Mnohí dolinu cez obec Povinu poznajú najmä zo sedla bicykla. Počas tejto zimy sme objavovali okolité krásy Poviny pešo. Náš prvý výlet začíname v osade Tatárovci (na niektorých mapách uvádzaná ako Tarabovci), ktorá je zaujímavá tým, že sa tu dajú nájsť pôvodné drevené domčeky.

Na internete som sa dočítala, že v minulosti sa v tejto osade, ktorá je aj na zozname kultúrnych pamiatok Slovenska, plánovalo vytvorenie skanzenu – vďaka tomu jej hovorili aj dolnokysucký Vlkolínec. Vybudovanie skanzenu sa napokon neuskutočnilo, čo je určite škoda.

V osade nájdete zrekonštruovaný kamenný kríž a zvoničku, ktorá je zakrytá strieškou. Stoja pri sebe neďaleko od jednej z pôvodných chalúpok v blízkosti mohutnej lipy. Z textu z tabuľky sa dozvedáme, že o rekonštrukciu sa v roku 2017 postarala rodina miestnych rodákov s menom Jančigovci. Títo našli svoje nové pôsobisko v Amerike.

Od chalúp cez lúky strmším stúpaním vychádzame do sedielka medzi Senkovom a Belanovským vrchom. Sú tu pekné výhľady, sme vo výške asi 650 metrov nad morom. Pri dobrej viditeľnosti sa vpravo ukazujú ponad Kysuckú vrchoviny jedny z najvyšších kopcov Malej Fatry – rozoklaný skalnatý Veľký Rozsutec a vpravo od neho hôľny Stoh. To je zaujímavá čerešnička na torte, čo sa týka výhľadov.

Vpravo je zalesnený Senkov a nechýba pohľad ani na majestátne Steny, ktoré končia Ľadonhoro. Na druhej strane končia Poľanou nad Budatínskou Lehotou. Z druhej strany sa ponad povinskú dolinu ukazuje zdvíhajúci sa hrebeň so Skáčkovou horou a Žihľavným grúňom. Na tento kopec vedie od Jedľoviny zelená turistická značka. Neskôr sa napája na hlavnú červenú turistickú značku vedúcu hrebeňom Kysuckej vrchoviny.

Po lúkach, ktoré sú okrášlené veľmi peknými solitérnymi ihličnatými stromami, sa dá pohodlne klesať dolu až do Poviny. Trasa je výhľadová a bez lesa, stále s výhľadmi. Z nižšie položených lúk, kde ste aj viac krytý pred prípadným vetrom, sa ukazujú širšie pohľady smerom na Javorníky za riekou Kysuca. Ukazuje sa okolie Tábora nad Kysuckým Novým Mestom. Viac vpravo vidíme aj vyššie položené osady Klinkovci, či Mičekovci a doprava pokračujúci hrebeň ku Petránkam ku Čadci. Škoda, že najmä okolie spomínaného Tábora je silne poškodené ťažbou a lesy sú tu viditeľne na ústupe.

Na Belanovský vrch sa dá vystúpiť aj po neznačenej lesnej cestičke z bočnej povinskej doliny, ktorá vedie do osady Sidorovci. Na lesnú cestičku sa dá odbočiť doľava asi po pol kilometri za miestom, kde sa spája Povinský a Sidorovský potok. Cestička je pomerne strmá, najprv prechádza lesom, potom lúkami a dostanete sa na pekné miesta, kde svahy lemujú aj staré ovocné stromy. Na tejto trase sme nestretli veru ani nohu a naplno sme si tu mohli vychutnávať krásy prírody. Mali sme tu šťastie na peknú zimnú námrazu.

Do tretice sme návštevu obľúbeného Belanovského vrchu spojili s návštevou aj spomínaného zalesneného vrchu Senkov. Ku nemu vychádzame po neznačenej ceste, ktorá odbočuje doľava ešte pred osadou Sidorovci. Cesta nás vyvádza okolo poľovníckeho posedu na zalesnený hrebienok, ktorý nás vedie priamo na Senkov. Pomerne pohodlnú cestu na dvoch miestach hatí hustá mladá bučina, ale tento úsek je našťastie iba krátky. Bez problémov nich prechádzame a vychádzame na najvyššie položený Senkov. Tu stojí mohutný listnatý strom, pri ktorom sa fotíme. Poniže nachádzame neznačenú cestu vedúcu od Stien, ktorá nás vedie na výhľadové lúky, a tu to už poznáme.

Prajem všetkým milovníkom prírody a pekných výhľadov zaujímavé a dobrodružné objavovanie krás povinského chotára. Pripájam niekoľko fotiek zo zimného obdobia, keď sme tieto nezvyčajné miesta navštívili. Zažili sme tu rôzne počasie, každé z nich malo svoje jedinečné čaro. Lúky a výhľady sa nám veľmi páčili a určite sa sem ešte vrátime.

autor a foto: Jana Bílešová