Dnes si podrobnejšie priblížime jednu z najzáhadnejších stavieb v histórii obce Nová Bystrica, ktorou bezpochyby bola veža na vrchu Javorina (na hranici, nie jej menovkyňa v obci) vo Vychylovke na slovensko-poľských hraniciach. Význam tohto vrchu i samotnej veže upadol azda najvýraznejšie zo všetkých častí obecných dejín do zabudnutia. Pre ozrejmenie skutočností vedúcich k zhotoveniu tejto veže sa musíme spoločne pozrieť do dvadsiatych rokov 19. storočia. V tom čase cisárski vojenskí kartografi pracovali na podrobnejšej forme celokrajinského mapovania, ktorá mala nahradiť zastarané mapy prvého mapovania, ktoré v sebe nezahŕňali industriálny a infraštruktúrny pokrok celej monarchie. Boli totiž už takmer sedemdesiat rokov staré. Podrobnejšie mali byť spracované i reliéfne členitosti terénu pre prípadný presun vojsk jednotlivými oblasťami.

Samotnému mapovaniu v príslušných častiach ríše predchádzalo vybudovanie vyvýšených tzv. trigonometrických bodov, z ktorých sa merania uskutočňovali. Najvýhodnejším bodom pre merania v oblasti Bystrickej doliny bol vrch Javorina a čiastočne i vrch Veľká Rača. Na oboch týchto kopcoch bolo teda nevyhnutné vyklčovať les v úrovni hrebeňa a postaviť trigonometrické body, resp. veže.

Výstavba v roku 1821

K výstavbe veže v Novej Bystrici sa pristúpilo v roku 1821 a v tom roku bola i dokončená. Merania na nej prebiehali nasledovne až do roku 1823. Výstavbu veže financoval monarchia. Obec na ňu prispela len pol mericou vápna (približne 27 litrov). Pri výstavbe sa zúčastnili cisársky astronóm, inžinier, strážmajster a niekoľko drábov i úradníkov, ktorých obec na vlastné útraty ubytovala u dedinského notára a učiteľa Jozefa Damáška. Pritom sa uvádza, že nájomníci mu poškodili niekoľko perín a nádob a strážmajster mu rozbil lampáš. Všetka škoda predstavovala tri zlaté.

Základy veže boli podľa doterajších predpokladov murované z kameňa a na ne bola pristavená drevená konštrukcia. Murárske práce vykonali murárski majstri, ktorí boli dlhodobo osvedčení v službách Tepličianskeho panstva. V tomto čase sa jednalo o obyvateľov dedín v blízkosti Tepličky, ale aj o obyvateľov Krásna nad Kysucou a Zborova nad Bystricou. V Novej Bystrici v tom čase toto povolanie ešte nemalo širšie uplatnenie. Za stavbou drevenej konštrukcie však možno hľadať miestnych zručných tesárov, ktorí tu mali dlhodobú tradíciu.

Prekvapujúce je, že pozostatky kamenných základov sa ešte i po takmer 200 rokoch od postavenia veže na vrchu Javoriny i dnes nachádzajú. Kopec pritom nebol pre účel výstavby veže vybraný vôbec náhodne. S výškou 1173 metrov je jedným z najvyšších vrchov Kysuckých Beskýd popri Veľkej Rači (1236) a Veľkej Rycerovej (1226). Každý kto dnes vystúpi na vrchol si okamžite uvedomí dôvody. Výhľad je naozaj ohromný napriek tomu, že značnú časť v súčasnosti znemožňujú stromy. Ak si ich odmyslíme, je z vrcholu porovnateľný výhľad ako z vrcholu Veľkej Rače, hlboko do vnútrozemia Slovenska i Poľska.

Dôležitý prvok v boji so zbojníctvom

Vďaka rozsiahlemu výhľadu a prehľadu z hrebeňa o dianí v hraničnom pásme oboch krajín veža nestratila význam ani po ukončení meraní pre mapovanie. Naopak, stala sa jedným z dôležitých prvkov pri boji s dlhodobým neduhom tohto kraja, zbojníctvom. Zbojnícke časy totiž zďaleka neskončili v období začiatku osemnásteho storočia, keď sa tomuto remeslu venoval Juraj Jánošík. Naopak táto oblasť bola zbojníckou tradíciou známa od čias stredoveku až po časy konca feudalizmu (1848).

Skoczylas, Wladyslaw - Zbojníci

Situáciu nezlepšilo ani začiatkom novoveku povolenie vrchnosti prichádzajúcemu nevypočítateľnému valašskému elementu nosiť zbrane. Kysucký kraj bol chudobným krajom, a tak často voľba medzi smrťou hladom a zbojníckym remeslom, nútila mnohých mužov venovať sa takejto forme obživy. Väčšinou sa ale na zbojnícke remeslo vydávali bývalí vojaci. Napriek tomu, že zrušenie nevoľníctva Jozefom II. v roku 1785 umožnilo obyvateľstvu slobodnejšie sa sťahovať, čo aj mnohí využili, pohraničná oblasť bola stále atraktívnou pre zbojachtivých ľudí, a to z jednoduchého dôvodu. V prípade hroziaceho nebezpečenstva v jednej krajine sa totiž zbojník, prípadne jeho skupina, mohol narýchlo presunúť do krajiny druhej a uniknúť tak trestu.

Treba poznamenať aj fakt, že zbojníci v prvej polovici 19. storočia, na rozdiel od zbojníkov v čase Jánošíka, boli krutými kriminálnikmi, ktorí nemali zábrany prakticky pred ničím. Väčšinou sa jednalo o vojenských dezertérov, ktorí mali bohaté skúsenosti s drastickým rabovaním, ničením a zabíjaním. Často útočili na salaše a odľahlé usadlosti. V bezpečí pred nimi neboli ani predstavitelia obce, ktorí často nosili finančné dávky (výbery daní ) panstvu.

"Lapačky" na zbojníkov

Počas prvej polovice 19. storočia bolo na zbojníkov uskutočnených niekoľko „lapačiek“, na ktorých sa zúčastňovali obyvatelia všetkých obcí Bystrickej doliny. Významnú úlohu pri týchto akciách zohrávali aj veže na vrcholoch Veľká Rača a Javorina, kde bolo jednoduché sledovať situáciu v pohraničnom pásme. Ešte v časoch keď veža nestála, v roku 1795, bol na vrchu Príslop chytený poľský vojenský dezertér Bulka, ktorý sa vydal na zboj a dlhší čas terorizoval tunajšie pohraničné pásmo. Veľká lapačka sa uskutočnila v roku 1823 a ďalšia prebehla v roku 1826, nasledujúca 1828. V roku 1835 chytili zbojníka Riečničania a na jednu noc, kým ho odviedli drábi, ho v obci ubytovali a nakŕmili. V roku 1839 zbojníka chytali v oblasti Klubinskej doliny. Zmienky o akciách zbojníkov máme ešte i z rokov 1844-45.

Veža na vrchu Javorina tak svoj druhotný význam napĺňala ešte dlho po uskutočnení druhého vojenského mapovania a aj pre túto vlastnosť bola udržiavaná. Toto nám dovoľuje tvrdiť hlavne skutočnosť, že stála ešte i v časoch tretieho vojenského mapovania, keďže je v jeho mapách zahrnutá. V časoch tretieho vojenského mapovania tak rovnako poslúžila pre svoj prvotný účel, to jest k efektívnejšiemu zameraniu členitosti terénu obce Nová Bystrica a jej susedov. V tejto súvislosti teda možno otvorene tvrdiť, že veža na vrchu Javorina bola dlhšiu dobu významnou stavbou v histórii obce Nová Bystrica.

Zdroje pramenných údajov: ŠA ZA, MNL

autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.