Výskum archívnych materiálov dokáže neustále posúvať naše hranice poznania a občas nás núti aj nazerať na informácie a udalosti, ktoré sme pokladali za uzavreté, v celkom novom svetle. Podobne je tomu tak aj pri niektorých sakrálnych objektoch v obci Nová Bystrica.

Prvým je socha Nepoškvrnenej Panny Márie vo Vychylovke. Keďže nikde na soche nie je uvedený rok jej zhotovenia, tak v doterajšom výskume sa za takýto pokladal rok 1831, kedy bola vo farských účtoch farnosti Nová Bystrica začlenená do objektov k nej patriacim. To, že farnosť sa v danom roku ujala sochy bezpochyby súviselo s tohoročnou cholerovou epidémiou. Podľa nového dokumentu pochádzajúceho z diecézneho archívu v Nitre sú však rok zhotovenia a okolnosti jej zhotovenia o niekoľko rokov staršie.Socha bola totiž zhotovená už v roku 1826

Dali ju vyrobiť dvaja obyvatelia Novej Bystrice, žijúci neďaleko sochy v dnešnej osade Grigovia. Konkrétne to boli Ján Zeman a Martin Griga. O Jánovi Zemanovi máme dobré informácie. Bol správcom a prevádzkovateľom vodnej píly v osade u Grigov. Z tejto jeho činnosti bezpochyby pochádzali aj finančné zdroje, ktoré venoval na výstavbu sochy.

Záhadnejším je však Martin Griga, ktorý sa na výstavbe sochy zrejme finančne spolupodieľal v rovnakej miere

Martin Griga sa podľa všetkého narodil Jánovi a Barbore Grigovcom 23. júna 1785. Zaujímavým faktom v jeho prípade je, že mal deti v pomerne vysokom veku. Jeho manželkou bola Katarína Plešková. Ako prvý sa mu narodil syn Ondrej až v roku 1825, neskôr Štefan v roku 1829, Anna v roku 1832, Jozef 1836 a Alžbeta v roku 1840. Otázkou teda je, prečo mal Martin prvé dieťa až vo veku 40 rokov?

Z pohľadu danej doby je najpravdepodobnejším vysvetlením, že bol zrejme v armáde. Napriek tomu, že služba v armáde bývala v tom čase ešte často doživotná, tak niekedy sa stávalo, že ak bol napríklad človek zranený, tak sa vrátil domov, prípadne niektorí ľudia sa vracali po odslúžení určitého obdobia. V takom prípade by bolo chaotické aj obdobie, keď by Martin Griga v armáde slúžil. Bolo to totiž práve obdobie napoleónskych vojen, kedy boli odvody do armády pomerne časté, nakoľko pluky bolo potrebné kvôli veľkým stratám často dopĺňať. Navyše vojaci slúžiaci v armáde počas tohto obdobia toho často veľa zažili, čoho príkladom sú spomienky jedného z nich Jána Ignatyho, ktoré vydalo vydavateľstvo Matice slovenskej pod názvom Vojak v poli.

Dlhoročná služba v armáde Martinovi Grigovi mohla priniesť dostatočné finančné prostriedky k tomu, aby sa mohol spolupodieľať na výstavbe sochy Panny Márie. Toto je však naozaj len jedno z viacerých možných vysvetlení faktu, že Martin mal deti až v tak vysokom veku.

Druhým faktom je už spomenutá cena sochy, ktorú museli Martin a Ján uhradiť jednak zhotoviteľovi sochy a následne aj farnosti pre jej údržbu. Na údržbu sochy zložili farnosti 25 zlatých, čo boli v tej dobe značné finančné prostriedky. Samotné zhotovenie sochy však bolo zrejme finančne ešte náročnejšie. Na základe cien sôch, ktoré sa v obdobnom čase zhotovovali na území Bystrickej doliny sa dá odhadnúť, že zhotovenie sochy mohlo stáť približne 75 zlatých, kde okrem sochy sú zarátané aj náklady na kameň, z ktorého bola zhotovená, jeho prevoz a ubytovanie autora sochy počas jej tesania.

Samotná socha je podľa všetkého dielom kamenárskeho a tesárskeho majstra Jána Kurica. Pre porovnanie 25 zlatých bol v danej dobe ročný plat richtára, zhruba 20 zlatých stála krava a približne 30 zlatých bola hodnota jednoduchej drevenice. Boli to teda na vtedajšie časy veľké peniaze, ktoré títo dvaja investovali do uvedenej sochy Panny Márie.

Ťažko zodpovedateľnou bude v tomto prípade aj snaha o zistenie motivácie týchto dvoch k výstavbe uvedenej sochy

Mohla ich k tomu viesť tragická udalosť, ktorá sa v danom mieste stala, prípadne stratili blízkych členov rodiny v období pred jej postavením. V roku 1817 ako dôsledok výbuchu sopky Tambora aj v Novej Bystrici vypukol hladomor. V dvadsiatych rokoch 19. storočia zasa Bystrickú dolinu opakovane postihovali epidémie dyzentérie (úplavice) označovanej aj ako červienka. K tragickej udalosti v tých miestach mohlo dôjsť počas povodne v roku 1813, ktorá je dodnes považovaná za jednu z najväčších zaznamenaných povodní. Jej následky boli tak tragické, že zrejme kvôli nej dnes používame spojenie „Trinásť, pán Boh pri nás.“

Naostatok treba podotknúť, že táto socha by si mala zasluhovať našu pozornosť aj z toho dôvodu, že ide o najstaršiu voľne stojacu sochu v obci. V obci však bola aj staršia, ktorá v priebehu času zmizla. O tom však viac nabudúce.

Autor článku: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Fotografia: Ing. Miroslav Pavelek

Prečítajte si aj:

• Kuricovci a ich sochárske diela v Bystrickej doline
• Ján a Jozef Kuricovci – zabudnutí kysuckí sochári