Príbeh Juraja Jánošíka patrí medzi najznámejšie a zároveň najviac mýtmi opradené kapitoly slovenských dejín. Tento článok prináša pohľad na menej známe archívne dokumenty a súdne procesy, ktoré bezprostredne súvisia s jeho činnosťou, prenasledovaním i širším politickým pozadím doby.
Odhaľuje konkrétne mená, miesta a udalosti, ktoré dokresľujú rozsah prenasledovania zbojníkov, ale aj mieru podpory, ktorú mali medzi obyvateľstvom. Zároveň poukazuje na širšie politické a spoločenské pozadie doby, v ktorej sa Jánošíkov príbeh odohrával.
Hon na družinu a proces s Terchovčanmi (1712)
Dnes sa pozrieme do starších čias priamo na Juraja Jánošíka a na niekoľko nadväzujúcich dokumentov, ktoré bezpochyby súvisia s jeho životom a činnosťou. Tieto doposiaľ neboli známymi. Stoličné úrady i Tepličianske panstvo sa snažili dolapiť Jánošíkovu družinu veľmi agresívne už v priebehu roka 1712. V auguste bol hon na nich už tak citeľný, že na akúkoľvek komunikáciu s nimi mohol doplatiť každý u koho sa dokázalo, že s nimi prišiel do kontaktu. Predovšetkým ak išlo o čelných predstaviteľov obcí. Sedemnásteho augusta 1712, sa konal ako je uvedené vzhľadom na vhodnosť času netradične v Žiline súd, ktorý sa zaoberal pomerne zaujímavým problémom. Obvinenými totiž boli viacerí významní obyvatelia obce Terchová. Títo ľudia sa totiž údajne nedbajúc panské napomenutia a božie, či ľudské zákony, spolčovali s verejnými zločincami a zbojníkmi. Dôverne sa s nimi stretávali, pozývali ich do svojich obydlí a dávali im jedlo. Okrem toho ich navyše aj dlhodobejšie ukrývali vo svojich kolibách, čím sa v očiach panstva stávali nielen ich prechovávateľmi, ale priamo spolupáchateľmi.
Podľa predloženej obžaloby mali za takého zločiny byť obvinení podrobení mučeniu a v prípade dokázania viny odsúdení na smrť. Pred súdom stojaci obžalovaní však odmietali priznať spolupáchateľstvo, ale vyhovárali sa na konanie pod vplyvom alkoholu. Tam prítomný stoličný slúžny Krištof Ugronovič tvrdil, že obžalovaní namiesto toho, aby zbojníkov, ktorí sa preukázateľne minimálne dvakrát zdržiavali v ich dedine chytili alebo nahlásili, či pomohli dolapiť, sa odvážili s nimi popíjať a verejne rozprávať. Aby toho nebolo málo tak to robili nielen poddaní, ale priamo richtári, či prísažní zo spomenutej obce.
Menovite richtár Michal Ondruš, ktorý tak zanedbal zo svojej richtárskej funkcie plynúcu povinnosť oznámiť zdržiavanie zbojníkov v Terchovej. Tohto richtára i celú jeho rodinu preto odsúdil súd k strate dedičného richtárstva a jednotlivých prísažných k pokute. Platilo to pre všetkých z rodiny dedičných richtárov Terchovej, ktorí sa preukázateľne so zbojníkmi dôverne stýkali a popíjali v dedinskej krčme, menovite Juraj a Ondrej Ondruš, Matej Cingel, deti Mária a Ján Jána Ondruša, ako aj samotný Michal Ondruš vtedajší richtár. Okrem nich sa so zbojníkmi mali preukázateľne stretávať aj Juraj Meško inak Zvonár so svojím synom Jurajom, Andrej Dubček a Ján Davidík.
Tresty mohli byť obvineným odpustené v prípade, že by pomohli týchto zbojníkov pohybujúcich sa v ich obci chytiť, vydať alebo priamo zabiť. Okrem straty funkcií boli odsúdení k nehradeniu škody, ktorú zbojníci spôsobili žilinskému obchodníkovi Jánovi Skalkovi. Richtár Ondruš aj s ďalšími dvoma prísažnými boli navyše na nejaký čas aj uväznení.
Práve Skalka je okrem iných aj dôkazom toho, že sa bavíme priamo o Jurajovi Jánošíkovi, aj keď sa v dokumente jeho meno priamo nespomína. Skalku však spomína Juraj Jánošík vo svojej výpovedi a počas procesu s ním bol aj priamo konfrontovaný. Jánošíková družina bohatého Skalku okradla o zlato a ďalšie predmety, z ktorých sa stali legendárnymi prstene, ktoré mal Jánošík rozdať ženám a dievkam v Terchovej. Tento pán a jeho z bohatstva prameniaci vplyv zrejme aj Jánošíkovi počas súdu významne priťažili.
Celý proces s richtárskou rodinou z Terchovej prebehol v Žiline pod dikciou slúžneho Krištofa Ugronoviča, ktorý v tom čase spustil doslova hon na Jánošíka s Uhorčíkom. V Terchovej takto vďaka Jánošíkovi o dedičné richtárstvo prišli Ondrušovci a ako je zrejmé z najskorších dokumentov a zotrvali v ňom naďalej už len Cingelovci.
Prípad mäsiarskeho tovariša Jána Jánošíka
V roku 1712 sa riešil v neďalekom Budatíne ďalší zaujímavý súdny prípad, kde bol súdený istý mäsiarsky tovariš Ján Jánošík. Dolapený bol pri krádeži v Lopušnej (dnes Lopúšne Pažitie) vo včelíne Juraja Ďurika a odtiaľ bol prevezený do väzenia na hrad Budatín. Po zložení zábezpeky vo výške dvesto zlatých bol z väzenia prepustený. Zábezpeku zaňho zložili obyvatelia Dolného Vadičova na čele s richtárom Matejom Matuškom a prísažným Tomášom Leluhom. Tam sa zrejme Ján v tom čase zdržiaval.
Ján sa zaviazal ďalej nekradnúť a zlepšiť svoj život. Pritom prisľúbil, že sa nebude mstiť Jurajovi Durišovi za udanie. Je celkom pravdepodobné, že mohlo ísť o málo známeho brata slávneho slovenského zbojníka Juraja Jánošíka. Jána tak ako jeho brata Juraja stihol podobný osud a koncom roka 1713 skončil na šibenici.
Zaujímavým je bezpochyby fakt, že aj táto jeho kriminálna aktivita na jar roku 1712 mohla súvisieť s jeho slávnejším bratom, i keď ten sa v dokumente nespomína. Juraj Jánošík totiž práve v tom čase aktívne zbíjal (začal okolo sv. Michala 1711). Ak by nami spomínaný Ján Jánošík bol totožný s Jurajovým bratom, vysvetľovalo by to niektoré veci.
Napríklad snahu Martina Jánošíka, získať v jeseni 1710 syna Juraja naspať z Bytčianskeho zámku na hospodárstvo, keďže Ján kvôli tomu, že sa mu podarilo dostať do mäsiarskeho učenia v Budatínskom panstve už zrejme nemal záujem o prevzatie držby urbárskej pôdy po otcovi. Otec si tak snažil zabezpečiť pomoc na obhospodarovanie rodinou držanej pôdy návratom druhého syna.
Zemepáni a politické pozadie prenasledovania
Mimochodom je všeobecne známym faktom pôvodná účasť Juraja Jánošíka vo vojsku Františka II. Rákociho. Málo ľudí sa však doteraz zaujímalo otázkami, kto boli vlastne zemepáni Juraja Jánošíka, na ktorých panstve žil on aj jeho rodina? A prečo títo zemepáni v druhej dekáde 18. storočia tak húževnato prenasledovali jeho aj jeho družinu?
Pretože majiteľmi Tepličianskeho panstva, kam vtedy aj Terchová ešte spadala, boli Ján Jakub a Fridrich Löwenburgovci. A kto boli títo páni? Boli to tí najvernejší a najoddanejší stúpenci panovníka Leopolda I., ktorí sa vďaka jeho priazni dostali na vysoké pozície v štátnej správe. Predovšetkým Ján Jakub Löwenburg, ktorý bol kráľovským radcom a kráľovským komisárom pre obnovu banských miest. Naopak Fridrich Löwenburg sa sústredil hlavne na vojenskú dráhu a veľmi aktívne a oddane bojoval na cisárovej strane v povstaní Františka II. Rákociho. Bol priamo veliteľom v Satu Mare a kratší čas aj veliteľom Pešti. Obaja bratia tak mali zrejme veľmi negatívny postoj ku kurucom.
Kysuckí zbojníci spájaní s Jánošíkom a Uhorčíkom
Aby sme inak chápali, aký hlboký základ mali zbojníci spájaní s Jurajom Jánošíkom na Kysuciach a pred ním s Tomášom Uhorčíkom, tak si môžeme vymenovať zbojníkov z Kysúc, ktorých títo dvaja spomenuli vo svojich výpovediach počas súdnych procesov.
Boli to Hrtús z Turzovky, Pavol Bernát (Bernatík) z Novej Bystrice, Vrábel z Novej Bystrice (obesili ho), Juraj Turiak z Rakovej (zabili ho), Andrej Pobera z Čadce (zabili ho), Kubiatko z Čadce (zabili ho), Jakub Chlasták z Oščadnice (zabili ho), Hunčiak, alias Huncaga alebo Turiak zo Staškova, Adam Šušalka z Turzovky, Plavčík z Dunajova, Ondrej Kindis zo Zborova nad Bystricou, Bagaj z Rakovej, Kovalský z Rakovej, Ondráš z Dlhej nad Kysucou (vysoký ryšavý, popravený v Tešíne), Ján Tluček z Horelice, Bartek z Predmiera pri Turzovke (popravený v Tešíne), Michník z Turzovky, Adam Tichý z Turzovky.
Okrem toho sa podľa Uhorčíka sa na zboj s Jánošíkom mali strojiť aj Sýkora v Krásne nad Kysucou so synmi Adamom a Tomášom (u nich v Kráne na salaši sa podľa Uhorčíka Jánošík aj dlhší čas zdržiaval), Matúšek z Rakovej, Juraj Grulec zo Zákopčia, Kudliak a Juraj Štedrák z Krásna nad Kysucou, Moravec z Rakovej, Kišíkovci zo Zborova, Kvašňovský z Oščadnice, Martin Oravček z Turzovky a ďalší.
Nesmieme zabudnúť ani na v Žiline lámaním v kolese v septembri 1712 popraveného Mikuláša Šusteka z Krásna nad Kysucou, ktoré bol priamo Jánošík s kumpánmi sňať v noci z kolesa a dôstojne pochovať. Bavíme sa tu teda o tridsiatich mužoch spájaných so zbojníctvom, Uhorčíkom či priamo Jánošíkom z územia Kysúc.
Uhorčík inak vo svojej výpovedi spomenul aj príhodu, kedy sa rozhodol ukončiť svoje zbojníčenie po tom ako sa pochytil a pobil s ďalším zbojníkom v skupine Hvizdalom nad Lodnom povyše Juríčkovej. Príčinou bolo, že Hvizdala chcel aby družina prepadla varínsku faru, s čím Uhorčík v žiadnom prípade nesúhlasil.
Aj po poprave Jánošíka a Uhorčíka stoličné úrady ale aj panské pokračovali v prenasledovaní kohokoľvek súvisiaceho s týmito zbojníkmi. Pokračovali ďalšie a ďalšie súdne procesy, ktoré často končili popravou obvinených. Išlo doslova o vyhlásenie vojny úradov zbojníkom. Aj v týchto zložitých časoch tak možno hľadať príčinu vzniku kultu okolo postavy zbojníka, ktorý sa stal stelesnením všetkých ostatných a celého tohto obdobia.
Spor o Jánošíkovu pôdu po 150 rokoch
Sto päťdesiat rokov po smrti Juraja Jánošíka sa súdili obyvatelia Terchovej, ktorí túto pôdu získali ešte v prvej polovici 18. storočia zrejme nedlho po Jánošíkovej smrti. Doslova píšu: Ač práve čiastku cez niekedy chýrneho zbojníka Jura Jánošíka pred približne 150ma rokmi na pusto zanechanú naši predkovia Martin a Mišo Holeš dávno ešte pred vyjdením milostivého Urbára od Slávneho panstva chytiť prinútení boli a v úžitku takej čiastky sme my dole podpísaní. Roku 1811 Dna 1 apríla prostredníctvom milostivého rozhodnutia Slávnej Panskej Stolice v Kaštieli Gbelianskem konanej potvrdení sme boli, však ničmenej predsa potomci a nápadníci tehože Jánošíka nám aj ďalej ve veci tejto nepokoj robiť a nám tu istú čiastku všelijakým fortieľnym spôsobom odnímať sa opovažujú.
Z uvedeného je zrejmé, že z Jánošíkovej rodiny nezostal nikto, kto by po jeho smrti a po extrémne mrazivých a neúrodných rokoch 1715-1716 na tejto pôde zostal. Podľa ich slov zostala prázdna ako pustka. Jeho dom s pozemkom patriacim jeho rodine, tak v tom čase vzala do držby rodina Holešovcov, ktorá na ňom hospodárila ďalších vyše 100 rokov, až kým sa v prvej polovici 19. storočia nezačala o túto pôdu súdiť s ohlasujúcim sa Juraja Jánošíka.
V roku 1829 boli podľa tohto dokumentu užívateľmi pôdy a domu Juraja Jánošíka Ján Holeš, Adam Holeš a Štefan Holeš. Jánošíkovci zasa tvrdili, že do tejto Jánošíkovej čiastky sa vtedajší želiari Holešovci priženili a tak sa na nej ocitli. O tom vtedy pred súdom svedčili a prinavrátenie tejto zeme požadovali Jozef Jánošík, Ján Jánošík, Martin Jánošík, Ján Jánošík mladší a Ondrej Jánošík. Informácia o tomto súdnom spore by azda dnes mohla napomôcť upresniť niektoré lokality súvisiace s týmto slávnym zbojníkom.
Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum
Ilustrácia: Gemini AI
Zdrojové dokumenty:
Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči.
Magyar Nemzeti Levéltár: Szunyogh család.
KOČIŠ, Jozef: Neznámy Jánošík. 1 vyd. Martin : Osveta, 1986. 140 s.
