Máte radi tradičnú ľudovú architektúru regiónu Kysuce, turistiku, krásnu prírodu a výhľady? Potom Vám odporúčame návštevu orlieho hniezda s názvom Valangy, ktoré sa vypína nad obcou Oščadnica, napriek tomu patrí obci Klubina.
Najmä v zimnom období navštívi známe lyžiarske stredisko v Oščadnici množstvo lyžiarov, nepochybne sa medzi mini nájde aj niekoľko turistov, ktorí možno ani len netušia o osídlení ukrytom v náručí Veľkej Rače. A pritom stačí tak málo. Stačí uprieť svoj zrak na neďaleký kopec, kde pri troche šťastia človek uzrie stúpať biely opar, ktorý nevychádza z kopcov, ale z chalúp, ktoré tvoria výnimočné osídlenie regiónu Kysuce.
Valangy doslova pripomínajú žijúce praveké hradisko, orlie hniezdo, dotýkajúce sa hviezd. Pravdupovediac, ťažko by sme hľadali podobnú lokalitu v rámci regiónu Kysuce. Pred sebou nevidíte nič, iba kopec a les ukrývajúci toto mystické miesto.
V čom tkvie ich výnimočnosť? Valangy právom patria medzi naše najvyššie položené osídlenia. Avšak osada patrí medzi jedinečné nielen svojou nadmorskou výškou, ale i istou surovosťou prírody, odľahlosťou, samotou tohto miesta. Človek na tomto mieste nepochybne musí cítiť prítomnosť istej energie, záhadného ducha minulosti čo chce vypovedať svoj dávny príbeh každému, ktorý je ochotný počúvať.
My sme sa za týmto „duchom minulosti“ vydali z obce Oščadnica – Lalikovci. Auto sme nechali na parkovisku pod osadou Haladejovci a pešo pokračovali okolo Lalikovho potoka. Nečakajte tu žiadny spevnený povrch. Prekvapí Vás blato, kamene a dostatok vody na trase, teda najmä, ak sa tu vydáte ako my v mesiaci apríl.
Trasa je to však napriek všetkým úskaliam krásna (dĺžka 1,77 kilometra, prevýšenie 240 metrov). Alternatívou môže byť trasa cez osadu Haladejovci a Rovný vrch (dĺžka 2,77 kilometra, prevýšenie 275 metrov). Prístup do osady Valangy je samozrejme možný aj z opačnej strany kopca, teda z obce Klubina. Tu sa však už bavíme o inej dávke kilometrov a inom prevýšení.
Osadu Valangy nájdete v nadmorskej výške cca 880 metrov na severnom svahu vrchu Veľká Rača. Osídlenie obopína rovnomenná národná prírodná rezervácia.
A hoci sa oči osadníkov upriamujú do doliny obce Oščadnica, Valangy patria pod obec Klubina. Tento fakt sa aj v súčasnosti pomerne ťažko dostáva do povedomia ľudí. Mnoho z nich považuje vrchol Veľkej Rače i Valangy za územie obce Oščadnica. Súčasné mapy ale nepustia. História zvykne meniť názvy lokalít a osád. Táto „stará dáma“ to má jednoducho vo zvyku, nebojí sa rozdeliť veľké územia, ba aj štáty, ťažko proti nej bojovať. Pri putovaní históriou nikdy nesmieme zabúdať na súčasný stav. Minulosť sa väčšinou opakuje, spory o toto územie tu boli v minulosti a zjavne pretrvávajú dodnes.
Súčasné „spory o Valangy“ občas pripomínajú nešváry v skupinách o slovenských hradoch, ktorých nájdeme na sociálnych sieťach neúrekom. Často sa tam stretávame s názorom našich južných susedov, že hrady na území Slovenskej republiky nepatria Slovákom, ale Maďarom. Pýtame sa teda, ideme vrátiť slovenské hrady Maďarom?
Ale poďme my radšej späť na Valangy. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime čo najviac pootvoriť tajomné dvere minulosti tejto osady, ktorú v súčasnosti tvorí päť objektov a dve udržiavané studne. Nad osadou a v jej okolí ale badať viacero zaniknutých stavieb. Úlohu sprievodcu týmito miestami ochotne prijal náš priateľ Martin Kučerik z Oščadnice, známy tiež ako OutdoorMan.
Nedá sa inak, než ako vnímať Valangy a Veľkú Raču v akejsi symbióze, súzvuku, preto považujeme za potrebné aspoň máličko nazrieť aj do minulosti vrchu samotného.
Veľká Rača, veľká záhada spojená s dávnym názvom
Písomné zdroje siahajúce až do obdobia stredoveku nazývajú vrch „Hradnica – Hrádek“, ba čo viac, poznáme aj historický názov potoka, prameniaceho pod Veľkou Račou. Reč je o Klubinskom potoku, ktorý bol v minulosti označovaný ako „Hrádek – Hrádok“.1
Z čoho ale vzniklo slovo „Rača“? Historik Mgr. Drahomír Velička, PhD. to vysvetľuje na príklade „Hradčan – Račan – Rača“.1
Autor knihy Dejiny osídlenia Kysúc sa ďalej opiera o záznamy z roku 1325, kde Ján Petzold dostal do dedičnej držby opustenú lokalitu Krásno. Podľa listín sa toto miesto nachádzalo „ex alia parte aque Hreduh vocate“. Práve slovíčko „Hreduh“ považuje historik za deformáciu názvu „Hrádek“.1
So zaujímavým názvom Veľkej Rače sa stretávame i pri metácii (ohraničovaní) Krásna (Krásna nad Kysucou) z roku 1417. Vrch sa v listine spomína ako „montis Hradnicza vocatum, ac Radcza“.2 Iný zdroj uvádza „mons Hradnicha vocata ac Radcha“.1
Z listiny je zrejmé, že sa istý čas používal dvojaký názov vrchu, Hradnica i Rača. Za mienku určite stojí aj opis krajiny, stretávame sa s ním v listine nasledovne.
„Ďalej prišli (ľudia vykonávajúci metáciu) k spomínanej južnej ceste a dobrej ceste po akejsi hore a cez vrchol tej hory nazývanej Hradnica a tiež Rača, na mieste kde je akási lúka, tu sa skláňa cez cestu a prechádza k potoku nazývanému Klubinský, kde označili hranicu.“2
Ťažko dnes už povedať čo stálo na vrchu Veľkej Rače. A či tam vôbec niečo stálo. Možno to bolo praveké hradisko, útočisko a vedomosť o tomto opevnenom mieste sa preniesla až do stredoveku, kde vrch dostal svoj názov „Hradnica – Hrádek“. Možno bol vrch využitý iba v stredoveku a stála tu strážna veža, prípadne menší drevený hrádok. Vďaka neustálej ľudskej činnosti na tomto vrchu a v jeho okolí, by preukázanie spomenutých opevnení bolo náročnou úlohou.
A trhali ju na kusy od nepamäti, dávne spory o Veľkú Raču
Veľká Rača v minulosti rozdiely medzi územím Klubiny a Oščadnice nerobila. Vrchu s nadmorskou výškou 1 236 metrov bolo po stáročia úplne jedno, kto pod ním pásol ovce, kravy, kosil lúky, či sušil seno, staval salaše a cholvarky. Ľudia ale takí ľahostajní neboli. Prečo sa minulosť stále opakuje?
Boli časy, keď Klubina patrila pod Strečianske panstvo a Oščadnica patrila Budatínskemu panstvu.1 Jeden spor o valašské dávky, ktorý sa riešil medzi panstvami, poznáme z roku 1536. Pri riešení sporu vypovedal istý svedok Hricko, pochádzajúci z Belej. Hricko pásol stáda, ktoré patrili Jurajovi a Michalovi Horvátovcom v lese Rača. To však nebola jediná lokalita, kde Hricko pásol. Stáda hnal až po Krásno, Klubinu, Zborov, Blažejovec, Dedovú a Kamenný kríž (predpokladaná lokalita približne v centre súčasnej Oščadnice).1
Oblasť Rače spomínajú svedkovia veľkého vyšetrovania aj v roku 1579. V tomto období bol jedným z vlastníkom Strečianskeho panstva Mikuláš Deršfi. Svedkovia vypovedali nielen o Rači, ale i o lokalitách s názvom Závozy, Oščadnica, U Kamenného kríža, Klubina a ďalšie. Na menovaných miestach sa pásol valašský dobytok a podľa svedkov lokality patrili Strečianskemu panstvu.1
Ďalšiu zmienku o Rači nachádzame v súvislosti s valachom menom Kalina, ktorý pochádzal z Nesluše. Kalinovi patrili košiare, okrem iného, aj na Rači a v Klubine.1
Kompromisná zmluva z roku 1583 rozdelila lokalitu „Rača“ na dve časti, polovice. Jedna polovica patrila zemepánovi Deršfimu, druhá Suňogovi.1
Michal Mičian a Adam Kukučka z Klubiny si v roku 1685 prenajali pozemky v lokalitách Dedová, Príslop a Rača. Prenajímateľkou bola Zuzana Bakošová, vdova po Ladislavovi Vešelénim.1
O aktivitách Zuzany Bakošovej, ktoré neskôr viedli k niekoľkým súdnym sporom, píše aj historik PhDr. Marián Liščák, PhD. Zuzana Bakošová sa ocitla v nezávidenia hodnej situácii. Nielenže ovdovela, ale jej zosnulý manžel Ladislav aj svokor František Vešeléni, patrili medzi odporcov panovníka Leopolda I. Teda obaja boli zapletení do viacerých sprisahaní a povstaní.3
Od vdovy Bakošovej v roku 1685 odkúpili do zálohu (80 zlatých) „územie od Príslopu Poľského dole po Rieku do Závozov a z druhej strany do Dier a to celé až do Dedoviek“ vyššie spomínaní obyvatelia Klubiny Adam Kukučka Jankov a Michal Mičian.3
Nesmieme opomenúť fakt, že v tomto období (koniec 17. storočia) patrilo celé územie Strečianskemu panstvu (Oščadnica aj Klubina).3
Napriek príslušnosti k jednému panstvu Klubinčania získali nemalú časť Oščadnice. Príslop Poľský môžeme zrejme považovať za Veľký Príslop (1 044 m n.m.), vrch, ktorý tvorí štátnu hranicu medzi Slovenskom a Poľskom. Závozy sú v súčasnosti vzdialené od Valangov sotva dva kilometre (vzdušnou čiarou).
Ak stotožníme lokalitu „do Dier“ so skalnými dierami (malými jaskyňami) pod hrebeňom Veľkej Rače, potom Adam Kukučka Jankov a Michal Mičian z Klubiny zabrali aj územie, kde sa dnes rozprestiera osada Valangy.
Jazvečie, Borsučie diery, tak zrejme opisuje skalné diery pod hrebeňom Veľkej Rače historik PhDr. Marián Liščák, PhD.4
Nie je isto náhoda, že jednu z ciest, ktorá vedie Tichou dolinou a Hlbokým, sme v Oščadnici volali „Do Borsuče – Borsuča“. Cesta Vás i v súčasnosti dovedie do osady Valangy a v podstate aj ku skalným dieram.
Menovaným Klubinčanom však územie nebolo cudzie, užívali ho už dávnejšie a panstvu „platili“ piatimi baranmi ročne. Toto „platidlo“ predstavovalo bežnú valašskú platbu.3
Zuzana Bakošová s vidinou finančnej zábezpeky odpredávala čo „jej pod ruky prišlo“, najmä kadejaké lokality Bystrickej doliny. Všetko sa to dialo v časoch, keď bolo celé Strečianske panstvo zabrané uhorskou kráľovskou komorou.3
Konanie Zuzany Bakošovej spôsobilo nezhody medzi obcami aj panstvami vo veci vymedzenia hraníc.3 Prípadný zisk z predaja si dlho neužila. Predpokladá sa, že zomrela v rozmedzí rokov 1696 až 1697. Jej svorkou bola známa Žofia Bosiaková.5
Časť zabraného územia, pôvodne patriace panstvu Strečno, získali dvaja bratia. Boli nimi Ján Jakub Löwenburg a Fridrich Löwenburg. Historik PhDr. Marián Liščák, PhD. uvádza, že lokality Stará Bystrica, Nová Bystrica, Riečnica, Oškerda, Pažite, Lutiše, Radôstka, Vadičov, Klubina a ďalšie sa už vtedy označovali názvom „dominiumTeplicka“.6
Panovník Ladislav I. dal toto územie spomínaným súrodencom v roku 1697.7
Takto sa postupne z panstva Strečno utvorilo panstvo Teplička. Pričom Oščadnica patrila Strečnu8 a Klubina Tepličke6, medzi týmito územiami stála Veľká Rača.
V roku 1748 prebiehal v obci Stará Bystrica súd, predsedajúcim bol Mikuláš Záhorak, úradník Trenčianskej stolice. Účastníkmi súdneho sporu boli aj zástupcovia panstiev Teplička a Strečno. Súd vypočúval štyroch svedkov, pričom všetci pochádzali z panstva Teplička a ich priemerný vek bol 69 rokov.3
Predmetom pojednávania bolo vypočúvanie svedkov vo veci užívania niektorých častí vrchu Veľká Rača, o ktoré viedli spor spomenuté panstvá a prislúchajúce obce Oščadnica (Strečno) a Klubina (Teplička).3 Svedkom boli položené štyri zaujímavé otázky.
V prvej otázke sa pýtali svedka či vie, že vrch Rača mali od nepamäti v držbe Löwenburgovci, a že nájom za využívanie vrchu (pozemkov) poddaní platia panstvu Teplička.3 Pripomíname, že bratia Löwenburgovci vlastnili panstvo Teplička.
Odpovedal svedok Michal Maruna z Terchovej (70 ročný), ktorý potvrdil vlastnícke nároky Löwenburgovcov na vrch Rača. Uviedol aj, že nájom sa vždy platil a platí sa i teraz panstvu Teplička. Zaujímavou informáciou Michala Marunu bolo, že si z mladosti pamätá salaš na Rači, kde sa pásli sedliacke aj panské ovce.3
Na Rači vraj pracoval istý Muran, majerský a bača z Terchovej. Svedok o týchto skutočnostiach vedel, pretože tam vykonával prácu valacha (pastiera) a žiadal Murana, aby mu ukázal hranicu, po ktorú môže ovce pásť.3
Muran všetkým novým pastierom povedal, že slobodne pásť môžu od „Príslopu Poľského dolu do riek smerom do Závozov až dolu k Dedovkám“. Upozornil ich však, aby už nechodili za rieku. Toto územie patrilo Oščadnici. Svedok Maruna ďalej uviedol, že bez obáv mohli pásť i „od Dedoviek až k Dieram“, jednalo sa o panskú pôdu. Sám Maruna tam pásol šesť rokov, bez námietok obyvateľov Oščadnice.3
Druhá otázka sa týkala pasenia panských oviec a panského salaša na Rači. A či sa skutočne vždy páslo „od Príslopu Poľského až po rieku do Závozov od Oščadnického a z druhej strany od Dier rovno dolu až do Dedoviek“.3
Na predmetnú otázku odpovedal svedok menom Jakub Matejčík, 68 ročný obyvateľ Starej Bystrice. Rovnako dosvedčil, že vrch Rača odjakživa patril Löwenburgovcom. Jakub Matejčík bol dokonca valašský vojvoda, teda spomína si jasne, že na vrchu Rača skutočne stál panský salaš s viac než tisíc ovcami i kozami. Podľa svedka sa o spomínané lokality začali postupne zaujímať obyvatelia Oščadnice.3
Tretia otázka sa týkala „neoprávneného“ výrubu v spomínaných lokalitách panstva Teplička. Pri rúbaní tu zadržali niekoho z Oščadnice. K podobným výrubom a následným zadržaniam dochádzalo neustále. Súd sa zaujímal či lokality grófov Löwenburgovcov boli riadne chránené.3
Tretí aj štvrtý svedok v podstate potvrdil to isté, čo tí predchádzajúci. Šimon Mičian (70 r.) z Klubiny vypovedal, že Veľká Rača prislúcha panstvu Teplička a osobne pracoval na salaši ako valach (pastier), dva roky pásol jalovice. Jalovice pásli „od Príslopu až po rieku po Závozy až do Dedoviek“, ovce pásli v okolí vrchu Rača.3
Michal Čutek z Klubiny (štvrtý svedok) mal v čase súdu 68 rokov a taktiež pásol na salaši po dobu jedného roka.3
Aj prvý svedok Michal Maruna odpovedal na tretiu otázku. Opäť potvrdil vlastnícke práva grófov Löwenburgovcov na vyššie uvedené lokality. Vraj tieto lokality sa v ich prospech vždy chránili. Tŕňom v oku boli iba obyvatelia Oščadnice, ktorí tu chodili na drevo. O lokality sa začali Oščadničania intenzívnejšie zaujímať po smrti grófa Löwenburga. Údajne predtým podobné situácie nenastávali.3 Fridrich Löwenburg zomrel v roku 1715.6
V štvrtej otázke sa vypytovali svedka na obyvateľov Oščadnice, ich správanie a snahu zaberať lokality patriace panstvu Teplička. Súd mal za to, že ľudia z Oščadnice sa takto chovali za výdatnej podpory svojich panských úradníkov. K týmto javom malo dochádzať po smrti grófa Löwenburga.3
Dnes už vieme, že lokality „Závozy“, „Dedovky“ a ďalšie opäť patria obci Oščadnica. Zaujímavé ale je, koľko rokov o toto veľké územie panstvá „bojovali“ a snažili sa ho zabrať aj prostredníctvom svojich poddaných. Pri súdnom spore z roku 1748 je u svedkov evidentné zastávanie si svojho panstva, teda Tepličky a jej vlastníkov. Povedzme si na rovinu, isto nemali na výber. Z pohľadu histórie Klubinčania prenikli hlboko do Oščadnice. Nakoniec im zostala Veľká Rača a Valangy.
Vyššie uvedené informácie nepreukazujú priamo existenciu cholvarkov či osady Valangy pod Veľkou Račou. Považujme ich za cenný zdroj, dôkaz, že o územie, kde sa v súčasnosti osada rozprestiera, bol enormný záujem už v minulosti a spory boli takpovediac „na dennom poriadku“.
Matej Bel, ktorý žil a pôsobil v období 17. – 18. storočia, vykreslil vtedajšiu Klubinu s kopcovitými poliami. Tie nie sú podľa Mateja Bela zlé na obrábanie.9
V rámci opisu Novej Bystrice uvádza Matej Bel aj vrch Raču, konkrétne južnú časť. Tá bola úplne odlesnená vplyvom neustáleho obhospodarovania pôdy. Na poľskej strane bolo údajne veľa zbojníkov.9
Vrch Veľkej Rače spomína vo svojom Kysuckom dejepise (1927) aj Rudolf Matter. Podľa neho sa vrch delí na 5 „obecných chotárov“. Oščadnica, Klubina, Zborov, Stará a Nová Bystrica.10
Sezónne osídľovanie severného svahu Veľkej Rače. Od cholvarkov k osade Valangy
V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime priblížiť nielen históriu súčasnej osady Valangy, jej postupný vývoj, ale aj históriu postupného sezónneho osídľovania severného svahu Veľkej Rače. Informácie pritom čerpáme z dostupných historických máp a literatúry. V rámci tejto témy isto zaujme, že už v roku 1504 sa hovorí o pasení oviec na Rači.1
Postupné sezónne osídľovanie nami sledovaného územia pravdepodobne prebiehalo v dvoch fázach. Na „lidarovom“ snímku a historickej ortofotomape z roku 1950 môžeme vidieť akoby dve samostatné lokality. Nevideli by sme ich, nebyť pracovitých rúk našich predkov, reč je o vytvorených poliach či pasienkoch. Pre lepšie pochopenie a prehľadnosť problematiky sa preto v príspevku stretneme s pojmami primárne a sekundárne sezónne osídlenie svahu Veľkej Rače. Predpokladáme, že primárne sezónne osídlenie sa rozvinulo v lokalite „Pod Račou“ a sekundárne v lokalite „Valangy“. Lokalita „Pod Račou“ sa javí rozlohou minimálne raz tak veľká, než lokalita „Valangy“. V oboch prípadoch sa jednalo predovšetkým o cholvarky, sezónne stavby.
Prvé vojenské mapovanie
Na prvom vojenskom mapovaní, ktoré prebiehalo na území Slovenskej republiky v rokoch 1769 a 1782 – 1784,11 nachádzame iba les, vrch Veľkej Rače, ten je označený ako „Ratsch“ a cestu vedúcu samotným hrebeňom. Túto cestu pravdepodobne spomína aj Matej Bel v rámci prehľadu cestných spojení Trenčianskej stolice. Z Klubiny cez vrch Rača viedla trasa zo Žiliny do Poľska.9
Za zmienku rozhodne stojí aj panský majer – veľkostatok, vybudovaný v oblasti súčasnej Klubinskej doliny. Objekt zachytáva prvé vojenské mapovanie pod tradičným označením, skratkou „m.h.“ – „mayerhof“.
Uvedený majer v Klubine patril panstvu Teplička a zameriaval sa na rastlinnú aj živočíšnu produkciu, spracovávala sa tu i ulovená zver. Majer sa využíval zároveň ako sklad.12
Druhé vojenské mapovanie a primárne sezónne osídlenie svahu Veľkej Rače
Prvé náznaky osídľovania, lepšie povedané predpokladaných stavieb na severnom svahu Veľkej Rače, objavujeme na druhom vojenskom mapovaní z 19. storočia. Aj „cestná sieť“ sa výrazne rozvinula. Na mapových listoch je zakreslená osada Haladejovci (Hallade?–Hallate?), ktorá v súčasnosti patrí pod obec Oščadnica. Zo spomínanej osady vedie hrebeňom kopca cesta. Dnes hovoríme o Rovnom vrchu, ktorý sa v čaše mapovania nazýval inak, pravdepodobne „Noczlacky B.“ – Nocľahy (?). Lokalita „Nocľahy“ sa v súčasnosti vyskytuje v nadmorskej výške cca 790 m n.m., neďaleko osady Haladejovci. Rovný vrch – „Rownje B.“ bol označený ako kopec nad vedľajšou dolinou.
Vráťme sa ale k ceste od osady Haladejovci, tá nás po chvíli dovedie k piatim dreveným objektom, na mape sú zobrazené ako hnedé obdĺžniky. Samotnej lokalite, súboru objektov chýba akýkoľvek názov.
Jedná sa o lokalitu primárneho sezónneho osídlenia svahu Veľkej Rače? Toto miesto sa v súčasnosti nazýva na katastrálnych mapách „Pod Račou“. K tejto lokalite, priamo dostupnej aj v súčasnosti cestou, ktorá vedie z osady Haladejovci, následne cez Rovný vrch, sa ešte vrátime v samostatnej časti príspevku. S istotou vieme povedať, že na tejto lokalite prebiehala ľudská činnosť ešte v roku 1950, prezrádza nám to historická ortofotomapa, vytvorená práve v roku 1950. Ak tu skutočne stáli nejaké objekty, isto sa jednalo o sezónne cholvarky.
Tretie vojenské mapovanie
Na mapových listoch tretieho vojenského mapovania dochádza k zásadnej zmene na svahoch Veľkej Rače. Prvýkrát sa stretávame s konkrétnym názvom v nami sledovanej oblasti. Názov znie „Valenga“. V našom prípade môžeme hovoriť o sekundárnom sezónnom osídlení svahu Veľkej Rače, ktoré je od primárneho sezónneho osídlenia, lokality „Pod Račou“, vzdialené približne 450 metrov. Podľa tretieho vojenského mapovania stáli v lokalite Valenga zhruba štyri objekty.
Pri pohľade na lokalitu „Pod Račou“ vidíme zrejme už iba jeden objekt, stojaci pri ceste vedúcej cez Rovný vrch do osady Haladejovci.
Tretie vojenské mapovanie prebiehalo na území dnešného Slovenska v rokoch 1857 – 1883.11 Rovnaký názov lokality „Valenga“ uvádza Vzdialenostná mapa Uhorska (1897 – 1903) aj Špeciálna mapa z roku 1938.
Mohli by sme hodiny a hodiny špekulovať o tom, čo sa v období medzi druhým a tretím vojenským mapovaním pod Veľkou Račou udialo. Hypotéz vyvstáva hneď niekoľko.
Existovali obe lokality „Pod Račou“ a „Valenga“ niekoľko desiatok rokov súbežne? Využíval obe lokality človek menom Valenga? Alebo mala každá lokalita svojho gazdu, gazdov? Tak či onak, človek alebo rodina Valenga, boli zrejme prvými, ktorí sa natrvalo usídlili pod Veľkou Račou na lokalite Valenga. Môžeme v tomto prípade hovoriť už o osade? Skôr sa prikláňame k termínu cholvarky. Totiž dôkaz, že Valenga tu celoročne žil nemáme, mohol iba vlastniť viacero objektov v lokalite Valenga a „gazdovať“ iba sezónne.
Prečítajte si aj:
Autori: Mgr. Dominika Garajová a Peter Kvasnica
Zdroj informácií:
1 VELIČKA, D.: Dejiny osídlenia Kysúc. Združenie TerraKisucensis, 2017. ISBN 978-80-969922-6-3.
2 LIŠČÁK, M.: Metácia Krásna nad Kysucou 1417. Dostupné na: https://kysucke.6f.sk
3 LIŠČÁK, M.: Z histórie Kysúc: spor o vrch Veľká Rača v roku 1748. Dostupné na:https://www.mojekysuce.sk
4 LIŠČÁK, M.:Keď sa Zborovania s Klubinčanmi o Kamenné preli. Dostupné na:https://www.mojekysuce.sk
5 LIŠČÁK, M.:O málo známej postave z dejín Kysúc: Zuzana Bakošová – nevesta Žofie Bosniakovej. Dostupné na:https://www.mojekysuce.sk
6 LIŠČÁK, M.:Panstvo Teplička. Dostupné na: https://kysucke.6f.sk/?p=39
7 PALKOVIČ, S.: Panstvo Teplička (1662) 1752 – 1910. Štátny archív pobočka v Bytči. Bytča 1962. Dostupné na:https://www.minv.sk
8 LIŠČÁK, M.:Panstvo Bytča – Strečno. Dostupné na:https://kysucke.6f.sk/?p=37
9 TURÓCI, M. – NAGY, I.: Matej Bel – Trenčianska stolica. Kysucké múzeum v Čadci. 2013. ISBN: 978-80-970780-5-8.
10 MATTER, R.: Kysucký dejepis. Vydavateľstvo „Považské Noviny“. 1927.
12 LIŠČÁK, M.: Päť panstiev. Kysucké múzeum v Čadci. 2016. ISBN: 978-80-89751-12-9.
