Čelkovci a čelkovský dom v Kysuckom Novom Meste

Budova má už na prvý pohľad starší pôvod. Podľa Súpisu pamiatok z roku 1968 bol dom postavený v druhej polovici 18. storočia v barokovom slohu. Dvojpodlažný dom má v dnešnej podobe pôdorys v tvare písmena L, šesťosovú fasádu a vysokú manzardovú strechu. Vstup z ulice tvorí jednoduchý polkruhový portál s bránou, na uličnej fasáde je v prízemí päť a na poschodí šesť okien. Prízemie je bosované, od poschodia oddelené horizontálnou kordónovou rímsou, pod strechou prebieha výrazná korunná rímsa.

Okná v prízemí majú jednoduché pravouhlé ostenie, na poschodí je ostenie okien bohato zdobené s masívnou šambránou, a okno nad bránou má v parapete umiestnený štukový erb. Manzardová strecha je členená štyrmi vysokými vikiermi s bohatou štukovou výzdobou. Objekt je podpivničený.

Čelkovský dom v Kysuckom Novom Meste, nedatované (Zdroj: Mestská knižnica KNM)

Budova bola v osemdesiatych rokoch 20. storočia obnovená a upravená pre potreby Mestskej knižnice. Fotografie z archívu Mestskej knižnice zachytávajú jej stav tesne pred obnovou. Zachovalo sa však aj niekoľko starších záberov domu. Na starej nedatovanej pohľadnici z archívu Mestskej knižnice je dom zachytený niekedy na začiatku 20. storočia, už v dnešnej podobe. Dve fotografie ukazujú prednú uličnú aj zadnú dvorovú časť domu s bohatou zeleňou.

Pred uličnou fasádou domu bola vytvorená menšia predzáhradka s murovanými stĺpmi a kovovým mrežovým plotom. Murovaný plot je vidieť aj v dvorovej časti. Staršiu podobu domu zachytáva ďalšia pohľadnica s dvoma fotografiami, na ktorých dom vyzerá inak ako dnes. Pôvodná fasáda bola takisto šesťosá, no okná v prízemí aj na poschodí mali rovnakú jednoduchú pravouhlú šambránu s členitou nadokennou a podokennou rímsou. Kordónová rímsa ako aj bosáž prízemia chýba, no fasádu členili tri vertikálne štukové obrazce situované po oboch stranách vstupného portálu a medzi oknami vpravo od portálu, obrazce v tvare zrkadla boli vysoké na výšku dvoch podlaží, siahali až po korunnú rímsu.

Ďalší štukový obrazec bol umiestnený nad bránou, pravdepodobne ešte bez čelkovského erbu. Strecha bola vysoká, manzardová, no ešte bez strešných vikierov, zjavne pokrytá dreveným šindľom. Mladšia pohľadnica zachytáva strechu už s vikiermi a s plechovou krytinou. Odlišná bola aj predzáhradka pred uličnou fasádou. Tvoril ju nízky múrik a zdobený kovový plot. Aj táto pohľadnica zachytáva dvorovú časť domu, kde vidieť bohatú výsadbu členenú cestičkami, pričom prístupovú cestičku do domu lemovali dva tehlové murované stĺpy.

Pečať Štefana Čelka (Zdroj: https:sk.wikipedia.org)Podľa vzhľadu pohľadnice možno usudzovať, že bola vydaná pravdepodobne ešte pred rokom 1900, zachytáva teda podobu domu pred veľkým požiarom v roku 1904. Dom bol pri požiari zrejme poškodený, preto musel byť prestavaný a získal tak dnešnú podobu. V čase vzniku oboch pohľadníc, teda ešte za existencie monarchie, boli majiteľmi domu príslušníci rodu Čelkovcov. O ich vlastníctve svedčí predovšetkým čelkovský erb na uličnej fasáde domu. Na staršej pohľadnici je navyše vytlačené meno Cselkó Jenő, teda Eugen Čelko. Na oboch fotografiách je muž v uniforme, pravdepodobne samotný Eugen Čelko.

Eugen sa narodil v roku 1870 v Trenčíne, pochádzal však zo zemianskej rodiny Čelkovcov z Kysuckého Nového Mesta. Pôvod rodu Čelko siaha ešte do stredoveku. Čelkovci boli najskôr škultétskym rodom, neskôr získali povýšenie do šľachtického stavu a v roku 1559 im Ferdinand I. potvrdil vlastníctvo rodového majetku v Čelkovej Lehote. Niektorí členovia rodu pôsobili ako zemepanskí úradníci – Benedik bol v roku 1510 bystrickým kastelánom, Pavol v rokoch 1669 až 1688 provizorom budatínskeho panstva. Jeho brat Ján (I.) získal niekedy okolo roku 1685 šlandorovský grunt v Kysuckom Novom Meste, na ktorom sa neskôr usadil jeho syn Ján (II.), zakladateľ kysuckonovomestskej línie rodu.

Čelkovský dom pred požiarom v roku 1904 (Zdroj: Mário Janík)Ján (II.) bol dvakrát ženatý, obe manželstvá uzavrel s miestnymi meštiankami – prvá manželka Barbora Ďu‐ ranová bola dcérou Štefana Ďuranu, druhá Barbora Šťastná dcérou Juraja Šťastného a vdovou po Ondrejovi Bivolovi. Z dvoch manželstiev mal Ján (II.) štyroch synov – Jána (III.), Štefana, Ondreja a Mikuláša. Krátko pred druhým sobášom spísal listinu, podľa ktorej chcel dať svojej budúcej manželke a prípadným deťom časť svojho majetku, aby dostali rovnaký podiel ako jeho synovia z prvého manželstva. Barbora svoju čiastku mala dostať aj v prípade, že by sa z manželstva nenarodili žiadne deti.

V roku 1728 býval na šlandorovskom grunte, vlastnil však aj štvrtinu ďuranovského gruntu, kde ďalšími majiteľmi boli jeho švagor Michal Bielek a svokor Štefan Ďurana. Ján (II.) nebol spokojný s rozdelením gruntu, podľa vlastných slov nemohol v plnej miere využívať svoj diel, žiadal preto mestskú radu o nápravu. Zomrel v Kysuckom Novom Meste v roku 1751. Synovia Jána (II.) mali početné potomstvo, na tomto mieste si však pripomenieme len tých významnejších. Ján (III.) mal s manželkou Zuzanou Nideckou synov Mikuláša a Jozefa.

Obaja z rodného mesta odišli na štúdia a usadili sa na iných miestach v Uhorsku. Mikuláš najskôr študoval právo vo Viedni, po skončení štúdií pôsobil v roku 1765 ako úradník tridsiatkovej komory, od roku 1767 ako podnotár a neskôr ako fiškál v Kremnici, kde štyrikrát zastával úrad senátora, potom odišiel do Banskej Bystrice a odtiaľ v roku 1788 do Banskej Štiavnice, kde pôsobil ako senátor a riaditeľ školy, súčasne v župnej správe zastával úrad prísažného. V roku 1819 požiadal o potvrdenie svojho šľachtického stavu. Pri tejto príležitosti sa spomínajú aj jeho synovia Ľudovít Augustín a Anton Alojz, brat Ján, farár v obci Batya v Kaločskej arcidiecéze, a Karol, syn Mikulášovho brata Jozefa, advokáta v Banskej Štiavnici.

Zadná strana čelkovského domu v 80. rokoch 20. storočia (Zdroj: Mestská knižnica KNM)

Štefan sa v roku 1736 oženil s Annou Kellerovou, dcérou budatínskeho úradníka Ondreja Kellera, najmladší Mikuláš si vzal za manželku Annu Lukáčovú. Ich potomkovia žili ďalej v Kysuckom Novom Meste. Ondrej si za manželku vzal Annu, dcéru senátora Juraja Kubicu a neter richtára Mikuláša Kubicu, ktorý v roku 1741 získal nobilitáciu. Ondrej mal štyroch synov – Jána, Štefana, Ondreja a Daniela. Všetci štyria v roku 1829 žiadali spoločne Trenčiansku stolicu, aby im potvrdila ich šľachtický stav.

Najvýznamnejšie postavenie z nich získal Štefan. Bol známym jazykovedcom a publicistom, pôsobil ako profesor na gymnáziu v Banskej Bystrici, vo Zvolene, neskôr ako profesor maďarského jazyka a literatúry na Kráľovskej akadémii v Bratislave, od roku 1835 bol prodekanom filozofickej fakulty. Dodnes sa zachovala jeho pečať, ktorú odtlačil v roku 1826. Traja ďalší bratia žili v Kysuckom Novom Meste, kde boli Ján a Ondrej niekoľkokrát zvolení za senátorov. Ondrej sa oženil s Teréziou Šurmanovou, v roku 1822 sa im narodila dcéra Paulína.

Čelkovský dom, in teriér, nedatované (Zdroj Mestská kni žnica KNM)

Tá sa neskôr vydala za svojho o päť rokov staršieho prvostupňového bratanca Pavla, Danielovho syna. Pavol vyštudoval za advokáta, rovnako ako jeho brat Ján, ktorý sa po štúdiách usadil v Bratislave. Pavol sa vrátil do rodného mesta, kde sa mu v roku 1843 narodil syn Eugen, ktorý neskôr pôsobil ako župný úradník v Trenčíne. V roku 1870 sa v Trenčíne oženil s dcérou miestneho lekára Máriou Husárovou, v tom čase len sedemnásťročnou. Ešte v tom istom roku sa im narodili dvojčatá Eugen a Oskar. Eugen st. zomrel už v nasledujúcom roku na zdĺhavú pľúcnu chorobu vo veku 28 rokov. Hoci zomrel v Trenčíne, pochovali ho v Kysuckom novom Meste, rovnako ako syna Oskara, ktorý zomrel tri roky po otcovi. Druhý syn Eugen je onen Cselkó Jenő, spomínaný na pohľadnici. Oženil sa s Vilmou Kneusel‐ ‐Herdliczka, ktorej rodina získala povýšenie do šľachtického stavu nedlho predtým, v roku 1888.

Počas prvej svetovej vojny zastával úrad hlavného slúžneho. V pamätnej knihe Krásna nad Kysucou sa zachovala spomienka naňho, aj keď nevyhnutne poznačen časovým odstupom: „Všetci vojnopovinní občania do 37. roku boli do 24 hodín po vinní nastúpiť na vojenskú službu, pod hrozbou trestu smrti guľkou alebo povra zom. Úbohí mladíci, otcovia rodín „na smrť odsúdenci“, so slzami v očiach sa lúčili s ro dinami, ktoré mnohí nikdy neuvidia. V Ky suckom Novom Meste na stanici hlavný slúžny Cselkó Jenő, Maďar hrubého zrna, stál na schodkoch vagóna a vydával roz kazy k rýchlemu odjazdu vlakov. Banda hrala rezké čardáše, púť z Višňového pod zástavami kostolnými sa lúčila plačlive od vojska a do toho zaznievali škreky Maďa rov a hlavne Židov, tešiacich sa na vojnu, na dobré kšefty v mútnej vode „Éljen a há borarú“, „Nech žije vojna.“

Jeho ďalšie životné osudy nie sú zatiaľ známe. Zomrel v roku 1945 v Bratislave a je pochovaný na cintoríne pri Kozej bráne. Za zmienku ešte stojí Albert Arnold, Eugenov strýko, ktorý tiež žil v Trenčíne. Jeho manželkou bola Helena Kubicová zo šľachtického rodu Kubicovcov, v priamej línii prapravnučka richtára Mikuláša Kubicu.

Čelkovský dom v súčasnosti (Zdroj: Mestská knižnica KNM)

Čelkovci okrem domu na Belanského ulici vlastnili aj majer v Dubí, a v roku 1913 si zriadili vlastnú rodovú hrobku, umiestnenú v bočnej kaplnke kostola sv. Jakuba, kde sa dodnes zachoval náhrobok na pamiatku tu pochovaných členov rodu – Daniela († 1825), jeho syna Pavla († 1878), Pavlovej manželky Paulíny († 1895), ich syna Eugena († 1871), Eugenovho syna Oskara († 1874), Sáry (†1884), dcéry Alberta, a napokon Albertovej manželky Heleny († 1896), rodenej Kubicovej.

Mgr. Danka Majerčíková

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>