dopadli dobre pre Oščadnicu, ktorá tieto pozemky získala naspať a dodnes sú v jej chotári. Z výpovede svedkov však zisťujeme viaceré zaujímavé informácie o prítomnosti salaša na vrchu Veľkej Rače, počte a druhu paseného dobytka či mien tam pôsobiacich pastierov.

Zdroj informácií a fotografie: Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: