Keď kuruci Kysuce plienili, alebo zabudnutá etapa vojenských dejín Kysúc

Z hľadiska vojnových udalostí dnes všetci vnímame Kysuce predovšetkým z pohľadu druhej svetovej vojny. Poznáme aké udalosti sa tu vtedy odohrali. Kysuce však už len svojím geografickým charakterom boli vždy predurčené z vojenského hľadiska byť dôležitým a často aj nebezpečným územím. Nie nadarmo tu bol postavený systém opevnení Šance-Valy, ktorý mal chrániť priľahlé Tešínske kniežatstvo pred divokými udalosťami, ktorými sa územie Uhorska v minulosti neraz zmietalo. Či už to bol Osmanský vpád v šestnástom storočí či stavovské povstania v storočí sedemnástom.

Na jednu zabudnutú epizódu vojenských dejín Kysúc sa pozrieme aj dnes, a to konkrétne do roku 1680, kedy sa cez náš región prehnali povstalecké vojská Imricha Tököliho. O týchto udalostiach sa nám zachovali útržkovité správy práve zo spomenutého Tešínskeho kniežatstva. Štrnásteho júna roku 1680 písal cisársky guvernér Tešínskeho kniežatstva Johann Friedrich Larisch správu adresovanú Andreasovi Renatovi Wisokkymu do Pštiny, že z viacerých zdrojov prichádzajú k nemu správy o tom ako sa z Liptovskej stolice pohla skupina asi 4000 kurucov smerom na Žilinu. Tam mali prepadnúť hrad Budatín, kde však v tom čase našťastie nebol Gašpar III. Suňog. Tak jeho hrad poničili a pokradli z neho veľké bohatstvo v zlate, striebre, drahokamoch a ďalších veciach. Toto vraj na základe zrady nejakého sluhu, ktorý prezradil, že sa v pivnici hradu nachádza veľký majetok. Pri tejto udalosti kuruci vypálili aj dedinu Chlmec. V hrade našli Suňogovu manželku Zuzanu Ujfalušiovú, s ktorou vraj veľmi zle zaobchádzali.

V celej oblasti okolo Žiliny kuruci potom údajne plienili zámky, majere a fary. Podľa tejto správy predchádzajúci deň, teda trinásteho júna 1680 malo už niekoľko stoviek kurucov byť aj priamo v Kysuckom Novom Meste. Tam mali verbovať do svojich radov ľudí z tamojších ôsmich dedín. Potom spolu mali vraj v pláne zaútočiť na Jablunkovské a Javorinské šance. Podľa ďalšej zachovanej správy z 24. júna 1680 písanej priamo v Oščadnici Jurajom Demelom, keď sa tam presúval z neďalekého Krásna a písal pritom veliteľovi vybrancov Johanovi Lissonovi, tak v tom čase sa kuruci pod vedením Jána Šuhajdu nachádzali vraj už v Žiline, ktorú drancovali. Ďalšia skupina bola v tom čase pod Starým hradom, od ktorej do Žiliny údajne denne prichádzalo 20 až 30 koní, ktorým bolo treba dať žrať a piť. Mnoho ľudí muselo zo Žiliny utiecť, údajne len 23. júna odtiaľ utieklo 26 vozov so ženami a deťmi smerujúcimi cez Kysuce do Živca. Je tam aj útržok o tom, že pán Lapšanský sa na hrade odvážne bráni. Veta je bez širšieho rozvinutia. Z kontextu by sa však mohlo zdať, že je myslený Starý hrad a jeho obliehanie.

Ďalšia správa z 26. júna 1680 z Bialska informuje, že sa rebeli údajne stiahli hore na Starý hrad (ktorý teda pravdepodobne dobili) a chceli tam vraj počkať na Tököliho. Nasledujúca správa z 28. júna v Pštine však tvrdí, že Tököli je stále za Tisou na vtedajšom osmanskom území. Navyše veliteľ Šuhajda mal odísť spoločne s 1200 mužmi pod Oravský hrad. Po Kysuciach v pohraničnom pásme sa však mali naďalej pohybovať drobné potulné oddiely kurucov, ktoré však tešínčania nepokladali v tom čase za väčšiu hrozbu, keďže nečakali, že by sa tieto menšie skupiny odhodlali zaútočiť na obranné pozície Šancov-Valov.

Toto sa však zmenilo 14. júla 1680, kedy písal podplukovník Tim vrchnému komisárovi Fragsteinovi. Vraj mu hlásil poručík Beck z Malých šancov, že sa vraj míľu od nich pri dedine Skalité zdržiava kurucké vojsko. Vraj sa dedinu chytali vypáliť, keďže jej obyvatelia s nimi nechceli spolupracovať. Malo tam byť prítomných asi 300 pešiakov a 100 jazdcov. V dokumente sa uvádza aj informácia, že od povstaleckého vojska je počuť vojenské bubny, čo by naznačovalo prítomnosť vyššie postaveného veliteľa. Najskôr Beck uviedol priamo Tököliho, ktorého však prečiarkol a opravil to na Vešeléni. Toto meno môže vnášať trochu zmätok, ale bezpochyby to bol v tom čase Pavol Vešeléni, syn brata palatína Františka Vešeléniho Štefana, ktorý sa ukázal byť veľmi schopným generálom povstaleckých vojsk a hlavným Tököliho konkurentom vo velení celého povstania. Jeho prítomnosť na kysuckom území mohla azda nalomiť odpor niekdajších poddaných jeho zosnulého strýka Františka. Bezpochyby však mala aj osobný rozmer, po zhabaní Strenčianskeho panstva jeho bratrancovi Ladislavovi. Okrem toho sa vraj ďalšia časť povstaleckého vojska pohla z Čadce, ktorú obsadila. Beck žiadal podplukovníka Tima aby neverboval viac do armády na pomoc domobranu, keďže podľa neho to bol ľud zbabelý, ale aby naverboval radšej pár stoviek odváženejších vybrancov.

Z toho istého dňa pochádza správa fiškála tešínskeho kniežatstva W. Heymanna už spomínanému Renátovi Wisokkymu von Hohenbaumovi kancelárovi panstva do Pštiny, kde píše, že ešte v piatok podvečer pritiahlo do oblasti k Mostom povstalecké vojsko. Najskôr vraj prešiel potichu cez hory so 400 mužmi nejaký mladý muž oblečený v šarlátovo červenom, nosiaci drahocenný chochol z peria a v ruke strieborný čakan. Vraj napadli predsunutú stráž z roty istého Geymanna o sile siedmych mužov, pričom všetkých zabili. Na to napadli aj ďalšiu predsunutú stráž, ktorú rovnako väčšinou pozabíjali a viacerých ťažko ranených nechali ležať na mieste. Ten muž oblečený v červenom potom vraj so 40 jazdcami prišiel až k šancom a prenikli cez závoru až dnu. Keď toto zaregistrovala tamojšia stráž, tak začali volať, že ich napadol nepriateľ, spustili poplach a závoru zatiahli. Títo štyridsiati jazdci sa medzitým údajne snažili závoru rozrúbať sekerami, ktoré mali pri sebe. Toto sa im však nepodarilo, lebo po nich začala zo šaneckej pevnosti strieľať zalarmovaná stráž. Preto ozbrojenci násilím zvalili päť palisád a dali sa na útek.

Zalarmované vojsko zo šancov o sile 300 mužov na čele so strážmajstrom grófom Schallenbergom vyrazilo za nimi. Nepodarilo sa im ich síce dolapiť, ale ukoristili aspoň 15 koní, ktoré ustupujúci kuruci za sebou nechali. V tom istom čase preniklo z inej strany až k Lomnej 200 kurucov na koňoch i pešo. Tam napadli valachov už spomenutého veliteľa Johana Lisona. Bola to predná stráž zrejme zvolávanej domobrany, ktorá tam rúbala drevo na oheň. Tú povstalci obkľúčili a zlikvidovali. Potom okolo piatej alebo šiestej hodiny večer zaútočili priamo aj na celý tábor domobrany o sile 400 až 500 mužov, ktorých rozohnali a viacerých z nich zastrelili. Lison sa vtedy s ďalšími 80 valachmi stiahol do Šancov. Rebeli pokračovali v plienení ďalej pričom vypálili v Mostoch Podešvu a Schviezu. Po ceste nejakému desiatnikovi s dvoma slobodníkmi, ktorých našli piecť chlieb, odťali hlavu a slobodníkov zajali. Našli po nich len desiatnikove mŕtve telo a dva klobúky.

Päťdesiat kurucov prešlo z Kysúc cez horu pri Vitalischove a chceli podpáliť Jablunkov. Práve však tadiaľ išiel so správou strážmajster von Franken, ktorý niesol správu podplukovníkovi Timovi. Takmer im padol do zajatia, pričom sa otočil do Jablunkova, kde zvolal poplach. Na to sa rebeli stiahli a vyrazili naspäť až do Čadce. V noci z 13. na 14. júla 1680 potom podnikol podplukovník Tim so štyrmi rotami jazdcov (400-500) a pechotou výpad na hlavné pozície rebelov, ktorí táborili v smere od Starých šancí, teda od Svrčinovca až k Čadci. V sile zhruba 2000 tisícok mužov tam údajne rebeli plánovali rozsiahly útok na Veľké šance. Heymann ešte nemal presné informácie o výsledku stretu, avšak uvádza, že kuruci boli útokom zrejme zaskočení a stiahli sa pričom za sebou nechali niekoľko koní, proviant a ďalšie veci. Mnoho rebelov malo byť aj zajatých a desať z nich priviedli so sebou ako väzňov (dávali pre nich vyrábať okovy kováčmi). Táto udalosť by sa dnes azda mohla nazvať bitkou pri Čadci. Sám Heymann však priznáva, že aj keď situáciu zatiaľ zvládajú, tak nech ich Boh ochraňuje ak do oblasti dorazí celá Tököliho horda. Rovnako si sypal popol na vlastnú hlavu, ako ich rebeli zaskočili. Kládol si otázky, ako sa mohlo stať, že nechali otvorenú závoru v priesmyku a ako je možné, že rebeli tak ľahko rozprášili domobranu, ktorá sa rozutekala a nič z nej nezostalo. Ďalej vyslovil opätovnú obavu nad možnou koncentráciou povstaleckého vojska v oblasti. Zo spomenutých kurucov, ktorí vpadli k Lomnej a ďalej sa podľa ďalšej správy podarilo takmer 150 pozabíjať a zranený mal byť aj ich veliteľ. Napriek tomu sa ich zvyšku s lupom podarilo vrátiť do Uhorska.

Ďalšiu správu napísal W. Heymann 17. júla 1680. Podľa jeho vyjadrenia sa v tom čase rebeli stiahli už ku Kysuckému Novému Mestu. Tam sa na ne chystalo vojsko zo šancov urobiť ďalší výpad. Na druhej strane však uvádza, že obyvateľstvo Tešínska, predovšetkým zámožnejšie sa pripravuje na prípadnú evakuáciu. Na prípadný útek mali byť pripravení poprední predstavitelia Tešína i panstva. Stiahnuť sa chystalo v prípade potreby aj celé vojsko. Rebeli vraj 15. júla trikrát zaútočili na stráž na Beskydoch smerom na Frýdek, avšak boli vždy odrazení. Taktiež uviedol a žiadal poskytnutie pobytu pre seba na Ledzinskom folvarku (majeri v okolí Pštiny), keďže v tom čase už obranným opatreniam on sám vôbec nedôveroval a obával sa o svoju bezpečnosť. Chcel celú situáciu prečkať niekedy vo vnútrozemí. Následne 25. júla sa podľa hlásenia v Kysuckom Novom Meste nachádzala opäť silná skupina kurucov, ktorá sa v tom čase pohla smerom ku Krásnu nad Kysucou.

Ďalšia správa je už z 15. augusta 1680 a zachytáva nám vtedajšiu situáciu. Na opevnení Šance-Valy panovala naďalej atmosféra strachu. Šírili sa správy, že Tököli, Petróci a Bakoš sú už údajne s 15 000 armádou pod Malými šancami. To sa však ukázalo ako nepravdivé. Vraj povstalcov bolo v Čadci a Krásne nad Kysucou okolo 700 a ďalších 500 bolo v Žiline. Tých 700 vraj popod šance vydrancovalo štyri nespomenuté dediny (azda Skalité, Svrčinovec, Čierne). Obyvateľstvu pobrali všetok dobytok. Olúpené obyvateľstvo prosilo vojenskú posádku na šancoch o pomoc, aby ich so ženami a deťmi vzali pod ochranu. Podľa textu sa však na nich obrancovia opevnenia pozerali s nedôverou, čiže im nepomohli.

Kurucké vojsko sa stiahlo v tom čase opäť ku Kysuckému Novému Mestu. Veliteľ Bakoš údajne s 800 pešiakmi a 400 jazdcami vpadol na Moravu k Vsetínu z juhu. Veliteľ šancov však situáciu hodnotil tak, že podľa neho robia dôstojníci zbytočný poplach. Údajne vždy keď vidia v okolí Čadce vojsko o sile 300 alebo 400 mužov, tak z toho hneď robia tisíce, čím sa šíri množstvo dezinformácii a zbytočného strachu. Vraj kuruci dokonca vyslali do Sliezska 25 vyzvedačov prezlečených za žobrákov. V Žiline vraj vzali so sebou piatich najstarších mešťanov, od ktorých rodín pýtali výkupné. Kristiánovi Albrechtovi, ktorý mal byť zaťom Closinovcov, po tom čo im zaplatili 170 ríšskych toliarov výkupného bezcitne odťali hlavu. Ďalšia správa z prvého septembra 1680 hlásila ďalšie informácie z okolia Žiliny, ktorá bola vraj úplne zdevastovaná po kuruckom vyčíňaní, kde sa vraj k ľuďom správali po tatársky a vymáhali od nich výkupné. Na Kysuciach sa vraj stále v malých oddieloch v tom čase ukazovali, ale zároveň sa v okolí Žiliny vraj šírili reči a strach. Hovorilo sa tam, že Tešínske vojsko vpadne na Kysuce a okolia Žiliny, aby sa pomstilo za škody, ktoré kuruci napáchali na hranici. Inak väčšina kuruckého vojska sa už pohla iným smerom a v oblasti sa mal zdržiavať už len Šuhajda s niekoľkými stovkami mužov priamo pri Žiline. V Tešíne sa skoncentrovalo väčšie vojsko. Pred dvadsiatym augustom 1680 prišlo do Jablunkova na pomoc dve roty kyrysníkov, každá o sile 121 mužov. Ďalšia tretia saská rota kyrysníkov ostala ako záloha v Karvinej. Ďalšia rota pešiakov prišla potom do Jablunkova 23. augusta 1680.

Ako sa nakoniec ukázalo obavy Tešínčanov sa ukázali ako predčasné a žiadnemu ďalšiemu rozsiahlemu útoku kurucov nakoniec nedošlo. Na Kysuciach sa však kurucké ale aj nemecké vojská pohybovali ešte niekoľko nasledujúcich rokov, kedy sa odohral aj väčší výpad Tešínčanov na Kysuce. Trpeli pritom predovšetkým obyčajní ľudia, snažiaci sa žiť svoje každodenné životy v dedinách, ktoré tieto vojská neustále rabovali a ničili. Zároveň sa tu však ukazuje, že v čase stavovských povstaní boli Kysuce naozaj vojensky pomerne výrazne exponované. Čo potvrdzuje koniec koncov aj neustále postupné rozširovanie opevnenia Šance-Valy zo strany Tešínskeho kniežatstva v priebehu 17. storočia. To ako je vidieť z týchto udalostí bezpochyby reflektovalo vtedajšie vojenské strety odohrávajúce sa na tomto území. O mnohých zatiaľ nevieme a o rovnako tak o mnohých sa bez podobných písomných záznamov či archeologických nálezov ani nedozvieme.

Zdroj pramenných materiálov: Niekoľko dokumentov z čias uhorského povstania pod vedením Thökölyho (1680) a tureckej vojny 1683. In. Oberschlesien, ročník 3, 1904

Autor: Marián Liščák
Foto: ilustračné Gemini AI