Vypuknutie 1. svetovej vojny hlboko zasiahlo osudy stámiliónov ľudí.
Hoci sa historické výskumy tradične zameriavajú najmä na politické a vojenské aspekty tohto globálneho konfliktu súčasníkmi nazývaného ako „Veľká vojna“, ľudský rozmer často zostáva v úzadí.
Osudy jednotlivcov či už civilistov alebo vojakov, tak bývajú zatlačené do pozadia veľkých – politických a vojenských dejín. Denníkové zápisky vojakov predstavujú hodnotný a autentický pohľad na každodenné reálie 1. svetovej vojny spojené s útrapami, ale i zábleskami nádeje. Hoci sa frontové línie a bojové operácie 1. svetovej vojny Kysuciam priamo vyhli, konflikt zasiahol región prostredníctvom stoviek odvedených mužov, ktorých neprítomnosť bolestne poznačila životy ich rodín doma v zázemí.
Nemou pripomienkou urputných bojov „Veľkej vojny“ vpísanou do kameňa sú tak na Kysuciach len pamätníky a pamätné dosky venované tým nešťastníkom, ktorí sa už domov z frontu nevrátili. Z pohľadu regionálnych dejín tak môže 1. svetová vojna pôsobiť ako vzdialená udalosť generácie praprarodičov.
Pohľad na Svrčinovec na prelome 19. a 20. storočia (Zdroj: Archív ŽSR)
O to unikátnejšie sú zápisky vojaka a rodáka z Kysúc slúžiaceho v 71. pešom pluku. Denníkovo ladené zápisky s názvom Kronika: Moja účasť v prvom zahraničnom odboji v rokoch 1917, 1918 a 1919 sa nachádzajú v zbierkovom fonde Kysuckého múzea zapísané pod evidenčným číslom H 388 s prírastkovým číslom 1984/ 0385.
Andrej Strýček (pozn. v matričnom zázname bol uvedený ako Andreas, vo svojich zápiskoch opakovane používa obe mená Andrej aj Ondrej. Na samom konci svojich zápiskov sa podpísal ako Andrej a túto podobu mena budeme v článku aj používať) v nich prináša svoj jedinečný pohľad na udalosti bojov 1. svetovej vojny, do ktorej priamo zasiahol najskôr ako vojak Rakúsko‐Uhorska a neskôr taktiež ako česko‐slovenský legionár v Taliansku.
Písanie zápiskov, z ktorých čitateľom predkladáme citácie v tomto článku, dokončil vo veku 69 rokov na Popolcovú stredu 3. marca 1965 v Košútoch (pozn. obec v okrese Galanta), kde trávil svoju penziu.
Matričný záznam o narodení Andreja Strýčka (Zdroj:www.familysearch.org)
O motivácii spísať svoje zážitky sám uvádza „Na záver týchto spomienok pre moju dcéru Haničku, jej synov Andreja a Jerguša, ďalej pre našich synov, a to Rastislave, jeho synov Martina a Vladimíra, pre nášho syna Miloslava a jeho dcérky Zuzku a Marušku, pre nášho najmladšieho syna Andreja a jeho synov Andreja, Petra a pre jeho dcéru Soničku a potom pre ďalšie potomstvo Strýčkovcov som napísal tieto riadky, aby poznali pravdu, napísanú účastníkom tých dejinných chvíľ, keď sa rodil Česko-Slovenský štát, za ktorý padli moji druhovia v zbrani legionári.
Neni pravda, že Česko-Slovenský štát vznikol pod vplyvom Ruskej revolúcie v októbri 1917. Pravda je, že už 28. septembra 1914 prisahali prví dobrovoľníci v Kyjeve. Pravda je, že už 2. júla 1917 bojovala I. Česko-Slovenská brigáda u Zborova na ruskom fronte.
Komunistická výchova po roku 1948 tieto skutočnosti popiera. Komunisti rátajú dejiny od 25. februára 1948. Preto museli zmiznúť sochy Tomáša Masaryka, generála Milana Rastislava Štefánika z námestí ako v Zbirohu, v Bratislave, v Trnave atď. Sochy, ktoré národ postavil z dobrovoľných zbierok svojim vodcom.“
V nasledujúcej sérii článkov by sme Vám radi priblížili jeho osudy na rôznych bojiskách 1. svetovej vojny.
Andrej Strýček (v matričnom zázname uvedená latinská podoba jeho mena: Andreas) sa narodil v utorok 24. 11. 1896 vo Svrčinovci do rodiny Pavla Strýčka (v matrike uvedený ako Paulus Stryček) a Márie Dejovej (v matrike uvedenej bez prechyľovania ako Maria Dej). Okrem Andreja mali Strýčkovci ešte dve dcéry Agnesu a Magdalénu. Strýčkovci žili v miestnej časti Svrčinovca – Závrší. Na Svrčinovec v období prelomu 19. a 20. storočia a nultých rokov, ako i na svoje rodinné pomery retrospektívne spomína nasledovne (pozn. citácie z jeho zápiskom nechávame v pôvodnej dikcii):
„Keď som sa narodil 24. novembra, naša obec, po maďarsky Fenyveszeroš (pozn. preklep v dobovom názve Fenyvesszoros), po slovensky Svrčinovec, okres Čadca, župa Trenčianska, bola v maďarskom štáte, volal sa Magyarország (pozn. Kysuce v tomto období spadali pod Trenčiansku župu). I obyvatelia boli Slováci na 99,5 percenta, jedna rodina židovská – Eichenwaldovci – obecné školy na dedinách a vyššie v mestách boli od prvej triedy maďarské. Len náboženstvo sme sa učili po slovensky, v týždni dve hodiny. Ostatné predmety po maďarsky. Chodil som šesť tried, neopakoval som žiadnu dva razy.“
Píla a drevosklad v Čadci pri železničnej stanici (Zdroj: Zbierkový fond KM)
Strýčkovci boli jedna z lepšie situovaných svrčinovských rodín. Svedčí o tom aj skutočnosť, že vlastnili nielen viaceré hospodárske zvieratá, ale aj väčší diel zárubkov. V Pamätnej knihe Svrčinovca sa uvádza:
„Svrčinovské zárobky sa žahajú cez celý chotár od hranice sliezskej až po chotár čadčiansky, zahrňujú v sebe les, pasienky lepšie a horšiu zem.“ Na rodinné pomery a svojich rodičov Andrej Strýček vo svojom denníku spomína: „Moji rodičia Pavol Strýček a Mária rod. Dejová zamestnávali sa roľníctvom (pozn. v tomto období sa drvivá väčšina Svrčinovčanov venovala roľníctvu). Mali jedného koňa, dvetri kravy a no a zo dvetri teliatka, prasa jednodve. Keď mal otecko čas a nemal robotu doma, tak vypomáhal susedom pri poľných prácach s tým koňom. V zime vyvážal hnoj na saniach po úbočiach, kde boli roličky. Na jar oral. Naša jarná robota trvala 1014 dní. Pri tej oračke som rodičom vypomáhal tak, že som poháňal koníka a otecko chodil za pluhom. Keď i susedia mali poorané, išiel som s oteckom voziť drevo z panskej hory v Čadečke do Čadce do drevoskladov (pozn. pravdepodobne sa tým mysleli drevosklady s pílou patriace obchodníkom Löwy & Eichenwald ktoré sa nachádzali v blízkosti dnešnej železničnej stanice). S drevom obchodovali Židia, hostince, obchody s miešaným tovarom, železoobchody, so strižným (pozn. textilným) tovarom atď. Len na jedného obchodníka – kresťana sa pamätám, mal obchod s miešaným tovarom v Čadci, volal sa Šretina? (Štetina?).“
Zárubky vo Svrčinovci (Zdroj: ŠA v Žiline, pracovisko Archív Čadca)
Koniec 19. storočia a predovšetkým nulté roky 20. storočia boli poznačené maďarizáciou, ktorá však na Kysuciach s drvivou prevahou slovenského obyvateľstva nemala výraznejšie úspechy. Na toto obdobie a školské časy spomína Andrej Strýček nasledovne: „Maďarčinu som sa učil veľmi ľahko. Už v piatej triede som dokázal prekladať do slovenčiny spolužiakom, keď ma pán učiteľ Meliš (pozn. celým menom Štefan Meliš) vyvolal. Tento učiteľ nás učil svedomito. Bolo nás v tej jednotriedke i vyše 100 žiakov (pozn. Štefan Meliš bol dlhoročný učiteľ vo Svrčinovci. Učil tu 25 rokov a v roku 1915 odišiel do Nesluše). Až v roku 1912–14 maďarský štát vystavil v našej obci dve školy. Jedna bola u nás „U Deja“ a druhá na nižnom konci Svrčinovca „U Myši“. Sám som chodil do starej školy u Ciprichov na vyšnom konci. I v tých nových školách sa vyučovalo len po maďarsky.“
Súčasťou jeho detstva a dospievania boli aj pomocné práce. Andrej Strýček si na ne spomína: „V tom otcovskom dome som vypomáhal pri domácich prácach. Mali sme viacej roličiek ako susedia. Úbočie bolo rozdelené na zárobky. Náš zárobok sa volal Jurčov. V tom Jurčovom zárobku sme vlastnili 12/5. Ďalšie boli vlastníctva Jána Padycha 5/5 a Jozefa Kudela 3/5. Tak to bolo v ornej zemi, v pasienkoch i v hore. V dôsledku toho som musel doma pracovať ako gazdovský syn. Moji kamaráti, čo chodili do roboty do Čadce ku drevu, do fabriky, mali v nedeľu voľno a ja som musel ísť kravy pásť. Mimo toho tí moji kamaráti mali aj voľajaké koruny a ja nič. To ma veľmi znepokojovalo. Preto som prosil otecka, aby ma pustil na zárobky. Keď maďarská vláda stavala školy v Trenčianskej župe, asi 200, v rokoch 1912 – 1914, k tej stavbe školy ma pustili na zárobky. Platili mi 80 grajciarov. Rožok mal cenu dva grajciare. Liter pálenky 32 grajciarov. Žena pri kopaní zemiakov dostala 32 grajciarov aj obed. Muž v robote zarobil zlatku až dvanásť šestákov, t.j. 2 koruny 40 halierov.
Ilustračný záber kysuckého furmana (Zdroj: Zbierkový fond KM)
U tých murárov som robil ľahšie práce. Nosil som im potraviny z Čadce z dediny cigarety, pálenku a čo bolo treba. Založil som im oheň, varili si sami. Boli to Chorváti. Keď sa skončila murárska práca „U Deja“, išiel som s nimi do Oščadnice. Miesto, kde stavali školu, sa volalo Rovne. Tam som donášal potraviny z centra obce podobne ako na Svrčinovci. Platili mi 90 grajciarov. Ja som očakával zlatku, t.j. dve koruny, no nedali mi i pustil som sa do usedavého plaču. Večer v sobotu som išiel odtiaľ cez Horelicu a Čadcu domov. Susedia, najmä ženy, hovorili, že som zarobil viacej ako ich mužovia. To bolo tak: mužovia pili pálenku a pri výplate im zadržali, čo prepili. Ženy tých mužov hovorili: To Máriino chlapčisko zarobí viac ako ten môj. Robotu u murárov v Oščadnici som skončil za niekoľko týždňov.“
Dôležitým zdrojom príjmu Strýčkovcov bolo aj furmanstvo, ktoré malo vo Svrčinovci dlhú a etablovanú tradíciu. Svrčinovský kronikár túto zárobkovú aktivitu hŕstky miestnych obyvateľov opisuje nasledovne:
„Spojenie so svetom obstarávali naši povestní furmani. Mali jednoduché ľahké sedliacke vozíky s rebrinami, vzadu bola košina – z vŕbového prútia. Furmani zapriahli do vozov po jednom, i dvoch koňoch. Kone boli zväčša menšie – poľského pôvodu. Furmančiť mohli len bohatší gazdovia, ktorí mohli koňa vyživovať. Chovali zväčša len jedného koňa a dvaja gazdovia sa spájali, aby mali do voza pár koní. Na svoje furmanské remeslo boli veľmi pyšní, dali sa dlho prosiť, kým prisľúbili, že pôjdu niekam s vozom. Bolo ich v obci pomerne málo a zarábali veľmi dobre. Chodili hlavne do Sliezska, do Poľska, i do Čadce, do Žiliny, do Komárna – odtiaľ vozili maďarskú rudu do Ostravy – a na iné miesta. Do mesta vozili šindol, naspäť soľ, múku, pijatiku ap.“
Vo
Obálka zápiskov Andreja Strýčka (Zdroj: Zbierkový fond KM) svojich zápiskoch spomína aj na fyzicky náročné práce s drevom. Ako vyplýva z jeho neskorších zápiskov, mal krehkejšie zdravie a telesnú konštitúciu, čo zároveň dotvára kontext jeho nasledovným spomienkam:
„V tú zimu, po zárobkoch u murárov, som išial zarábať na Čierne. Jeden náš sused, Jozef Slovák, rezal drevo na krátko, ako na šteky. S jeho synom Antonom som rezal tie pauzy. V sobotu večer sme išli po výplatu z Čierneho do Čadce vlakom. To som sa prvý raz viezol vlakom“ (pozn. cestoval vlakom na prípojnej trati Košickobohumínskej železnice medzi Skalitým a Čadcou. Trať bola odovzdaná do prevádzky 3. novembra 1884. Keď vezmeme do úvahy, že sa narodil v roku 1896 a zmienené udalosti prebehli v období jeho puberty, dáva nám to obraz o vnímaní miestnej železnice ako aj skutočnosti ako raritné cestovanie vlakom v tom období bolo).
Vo svojich spomienkach pokračuje: „Ten sused ma vyplácal podľa uváženia. On robil úkolovo od sta, tisíca, ja som mu len vypomáhal. Či zarábal na mne, to neviem. Potom som išial do roboty do Čadce, tiež ku drevu, k Löwymu. Narezané štemple sme nosili na pleci do vagóna. Plece ma strašne bolelo, bol som slabý nosiť to drevo. Ešte dnes sa pamätám, ako ma to plece bolelo. Pri tom dreve v tej Čadci ma zárobky vyliečili. Už som sa viac na zárobky nepýtal. Možno, že to nosenie dreva dalo iný smer môjmu životu.“
Vlastné sily a zdravie mladému Andrejovi Strýčkovi zabránili pokračovať v prácach s drevom. Začal sa teda venovať jeho doprave spolu s otcom. V stati nazvanej Vozenie dreva s oteckom spomína na incident: „Keď už moje sestry Agnesa a Magdaléna boli väčšie, ony chodili kravy pásť. Ja som chodil oteckovi pomáhať do panskej hory nakladať drevo a zvážať na rovinu. Jedného dňa začalo zrána popŕchať. Otecko myslel, že prestane. Napriek tomu sme išli na kopce, naložili pauzy. Otecko ma posadil na fúru, bol to polvoz, a on išiel za vozom. Cesta bola mokrá, klzká. Miestami ten polvoz bol vo vzduchu a ja som na ňom sotva udržiaval rovnováhu. Tá ťarcha hnala náklad v dolinu, koník nevládal udržať ten polvoz, hnalo nás to v údolie, ja som sedel na fúre a šibal koňa, aby cválal v dolinu a otec na úbočí so zalomenými rukami, že spadnem pod voz a fúra ma prejde. V údolí to išlo a keď otecko došiel, hovoril: – Celý sa trasiem od ľaku. – Dopadlo to dobre.“
Aj preprava dreva však bola nebezpečná a náročná. Napokon sa mladý, v tom čase násťročný Andrej Strýček venoval starostlivosti o obecné býky. „Završie a Potok boli údolia východne od centra obce. Bolo tam 80 čísel domov. V strede toho Završia sme bývali. Otecko bol členom obecného výboru. Obec ho poverila, aby opatroval obecné býky za dennú mzdu. To som už nechodil k drevu. Pomáhal som opatrovať býky. Keď došla krava, býka som pripustil. Platilo sa za pripustenie 25 grajciarov. To som si nechal pre seba. Veľmi som šetril. Mal som svoju vkladnú knižku. Zapísal som sa za člena úverového družstva pre Čierne a okolie. Moja členská knižka mala číslo 6. Do tej som ukladal našetrené korunky.
Keď začala prvá svetová vojna v roku 1914, mal som už 50 korún. Centrála úverných družstiev bola v Budapešti. Tam sa odvádzali vklady. Po vojne sa peniaze znehodnotili. Môj vklad som už nedostal. Ľutoval som tie korunky i keď pozdejšie som viac stratil.“
Mapa severnej časti Trenčianskej župy, kam spadal aj Svrčinovec. Na mape môže vidieť dobové hranice okresov v čase udalostí, keď sa odohrávajú zápisky Andreja Strýčka (Zdroj: Wikipedia)
V Pamätnej knihe obce Čierne sa o tomto družstve dozvedáme: (pozn. krátené) „...bolo založené v r. 1912 Františkom Príborským a Jozefom Randíkom... A takým bolo úverové družstvo, čili ako ho vtedy i teraz volá ľud: banka. Vtedy mal ale maďarský názov: Cserne és vidéki Bitelszövetkezet.
Družstevníctvo, ktoré tesne pred svetovou vojnou sa počalo rozširovať v Uhorsku po príklad ostatných štátov Európy, zašlo i k nám, do našej dedinky (pozn. Čierneho), svoj význam malo, i stále má. Organizované bolo dobre. Ústredie bolo v Budapešti t.zv. „Krajinské ústredné úverové družstvo“ (Orszáhoš Központi Hitelszövetkezet“ zkratka: O.K.H.). Toto čerňanské družstvo bolo tam pričlenené: svoje peňažné prebytky tam ukladalo, odtiaľ dostávalo úver a pod.“
(Pokračovanie s nástupom na front v ďalšom čísle Kysuckého muzejníka)
Mgr. Vladimír Homola
- Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>
